Z ARCHÍVU DAV DAV, 29. 8. 2020
„Národy a štáty, hranice a režimy sa dostali do pohybu; čo vyzeralo stále a pevné, stalo sa neistým a problematickým. Udalosti často pripomínali apokalyptické rozprávanie apoštola Jána o urputnom boji, ktorý zúri medzi kráľom svetla a kniežaťom tmy.“
píše Gustáv Husák o rokoch 1938 až 1945.
Historik Viliam Plevza hodnotí Husákov podiel na organizovaní SNP:
Gustav Husák ako jedna z vedúcich osobností SNP plnil kľúčové úlohy v Predsedníctve a pléne SNR, spolu s K. Šmidkem (ktorý sa vrátil z Moskvy) vo vedení KSS, na veliteľstvách povstaleckých vojsk i partizánskych oddielov. Vystupoval ako rečník na politických podujatiach v Banskej Bystrici i mimo nej, rečnil na masových zhromaždeniach. Staral sa o to, aby orgány revolučnej moci mali k dispozícii prostriedky na pomoc frontu a budovanie základov nového poriadku. Myslel i na záchranu zlatého pokladu Slovenského štátu pred blížiacimi sa nemeckými vojskami. Menové zlato a ostatné cenné kovy boli z Kremnice a Banskej Bystrice cez povstalecké letisko Tri duby prevezené do úschovy do ZSSR, na príkaz, ktorý vlastnoručne podpísal. Zriaďoval vydávanie novín a časopisov. Počas povstania založil a viedol týždenník Nové Slovo.
Gustáv Husák: „V období partizánskej vojny prešiel celý život do nevýslovne ťažkých podmienok. Bolo by ľudsky pochopiteľné, keby bol národ kapituloval. Keby bol uznal situáciu za beznadejnú a zahodil zbraň,“ k čomu historik Viliam Plevza dodáva: Bol hrdý na to, že sa tak nestalo, že so zaťatými zubami, vzdorom a tragickou odhodlanosťou išli do hôr vojaci, partizáni, politickí pracovníci, sedliaci a robotníci, muži a ženy, mladší i starší. Odišiel aj on. Na Donovaloch, ktoré sa na rozdiel od pôvodných predpokladov – nestali novým strediskom protifašistického odboja, sa pracovníci komunistickej strany v noci z 27. na 28. októbra rozhodli, že časť v nich zostane v horách a Karol Šmidke a Gustav Husák budú pokračovať v ilegálnej práci na nacistami okupovanom území.
„Z histórie je známe, že masové revolučné vystúpenia sa takmer nikdy nezačínajú a neprebiehajú presne tak, ako boli pripravované a plánované… Začala sa strašná púť menších útvarov, skupín, skupiniek i jednotlivcov v blate a snehu po dolinách, horských masívoch a končiaroch Nízky Tatier. Iba milosrdná hmla znemožnila nemeckým lietadlám masakrovať tieto blúdiace kolóny a skupiny. … Nebýva mnoho chvíľ v histórii národa, keď sa jeho bojovníkom ukladá taká ťažká skúška fyzických i morálnych síl.„
Gustáv Husák
Viliam Plevza ďalej komentuje: Husák kráčal končiarmi so štábnou rotou Hlavného štábu partizánskeho hnutia, potom s jej menšou jednotkou. Hľadajúc Jegorov tábor túlali sa dni a noci. Mnohokrát menili smer. Chorý a úplne vysilený si apaticky ľahol do snehu. Len trochu si odpočinúť a pospať. Bol by tam určite zamrzol, keby mu nepomohli druhovia, s ktorými po odchode jednotky pokračovali v ceste. Jegorov tábor nenašili. Po krutých útrapách sa dostali do Hornej Lehoty a Brezna. Na Červenú skalu a odtiaľ ďalej na Prešov však nebolo možné pokračovať. Všetko blokovali a kontrolovali nacisti. A na Gustáva Husáka bol vydaný zatykač. Horehroním cez Banskú Bystricu vydal sa k Bratislave. Bola to nebezpečná a strastiplná cesta a súčasne smutná púť. Malý zázrak, že prešiel. Do Bratislavy však nebolo možné sa dostať. Besnenie gestapákov všade vrcholilo. Nakoniec našiel útulok u rodiny Hybovcov v Žemberovciach.
Udalosti sa v novej knihe venuje aj historik Michal Macháček (s. 157-161):
Ďalší osud povstaleckého Slovenska závisel neprekvapivo na vojenských udalostiach, o ktorých úspešnosti bolo prakticky rozhodnuté už na samom počiatku povstania. To totiž počítalo s dvomi bojovými divíziami o 24 tisíc vojakoch, ktorí mali chrániť karpatské priesmyky, „bránu na Slovensko“, a umožniť prechod Červenej armáde. Tamojší slovenskí velitelia Malár a Talský však v rozhodujúci moment zlyhali. Talský v krízovej dobe odlete pre inštrukcie na sovietske územie a Malár, považoval vojenské vystúpenie za predčasné… následne bol zatknutý Nemcami a zabitý. Pod tlakom sa podobne zachoval aj minister národnej obrany Čatloš… a tak bola veľká časť z oboch jednotiek dezorientovaná a rýchlo odzbrojená nemeckou armádou. … povstalecká armáda odmietla nemecký návrh na kapituláciu a tak nasledoval chaotický ústup do hôr … 27. októbra obsadili Nemci Banskú Bystricu… nasledujúci deň sa Husák s ďalšími spolupracovníkmi vydali spoločne s partizánskou jednotkou do tábora na Prašivé, odkiaľ mali ďalej pokračovať cez Liptov do Prešova. Jednalo sa o boj o holé prežitie. … Mnohí sa konca vojny nedočkali. … Generáli Golian a Viest boli zajatí v horách o odvedení do Nemecka, kde ich stopa končí. Obdobnému osudu nebol ďaleko ani Gustav Husák, ktorý sa plahočil po horách v polobotkách a premoknutom kožuchu. … Husák z Hronej Lohoty odišiel cez Brezno, Bystricu a Zvolen do Dolných Žemberoviec, kde sa až do Vianoc ukrývali u rodiny Emílie Hýllovej, ktorá vydala za Husákovho švagra a brata Magdy Husákovej, Vladimír Lokvenca.
Ďalej pokračuje Viliam Plevza:
21. decembra túto obec oslobodila Červená armáda a tak sa Gustáv Husák opäť dostal na oslobodené územie. Vyše mesiac pôsobil v politickom oddelení II. ukrajinského frontu v Maďarsku. Na pokyn sovietskych miest sa 26. januára vydal na cestu cez Miškovec a oslobodené východné Slovensko do Sovietskeho zväzu, zúčastniť sa na rozhovoroch o budúcnosti Československa a Slovenska v ňom. Problémy oslobodeného územia Slovenska začala riešiť koncom január 1945 splnomocnená delegácia SNR: Šrobár, Novomeský, Falťan, Púll, Vašečka, Šoltész, Ursíny a ďalší.
„Ľudí treba hodnotiť vo vývoji, v konkrétnych etapách činnosti. Život je dynamický, plný zmien, a preto aj fakty zo života ľudí, ktorých posudzujeme, treba dávať do dobových súvislostí. Najlepšie sa mi robilo s Lettrichom. Neboli sme vo všetkom jednotní, ale dokázali sme sa zhodnúť. Dobré vzťahy sme mali aj s Laušmanom. Po zjednocovacom zjazde KSS a sociálnej demokracie mi dokonca povedal, že po vojne sa aj oni v Čechách musia zjednotiť s komunistami. Na Šrobárovi mi vadil jeho tvrdolínsky vzťah k Benešovi. S prezidentom sme chceli vychádzať dobre, preto som podporoval zvolenie Šrobára za jedného z predsedov povstaleckej SNR.Pred povstaním som sa so Šrobárom nestretol, za povstania pôsobil lojálne, vážil som si ho. Po oslobodení sa naše politické cesty rozišli.“
Vzostup a pády, Gustáv Husák prehovoril (z knihy Viliama Plevzu)
O úlohe davistu Vladimíra Clementisa v SNP:
„Doma niekto rozlúštil po hlase ľahko Clementisov pseudonym Peter Hron. Hovoril k duši slovenského človeka v antifašistickej línii, ako zvykol pred rokom 1939, hovoril zasvätene a informovane, s nenávisťou k nacizmu, s pohŕdaním k ľudáckemu fašizmu, s láskou k slobode.“
Napísali o Husákovi
„Sú veci, okolo ktorých musí historik chodiť po špičkách, keď píše o udalostiach, kde ľudia nasadzovali svoj život a boli ochotní priniesť najvyššiu obeť za niečo, čo presahovalo ich každodenný súkromný záujem, či už z pocitu povinnosti, či z obyčajného odporu voči nespravodlivosti a neľudskosti. Brať ľuďom zmysel takejto obete je neľudské, je to zločin.“ napísal historik Vilém Prečan v úvahe nad zmyslom SNP
„Politický a organizačný talent Gustava Husáka sa neobyčajne výrazne prejavil za povstania.“
Felix Vašečka
„Vianočná dohoda o SNR, SNP, ¾ ročná partizánska vojna, potom obnovenie republiky, Košický vládny program a všetky nemenované rozhodujúce články nášho dramatického politického a spoločenského vývoja nemali a nemajú iný zmysel než boj o nové Slovensko.. ..v našom živote podľa predstáv a programov osnovaných ešte pred začatím ozbrojeného zápasu nemali byť iba ľudia pri správe verejných vecí, ako to konečne plynie i z Vianočnej dohody o SNR, ale nové mali byť i zriadenia, inštitúcie, nový mal byť prístup k problémom aj metódy práce.“
NOVOMESKÝ, L.: Piate výročie Vianočnej dohody (1948). In. Zväzky a záväzky. Bratislava: Pravda. 1972. s. 344
„Keď skúmame dejiny, nachádzame v nich dosť mien, pri ktorých iba titul a hodnosť čosi hovorí; za leskom titulu je však prázdnota. Sú to čierni pasažieri histórie. A nájdeme i iné postavy, hoc aj bez štátnych titulov a hodnosti, v ktorých akoby sa stelesnila problematika doby, ktoré sú symbolmi potrieb, bojov a ilúzií svoje spoločnosti, sú míľnikmi na vývinovej ceste svojho národa. Takouto svetovou postavou v slovenskej histórii je Ľudovít Štúr … Vybral si cestu tŕnistú, lebo si uvedomuje svoju povinnosť voči spoločnosti, voči dejinám. Štúr pochopil vývinovú tendenciu modernej doby a že sa jednoznačne postavil na stranu „utisnutých a odhodených“ ľudových vrstiev i národov. Za ich slobodu a lepší život formujú štúrovci prvý dobe zodpovedajúci politický a národný program Slovákov, stmeľujú a zjednocujú uvedomelé sily v národe, organizujú politický i ozbrojený zápas za revolučné požiadavky ľudu a národa, vyvolávajú prvý krát v našich dejinách uvedomelý masový revolučný pohyb. … Z poznania zúfalej situácie ľudových más, z túžby zmeniť ju vytvára skupina štúrovskej inteligencie, nezaťažená rodovými či majetnými výsadami, revolučno-demokratický program odstránenia feudalizmu a zrušenia poddanstva. … Mnoho súdov bolo vyslovené o týchto udalostiach, od súčasníkov i v neskorších rokoch, z pozícií jednotlivých národov i zo širších hľadísk európskej revolúcie. Niektoré novinárske poznámky Marxa a Engelsa, písané v priebehu udalostí bez možnosti bližšieho poznania a analyzovania špecifických podmienok a situácie revolúcie v Rakúsku a Uhorsku, boli neskôr kanonizované ako posledný súd histórie. …. V súhrnom pohľade je úloha Štúra a jeho spolubojovníkov v našej národnej histórii vysoko pozitívna a obdivuhodná. Objektivizovali a predstavovali potreby a požiadavky ľudových más, bojovali za ne. Tvoria základný článok vývinovej reťaze našej novodobej histórie. … Čítajte dejiny nášho národa. Nie tie vymyslené pre dekórum jedného režimu, ktorý si ako parvenu zakupoval lepšiu minulosť, ale tie hybné sily, ktoré národ udržali, uvedomili, politicky formovali. V máloktorom národe sú jeho politické dejiny tak históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás. Štúrova skupina, ktorá prvá politicky viedla náš národ, dávala mu sociálny i hospodársky program, ba dokonca do zbrane ho mobilizovala, neboli to sami básnici, spisovatelia, novinári, kultúrni činitelia? Kuzmány, Janko Kráľ, Vajanský a všetci ostatní, stĺpy našej našej národnej kultúry, boli nositeľmi politického zápasu u nás. … Táto symbióza skutočnej kultúry s progresívnou politikou zostala v nás do dnešného dňa. Nedívajte sa na voľby a na manifestácie, ale na myšlienky, ktoré obstáli v posledných 28. rokoch. Bola to koncepcia Hlinku a Tuku alebo Hodžu a Dérera a ich početných ampliónov, na ktorú by mohol národ dnes nadväzovať? Alebo to bola tá podľa Štúra, pohybujúca a zapaľujúce iskra ducha ľudského, ktorú nachádzame v dielach Novomeského, Smreka, Jilemnického, Kráľa, Jesenského, v článkoch Clementisa v kultúrnom a umeleckom podaní toľkých avantgardných činiteľov a v politickom formulovaní socialistického hnutia u nás? Komunistické hnutie a kultúra bili sa za to isté, i keď dakedy na rozličných frontoch: za slobodu človeka, za pravdu a krásu v ľudskom spoločenstve. K týmto zdrojom národných a kultúrnych síl sa vraciame, keď robíme jeden a chystáme sto krokov dopredu.“
(Husák, G.: In: Štefan Drug: Štúrov program na našich zástavách)
Odporúčaná literatúra:
Husák, G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, Pravda: 1974
Drug, Š.: Štúrov program na našich zástavách, Bratislava: Smena, 1990
Plevza, V.: Vzostupy a pády. Gustáv Husák prehovoril. Bratislava: Tatrapress, 1991
Černák, T., Mocko, M.: Husák v odboji a SNP 1938 – 1944, Bratislava: Marenčin PT, 2017
Macháček, M.: Gustáv Husák. Praha: Vyšehrad, 2017
