Ján Rob Poničan: Inteligencia a proletariát

Z archívu pôvodných článkov DAV. Prepis/digitalizácia: Soňa Valovičová.

Inteligencia ako trieda je novodobým spoločenským útvarom. Vznik každého spoločenského útvaru je podmienený hospodársko-výrobnými pomermi tej istej doby, v ktorej istý útvar vznikol, lebo jeho vznik vyviera z daných potrieb spoločenstva, stojaceho na istom stupni vývoja hospodárskeho a ideologického.

Čo je to vlastne inteligencia?

Etymológia slova „inteligencia“ je myslím každému jasná. Slovo inteligencia pochádza od latinského slova „intellego = pochopiť, rozumieť, zbadať. Prítomné príčastie tohoto je „intelligens“ – z čoho inteligent a na označenie súhrnu inteligentov „inteligencia„.

Aký druh ľudí zhrňujeme dnes pod pojem inteligencie? Kto je dnes inteligentom?

Inteligentmi nazývajú sa bežne hlavne ľudia s vysokoškolským vzdelaním, ku ktorým pristupujú učitelia, ďalej nižší verejní a či súkromní zamestnanci so stredoškolským alebo ľudia s iným vyšším odborným vzdelaním, všetci, ktorí bársakou cestou dosiahli určitý stupeň vzdelanosti, tedy i tzv. samouci, ktorí sa čím ďalej tým väčším počtom vyskytujú v triede proletárskej a kde-tu i v sedliackej, hlavne ako ich organizátori, konečne – ešte vždy – kňazi a dôstojníci. Pojem inteligencie je tedy dosť obsažný.

Trieda je jednota ľudí stvorená spoločnými hmotnými alebo ideovými záujmami.

Sú spoločné hmotné záujmy inteligentov? Má napríklad inžinier nejaký záujem na tom, aby sa plat verejného zamestnanca, sudcu, profesora, atď. alebo dôchodok pravotára zvýšil? A vykonáva zvýšenie alebo zníženie hmotnej úrovne týchto, vplyv na jeho hmotné postavenie? Je zjavné, že medzi užšími hmotnými záujmami jednotlivých vetví inteligencie nič spoločného nieto, iba ak to – čo ovšem nie je jej výlučným znakom – že všetci inteligenti sú námedzníci – ovšem privilegovaní – hlavne verejnosti alebo i súkromníkov, kapitalistov.

Musia byť teda spoločné kultúrne ideové vzťahy a hmotné záujmy, podmieňujúce spojenie sa inteligentov v triedu.

Nuž áno. Čo inteligentov spojuje v triedu – to je kultúra, ktorá sa marxizmom označuje slovom ideológia, pod ktorou rozumieme: filozofiu, vedu, umenie, právo, politku, náboženstvo, atď. a ktorej vývoj je závislý na hospodárskej základni, na výrobných vzťahoch spoločnosti. Inteligenti „stoja v službách kultúry“,nielen v zmysle subjektívnom, že sa za kultúrnych pracovníkov považujú, ale hlavne objektívne. Táto okolnosť dovoľuje, ba vyvoláva vznik triedy inteligentov a tvorenie vedomia triednej príslušnosti. Táto okolnosť dodáva inteligencii triedneho znaku, ktorým sa odlišuje od iných tried.

Hovorí sa, že trieda inteligentov je neproduktívna a táto neproduktívnosť sa uvádza tiež ako najcharakteristickejší jej triedny znak, odlučujúci ju vraj od iných produktívnych tied, ako napr. trieda proletárska alebo sedliacka.

Táto bežná charakteristika inteligencie je príliš povrchná, neúplná, ba sčasti nesprávna.

Musíme totiž vychádzať z pojmu produktu. Čo je produkt? Všetko, čo vzniklo ľudskou prácou a slúži k ukojeniu potrieb človeka. Ľudská práca je ale telesná a duševná* a ľudské potreby sú tiež telesné a duševné. Sú tedy potreby ukojujúce produkty telesné a sú produkty ukojujúce potreby duševné. Musia byť ľudia, ktorí tvoria produkty hmotné = robotníci a sedliaci a musia byť ľudia, ktorí tvoria produkty duševné. Je nepopierateľné že napr. báseň je produktom, lebo je vytvorená prácou a slúži ukojeniu potreby a to potreby duševnej.

Je ale v tomto zmysle produktívna celá inteligencia? Je napr. produktívny sudca, ktorý na základe skutkovej podstate deliktu natiahne na previnelca ten a ten paragraf trestného zákonníka? Alebo inžinier, ktorý s cudzím plánom v ruke je vyslaný previesť stavbu domu, mostu a či lode? Už hore sme ustálili, že je napr. produktívnym umelec.

A tu je už odpoveď na danú otázku, či je inteligencia produktívna a či nie je? Nie je produktívna celá, ale je produktívna jej istá čiastka. Sú produktívni zv. intelektuáli: filozofovia, vedci, umelci, právnici, teoretici, politici, vynálezci, atď., všetci, ktorí produkujú = tvoria kultúrne hodnoty. Hodnota je práve tou vlastnosťou produktu, že ukojuje spoločenské potreby.

Inteligencia sa teda rozdeľuje na dve časti: na intelektuálov = tvoriacich inteligentov a na prostých inteligentov, jednak konzumentov diel intelektuálov, jednak sprostredkovateľov medzi týmito a medzi inými triedami spoločenskými. Nižšie budem hovoriť hlavne o intelektuáloch ako o rozhodujúcej časti inteligencie, pri určovaní jej pomeru k triede proletárskej.

Ako ďalej.

Inteligencia je spoločenským útvarom. V živote spoločnosti práve tak, ako v prírode vôbec, vládne zákon kauzality, tu zákon sociálnej kauzality, podľa ktorého je každý spoločenský útvar spoločensky nutným, kým sú dané príčiny jeho jestvovania, ktoré vznikajú zo spoločenských potrieb. Každý spoločenský útvar musí mať totižto svoju spoločnú úlohu. Tak aj inteligencia.

Aké úkoly má tedy inteligencia v živote spoločnosti?

„Stojí v službách kultúry“, – stanovenie to príliš povrchné a neúplné. Už dobre vieme, že inteligencia kultúru i tvorí. Ale čo za úkol má kultúra = ideológia sama? Organizačný. Veda organizuje techniku, spoločenskú výrobu, právo organizuje sociálny život v užšom zmysle, zriaďuje, organizuje vlastnícke pomery, umenie to isté robí, lenže umeleckou formou, politika organizuje triedy, národy v strany a štáty, filozofia ako veda vied zlučuje vo filozofické systémy, logika nás naučí správne myslieť, atď. Inteligencia tedy musí mať funkciu organizátora spoločnosti, spoločenskej práce. Profesor organizuje výchovu, inžinier výrobu, právnik zákonodárstvo, súdnictvo a správu, atď.

Zrejmá zložitosť inteligencie samej, jej rozvetvenie na skupiny so špeciálnymi úkoly, široké pole organizátorské, svedčia, že inteligencia musela vzniknúť na takom stupni vývoja spoločenského, ktorého komplikovanosť, roztriedenosť vyžadovali vznik tak zložitého útvaru, ako je inteligencia, vznik zvláštnej triedy, majúcej funkciu výlučne organizátorskú.

Už na začiatku som ustálil, že inteligencia ako trieda je útvarom novej doby. To znamená, že predtým musel byť nejaký iný útvar, vykonávajúci úkoly dnešnej inteligencie, ktorý ale netvoril zvláštnu, od iných tried, hlavne v hmotnom zmysle produktívnych tried odlišnú, medzi nimi a či nad nimi stojacu triedu. Organizátorskú úlohu tedy museli vykonávať tie triedy samé – a v beztriednej spoločnosti – iné v tej dobe jestvujúce spoločenské orgány.

Prehliadnime tak zhruba vývoj spoločnosti, aby sme mohli ustáliť, ktorý stupeň vývoja stvoril objektívne podmienky vzniku inteligencie ako triedy.**

V pradobe nebolo žiadnej organizácie, spoločenskej práce, nebolo tedy ani organizátorov.

V patriarchálnej dobe úlohu primitívneho organizátora, daného vtedajšími pomermi, zastával vedúci člen rodiny, organizátor prevažne náboženského rázu, pozdejšie kňaz ako náboženský a ako s jedným – niekedy najmocnejším – sťa inter pares. /medzi rovnými, pozn. pr./

Vo feudálnej dobe: zo začiatku bola organizátorom feudalistická trieda sama s kňazstvom, náčelník ako svetský organizátor ovšem primus vox. /prvý hlas, pozn pr./ V tejto dobe musíme vyznačiť tzv. dobu klasickú, kde následkom smeného obchodu vznikla individualistická kultúra a jej odpovedajúce organizačné formy, ako napr. i primitívna demokracia. V tejto dobe boli organizátormi občania a kňazstvo. Na koniec tejto doby spadá začiatok tvorenia sa triedy inteligencie. Vyžadovali to pomery. Popri feudalistickej triede vyrastala meštiacko-kapitalistická trieda, ktorej záujmy dosahovali sa vždy a vždy do väčšieho rozporu so záujmami triedy prvej. K týmto dvom pristúpili aj triedne záujmy sedliakov. Bolo treba nejakého „netriedneho“ spoločenského orgánu, ktorý by zastupoval záujmy „celku“ a snažil sa triedne rozpory uhladiť. Kulminačný bod tohoto vývoja padol do doby absolutizmu, keď monarcha so svojou byrokraciou platenými odborníkmi reprezentoval „verejné blaho“.

Vývoj inteligencie dokončil sa dobe kapitalizmu. Rozvojom techniky a tak priemyslu a obchodu počet špecialistov rástol zo dňa na deň. Súkromným kapitalistom vytvorený moderný štát potreboval pluky súdnych a správnych úradníkov. Tým samým vyvolaný kultúrny pokrok zapríčinil rozvoj školstva a osvety, čo dalo vznik novému počtu inteligentov. – Zo starého spoločenského poriadku zostali kňazi. Vývojom času si však títo začali uvedomovať svoju triednu príslušnosť, čoho najhlavnejším dôvodom bola aj skutočnosť, že medzi triedami tejto doby zúril vždy stupňovanejší triedny boj. Súkromno-kapitalistická spoločňosť vytvorila i triedu proletársku, ktorá čoskoro vybudovala svoju kultúru, zahrotenú oproti meštiackej a ako táto v boji oproti, tak i ona si vytýčila za úkol dobyť si moci politickej a hospodárskej. Kultúra tu – kultúra tam. Organizátori sú potrební tu a potrební tam.

Inteligencia, trieda stojaca medzi zápasiacimi svetmi, opierajúcimi sa o základy hmotné, na jednej strane kapitál, vlastníctvo výrobných prostriedkov, na druhej ruky,tvoriace kapitál, – táto trieda púhych organizátorov, závisiacich hmotne na triedach hospodársky silných – sa zakolísala:

KAM?

Intelektuáli sú seizmografom spoločenského života. V ich dielach odráža sa každé spoločenské hnutie ich doby, zmena vo výrobe práve tak, ako politický prevrat.

Zo začiatku intelektuáli zdieľali úplne osud meštiackej triedy. Meštiacka trieda bola mladá, životaplná, stála pred uskutočnením svojho historického poslania. Svojim hospodárskym programom ďaleko prevyšovala triedu feudalistickú. Feudalistickej patrila už len minulosť, tejto budúcnosť a preto stáli intelektuáli po boku triedy kapitalistickej, keď medzi touto a feudalistickou započal boj o politickú nadvládu.

Nezrovnateľne bohatý a pestrý bol kultúrny program kapitalistickej triedy XVIII. a prvej polovice XIX. storočia oproti autoritatívnej a náboženskej kultúre feudalizmu. Jej individualizmus rozpútal k netušenému vzletu sily driemajúce v lone spoločnosti. Kapitalistický výrobný systém so svojou evolučnou tendenciou, so stálym zdokonaľovaním spôsobu výroby, rozširovaním podľa pôsobnosti, získavaním nových a nových trhov vo všetkých dieloch sveta otriasol strnulosťou, konzervatizmom feudalistického hospodárenia. Otrasy pôsobili premenu spoločenského vedomia a toto prenieslo svoju zmenu i na spoločné zriadenie, formy sociálneho života. Oproti statickému nazeraniu feudalizmu vznikol pojem pokroku a intelektuáli postavili sa do služieb pokroku.

Rozvoj súkromného podnikania priniesol kapitalistickej triede hospodársku moc. Pomocou hospodárskej moci chcela si vydobiť moci politickej. Ovšem nebolo triedy, ktorá by sa dobrovoľne vzdala svojich privilégií. V revolúciach meštiackej triedy hrali najdôležitejšiu rolu intelektuáli. Pred veľkou revolúciou encyklopedisti. V revolúciách XIX. storočia filozofi, básnici, politici. Je všeobecne známe, akú rolu hrali v týchto revolúciách napr. i revoluční študenti.

Súkromno-kapitalistický spôsob spoločenskej výroby dal vznik ideám, ktoré mali naznačovať smernice vývoja a tak organizovať spoločenskú výrobu. Idey ako „liberté, fraternité, égalité„, boli použité v zmysle meštiackom. Prvá značila voľnosť obchodu, súťaže, súkromného podnikania, voľnosť kapitalistickej triedy, druhá a tretia smerovali k politickým právam tejže, ovšem stali sa tiež nástrojom sociálneho oslobodenia sedliaka. I v sedliackom hnutí nabyla vrchu meštiacka trieda a to hlavne pomocou inteligencie, ovšem v sedliackom oslobodení najhlavnejšiu rolu tiež okolnosť, že kapitalistický spôsob priemyselnej výroby nestrpel vedľa seba feudalistický spôsob výroby zemědelskej.

Voľná súťaž dala podnet k vývoji národnostného hnutia. Idea nacionalizmu ovlivňovala všetkých básnikov tej doby ako Bérengera, Byrona, Petőfiho, Sládkoviča.

A v meštaickom zmysle bol chápaný a hlavne uskutočňovaný i nacionalizmus. Nacionalizmus bol nástrojom bohatnutia meštiackej triedy. Heslá ako „Nemec má kupovať len nemecký tovar!“ – „Francúzovi francúzske tužky!“ svedčia o tendencii meštiackeho nacionalizmu ako prostriedku k získaniu bezpečného trhu ako ochranného prostriedku domácej buržoázie oproti cudzej konkurencii.

Iný zmysel mali ale všetky tieto ideje u inteligencie. Inteligencia nemala žiadneho hmotného záujmu na takom vymedzovaní pojmu: voľnosti, bratstva, rovnosti, nacionalizmu atď. Ona tieto ideje domyslela až do dôsledkov – ovšem ale len cestou špekulačnou. A to nikdy nestačí. Ale v tomto väzí prvý rozpor medzi triedou meštiackou ako triedou vládnou a medzi triedou inteligencie.

A tento rozpor zväčšoval sa pozdejšie poznávaním skutočných pomerov. Hlavne trieda proletárska bola tou, ktorá inteligenciu strhla z nebies na zem a prinútila ju k tvoreniu nových kultúrnych hodnôt.

Prešlo ale trošku času, kým sa inteligencia, totižto jej tvoriaca časť intelektuáli, do tohoto diela chytili. Nedovoľovali jej to sprvu nevyvinuté pomery.

Nová forma otroctva, otroctva námedzného vytvorila tiež doba súkromného kapitalizmu. Nezorganizované a nepouvedomelé masy používala meštiacka trieda nielen k tvoreniu svojho bohatstva, pozostávajúceho z nadhodnoty prácou robotníka vytvoreného, ale i vo svojom ťažení oproti feudalistickej triede. Použila ho ako najradikálnejšieho nepriateľa feudalizmu s jeho nábožensko-ideologickými pozostatkami – ale keď došlo k tomu, aby za pomoc bol odmenený, vystúpila ako ochrankyňa „verejného blaha“ a poriadku a zožala klasy borby a proletariátu vykázala jeho miesto, miesto námedzného otroka. Takto bolo za veľkej revolúcie a tak to bolo i za ďalších meštiackych revolúcií XIX. storočia. Ovšem dôvody, že to mohla učiniť skrývali sa v neupovedomelosti samého proletariátu.

A práve do upovedomovania proletariátu zasiahli zasa intelektuáli. Boli k tomu prinútení spoločenskými potrebami. Proletariát potreboval intelektuálov, ktorí mali vytvoriť jeho ideológiu.

Intelektuáli to chceli uskutočniť, ale pustili sa do toho znovu cestou čiste špekulatívnou. V tomto boli verní odchovanci meštiackej ideológie, z časti autoritatívnej, z časti fetišistickej, ktorá predmetom skutočností a myslenia pripisovala absolútnu moc, správnosť a svojim rozumovým špekuláciám, nepočítajúcim s danými potrebami a nástrojami k ukojeniu týchto určenými – neomylnosť. Vznikli takto rôzne utopistické teórie riešenia sociálnej otázky, odstránenia hospodárskej nerovnosti ľudí, ktorú nerovnosť intelektuáli len na základe svojich rozumových úvah považovali za nespravodlivú. Chceli uskutočniť absolútnu rovnosť, absolútnu spravedlnosť, hľadali absolútnu pravdu a rajský blahobyt. Boli to takzvaní utopistickí socialisti, ako Fourier, Sainte-Simon, Proudhon, atď.

Ovšem, že tieto idealisticko-utopistické teórie, postrádajúce akejkoľvek súvislosti so skutočnosťou, nemohli poslúžiť proletariátu v jeho boji za existenciu. S ich abstraktnosťou mohli ovlyvňovať hlavne inteligenciu, o čom svedčí i ďalší vývoj. Slúžili ale za prípravu k vedeckému socializmu.

Náuka o vývoji, triednom boji a o historickom materializme boli hlavné body ideológie, vzniklej v polovici XIX. storočia, formulovanej Marxom a Engelsom prvý raz v Komunistickom Manifeste a potom v ďalších ich spisoch ako tiež v dielach nespočetných sociologov, národohospodárov, politických spisovateľov, vychádzajúcich z marxizmu.

Ako sa chovala voči ním inteligencia? Väčšina inteligencie?

Behom vývoja sa inteligencia primkla k triede malomeštiakov, remeselníkov, maloobchodníkov a malopodnikateľom vôbec, vytvorenej oproti triede továrnikov, finančníkov a veľkostatkárov. Trieda malomeštiacka bola ohrožovaná novým vynálezom na poli techniky, umožňujúcim rozšírenie podniku. Následkom konkurencie technickým pokrokom vždy stupňovanej stala sa konzervatívnou. Tento konzervatizmus prešiel i do vedomia väčšiny inteligencie. Z toho vyplýva jej vytrvalosť napr. na strane náboženstva i napriek Darwinovi, Spencerovi a jejich stanoviska voči evolučnej sociálnej náuke Marxa. Bola potrebná dlhá škola predválečnej soc. demokracie, aby sa v tomto jej odmietavé stanovisko premenilo v kladné.

Horšie to bolo s náukou o triednom boji. Inteligencia žila v meštiackom prostredí, ktoré si nemohlo predstaviť, že by medzi ľuďmi mohli jestvovať nejaké spoločné záujmy, ktoré by týchto nútili k spoločnej akcii proti záujmovej jednote iných. V meštiackej spoločnosti je zjavný jediný záujem: záujem súkromný, individuálny, ktorý je ohrozovaný ohromným množstvom iných súkromných záujmov. Meštiak – obchodník chráni svoje záujmy nielen proti konkurentovi, ale i proti kupovateľovi. Tento individualizmus, vkorenený nazierací spôsob meštiackej spoločnosti stál ako železná hradba medzi inteligenciou a medzi akýmkoľvek kolektivizmom trebárs len triednym.

Ovšem nikdy nedošlo medzi inteligenciou a medzi meštiackou triedou k úplnej myšlienkovej harmónii. Ďalší spoločenský vývoj prehlboval rozpory medzi triedou bohatých a medzi triedou duševných pracovníkov už na začiatku ich spojenia.

Inteligentom začalo sa znechucovať hmotárstvo – v zmysle jednostranného ukojovania hmotných a zanedbávania duševých potrieb. Boli služobníkmi ducha, pod vplyvom samej meštiackej individualistickej a autoritatívnej ideológie, stavali sa nad ňu, ba čím ďalej tým viac dávali najavo i svoje opovrhovanie voči špinavým obchodom, špekuláciám a hrabivosti meštiakov. Meštiakmi opovrhovali, proletariát nepoznali, od sedliactva boli oddelení tým, že oni bývali v mestách, títo po dedinách, na zemi nenašli miesta, nuž obrátili sa k blankytu. Vznikli typy tzv. umelcov – samotárov, bohémov, idealistov, nadávajúcich na šosákov – meštiakov. Je to doba l’art-pour-l’artizmu. / L’art pour l’art -umenie pre umenie, pozn.pr./ Ovšem neboli všetci intelektuáli tohoto rázu. Jedni dali sa do služieb vzmáhajúceho sa kapitalizmu. Písali o hrdinoch obchodu, burzy, podnikania. Druhí sa obracali už k samému proletariátu ako Zola. Niektorí sa k nemu i pridali ako Heine, niektorí už v novšej dobe obrátili svoju pozornosť k nemohúcnosti malomeštiakov, riešili problémy ich najintímnejšieho prostredia, ich rodiny, Ibsen, Wedeking, Strindberg.

Intelektuáli po desaťročia spojení s malomeštiakmi začali sa s nimi lúčiť. Väčšine stačila negatívna, rozkladná činnosť. Kritizovali a pitvali ale len zo svojho individualistického stanoviska subjektívnych bôľov nechuti, hnusu, vzbudeného hnilobou sociálneho života. Boli, ako Wells a Bernard Shaw, rozšírili svoju kritiku na štát a jeho orgány, na politiku, výchovu, súdnictvo, ba pripojili sa už zjavne k proletariátu, ktorého ideológia – ovšem zoportunizovaná – medzi tým vnikla nielen k proletariátu samému, ale i k inteligencii, z ktorej vykrojila svoju gardu intelektuálov. Proletariát marxizmom upovedomovaný a soc. demokraciou vychovávaný vydobil si politickej moci a začal hlásať i svoje nároky na moc hospodársku.

Väčšina inteligencie bola ale ešte vždy zviazaná putami individualistickej ideológie meštiackej, ešte vždy verila v jedinú možnosť súkromného podnikania, ešte vždy verila v nacionalizmus a slobodumilovnosť kapitalistov – ideí dovysvetľovaných po svojom idealistickom spôsobe.

Musela prísť búrka, ktorá by odplavila pozlátko súkromnokapitalistického spoločenského poriadku nalepeného a zakrývajúceho len rany, hnilobu a rozklad práve tak hospodárskej základne, ako ideologickej nadstavby.

Prišla v podobe svetovej vojny a jej vo svojich následkoch ešte vždy nedoznelému doslovu – ruskej revolúcie .

Inteligenti a zvlášť intelektuáli boli do istej miery pacifisti. Báli sa vojny ako netvora ničiaceho hmotné a hlavne kultúrne hodnoty. Ani nacionalizmus, okrem u národov zápasiacich o národnú samostatnosť ich už nehnal toľko do náručia vojny oproti národnému nepriateľovi. Zdokonalené dopravné prostriedky, knihy, dovoľovali jej oboznámiť sa s kultúrnymi hodnotami iných národov. Pomaly ale iste vnikala do jej povedomia internacionálna povaha kultúry, čoho následkom bol vznik istého druhu meštiackeho internacionalizmu – kozmopolitizmu inteligentov.

Tomuto presvedčeniu prial i ďalší rozvoj priemyslu a obchodu, ktoré nabývali deň čo deň medzinárodného rázu. Ćeský výrobok predával sa v Číne, americký, anglický a nemecký po celom svete. Ovšem, nebola to už výroba organizačného stupňa doby, keď buržoázia vystúpila pred spoločnosť ako budúci najdôležitejší činiteľ vo výrobe spoločenskej. Nebol to už výrobný kapitál, ktorý viedol a oplodňoval hospodársky život, na jeho miesto stúpil jeho silnejší, omnoho vyvinutejší potomok – kapitál finančný, ovládajúci výrobné prostriedky, trhy, politiku a celý sociálny život, namiesto malých podnikov vytvárajúcich trusty, kartely a iné monopolistické zväzy, bankové koncerny, majúce v područí továrne, burzu, ovlyvňujúce strany, štáty a jeho orgány ako úradníctvo, políciu, vojsko, atď.

A v tejto novej vládnucej kapitalistickej triede vznikli rozpory, ktoré ohrozovali kľudný vývoj spoločenského života. Hlavná príčina rozporov tkvela v tvorení sa monopolov, ktoré zničili všetkých svojich menších súperov, zapríčiňujúc takto zánik podnikov, nezamestnanosť, priemyselnú krízu. Už som sa zmienil o „meštiackom nacionalizme“, tvoriacom národné štáty, za účelom zabezpečenia si trhu a tak i ochranných pásiem oproti cudzím kapitalistom. Následkom koncentrácie výroby a finančného kapitálu stali sa tieto štáty opornými bodmi konkurencie kapitalistov jednotlivých území na svetovom obchodnom trhu, kde sa čím ďalej tým väčšmi vyostrovali protivy medzi jednotlivými konkurentami. Spočiatku dohadovali sa zmluvne, keď sa ale po dobrom nedohodli – siahli k zbrani. Tak vznikla svetová vojna nemeckého imperializmu proti anglickému, končiaca sa víťazstvom – imperializmu amerického.

A táto svetová vojna stala sa tragickou pre meštiacku triedu. Odkryla nielen triedny ráz spoločnosti, ale veľký počet inteligentov a hlavne intelektuálov poučila o pravej podstate súkromnokapitalistického poriadku a odkryla pred nimi triedu proletársku ako avantgardu ľudského pokroku, ako jedinú, ktorá môže spoločnosť vyviesť z chaosu a anarchizmu, do ktorého ho zaviedla imperialistická a vyžitá kapitalistická trieda. Ovšem, boli isté okolnosti, ktoré hlavne starších intelektuálov zaviedli na scestie, čo do správneho pochopenia spôsobu riešenia sociálnej otázky. A boli to hlavne okolnosti, stvorené práve triedou inteligencie tým, že práve so súkromným kapitalizmom zapríčinenými priemyselnými krízami zradikalizovanými malomeštiakmi spolu sami malomeštiackeho spôsobu nazerania ešte pred vojnou húfne vstupovali do proletárskej strany, tam svojou, možno povedať duševnou prácou a tiež rozdielnym, pohodlnejším spôsobom života získanou pohyblivosťou nabyli vrchu, sociálnu demokraciu a hlavne ich vodcov a zamestnancov strany zmalomeštiačili, čoho následkom bola zrada na proletárskej ideológii spáchaná „proletárskou“ stranou sociálne demokratickou pri vypuknutí vojny.

Svetová vojna bola jedným z najveľkolepejších podnikov kapitalistickej triedy. Nič neriskovala, vyhrať ale mohla mnoho v prípade víťazstva – porazený nepriateľ zaplatí reparácie – menej po porážke: len „maličkosť“ čo získala za vojny válečnými dodávkami obilnín, textilných látok, atď a hlavne dodávaním zbraní. Za války i po válke v prípade porážky, trpí len proletariát, sedliak a inteligencia. Tieto triedy dodávajú vojenský materiál, proletariátu je strhované na mzde, sedliaka morí rekvirácia a verejní zamestnanci tiež nebývajú v najlepšom položení, keď pri zmenšenom plate drahota, naťahovaná manipuláciami keťasov, stúpne. Zo všetkých týchto tried bola pred svetovou vojnou najupovedomelejšia, najorganizovanejšia trieda proletárska, ona jedine – tiež ako mestská – by bola mohla zabrániť vypuknutiu svetovej vojny v zmysle manifestu s nadpisom „Vojna vojne!“ – vydaného bazilejským zjazdom v roku 1912, ale vodcami proletariátu zradeného. Po bojujúcich kapitalistických štátoch bol vyhlásený „Burgfriede“, vzdanie sa triedneho boja za účelom spojenia „všenároda“proti „národnému“, vskutku konkurenčnému nepriateľovi. Socialisti spolu bojovali za lúpežnú kapitalistickú vlasť, „proletári“ pomáhali kapitalistom vo vojne, zúriacej pre ich imperialistické chúťky. „Medzinárodný“ proletár ako ochranca „národa“, nepriateľ súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov ako najväčší ochránca tohože! – Tento proletariát, táto válečná proletárska ideológia nemohla nič dať intelektuálom, začínajúcim poznávať skutočnosť a reagovať na jej ukrutné zjavy.

Bol nutný leninizmus, aby napravil to, čo svojou zradnou oportunistickou politikou zkazila na marxizme II. internacionála. V Rusku zahrala svoju najskvelejšiu rolu proletárska ideológia, tam sa očistila, od všelijakých meštiackych nálepkov kautskyanizmu, bernšteinizmu, idealistického humanizmu a od malomeštiackej zbabelosti, aby sa postavila do služieb organizovaného prvého socialistického štátu na svete a tak v mori súkromnokapitalisticko-imperialistických demokratických štátov postavila proletársky pevný ostrov proletárskej diktatúry s proletárskou demokraciou, s proletárskou rovnosťou hospodárskou a proletárskou slobodou, príslušiacou len pracujúcim.

Ako sa chovala v tejto čisto proletárskej ideológii a voči proletárskej revolúcii trieda inteligencie?

V Rusku organizovala protirevolúciu.

Prečo?

Ruská inteligencia bola odchovaná bojom proti cárskej autokracii, meštiackym individualizmom, následkom čoho a tiež z príčin tých samých, z ktorých boli došli utopisti k svojim utópiám, — dospela k anarchizmu. V proletárskej diktatúre hlásanej leninizmom videla vládu, teror, oligarchiu – opak toho, za čo predtým trpela a bojovala. Jej fetišizmus prevzatý od malomeštiakov znal len vládu vôbec, teror vôbec, demokraciu vôbec , atď. Nemohla pochopiť, že je niečo iného, vláda pracujúceho a produktívneho proletariátu než vláda vykorisťovateľskej triedy kapitalistov. Že je iný teror, ktorý sa používa za účelom sebeobrany v záujme väčšiny oproti vykorisťovateľom, než teror týchto, za účelom udržania vykorisťovateľského spoločenského poriadku, že je iná demokracia proletárska, zastupujúca záujmy väčšiny – pracujúcich, než demokracia meštiacka, zastierajúca diktatúru hŕstky neproduktívnych cudzopasníkov – kapitalistov. Nevedela to pochopiť a nemohla to pochopiť, dokiaľ bola obklopená prostredím meštiakov. Presvedčila sa ovšem pozdejšie, že sa mýlila a dala sa do služieb sovjetov – tá jej časť, ktorá zostala doma, na vlastné oči videla beh udalostí a stála pod vplyvom jednak okolností ako tiež väčšiny intelektuálov, hlavne básnikov a ideológov, ktorí sa boli hneď na začiatku pripojili k revolúcii proletariátu. Ovšem ešte vždy štvú proti proletárskym sovjietom inteligenti – emigranti, bohate vydržovaní kapitalistickými vládami Európy, nevracajúci sa domov ani napriek všeobecnej amnestii udelenej už v roku 1922.

Ako sa zachovala voči leninizmu inteligencia, a hlavne jej časť intelektuálov v kapitalistických štátoch sveta mimo Ruska?

Podobne ako ich ruskí kolegovia.

Stanovisko intelektuálneho združenia „Internacionály ducha“, „Clarté“, utvoreného v roku 1919 za účelom protiválečnej propagandy, združujúc najvynikajúcejších kultúrnych pracovníkov z celého sveta, nebolo menej malomeštiackejšie, než stanovisko ruských inteligentov. Rozdiel bol len ten, že nemohli organizovať protiproletársku kontrarevolúciu – o to sa totižto postarala „proletársky vzdelaná“, upovedomelá sociálna demokracia sama v Nemecku pomocou Noskeho, v Maďarsku Horthyho, atď. Hovorili práve tak o spravedlnosti vôbec, o humanizme, o autokracii vôbec, atď. Odsúdili vinníka – kapitalistickú spoločnosť, oslobodili ho ale od vykonania trestu, lebo sa im nástroj potrestania = odstránenia zdal príliš ostrým a nebezpečným. Jediný Barbusse to bol, ktorý sa verejne priznal k revolučnosti, keď prehlásil: „Povedať: voláme po spravedlnosti, ale odmietame násilie, znamená naraz povedať áno a nie., to znamená hrať dvojitú hru. Rozum volá po sile, ktorá uskutočňuje. Násilie je uskutočňovaním spravedlnosti.“ Ostatní ako Romaine Rolland, Brandes, Vildrac, Duhamel, atď. vydali sa znovu na cestu do sfér, kde kvitnú absolútne a vzdušne krásne pojmy: nádeje, viera, láska. Iste ich nenahmatajú, nimi nikomu neposlúžia, ovšem nezastavia ani železnú skutočnosť, ktorá už tvorí i svojich vyznávačov z radov hlavne mladých, v revolučnej dobe zrodených intelektuálov.

Títo idú za Barbussom, za Leninom, ale hlavne cestou poznania skutočnosti a odvodzovania výsledkov na základe priamych či nepriamych triednych skúseností.

A tých skúseností je mnoho. Triedny boj zúri urputnejšie, než bárskedy. Kapitalistická spoločenská forma nie je schopná udržať v koryte „zákona“, „poriadku“, kľudnej „evolúcie“, následkom vznikajúcich nových a nových hatí, brehy opúšťajúcu energiu proletárskej triedy. Kríza nasleduje za krízou. Nezamenstnanosť neupadá tak, ako by bolo žiadúce. Konkurencia finančných žralokov amerického, anglického, francúzskeho, ako tiež ich vazalských štátov Poľska, Malej Dohody, Rakúska, Maďarska atď. vzrastá a zahrotená je jedna proti druhej. Smlúvajú sa. Dvaja najväčší dravci, Amerika a Anglia očkom hľadia jeden na druhého: Čo robí? Odzbrojovacie komisie zasadajú, zbrane a válečné lietadlá sa vyrábajú ďalej. Válečné nebezpečie visí vo vzduchu.

Ale chystá sa i medzinárodný, skúsenosťami so sociálnou demokraciou poučený proletariát. III.Internacionála organizuje proletariát celého sveta. V jeho službách je hromada starších, však väčšina mladých intelektuálov, presvedčených o jedine možnom revolučnom prostriedku odstránenia na prepiatom egoizme, legalizovanej krádeži, korupcii a vykorisťovaní pracujúcej triedy sa zakladajúcej kapitalistickej spoločnosti imperializmu.

Väčšina inteligencie je ešte i dnes vo vleku kapitalizmu. Je to pochopiteľné: je na ňom hmotne závislá. Ešte vždy verí v demokraciu štátu, stojaceho na základe súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov = tovární, baní a pôdy, tá, ktorá sa pridala k sociálnej demokracii ešte vždy verí, že kapitalistická trieda sa dobrovoľne vzdá svojich privilégií, ochraňovaných vojskom, políciou a byrokratickým aparátom meštiacko-demokratického štátu.

Jej oči sú zastreté zdrapmi meštiackej ideológie, ktoré pred ňou zakrývajú skutočnosť. Fakt nezmierniteľného triedneho boja, triedneho násilia, používaného triedou kapitalistickou: zrady II. Internacionály, nutnosť revolúcie.

Oči mladých sú ale vidiace. Pozostatky meštiackej ideológie, len voľne nalepené, odviala z nich víchrica proletárskej revolúcie Ruska.

Väčšina inteligencie, starých, nechce politizovať, nechce bojovať = je pohrúžená do netečnosti, získanej ešte v dobe „mierneho vývoja“ vyvrcholeného vo svetovej vojne, voči hnutiam meštiackej triedy. A idealistický humanizmus ešte vždy nedovoľuje, aby sa presvedčila, že skutočnosť možno premeniť len prostriedkami hmotnými. Aby sa miesto fráz a nabubrelých slov siahlo k činu. Inteligencia si namýšľa, že býva vodcom každého spoločenského hnutia. Bolo dosaváď. Nemôže byť ale ideovým vodcom hnutia proletariátu, o ktorého potrebách a z týchto vzniklej ideológii ani pochopu nemá

I medzi mladými proletárskymi intelektuálmi sú, ktorých dnešné pomery zdanlivého kľudu práve pre inteligenta, ktorý sa zväčša oknom kaviarne zvykne dívať na svet, ohrožujú tým, že sa z nich miesto intelektuálov, slúžiacich boju proletariátu za socializmus, stanú cirkusoví augusti, zabávajúci meštiakov.

Sú ale i takí, ktorí s proletariátom spolu priamo kráčajú cestou, danou dnešnými hospodárskymi i ideologickými pomermi k diktatúre proletariátu, nastoliť sa majúcej revolúciou proletariátu celého sveta.

Vedia, že ako príslušníci triedy s organizačnou funkciou spoločenskou môžu sa zúčastniť hnutia proletariátu len tak, že ideológiu proletariátu poznajú a ju prakticky použijú medzi proletariátom a medzi sedliactvom, ktoré v poslednej dobe začína tiež pochybovať o možnosti mierneho evolučného riešenia sociálnej otázky, točiacej sa okolo zvrhnutia moci vyžitej, neproduktívnej, zo dňa na deň dravejšej imperialistickej kapitalistickej triedy.


  • Z monisticko-filozofického stanoviska materializmu by toto dualistické rozdeľovanie človeka, na dušu a na telo, nebolo prípustné – je to ale nutné zo stanoviska praktického a u mňa teraz rozhoduje toto.
    .** Rozdelenie podľa A. Bogdanova

DAV, zima 1924
Pre DAV DVA Soňa Valovičová

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

2 thoughts on “Ján Rob Poničan: Inteligencia a proletariát

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *