Francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý stále vystupuje veľmi sebavedome, utrpel pri voľbách do Európskeho parlamentu (ďalej len EP) ďalší veľký neúspech. Z úzkeho, prísne politologicky vzatého, hľadiska išlo vlastne „len“ o nepriamu udalosť. V širších súvislostiach to bolo totiž akési súťaženie na diaľku s Marine Le Penovou. Už dvakrát ju síce porazil v prezidentských voľbách, ale v roku 2022 to bolo pre Francúzov v druhom kole skôr hlasovanie proti Le Penovej ako za Macrona. Le Penová však využíva chyby Macronovej politiky, nevzdáva sa a v roku 2027 chce podniknúť tretí pokus o získanie kresla francúzskeho prezidenta. Voľby do EP sa považovali aj za zvláštny „prieskum bojom“ o jej šanciach v roku 2027.
Vo voľbách sa zrazili dve hlavné sily. Proti Rassemblement national (Národnému združeniu – ďalej len RN), na čele kandidátky s 28-ročným europoslancom Jordanom Bardellom, ktorý od roku 2022 vedie aj stranu (niekedy sa vo francúzskych médiách ironicky označuje za poručíka Le Penovej) sa postavila proprezidentská koalícia Besoin d’Europe (Potrebujeme Európu ďalej len BE). Bolo v nej 5 strán vedených proprezidentskou stranou Renaissance (Obnova). Na čele kandidátky bola europoslankyňa za Renaissance 38-ročná Valérie Hayerová, ktorá je aj na šéfkou liberálnej frakcie Renew Europe (Obnoviť Európu) v EP.
Výsledky súboja sú už známe a pri účasti na voľbách 51,49 % boli pre E. Macrona zdrvujúce aj keď nie prekvapujúce, lebo sa takto predpovedali. BE sa síce umiestnilo na druhom mieste, ale získalo podľa oficiálnych výsledkov „len“ 14,60 % hlasov a 13 kresiel, čo nie je ani polovica zo zisku RN (31,37 % hlasov a 30 kresiel). Varovné bolo aj to, že stredová socialistická ľavica dýchala BE „na krk“, keď za ňu hlasovalo 13,80 % voličov a získala tiež 13 kresiel. Radikálna ľavica (Nepokorené Francúzsko) má 9 poslancov. Stredoví konzervatívno-liberálni Republikáni, ktorí sú „rozriedenými“ nástupcami gaullistov za kandidátku La droite pour faire entendre la voix de la France en Europe (Právo na to, aby bolo v Európe počuť hlas Francúzska) získali 6 miest. Zelená Europe Écologie (Ekológia Európy) dostala 5 kresiel. Ďalšia krajne pravicová kandidátka La France Fiere (Hrdé Francúzsko), ktorá bola spojená so stranou Reconquête (Znovudobytie) Érica Zemmoura má tiež 5 poslancov.
Z 81 francúzskych miest v EP má teda takmer polovicu krajná pravica. Pri hodnotení výsledkov volieb do EP sa z hláv štátov a vlád Macron považuje s Olafom Scholzom za dvoch najneúspešnejších. V oboch štátoch nielenže sily blízke vládnym vodcom utrpeli porážku, ale mali aj menšie zisky ako radikálna pravica, pričom vo Francúzsku to bolo z celej Európy najhoršie.
Po uverejnení predbežných výsledkov volieb urobil Macron náhle rozhodnutie. Ešte 9. júna oznámil rozpustenie parlamentu a vypísanie predčasných volieb do Národného zhromaždenia. Budú sa konať 30. júna a 7. júla.
Pôjde o piate predčasné voľby v Piatej republike (od roku 1958), ale prvé od roku 2002, keď sa „zosynchronizovali“ prezidentské a parlamentné voľby do jedného roku (v apríli – máji sa začali konať prezidentské voľby a v júni parlamentné, pričom obe sú dvojkolové) a prezidentský mandát sa skrátil na 5 rokov. Odstránila sa „kohabitácia“ z minulosti, keď prezident a väčšina v parlamente boli z iných politických táborov. Macronovi sa však po voľbách v roku 2022 „podarilo“ stratiť väčšinu v parlamente a vláda fungovala na základe rôznych dohôd a kompromisov.
Bolo to vážne varovanie, ale Macron, ktorý sa snaží byť veľkým Francúzom po vzore Charlesa de Gaullea (možno až Napoleona) robil politiku, ktorá občanov čoraz viac iritovala a jeho prestíž klesala. Viackrát sa arogantne vyjadril, že jeho verejná mienka v druhom mandáte už nezaujíma. Problémy a neúspechy však narastali nielen vo vnútornej, najmä sociálno-ekonomickej, politike ale aj v zahraničí. Napriek sebavedomej rétorike Macrona ho ako bývalého bankára v anglosaských kruhoch za prílišný príklon k neoliberalizmu a atlantizmu kritizovala ľavica, konzervatívci i národne orientované sily. K dobru sa mu nepripočíta ani to, že bezpečnostné sily za jeho mandátu zasahovali proti protestujúcim prehnane tvrdo.
Niekoľko dní po rozhodnutí o predčasných parlamentných voľbách neutíchajú protirečivé diskusie o cieli, ktorý Macron sledoval. Obrazne povedané francúzska politika sa po tomto náhlom kroku akoby „splašila“. Politika by však nebola politikou, keby v nej neboli sily, ktoré cítia naraz novú príležitosť a snažia sa zmenu situácie využiť vo svoj prospech.
Zjednodušene možno načrtnúť tri hlavné línie reakcií. Krok prezidenta potešil najmä RN. Le Penová sebavedome vyhlásila, že v prípade, že RN získa dostatočnú podporu ponúkne Bardellu prezidentovi na kandidáta na funkciu predsedu vlády. Okrem toho politické vody rozvíril predseda Republikánov Éric Ciotti, ktorý vyjadril ochotu uzavrieť dohodu vo voľbách s RN, čo v strane vyvolalo problémy a bol z nej už aj vylúčený (čo on nepovažuje za platné). Kritizovali to však už aj „všadeprítomné a všemocné sily frakcií v EP“, keď Európska ľudová strana sa vyjadrila, že strany z jej frakcie nemajú spolupracovať s krajnou pravicou.
Spolupracovať chcú však ľavicové strany, ktoré sa obávajú uchopenia moci v štáte krajnou pravicou. Objavili sa úvahy o možnosti vytvorenia obdoby Ľudového frontu z 30. rokov minulého storočia. Politickú situáciu po voľbách by to mohlo výrazne ovplyvniť, ale či sa to podarí dosiahnuť vzhľadom na krátkosť času, je otázne.
Podľa niektorých zdrojov boli rozhodnutím prezidenta prekvapení aj v strane Renaissance. Jej šance na posilnenie pozícií (poprípade aj v koalícii) sú veľmi hmlisté a neisté. Možno Macron počítal práve s tým, že krátky čas na prípravu na voľby „nahraje“ proprezidentským silám. Ak tak však uvažoval, ide o jeden z ďalších prípadov neadekvátnosti jeho pohľadu na realitu doma i v zahraničí. V politicko-mediálnych kruhoch totiž málokto vidí dôvod, aby podpora macronovských síl stúpla.
Vo vzniknutej situácii sa v dvojkolovovom systéme volieb bude v druhom kole rozhodovať možno o väčšom počte kresiel ako obvykle. Dúfať v to, že Macronovi sa podarí vytvoriť znovu atmosféru, „nevoľte Le Penovú (RN)“, je nepravdepodobné, lebo to nefungovalo už ani v parlamentných voľbách v júni 2022. Okrem toho sa Macronovi a jeho vláde nepodarilo urobiť takú kampaň proti RN ako v Nemecku vláda dokázala proti Alternatíve pre Nemecko (AfD), ktorej zisk vo voľbách bol najmenej o 5 % nižší, ako boli jej preferencie na začiatku roka.
Všeobecne sa predpokladá, že Macron utŕži ďalší volebný neúspech. Na výzvy, že v prípade neúspechu v parlamentných voľbách by mal abdikovať z funkcie prezidenta, sa z Elyzejského paláca ozvalo jednoznačné nie. Jeho pozícia na viac ako dva a pol roka do konania riadnych prezidentských volieb v apríli 2027 však bude veľmi ťažká. Francúzi mu k dobru nepripočítajú ani to, že zmenil názor na formovanie novej Európskej komisie a podporí na jej čele znovu Ursulu von der Leyenovú.
Prieskumy preferencií politických strán pred voľbami zatiaľ nestihli zareagovať na náhlu zmenu politickej situácie vo Francúzsku a momentálne nemá význam zaoberať sa nimi. Bude ich však treba sledovať, lebo ani v predchádzajúcich mesiacoch pre macronovské sily neboli priaznivé.
Paradoxom je, že napriek formálne „buričským“ rečiam Macrona sa oslabenia jeho pozície neoliberála a atlantistu na čele Francúzska, ktoré môže mať aj ďalekosiahlejšie následky, najviac boja v dvoch Bruseloch (úniovom i „natovskom“) a v bidenovskom Washingtone. V zložitej medzinárodnej situácii tieto sily nepotrebujú, aby v jednom z najväčších západných štátov bola takmer „splašená“ politická atmosféra. Západ beztak zápasí s mnohými problémami, ktoré, zdá sa, mu prerastajú cez hlavu.
