Právnička Judita Laššáková sa zamerala na kauzu, ktorá bola politicky pripisovaná vtedajšiemu ministrovi vnútra Robertovi Kalinákovi za stranu SMER-SD.
Laššáková sa na Facebooku vyjadrila, že aj napriek výsledkom vyšetrovania Generálenej prokuratúry a záverom nemeckého súdu, že s prípadom nemali nič spoločne ani slovenskí policajti, ani vtedajší politici, nikto nemal potrebu sa dotyčným ospravedlniť, čo opisuje v rozhovore aj vtedajší šéf chrankárov Petra Krajčíroviča.
Judita Laššaková: “KAUZA ÚNOSU VIETNAMCA, JEJ DOZVUKY A NEODMYSLITEĽNÁ PACHUŤ V ÚSTACH”.
Robert Kaliňák určite urobil pár prešľapov. Áno, vyjadrujem sa opatrne. Okrem toho, že som právnik, som aj občan, ktorý si ctí prezumpciu neviny. No späť ku Kaliňákovi. V mnohých veciach pochybil politicky, ale v jednej som mu verila absolútne. A to bola kauza, ktorá zľudovela ako „únos Vietnamca“. Mnohí ju sledovali, lebo onoho času plnila titulné stránky novín. Sama som prispela niekoľkými článkami, ale v odlišnom duchu, ako takzvané mienkotvorné médiá. Ak by aj bola oprávnená požiadavka, aby Kaliňák z postu odišiel, nemyslím si, že mal odísť práve kvôli tejto kauze.
Táto kauza však stála hlavu a post šéfa Úradu na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Petra Krajčíroviča. A zjavne nielen jeho. Na Ta3 mu dala 9. 3. 2021 priestor Anka Žitná Lučaiová, ktorej aj touto cestou ďakujem, i keď pochybujem, že sa to k nej dostane. Vďaka nej som sa dozvedela, čo za človeka tento pán bol/je.
Ak sa mi niečo páčilo, tak jeho vyjadrenie, že on „skladal prísahu vernosti Slovenskej republike, a nie nejakému ministrovi“. Vlastne žiadnemu ministrovi. Možno aj preto ho cez palubu hodila vtedajšia ministerka vnútra Denisa Saková. Toľko pripomenutie tým, čo sú takí nadšení novou stranou, ktorej je členkou – strany Hlas.
Tak si to zhrňme: Niekoľko policajtov sa muselo rozlúčiť s kariérou, pretrpieť hanbu, špinenie a ohováranie zo strany médií len preto, lebo niekto nebol spokojný so stranou Smer-SD.
Blahoželám policajtom, ktorí denníku podieľajúcemu sa na dehonestácií týchto mužov, dodnes veria. Títo muži slúžili vlasti, boli a sú niekoho manželmi, synmi, otcami. Ale padli za obeť niekomu, kto sa snažil „dať dole smerákov“. Veď čo, sú to iba vedľajšie škody a keď sa kála les, lietajú triesky, všakže?
Zruinovanie ich životov za tú obeť stojí. Čo na tom, že ich obviníme a pošpiníme neprávom! Hlavne, aby padol Smer! Nie, nie som smerák, nikdy som nebola.
To však neznamená, že sa nechám strhnúť „davom“ a budem žiadať niekoho „hlavu“ na základe „faktov“, ktoré nekriticky prevezmem z nejakého plátku. Možno to bude znieť hlúpo, ale skôr „verím“ Generálnej prokuratúre SR a nemeckým súdom ako nejakému pisálkovi zo slovenského denníka.
Takého denníka, ktorý svojho času napríklad obsah Threemy dával do platenej časti. V slušnej spoločnosti by sa tomu hovorilo „zarábať na smrti kolegu“, ale na Slovensku to bol biznis a príležitosť, aká sa už nemusí zopakovať a dokonca mnohými označovaná ako služba „vo verejnom záujme“.
K Marošovi Žilinkovi sa ešte vrátim v inom článku. Niektoré jeho kroky ma až milo prekvapili. A toto rozhodnutie v „kauze Vietnamec“ je jedným z nich.
Čo ma však neprekvapilo, bolo rozhorčenie niektorých poslancov NR SR. Hlavne pána poslanca za OĽaNO Juraja Krúpu, ktorý si ako predseda Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť predvolal Maroša Žilinku „na koberček“ kvôli rozhodnutiu, že „neexistuje vedomá participácia občanov SR na únose vietnamského občana“.
Snáď nás médiá budú informovať aj o tom, že si tento výbor predvolá aj nemeckého sudcu, ktorý prišiel k rovnakému „poburujúcemu“ výsledku. …by sa to očakávalo pri takomto „oprávnenom“ rozhorčení, všakáno?!
Skrátim to: Odporúčam pozrieť si reláciu Ta3 „Tak takto?!“ z 9. 3. 2021 a vypočuť si aj opačnú stranu, v tomto prípade zjavne tú poškodenú. Vynášať súdy sme sa naučili veľmi rýchlo, toto zľudovelo. Možno by bolo nutné pribrzdiť, urobiť krok späť a vrátiť sa k premýšľaniu. Avšak na to treba dve strany sporu, obom dať šancu sa vyjadriť, vypočuť si ich a potom si spraviť vlastný názor. Držať sa stredu, nie nechať sa strhnúť na stranu. Človeku sa vtedy môže stať, že nebude na tej správnej.
V takom prípade si ťažko priznať chybu. A radšej budeme s nadšením obhajovať neprávosť, lebo zmena názoru na základe nových faktov nie je možná. Iba žeby bola, ale vyžaduje sebareflexiu… K tomu je však potrebné aj triezvo nastavené okolie. Verím, že nikto nemá rád vety typu: „Vidíš, ty debil! Ja som to hovoril/a!“. Ak by sme si takéto vety odpustili, možno by komunikácia aj tu na FB bola iná…
P. S.: Chalani a baby z PZ, mám na vás jednu otázku: Myslíte si, že osudy kolegov sa vám nemôžu stať, že vy ste v pohode? Tak kupujte denníky schopné čohokoľvek pokojne ďalej! Stavovská súdržnosť už asi nie je v móde…
