História bude raz hovoriť veľmi jasne a adresne. Fyzické i duševné sily človeka majú svoje hranice. Sem-tam sa podarí výnimočne túto hranicu prekročiť. Aj to iba vtedy, keď do slova a do písmena odhodláš sa „radšej nebyť, ako byť otrokom“ lží a podvodu.
V dejinách českej a slovenskej spoločnosti boli obdobia, keď ľudia vylezú zo svojej obvyklej kože, nájdu pôvodný zmysel veľkej spoločenskej myšlienky a ideálu, zmysel osobnej statočnosti, oprášia ich, vytasia za ne meč! Ak sa človek zaoberá prevratnými rokmi v dejinách národa a štátu, rokmi veľkých utrpení i veľkých nádejí, je uchvátený tým, koľko neosobného sa v ľuďoch nájde, koľko obetavosti a nezištnosti, ako veľkosť a hrdinstvo človeka ide ruka v ruke so skromnosťou a nenáročnosťou. Ako osobné splýva so spoločenským. Rastie človek ako stavebná jednotka spoločnosti a na svojich ramenách nesie i spoločnosť k vyšším stupňom.
Keď skúmame dejiny, nachádzame v nich dosť mien, pri ktorých iba titul a hodnosť čosi hovorí; za leskom titulu je však prázdnota. Sú to čierni pasažieri histórie. A nájdeme i iné postavy, hoc aj bez štátnych titulov a hodnosti, v ktorých akoby sa stelesnila problematika doby, ktoré sú symbolmi potrieb, bojov a ilúzií svoje spoločnosti, sú míľnikmi na vývinovej ceste svojho národa. Takouto svetovou postavou v slovenskej histórii je Ľudovít Štúr…
Vybral si cestu tŕnistú, lebo si uvedomuje svoju povinnosť voči spoločnosti, voči dejinám. Štúr pochopil vývinovú tendenciu modernej doby a že sa jednoznačne postavil na stranu „utisnutých a odhodených“ ľudových vrstiev i národov. Za ich slobodu a lepší život formujú štúrovci prvý dobe zodpovedajúci politický a národný program Slovákov, stmeľujú a zjednocujú uvedomelé sily v národe, organizujú politický i ozbrojený zápas za revolučné požiadavky ľudu a národa, vyvolávajú prvý krát v našich dejinách uvedomelý masový revolučný pohyb.
Z poznania zúfalej situácie ľudových más, z túžby zmeniť ju vytvára skupina štúrovskej inteligencie, nezaťažená rodovými či majetnými výsadami, revolučno-demokratický program odstránenia feudalizmu a zrušenia poddanstva.
Mnoho súdov bolo vyslovené o týchto udalostiach, od súčasníkov i v neskorších rokoch, z pozícií jednotlivých národov i zo širších hľadísk európskej revolúcie. Niektoré novinárske poznámky Marxa a Engelsa, písané v priebehu udalostí bez možnosti bližšieho poznania a analyzovania špecifických podmienok a situácie revolúcie v Rakúsku a Uhorsku, boli neskôr kanonizované ako posledný súd histórie.
V súhrnom pohľade je úloha Štúra a jeho spolubojovníkov v našej národnej histórii vysoko pozitívna a obdivuhodná. Objektivizovali a predstavovali potreby a požiadavky ľudových más, bojovali za ne. Tvoria základný článok vývinovej reťaze našej novodobej histórie.
Musíme korigovať svoj vzťah k širokým slovenským masám. Musíme si znovu získať dôveru robotníka a roľníka, ktorú naši inteligenti vymenili za službu bohatému panstvu.
Šíp, 1935
Čítajte dejiny nášho národa. Nie tie vymyslené pre dokórum jedného režimu, ktorý si ako parvenu zakupoval lepšiu minulosť, ale tie hybné sily, ktoré národ udržali, uvedomili, politicky formovali. V máloktorom národe sú jeho politické dejiny tak históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás. Štúrova skupina, ktorá prvá politicky viedla náš národ, dávala mu sociálny i hospodársky program, ba dokonca do zbrane ho mobilizovala, neboli to sami básnici, spisovatelia, novinári, kultúrni činitelia? Kuzmány, Janko Kráľ, Vajanský a všetci ostatní, stĺpy našej našej národnej kultúry, boli nositeľmi politického zápasu u nás.
Táto symbióza skutočnej kultúry s progresívnou politikou zostala v nás do dnešného dňa. Nedívajte sa na voľby a na manifestácie, ale na myšlienky, ktoré obstáli v posledných 28. rokoch. Bola to koncepcia Hlinku a Tuku alebo Hodžu a Dérera a ich početných ampliónov, na ktorú by mohol národ dnes nadväzovať? Alebo to bola tá podľa Štúra, pohybujúca a zapaľujúce iskra ducha ľudského, ktorú nachádzame v dielach Novomeského, Smreka, Jilemnického, Kráľa, Jesenského, v článkoch Clementisa v kultúrnom a umeleckom podaní toľkých avantgardných činiteľov a v politickom formulovaní socialistického hnutia u nás?
Áno, komunisti narobili veľa chýb, hlúpostí, dopusili deformácie. To ale neznamená, že sociálne vymoženosti a socialistické myšlienky a hodnoty sa tým pochovali. Zápas podobný tomu, akým prešlo vo svojich dejinách kresťanstvo, lebo nik dnes nemôže poprieť skutočnosť, že aj v jeho histórii bolo tmárstvo, inkvizícia, netolerantnosť, korupcia a ďalšie negatívne stránky a obdobia. Idea spravodlivosti rovnosti ľudí bola nad tým vyšetkým, preto humanizmus krestanstva a jeho nosné myšlienky dokázali strhávať ľudí… Po porážke, akú sme utrpeli, sa nechce uznať. že socializmus napriek všetkému odsúdeniahodnému posunul myslenie a sebavedomie prostých pracujúcich ľudí, snažil sa o ich dôstojné postavenie. Znehodnocuje sa všetko, aj to, čo bolo v socialistických krajinách dobré.“
27. februára 1991
Komunistické hnutie a kultúra bili sa za to isté, i keď dakedy na rozličných frontoch: za slobodu človeka, za pravdu a krásu v ľudskom spoločenstve. K týmto zdrojom národných a kultúrnych síl sa vraciame, keď robíme jeden a chystáme sto krokov dopredu.
Gustáv Husák, In: Štefan Drug: Štúrov program na našich zástavách
Niektorí ľudia žijú i po smrti a niektorí sú mŕtvi už za živa.
Muselo prejsť určité dlhšie obdobie, aby mnohí z nás (aj ja), prehodnotili svoj postoj ku Gustávovi Husákovi. Už vtedy, keď povedal (parafrázujem) „Aj keď ma opľujú, ja túto krajinu vyvediem z tejto krízy“, videl do budúcnosti, ako aj to, čo bolo nevyhnutné urobiť.