Nepochybne nám Sorosove nadácie vybrali sympatickejšieho prezidenta ako je doterajší nájomník prezidentského paláca. Prekonať daňového podvodníka s charizmou rečníka pohrebnej služby, asi nie je ťažké. Ale pani Čaputová je vskutku excelentný produkt amerických „špecialistov“ na voľby.
Zámerne opominiem jej trápne nekritickú mediálnu podporu. Prostitujúci novinári mainstreamu nepriniesli do kampane ani esprit, ani srdce. Štandardné postupy protežovania vylepšovali iba podpásovými údermi. No slovenská verejnosť je na túto dekadenciu médií už dlho privyknutá (prekvapila, snáď, len nadpráca Rezníkovej RTVS – to sa však už , rovnako, stáva štandardom manipulatívnych kampaní na Slovensku….).
Pani Čaputová, sympatická barbie slovenskej politiky sa tak zrejme stane poslednou kolaborantkou s prezidentskými právomocami. Niežeby som jej to prial. Ale to už býva údelom naiviek: obsadia ju ako stár, financujú ako lepšiu kurtizánu a zbavia sa jej ako prestárlej šlapky.
Pri nadchádzajúcej všeobecnej kríze bude mať nová stár „jepičí“ život (po slovensky je jepica podienka, pozn autora, s dovetkom: podienkový život by si vyžadoval odstavec vysvetlenia). Jej trpký osud znásobí netrpezlivosť atlantických tútorov. Na jednej strane sa nedá vyhnúť hospodárskemu krachu nesebestačnej ekonomiky montážnych liniek, zavesenej na kolabujúcom automobilovom priemysle. Na druhej strane euroatlantická snaha umiestniť ďalšiu vojnu do Východnej Európy bude nútiť prezidenta (prezidentku) k hlúpej kolaborantskej politike. Americké základne, slovenskí chlapci, ako žoldnieri amerických bankových záujmov, aj to môže obrátiť súčasných mladých voličov proti pani Čaputovej. V konzumnej spoločnosti je však najväčším problémom ohrozenie konzumných štaandardov. A to Slovensku hrozí pri prvej rane krachujúceho medzinárodného obchodu.
V ľudskej prirodzenosti je, že jej voliči sa nebudú cítiť zodpovední za svoje rozhodnutie. Rýchlo zabudnú, ako ľahko podľahli floskuliam o „boji so zlom“, o „novej politike“ a o „spravodlivosti“. Svoje sklamanie, zmarené očakávania zavesia na krk pani Čaputovej (Čaputová do vreca a vrece do Dunaja…).
Možno namietnuť, že ešte bude druhé kolo volieb.
Neviem, čo by sa muselo stať aby Lajčákove béčko (talent z druhého koša), uspel. Kariérny diplomat nespraví nič, čím by presvedčil sklamaných voličov antisystémových kandidátov, aby išli po druhý raz voliť. A ovečky biskupskej konferencie (voliči jezuitského a križiackeho kandidáta) ho určite do Grassalkovičovho paláca neposunú.
No zdá sa, že pán Maroš je dosť múdry na to, aby sa tam, ani nehrabal.
(mohol by prísť o tridsaťtisícový plat podpredsedu EK a v horšom prípade tiež o krk).
Juraj Janošovský
Osobnosti v ponuke neboli, takže výsledok je nepodstatný.
Pozoruhodné myšlienky aj závery.
Vcelku sa mi páčia, no dovolil by som si polemizovať s touto myšlienkou: „V ľudskej prirodzenosti je, že jej voliči sa nebudú cítiť zodpovední za svoje rozhodnutie.“
Toto je dané nielen ľudskou prirodzenosťou, ale aj nastavením nášho politického systému. Pri voľbách nikto od voličov nechce nič viac, len aby sa rozhodli pre jedno meno. Tým, že volič hodí to meno v obálke do urny, tým jeho zodpovednosť končí. Je to tvrdá realita, ktorú takto nastavili naši „otcovia zakladatelia“, keď spís(k)ali ústavu.
Aby sa vážne dalo hovoriť o zodpovednosti bežných ľudí (voličov) musia mať v politickom systéme aj iné možnosti ako tú zodpovednosť realizovať, než len pretrpieť so zaťatými zubami do ďalších volieb.
Príspevok je ako obyčajne vtipne a dobre napísaný. M. Moravčík upozornil na problém „prirodzenosti“ voliča, pričom zastáva názor, že nezodpovednosť voliča nie je daná jeho prirodzenosťou, ale nastavením systému. Aby som vec mierne „skomplikoval“ tak je potrebné sa pozrieť na pojem „prirodzenosti“.
Bežne sa pod prirodzenosťou rozumie to, čo pochádza z prírody. Ak takto chápeme „prirodzenosť “ tak je jasné, že zodpovednosť voliča neplynie z jeho prirodzenosti. Juro ale použil výraz „prirodzenosť voliča“ a tento výraz je možné interpretovať aj inak. Totiž „prirodzenosť“ sa najmä vo filozofii často používa ako synonymu podstaty. A potom prirodzené je pre človeka nie to, čo plynie z prírody, ale to, čo plynie z jeho ľudskej či spoločenskej podstaty. Napríklad je používanie mobilu pre človeka prirodzené? Ak chápeme daný výraz ako niečo prírodné tak mobil nie je pre človeka prirodzený. Ale ak pod prirodzenosťou chápeme jeho spoločenskú podstatu, potom môžeme povedať, že používanie mobilu neodporuje spoločenskej podstate človeka a je preto pre neho prirodzené.
Ak teda Jurov celý výraz „prirodzenosť voliča“ chápem v prvom zmysle prirodzeného, tak daný výraz si vnútorne protirečí, jedna jeho časť „prirodzené“ odporuje druhej časti výrazu „volič“. Človek nie je od prírody voličom.
Ak ale daný výraz chápeme vo význame „prirodzenosť teda podstata voliča“ potom je výraz korektný a v tejto podobe je v určitom súlade s názorom Moravčíka. Lebo ak hovoríme o podstate voliča, tak táto podstata je človeku daná politickým systémom a ak sa človek ako volič nespráva zodpovedne, tak iste je to aj tým, že politický systém, ktorého je prvkom či prejavom ho k tomu „nenúti“.
Nezdieľam celkom Jurkov názor v inom ohľade. Totiž to, že výhra Čaputovej je pre neho prejavom predovšetkým „nezodpovednosti“ voličov, ktorí podľahli rečiam o „boji so zlom“ a podobne. Je potrebné si v plnej miere uvedomiť, že za týmto víťazstvom sa skrýva v prvom rade sila a predovšetkým mediálna moc medzinárodného kapitálu, toho kapitálu, na ktorom sa priamo podieľajú naši mnohí domáci kapitalisti, toho kapitálu, ktorému súčasne slúžia aj rozsiahle skupiny jeho služobníkov v rôznym oblastiach spoločenského života. Z uvedeného pohľadu, výsledok nie je prejavom „nezodpovednosti“ voliča, ale predovšetkým prejavom jeho slabosti a neschopnosti sa brániť manipulácii, ktorú voči nemu uplatňujú predstavitelia medzinárodného kapitálu.
Juraj,
Určite možno súhlasiť s tým, že pod výsledkom sa podpísala aj masívna mediálna a politická podpora Čaputovej. Lenže ľavica sa nemôže spoľahnúť len na subjektívne, pocitové hodnotenie a mala by previesť exaktnejšiu analýzu toho, prečo je dnešným prezidentom obyčajný kšeftár a je dosť pravdepodobné, že v druhom kole sa presadí Zuzana Čaputová. Pretože ona bude voličovi pripadať viac slovenská ako Ševčovič, ale zároveň aj dostatočne nekonzervatívna, liberálna.
Slovenský volič má dnes na výber aj alternatívne médiá, určite ich cez internet má v priamom dosahu aj mladý volič, ktorý zrejme takto smeruje politickú scénu. Manipulatívne prieskumy ho mohli znechutiť, lenže jemu z nejakého dôvodu vyhovuje práve tento smer. Marxistická analýza sa neuspokojuje s pocitovými konštatovaniami, vychádza hlavne zo sociálno-ekonomických podmienok.
Voličovi vyhovoval jednoducho kandidát, ktorý sa predstavil ako Slovák, konajúci v miestnom rámci, ale aj v rámci európskeho priestoru, s voľnosťou pohybu, nie nejako konzervatívny, ale skôr liberálne orientovaný.
Mal volič v tomto smere nejako na výber? Nemal, naša skostnatená, konzervatívna socialisticko-komunistická „ľavica“ je extrémne nacionalisticky, antiglobálne a konzervatívne orientovaná, to ťažko môže pritiahnuť súčasného človeka. Stačí si pozrieť len články za posledné obdobie v DAVDVA, alebo v KSS, či Vzdoru. Ten heroický zápas Ľuboša Blahu proti liberalizmu bol jednoducho obrovským fiaskom a Blaha by mal začať rozmýšľať, či naháňa voliča a svoje budúce živobytie alebo ukazuje seriózny ľavicový smer. Podľa posledných článkov Ľuboša Blahu mohol čitateľ nadobudnúť dojem, ako liberáli všetkých odtieňov pod jeho vedením dostávajú totálne zničujúce údery a celá slovenská spoločnosť zdieľa jeho postoje. Ukazuje sa, že všetko je inak a mal by začať namiesto pózovania začať seriózne uvažovať.
Boj (revolučnej) ľavice proti liberalizmu bez rozlíšenia je skôr reakčným počinom ako pokrokovým, už som to niekoľkokrát napísal. U našej ľavice sa prejavuje farbosleposť, vidí situáciu len čiernobiele, a svojím bojom proti liberalizmu všeobecne sa vlastne stotožňuje s kotlebovcami. Lenže skutočný ľavicový volič nechcel voliť ani Kotlebu, ani Harabína, ale mal problém aj s Chmelárom. Ľavica je pokrok, nie reakcia, ako sa má vlastne volič zachovať? Ako to, že ľavica nedokáže postrehnúť rôzne odtiene liberalizmu? Že proti Čaputovej prozápadnému kapitalistickému liberalizmu, orientujúcemu voliča na LBGT ideológiu a posilňovanie práv indivídua – súkromného vlastníka, neškodnú pre kapitál, nedokáže postaviť pokrokový ľavicový, socialistický a komunistický liberalizmus, zameriavajúci sa na posilňovanie práv pracujúceho človeka, stavajúci na presadenie podmienok pre rozvoj individuality, osobnosti, pracovných schopností zamestnancov, posilnenie samosprávnej spoločnosti, ekonomickej demokracie?
Existuje niečo ako spoločenská objednávka, marxizmus s ňou pracoval. Teda aj objednávka na liberálne prostredie, vzťahy, politikov. Má objektívny základ. Určitý materiálny, sociálno-ekonomický základ si vyžaduje aj určitý typ väzieb, je to obyčajný prírodný zákon. A tak ako si v 20. – 50. rokoch utváranie socializmu vyžadovalo silné komunistické osobnosti –Stalina, Gottwalda, Mao Ce-Tunga ap. (vďaka Stalinovi bol vybudovaný silný priemyselný socialistický štát, ktorý dokázal poraziť aj priemyselne vyspelé Nemecko), tak sme sa ocitli v pomerne pokojnom období, ktoré si vyžaduje liberálnu správu spoločnosti, liberálne väzby. Vďaka „komunistickej“ úrovni výrobných síl je tu aj dostatok produktov na uspokojenie základných potrieb ľudí (sedím na dedine a vidím aj pomerne stabilnú situáciu sockárov), a takéto obdobie je prajné práve liberálnej správe spoločnosti.
Naša pseudoľavicová scéna vôbec nedokázala pochopiť odkaz takých historických zlomov, ako boli roky 1988-89, potom globálna kríza 1998 a nakoniec megaglobálna kríza 2008. Naša pseudoľavica stále rozmýšľa len v rozmeroch kapitalizmu a zaoberá sa len jeho kritikou, hoci každý tento zlom posúval dejiny ďaleko dopredu – a preto aj liberalizmus pre ňu má len jednu podobu, kapitalistickú. Lenže ľavica sa musí už naučiť rozmýšľať v rozmeroch socializmu a komunizmu, inak nie je žiadnou ľavicou a volič vlastne o ňu ani nemá prečo zavadiť.
Písal som už o tom, že liberálny komunizmus (každému podľa jeho potrieb je liberálny princíp) je silne sociodiverzitný, pluralitný systém orientovaný aj na národnú rozmanitosť a osobitosť. Len v globálnej deľbe práce a spolupráci sa uplatnia aj národné špecifiká.
Hovoriť tejto pseudoľavici o makrosociálnej forme, ktorá nastúpila po historickom zlome 2008, je zbytočné, ona stále opakuje svoje frázy o zlom kapitalizme a potrebe nastoliť socializmus. Aj keď nevie zadefinovať, aký. Makrosociálna forma pritom neprináša žiadnu revolučnú zmenu, len rozšírenie doterajšej sociálnej formy do pluralitnej, širokorozmanitej podoby. Teda znovu praje liberálnemu prostrediu, nevyžaduje si revolúciu a veľké otrasy.
Keďže naša pseôudoľavica heroicky bojuje proti liberalizmu, liberálne orientovanému najmä mladému voličovi vlastne zostala len Čaputová a Ševčovič. Je to obrovské fiasko akože (revolučnej) ľavice a stratégie Ľuboša Blahu. Vo voľbách vlastne bojovali spolu len liberálno-kapitalistická línia a extrémna nacionalistická línia, ktorú podporovala aj radikálna ľavica, napr. KSS.
S liberalizmom je dnes prepojená aj globalizácia. Presadili sa vlastne dvaja kandidáti s otvorene európskou a globálnou orientáciou, samozrejme prokapitalistickou, pretože výber smerom ku komunistickej orientácii v tomto smere nebol žiadny. Už som na to upozornil, že boj proti globalizácii, neschopnosť odlíšiť globalizáciu od globálneho kapitalizmu, je reakčnou tendenciou a ľavica na ňom pohorí. Ak si už nevšímame teoretické tézy, všímajme si konanie Číny. Hovorí o potrebe liberálneho globálneho prostredia, liberálneho obchodného prostredia a zároveň o globálnej spolupráci v rámci globálnej deľby práce. Stala sa lídrom presadzovania liberálneho globálneho prostredia.
Presadzoval by takúto socialistickú liberálnu líniu ľavicový kandidát? Podľa súčasných postojov ľavice úplne opačnú, konzervatívno-nacionalistickú a pohorel by.
V radoch ľavice vládne úplný zmätok, chce byť revolučná, pokroková, je ale reakčná, konzervatívna.
Pán Antal, pekne ste to napísali. S väčšinou Vašich myšlienok súhlasím, preto berte moje drobné námietky v niekoľkých jednotlivých bodoch ako pokus o zdokonalenie už aj tak vydareného diela.
Predovšetkým – s liberálmi bude mať poctivá ľavica veľmi ťažký zápas.
Tú časť ľavice, ktorú reprezentuje Dav2 chápem ako myšlienkovo aj komunikačne férovú skupinu, ktorá chce dbať na morálnu integritu. Liberáli takí nie sú. Tak ako sa liberálne médiá vyznačujú dvojitým metrom, tak aj politici – liberáli a ich fanúšikovia, majú dve tváre. Majú liberálnu rétoriku smerom k štátu, ale sú sebeckí. Nedoprajú druhým tú mieru slobôd (napríklad slobodu slova), ktorú požadujú pre seba. Navonok v nepodstatných veciach (sexuálna orientácia) propagujú „inakosť“, ale v dôležitých veciach (zahraničná politika) majú tvrdo totalitaristické vystupovanie.
Orientujú sa na mladých a afluentných ľudí, ktorí sa vyznačujú sebectvom a konzumným spôsobom života. Vyzývate, že by ľavica mala porozmýšľať, čo týmto ľuďom ponúkne, ako vyhovie spoločenskej objednávke…
Myslím, že ľavica, ak chce ostať pokroková a s vysokou morálnou integritou, tak sa takejto spoločenskej objednávke nemôže prispôsobovať. Bolo by, podľa mňa rozumnejšie, ponúknuť týmto mladým ľuďom alternatívu – iný zmysel života ako nekonečne rastúci konzum, a ponúknuť ho tým, čo sa preberú z konzumnej opice, v ten moment, keď sa budú bezradne obzerať, ako z toho von.
Máte pravdu, že ľavica musí dianie okolo seba hodnotiť racionálne a musí byť schopná sa poučiť. Tak sa napríklad poučme na tom, čo robia kotlebovci. Všetci čakali, že ich volebný úspech bol len politický meteor, že keď ostanú v izolácii, tak postupne vyhnijú. Kotlebovci sa nesnažili marketingom zalíškať liberálom ani konzervatívcom, v tichosti nechávajú klepať svoje mlyny a zbierajú práve tých ľudí, ktorí okolo seba nevidia alternatívu. Zdá sa, že pomaly, ale isto rastie ich politický vplyv.
A ešte aby som nezabudol. Liberáli si svoje sebecké a na konzum orientované publikum vytvárajú. Témami, ktorým sa venujú a spôsobom, akým to robia. Ľavica by mala mať tiež svoje vlastné témy a svoj vlastný jazyk, určitý charakter, ktorým by mala mladým ľuďom imponovať.