- Revolučné organizácie pozostávali z nadaných jednotlivcov, prenasledovaných za ich politický názor. To viedlo k ich radikalizácií a obmedzilo praktické skúsenosti z organizovania ekonomického a politického života. Tieto handikapy (radikalizmus, idealistické očakávania a pod.) preniesli aj do budovania socialistických systémov.
- Prakticky počas celej svojej existencie čelili socialistické režimy vojenskej agresii (intervencia, občianska vojny, II. Svetová vojna, studená vojna). Vojnový stav ohrozenia si vynútil existenciu socializmu v stave trvalého vojnového stavu, s vážnymi dôsledkami na ľudovú demokraciu, ekonomické priority a redukoval pokus o socializmus na regionálnu veľmocenskú konfrontáciu.
- V snahe ubrániť revolúciu nebol využiteľný politický a civilizačný potenciál socialistickej revolúcie. Naviac postupne formované exkluzívne postavenie revolučnej organizácie (komunistickej strany) postupne viedlo k systémovým deformáciám.
- Mocenské uplatnenie konceptu vedúcej sily prinieslo nutnosť masovej organizácie. Táto snaha viedla k redukcií nárokov na členstvo, najmä z hľadiska morálnych kritérii a vzdelania (znalostí a kompetencií).
- Zdevastovaná organizácia následne redukovala vnútornú demokraciu a vytvorila hierarchickú organizáciu, ktorá v druhej a ďalších generáciách prirodzene (nepoticky a pseudonepoticky) degenerovala.
- Autoritársky systém sa z vnútrostraníckeho prostredia preniesol do celej spoločnosti a zdefraudoval ľudovú demokraciu, to viedlo k postupnému odcudzeniu verejnosti, vytvoreniu dvojakej morálky a celkovej strate prestíže socializmu.
- Na jednej strane pôsobili veľké hybné momenty socialistickej revolúcie: demokratizácia (vzdelania, sociálnych štandardov, verejného záujmu na úkor súkromnovlastníckeho a pod.), zospoločenštenie výrobných prostriedkov (zrovnoprávnenie ekonomického postavenia, snaha o odstránenie námezdnej práce a pod.) .
- Na druhej strane rástol subjektivizmus a elitárstvo ako priamy následok demokratických deficitov.
- Tieto protichodné tendencie vytvárali politické krízy. V prvej etape sa neúspešne pokúšali socialistické režimy o návrat ku koreňom (Kronštatská vzbura, NEP, Ústava Sovietskeho zväzu v roku 1936, Kultúrna revolúcia)
- V druhej vlne pokusov došlo k revízií socializmu, ako cesty ku komunizmu a k redukcií socializmu na konvergenčný systém s kapitalizmom ( XX. zjazd KSSZ, Pražská jar, Perestrojka)
- Socialistické systémy stratili víziu a nahradili ju konvergenčnými konzumnými cieľmi. V tomto procese sa presadil oportunizmus elít – nomenklatúr.
- Zákonite pod vplyvom vyprázdnenia systému (straty revolučného obsahu – existenčného oprávnenia) systém stranícka nomenklatúra odovzdala GFO ako víťaznú trofej studenej vojny a následného podvodu s tzv. ľudskými právami (spoločný Európsky dom, globálne odzbrojenie a zánik vojenských blokov, spravodlivá a otvorená medzinárodná ekonomická výmena).
- Dobové problémy…
- Kritické (dobové) problémy kolapsu
Inventúra problémov socialistickej (sovietskej) revolúcie
– Problémy pôsobia synergicky a preto ich redukcia a následná kategorizácia slúžia iba pre účely ich pasportizácie
– Problémy sú vyvažované a spravidla prevažované pozitívami socializmu a preto ich sumarizácia neposkytuje objektívny pohľad na systém. Inventúra je účelovo určená na analýzu krízového manažmentu socialistických systémov
– Charakter problémov je potrebné okrem parametrov času (historických etáp) a ich architektúry (mechanizmu) diferencovať aj regionálne (kultúrne), to je v nasledujúcej inventúre iba v ilustratívnej podobe.
– Socialistické pokusy sú úspešné, len ako reakcia na systémové zlyhanie kapitalizmu (imperializmu). Z toho vyplýva, že sa odohrávajú ( konkrétne riešenia sú determinované) v civilizačne hlboko poškodenom prostredí, s narušenými morálnymi (humánnymi) parametrami a v zdevastovanom materiálnom (životnom) prostredí.
– Revolučný charakter prechodu na socializmus je dôsledkom krachu (mocensky) preferovaných liberálnych a sociálnodemokratických reformných snáh. Súčasne je mäkkým variantom rekonštrukcie civilizácie, bez jej úpadku do anarchie, v historickej etape, ktorá vylučuje anarchistické koncepcie ( civilizácia ešte nie je technologicky disponovaná pre autonómne, autochtónne systémy)
Fatálne problémy (autentické deformácie prostredia)
– Socialistické revolúcie sa odohrávali v prostredí, ktoré bolo charakteristické sociálnou aj ekonomickou krízou a preto ich program nebol primárne politický, ale bol definovaný potrebou ekonomických a sociálnych reforiem, vynútených technologickým pokrokom
(Veľká francúzska revolúcia, Veľká októbrová socialistická revolúcia, Dlhý pochod v Číne a pod.)
– V štátoch, ktoré zhromaždili v imperiálnych vojnách a kolonializácií (globalizácií) sveta dostatok zdrojov, dokázala buržoázia stabilizovať mocenské pomery a vybudovala silný aparát moci (ozbrojené sily, súdne, verejné inštitúcie a mediálna indoktrinácia). V sociálnej oblasti korumpovala konzumnými projektami vlastný proletariát a tzv. strednú triedu. To znemožnilo úspech revolúcií a jej internacionalizáciu v tzv. rozvinutých štátoch. (Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Veľká Británia, Rakúsko, Československo a iné)
– Globálna finančná oligarchia diverzifikovala svet účelovým použitím globálnych zdrojov. Sformovala v euroatlantickom priestore silné národné štáty, ktoré bonifikovala vysokým konzumným štandardom a prvkami tzv. sociálneho štátu ( dôchodkový a verejný zdravotný systém, sociálna bezpečnosť štátnymi dávkami – podpora v nezamestnanosti a pod.)
– Krajiny tretieho sveta paralyzovala nízkymi verejnými výdajmi (koloniálnym odsávaním zdrojov). Najmä negramotnosťou a vysokým rozsahom nútenej práce (sedemdňový pracovný čas, 10 a viac hodín denne)
– Socialistické revolúcie dosiahli úspech vo veľkých krajinách ( Rusko, Čína), ktoré svojou veľkosťou a agrárnym charakterom mali hybridné postavenie. V týchto dŕžavách vznikali národné projekty (Kuomintang resp. národný socializmus menševického typu), ktoré prispeli erózii absolutistických impérií (na hlinených nohách)
– Socialistické revolúcie v Rusku a Číne mali charakter aj priemyselnej revolúcie ( rušenie nevoľníctva, pozemková reforma, alfabetizácia a pod). Spolu s krízou morálky, spôsobenou vojnami boli vhodným prostredím pre ľudových vodcov typu V.I.Lenina a Mao-Ce-tunga.
– Kým v západoeurópskych štátoch udržala buržoázia kontrolu nad štátnou mocou a vhodne ju kombinovala s národne orientovanými masovými hnutiami, v Rusku a Číne bol štátny mocenský monopol zdiskreditovaný, najmä vďaka absolutistickým feudálnym oligarchom.
– Buržoázny mocenský model sa pri konfrontácií s úspechmi socializmu v Sovietskom zväze dostával do defenzívy a po veľkej hospodárskej kríze efektívne reagoval posilňovaním korporátneho fašizmu (podľa téz katolíckej encykliky Rerum Novarum-1891). Spojil „kresťanskú“ a „národnú“ ideológiu do paternalistickej nacionálnosocialistickej koncepcie.
– Internacionalizáciu socialistických revolúcií zbrzdila takto iniciovaná II. svetová vojna, ktorá zničila veľkú časť materiálnej základne a zvýraznila politické hranice.
– Keďže však Sovietsky zväz porazil globálny fašizmus prišla globálna oligarchia o veľkú časť Európy ( stredná Európa, časť Balkánu, Pobaltie) a bola konfrontovaná s dekolonializáciou tretieho sveta ( Čína, India, Afrika, Južná Amerika)
– Globálna finančná oligarchia (GFO) svojou vierolomnosťou (Mníchovská dohoda, masaker v Nankingu, Francov puč) stratila kredit, ktorý sa snažila obnoviť – v ohrození antisionistickou politikou Nemecka- spojenectvom so Sovietskym zväzom. S konceptom fašizácie teda utrpela GFO fiasko (Churchill: „zaklali sme nesprávne prasa“)
– GFO využila II. svetovú vojnu na vybudovanie dominantnej vojenskej sily, určenej na udržiavanie jej exkluzívneho postavenia. Získaním monopolu jadrových zbraní a vyhlásením studenej vojny USA (neskôr NATO) donútili Sovietsky zväz a jeho spojencov redukovať svoje politické ambície na súťaž v zbrojení.
– Zbrojenie konzumovalo veľké zdroje, ktoré vzhľadom k nepomeru reálnej ekonomickej sily revidovalo ciele spojené s budovaním materiálnej základne a deformovalo ekonomickú súťaž.
– Podľa pravidiel určených dominantnými finančnými inštitúciami, regionálnymi vojenskými konfliktami (Kórea, Vietnam, Kuba) a s pomocou obchodnej vojny socialistické krajiny upadali do recesie a strácali politickú energiu a prestíž.
Určujúce fatálne problémy boli teda:
Ekonomická a politická stratifikácia sveta využitím koloniálnych zdrojov
Orientácia svetovej ekonomiky na konfrontáciu, alokáciou zdrojov na svetové, studenú vojnu
Spomalenie technologického rozvoja, absencia materiálne zabezpečenej globálnej civilizácie
Ing. Juraj Janošovský
Výborne,
ďalší cenný pokus o rozbor príčin neúspechu reálneho socializmu.
Forma je však ( už niekoľký krát od Juraja ) veľmi zlá, zatiaľ to vyzerá ako poznámky, alebo kostra širšieho diela, ktoré sa po jednotlivých bodoch môže rozvíjať, z čoho môže vzniknúť rozsiahlejší článok či publikácia.
Zatiaľ to nie je v stráviteľnej podobe, súce na zverejnenie.
Znovu prikladám prednášku o kapitalistickom prevrate z pohľadu osadenstva KSČ ( od 46. minúty ):
https://youtu.be/lSz0iGN4UJQ?t=2787
Juraj, klobúk dolu, už je to systematizujúca analýza – i keď pre mňa ešte stále príliš všeobecná objímajúca celý svet. Viem že som protivný kritik a polemik a už sme strávili nejaký čas polemikami aj s „klubistami“. Ale táto analýza mi tak nejako tiež dopĺňa určité schémy a štruktúru z politického hľadiska, ktorú som doteraz nevidel.
Chválim to a teraz to nechcem „zabiť“ , ale v tej pochvale som skutočne rád, že po toľkých rokoch názorov že socialistická ekonomika krachla (aspoň tu v ČSSR), alebo že socialistická hospodárska sústava (teda krajiny RVHP ) skrachovali, sa udial pokrok A TO V TOMTO :
1.Všeobecne trikrát boli hospodárstva socialistických krajín nútené viesť „krízové riadenie“ bezpardonu a veľmi razantne zamerané na zabránenie likvidácie ekonomiky.
Po 1.svetovej vojne ešte len samotný Sovietsky zväz, ktorý sa bránil popri občianskej vojne intervenciám zo zahraničia (a to predsa zničilo Republiky Rád i mnohé pokusy o socializmus v ostatnom svete…)
Počas 2.svetovej vojny musel Sovietsky zväz prejsť na ekonomiku „vojnového komunizmu“ veľmi direktívne a násilne, ale dnes už nepovie, že aj v USA keď vstúpili do vojny a aj v Británii a ďalších krajinách to boli z dnešného hľadiska diktátorské hospodárske opatrenia, ktoré reorganizovali hospodárstva na vojnovú výrobu a spotrebu (nechutne pripomeniem príkaz v Británii variť a konzumovať vnútornosti, lebo mäso šlo do zásob frontu; nik si nespomenie na násilné zamestnávanie žien a černochov v zbrojnej výrobe fabrík a prístavov v USA po ich vstupe do vojny…) a vie sa iba o tom, že „stalin…“…
Počas studenej vojny, ktorú ale začal Fultonský prejav W.Churchilla a potom tlak na „pomoc“ v prípade že vyhodia zo západoeurópskych vlád komunistické strany, to bol Marshallov plán, kde vymenili západoeurópske ľudové masy “ konzumizmus za komunizmus“.
Krajiny Rady vzájomnej hospodárskej pomoci boli skutočne v ére embargovania čohokoľvek a neposkytovania finančných zdrojov odkázané samé na seba a predsa rástli a rástla i životná úroveň v nich s porovnaním NIE SO ZÁPADOM ale s VÝCHODISKOM, z ktorého rástli od roku 1945.
Veľmi manipulatívne sa na toto zabúda.
No a naposledy – žiadna zaostalá oblasť na Západe (taliansky juh, spustnuté Porúrie, španielske oblasti, britský vidiek či detroitské hnedé pásma – sa už nikdy nespamätali tak ako regiony v ČSSR, v Poľsku, Bulharsku, NDR, nehovoriac o Maďarsku atdˇ…
Z dnešného hľadiska národohospodára a ekonóma môžeme byť hrdí ako sa napríklad rozvíjal čs.národohospodársky komplex, akú sme zažívali medzinárodno-obchodnú exportnú expanziu a ako to všetko prispievalo na rast objemu štátneho rozpočtu a rast hrubého domáceho dôchodku (to je iný ukazovateľ ako dnešný HDP – pretože dôchodok nebol len vyrobený produkt, ale aj rast príjmu a výdajov v rámci jednej republiky – ach, keby sme DNES mali také výsledky, nebolo by chronicky podvýživených verejných financií…).
Som rád, že sa v analýze presne poukázalo na príčiny, prečo nemohol socialistický hospodársky systém naplno a komplexne rozvinúť svoje možnosti…potom to ozaj laikovi oblbnutému antikomunistickou manipuláciou dáva dojem, že „sme zaostávali“…
Na margo toho napísaného:
tak si predstavte, že ľavica vyhrá voľby a začne u nás na Slovensku vážne budovať socialistickú ekonomiku – celospoločenské vlastníctvo, samofinancovanie, oddelenie meny od svetových, zabránenie tokov tovarov aby špekulanti nezarábali na pašovaní a keťasení – …a máte tu ten istý problém aký má dnešná Venezuela – čoraz otvorenejšiu agresiu od skrytého poškodzovania embargami až po hrozbu vojenskej intervencie…
A SOCIALIZMUS SA TOMU BRÁNIL NAPR. U NÁS OD 1948 DO 1989!!!!…
No a ešte zvýrazním ten Tvoj bod, citujem: „Socialistické systémy stratili víziu a nahradili ju konvergenčnými konzumnými cieľmi. V tomto procese sa presadil oportunizmus elít – nomenklatúr.“
Naozaj vďaka za toto konštatovanie: nie ekonómovia, nie riaditelia podnikov a predsedovia družstiev u nás. „Verchuška“ v politike začala zmätkovať a stratili víziu i budúcnosť: Presne si pamätám na tie dlhé a vášnivé diskusie po roku 1988, že všetci chceli byť „JZD Slušovice“, že v experimente napr. podľa hospodárskeho činiteľa UV KSS už bolo v 1988 vyše 150 podnikov s vyše 400 tisícami zamestnancov v projekte samoprávnych kolektívov a vlastného určovania hospodárskych plánov a cieľov, veľa podnikov išlo na „ústretové plánovanie“ hospodárskych vzťahov a takmer každý podnik mieril na zahraničný export…to bola expanzia a nie kríza – naša čs.ekonomika bola dnešnými slovami „prehriata“ a chcela expandovať…len „verchuška“ z politického skotnatelého vedenia tomu nerozumela, ale ani to nechcela…a tak prišli disidenti s návnadou KONZUMIZMU a ľudové masy v Československu tiež ako na západe kedysi v 1946-1948 vmenili vidinu komunizmu za konzumizmus … okamžité zbohatnutie jedincov, konzumovanie z preplnených regálov …prepáčte že sklamane poviem, správali sme sa my verejnosť ako prasce…a verchuška pustila do gatí…štát ČSSR odovzdával novej politickej moci hospodárstvo prakticky bez zadĺženia (len obchodné pohľadávky ) a s mohutnou masou investičných výrobných kapacít cez 5 biliónov Kčs (jeden bilion = tisíc miliárd Kčs) s tým, že verejný majetok „sa nedal“ oceniť trhovo…a pozrite kde skončil verejný majetok dnes, kde sú verejné financie a aký je štátny dlh plus kam sa stratili tie takmer 2 biliony Kčs zo slovenského hospodárstva…
Nestrieľajte ekonómov – dnes mi zomrel spolužiak, ktorý bol vzdelaný v zahraničnom obchode, prešiel i po 1990 viecerými podnikmi kým nezistil, že pracuje „pre cudzieho“, založil si firmu a takmer sa v nej upracoval…taký je osud slovenských hospodárov, je jedno ako na nich pozeráte Vy.
Chýba mi tu jeden fundamentálny faktor – komunisti zmenili formu, ale nie obsah vlastníctva.
Kapitalizmus definuje súkromné vlastníctvo tak, že vlastník má právo so svojim vlastníctvom nakladať úplne ľubovoľne, dokonca ho môže aj zničiť, ak tým zároveň nezasiahne do vlastníckych práv niekoho iného.
Komunisti vlastníctvo znárodnili – zovšeobecnili, ale nepredefinovali jeho obsah. Národným majetkom disponoval (rozhodoval o ňom) kolektívny vlastník – strana. Ale tá si ponechala všetky výsady, ktoré si pôvodne vyhradzovalo súkromné vlastníctvo.
Všimnime si, že sme sa nijako dlho nemuseli prispôsobovať kapitalistickým vlastníckym vzťahom. Chápali sme ich hneď a nemuseli sme si na ne zvykať. Bolo to jednoduchšie ako zmeniť korunu za euro.
Obsah pojmu vlastníctva mal socializmus predefinovať. Sú veci, ktoré vzhľadom na minulé a budúce generácie nesmie urobiť ani vlastník. A úplne mi chýbal ten moment, že človek určitým spôsobom vlastní to, do čoho vkladá svoju prácu a čomu venuje čas (toto je napríklad úplne prirodzené Japoncom). To už niektorí dnešní korporátni kapitalisti sú v tomto ďalej.
Musím s Vami súhlasiť. To, že sa nepodaril aspoň čiastoční prechod „spoločného vlastníctva“ z rúk štátu do rúk robotníckych kooperatív, socialistickému hnutiu v našich končinách(ale aj globálne) nesmierne uškodilo.
Aj samotný Dr.Richard Wolff, ktorý je považovaný za najdôležitejšieho marxistického ekonóma v USA, tomuto faktu prikladá nesmiernu váhu.
Pán Moravčík, súhlasím s Petrom Zajacom-Vankom. Nepochopil som tézu, že komunisti zmenili formu, ale nie obsah vlastníctva. Akonáhle sa zmenilo súkromné na spoločenské, išlo o iné vlastnícke väzby, iný obsah vlastníctva.
A to ste vážne prehnali, že KSS vlastnila celospoločenský majetok. Nevlastnil ho dokonca ani štát, Peter to už viackrát vysvetľoval, aj štát ho len spravoval, ale nevlastnil. Národné podniky – bol to majetok ľudu, nie štátu, a štát ho nemohol predať. Nieto KSČ.
Ak tomu neprikladáte význam, ono to má ešte aj dnes praktický dopad.
Preto sa prijal v r. 1988 zákon o premene národných podnikov na štátne, toto by bolo potrebné lepšie preštudovať, či už vtedy niekto (a kto konkrétne) si nepripravoval majetkový prevrat.
Až štátne podniky boli vo vlastníctve štátu a štát ich mohol predať.
Už sa spomínal príklad českého Budvaru. Zostal dodnes národným podnikom (kvôli sporom o značku) a preto ho ani dnes nemôže česká vláda predať.
Takže obsahovo to boli úplne iné vlastnícke väzby ako súkromné vlastníctvo.
Pán Antal (a pán Peter):
Skúsim to vysvetliť. Úplne iné vlastnícke väzby neznamenajú, že ide o úplne iný „obsah vlastníctva“. Komunisti zmenili to, aká právnická osoba majetok vlastní a akým spôsobom s ním môže disponovať. Ale nezmenila definíciu, čo to znamená „disponovať majetkom“ (okrem jeho predaja do súkromných rúk). To je obsah vlastníctva.
Predtým za kapitalizmu pracujúci podniky nevlastnili (jasné každému). Za socializmu ich „vlastnili“ len abstraktne, de jure.
Vlastníctvo fakticky definoval Hospodársky zákonník, ktorý v čase, keď som nastúpil do pracovného procesu, začínal článkom 1 v tomto znení:
„Národné hospodárstvo Československej socialistickej republiky tvorí nedeliteľný celok riadený pod vedením Komunistickej strany Československa štátom podľa zásady demokratického centralizmu.“
Hovorí to úplne jasne – vlastníkom všetkého je ŠTÁT a o všetkých otázkach riadenia a správy spoločného majetku rozhoduje KSČ.
Priamo HZ hovorí o tom, že účasť pracujúcich na riadení a využívaní socialistického majetku definuje Zákonník práce a Občiansky zákonník. A to je o vlastníctve všetko.
Súhlasím s vami (oboma), že socialistický štát pod vedením KSČ bol osvietenejší a ľudskejší vlastník ako všetci dnešní oligarchovia dohromady. Ale napriek veciam, ktoré sa vtedy hovorili na prednáškach z vedeckého komunizmu, KSČ neurobila nič pre to, aby postupne zrušila tovarovo-peňažné vzťahy, a to ani v pracovnej oblasti.
Kapitalizmus urobil z ľudskej práce tovar a vlastníkom pripravil výhodné podmienky na „trhu práce“. Socializmus na tom nezmenil nič. Ľudská práca ostala tovarom, aj keď už trh práce nebol živelný, ale plánovaný.
Z hľadiska vlastníctva boli na tom pracujúci za socializmu psychologicky dokonca horšie, lebo v kapitalizme človek vlastní svoj čas (môže s ním naložiť ako chce). V reálnom socializme bol fakticky aj čas každého pracujúceho „socialistickým majetkom“, s ktorým nemohol úplne ľubovoľne disponovať.
Je preto otázne, do akej miery reálny socializmus pracujúcich „oslobodil“.
Keď si teraz uvedomíme, že teoreticky to malo smerovať k beztriednej spoločnosti, kde ľudia dobrovoľne a iniciatívne pracujú v prospech všetkých a všetci sa starajú o plnenie ich potrieb, tak verím, že sa nikto nebude čudovať, že na prednáške z vedeckého komunizmu nám profesor X veľmi opatrne povedal, že medzi reálnym socializmom a komunizmom bude zrejme nutná ešte najmenej jedna revolúcia. Verím, že to povedal v nádeji, že niekomu z nás to docvakne bez toho, aby všetko vyklopil polopate.
EVROPSKÝ SOCIALISMUS NEPROHRÁL EKONOMICKY, ALE POLITICKY
Pane Janošovský, zdravím Vás.
Napsal jste, že „zbrojenie konzumovalo veľké zdroje, ktoré vzhľadom k nepomeru reálnej ekonomickej sily revidovalo ciele spojené s budovaním materiálnej základne a deformovalo ekonomickú súťaž“. Nesouhlasím, a to zásadně nesouhlasím. Mám zcela opačné poznatky. Porovnám-li celkovou zadluženost, bytovou výstavbu, stavební, strojírenský, chemický, potravinářský průmysl atd., výstavbu přehrad, elektráren, zemědělství, školství, zdravotnictví, tak mi vychází nejen bývalá ČSSR, ale vůbec celý evr. socialismus v čele se SSSR mnohem lépe než současný stav. VŠECHNO, CO DNES V ČESKU A NA SLOVENSKU VIDÍTE, JE V ZÁSADĚ VÝSLEDEK BUDOVÁNÍ V PODMÍNKÁCH ČSSR.
Slovo k tomu, že „zbrojenie konzumovalo veľké zdroje“. Naprostá kravina. Dnes je zbrojení v Putinově oligarchickém Rusku jako Brno, Putin od rána do večera předkládá národu v TV na všech kanálech samé nové zbraňové systémy jako nějaký šílený militarista (v SSSR byly voj. otázky zásadně tajné, Putin se naopak chvástá jako pubertální výrostek), avšak VEŠKERÁ EKONOMIKA V RUSKU JE V TROSKÁCH, SOCIÁLNÍ A MORÁLNÍ STAV RUSKÉ SPOLEČNOSTI JE NA VÝVRAT, PROSTĚ HNILOBA, JAKOU NENAJDETE SKORO NIKDE NA SVĚTĚ.
…
Pane Vašku, v princípe s Vami súhlasím. Socializmus prehral politicky. V podstate ani neprehral s kapitalizmom, ale s vlastným ľudom. (Ten posledný Váš odstavec už tlačí diskusiu inam.)
Vpašujem sem ešte časť odpovede pánom Kantorovi a Antalovi, lebo sa to hodí aj k Vám. Z plyšového prevratu si spomínam na heslo „Vraťte mi třídního nepřítele a choďte do háje nebo do…“
To je úplné potvrdenie toho, že ľudia nevnímali vlastníctvo národných podnikov ako svoje a nevideli žiadny rozdiel v tom, keď tie podniky bude vlastniť nejaký nadnárodný koncern.
Je úplne jedno, čo o tom hovorili zákony. V hospodárskej sfére si s dodržovaním zákonov vedenie podnikov moc nerobilo ťažkú hlavu. Bolo úplne bežné, že ministerstvá vypracovali svoje „záväzné výklady zákonov“ a vykonávacie predpisy, ktoré tie zákony ohli, kam treba.
Reálny socializmus prehral politicky, lebo zneužívanie právomoci verejných činiteľov (a funkcionárov strany) sa stalo normou a aj ľudia, ktorí verili, že myšlienka socializmu je správna, prestali veriť, že strana vedie spoločnosť správnym smerom.
Pán Moravčík, to ste pekne povedali, že socializmus neprehral s kapitalizmom, ale vlastným ľudom. Aj pán Vašek, že vlastne socializmus neprehral ekonomicky, ale politicky.
Čo sa týka vlastníctva, ja súhlasím s Vašimi názormi na budúcnosť. Problém je len v tom, že Vy a väčšina ľavice chápe tento proces strnulo, akoby sa vlastnícke vzťahy nevyvíjali, v súlade s celým výrobným spôsobom. Áno, v r. 1989 sa už objavovala potreba orientácie na samosprávny socializmus, ekonomickú demokraciu, viac konkretizovať spoločenské vlastníctvo.
Ale to neznamená, že vlastnícke vzťahy dovtedy boli chybné. Len vyčerpali svoje možnosti. Ako som ukázal v citáte zo Samuelsonovej Ekonómie, aj buržoázni ekonómovia priznali, že centralizovaná socialistická ekonomika fungovala vcelku efektívne. Ale ako každý krásny kvet raz odkvitne, tak aj jej možnosti sa vyčerpali a bolo potrebné hľadať nový model, samosprávnejší.
Dokonca, ak sa v novembri 1989 objavila potreba orientácie na samosprávny socializmus, na určitý čas bolo potrebné zaviesť centralizované riadenie ekonomiky a zdrojov. Kvôli akumulácii zdrojov, bez nej sa nedala previesť mohutná najmä technologická modernizácia. Presne tak to urobili Číňania – a dnes tlačia západný kapitalizmus do kúta. A presne tak to neurobil Gorbačov, veľkodušne prenechal veľkú časť ziskov podnikom a jednotlivcom – v duchu demokratizácie spoločnosti – a celý systém sa mu rozpadol pod rukami. On nebol ekonóm, preto ekonomickým princípom nerozumel.
Poučiť sa možno aj z historickej skúsenosti. Buržoáznodemokratické revolúcie r. 1848-49 znamenali pre klasický kapitalizmus nástup jeho krízy, podobne ako socialistické demokratické revolúcie r. 1988 znamenali začiatok krízy klasického socializmu. Kapitalistické krajiny síce previedli mnohé politické demokratické zmeny (ale na čas sa vrátil tzv. Bachov absolutizmus), v ekonomickej oblasti nedošlo k rozpadu ekonomickej sústavy, k jeho „demokratizácii“, ale naopak, centralizácii a koncentrácii kapitálu, k vzniku monopolov.
A všimnime si, čo robí Čína – globalizuje svoju ekonomiku, vytvorila nadnárodné giganty typu Huawei ap. My sme si naopak, nechali rozbiť národohospodársky komplex, veľké agropodniky, vraj nech malí konkrétni vlastníci, s konkrétnym vzťahom k .pôde budú lepšie obhospodarovať pôdu. Výsledok vidíme.
Pán Antal, rád s Vami diskutujem, lebo je vidieť, že si pozorne všetko prečítate a premýšľate o tom. Je to v takýchto diskusiách vzácne, ľudia väčšinou len opakujú svoje názory.
V princípe sa mi páči, čo píšete, len nadviažem na myšlienku, že socializmus „naplnil svoj potenciál“. – Keď sa dostaneme do tohto štádia, tak už je zle, vtedy už je kríza nevyhnutná. Ako základné poučenie z toho, čo máme v posledných desaťročiach za sebou, by sme si mali zobrať:
Proaktívny procesný prístup je nevyhnutnosť!
Presne na túto chybu umrie aj kapitalizmus. Nesmie sa ten potenciál žmýkať až do krajnosti a až keď vidíme, že sa začína vyčerpávať, tak rozmýšľame, čo ďalej. Treba proaktívne rozpracovať ďalšie fázy a pripravovať ľudí, ktorí prevezmú vedenie, keď na to bude vhodný čas.
Je to podobné ako v hokeji. Až keď oslavovaní majstri sveta začali odchádzať do výslužby, tak sa vedenie chytilo za nos, že zanedbali prácu s mládežou.
Keď máme premyslené 2 – 3 kroky dopredu, tak aj lepšie vieme rozhodnúť, čo je dôležité dnes, spôsobíme si menej trapasov a menej často robíme veci, ktoré sa neskôr musia vysvetľovať a čo prispievajú k tej zbytočnej politickej prehre.
P. Moravčík, to je o tej deľbe práce, ktorú sme spomínali. Ja mám prebádané určité roviny, v niektorých oblastiach mám medzery, tam sa kľudne opýtam na názory iných.
Inak, postoje Petra Zajaca-Vanku dobre odrážajú vývojový charakter socialistickej ekonomiky. Peter si cení toho, čo klasický socializmus dosiahol, nevidí socializmus ako čiernu dieru, ale zároveň vie, že sú nevyhnutné zmeny. Máloktorý ekonóm to tak vidí, pritom Peter nie je komunista ale socialista.
S Petrom sa dá diskutovať, niekedy na začiatku vybuchne, keď zle pochopí prvú vetu, ale potom sa ukľudní.
Ešte k Vašej poznámke o umretí kapitalizmu.
Nuž, aj (klasický) kapitalizmus umrel Veľkou hosp. krízou 1929-33, tak ako umrel (klasický) socializmus.
V dejinách odumreli všetky klasické podoby systémov, to, čo poznáme, sú ich post-klasické podoby. Napr. dnešné prvobytné kmene ako post-klasická podoba prvobytnej formy, arabské krajiny ako post-klasická podoba klasického feudalizmu, západný kapitalizmus ako post-klasická podoba kapitalizmu.
To, čo dnes poznáme, nie je pravý kapitalizmus, ale silne socializovaný (keynesiánsky), globalizovaný, prispôsobujúci sa novým formám, aby mohol ešte ekonomicky rásť. Otázka preto ani nestojí o umretí kapitalizmu, nech si tu prežíva, ako si prežívajú prvobytné, feudálne spoločenstvá, ale v tom, že sa nemôže pokladať za hegemóna dejinného vývoja, túto funkciou stratil po r. 1928. Ak svoju pozíciu pochopí, môže tu naďalej prežívať, ak nepochopí, potom naozaj odumrie.
Ale po r. 1989, resp. 1998 umrel aj klasický socializmus, to, čo poznáme v Číne, Vietname, Kube, je post-klasická podoba, ktorá sa takisto musí prispôsobovať globalizácii, problémom s nadvýrobou (orientácia na domácu spotrebu, teda na konzumný socializmus), ap.
Marekovi a Marianovi k problému „predefinovania vlastníctva“ ako to tu uvádzate a k zmene formy a obsahu vlastníctva.
Minimálne v Marianovom prípade sa čudujem – žil ste predsa za socializmu. Že mladí dnes po 30 rokoch teoretizujú o vlastníctve za socializmu – to je nedostatok komunistov, ktorí prestali po roku 1990 robiť osvetu o socialistickej ekonomike.
My starší ale predsa vieme, že už v Ústave z 1963, ktorá definovala že Československo je socialistický štát, bolo vlastníctvo štátne definované ako celospoločenské VŠEĽUDOVÉ a nech právnici vysvetlia tie definície.
V praxi tu bola silná hospodárska časť definovaná kolektívnym vlastníctvom družstiev (Jednotné roľnícke družstvá, výrobné družstvá, spotrebné družstvá, stavebné bytové družstvá), ktoré režim kapitalizmu musel násilne právne transformovať na podielové v roku 1992. Dobre, podlihali centrálnemu plánovaniu a tu stanovovali kritériá KSČ a KSS, ale NEVLASTNILI ten majetok…preboha, ľavičiari, spamätajte sa…
Štátny majetok nebol vo vlastníctve komunistickej strany, neblbnite mladým hlavu – takisto však podliehal zásadám plánovitého riadenia národného hospodárstva. Generálni riaditelia výrobno-hospodárskych jednotiek a riaditelia národných podnikov (po 1988 štátnych podnikov) disponovali často tak rozsiahlymi financiami, že im dnešní kapitalisti môžu iba závidieť – a to správcovali štátny majetok.
Dnes s obľubou sa hovorí o „verejnom majetku“ – vtedy to bol štátny majetok, celospoločenský, znova ale – kto ho spravoval? Národné výbory, obcí, krajov, miest…
…krátka pamäť …“voda neutopíš“…ako s porozumením hovoria Maďari keď nerozumejú reči slovenskej…prestaňme už teoretizovať. Blbneme mladým hlavy…
Pán Peter, nečudujte sa mi, celé to vyplýva z toho, že mi nerozumiete.
Pozrite si na definíciu vlastníctva v Business Dictionary:
http://www.businessdictionary.com/definition/ownership.html
Na tej definícii sa nič nezmení, keď ju chápete, že hovorí o súkromnom vlastníctve jednej osoby, celospoločenskom vlastníctve (štátnom), alebo hoci družstevnom vlastníctve, dokonca to platí aj na bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.
Kapitalisti sa tvária, že to je prirodzená definícia vlastníctva „odjakživa“, ale nie je to pravda. Každá spoločensko-ekonomická formácia (feudálna, otrokárska, rodová…) chápala vlastníctvo inak. Vlastníctvo malo iný obsah, vlastník iné práva a povinnosti.
Len socializmus s tým neurobil skoro nič.
Skúste si niekedy nájsť, čo o tom hovorí napríklad Janis Varufakis.
A napíšem Vám aj hlavný dôvod, prečo mi to vadí. Vlastníctvo má aj jeden veľmi dôležitý aspekt – investovanie. Hádam nikto nebude protestovať, že investície sú hybnou silou pokroku a rozvoja (viď napr. rakúska škola). Lenže kapitalisti za investície považujú len peniaze!
Pritom si zvážte, koľko ste v práci do svojich projektov „investovali“ času, vedomostí a energie. Určite Vám to zamestnávateľ všetko nezaplatil. A pokojne Vás vyhodí na dlažbu, keď zistí, že už neinvestujete do práce toľko, čo kedysi, alebo toľko, čo Vaši nevyhorení kolegovia…
Psychologicky tam ten vlastnícky vzťah je. Keby nebol, neinvestovali by ste čas a energiu, čo Vám nikto nezaplatí. A keď sa s Vami vlastník s ľahkým srdcom rozlúči, tak určite cítite nespravodlivosť. Psychologicky (spolu)vlastníte podnik, kde pracujete, ale nie právne – toto som mal na mysli.
Ale Marian, sakra nechoďte tu na mňa s definíciami z angloamerického biznisu: prečítajte si Blahu, naštudujte Hlavou proti vetru Michala Poláka, kde rozoberal vlastníctvo podľa správcovania, narábania s ním, užívania a potom sa vráťte do diskusie…to už nevrlo ani nepíšem, že ak by ste mali knihu Ekonomika po kapitalizme už by ste v tom mali jasno…a investovanie a vlastníctvo? To sem vážne chcete zbierať naivity z „pilierov spoločnosti“ od severských autorov 19.storočia? Ibsen a podobne? …pri Pente a Kočnerovi?
ak neviete, nepíšte – budem nevrlý lebo zas ťaháte diskusiu pod článkom ďaleko od témy ktorú zadal Janošovský – čo ostatné body, tie vás netrápia?
OK
Dodatok k môjmu rozhorčeniu nad mätením pojmov:
Tam kde píšem o tom kolektívnom vlastníctve družstiev – to tvorilo skoro štvrtinu všetkého výrobného potenciálu: skutočne to nepatrilo KSS ani KSČ (v pôvodnom príspevku to nebolo tak zdôraznené…) a skôr práve že bolo chybou, že napríklad v katastrálnych knihách zostali podiely pôdy v poľnohospodárskych družstvách i v neskoršie definovaných po 1990 urbariátoch zachované vlastnícke práva jednotlivých fyzických osôb: ak by to bol socialistický štát zmazal – teda ak by vyvlastnil úplne členom družstva a urbárskych spoločenstiev pôdu, oveľa ťažšie by sa demokratom transformovali družstvá na „podielové“ podľa transformačného zákona z 1992 a dnes by nebol taký zmätok s tisíckami rozdrobených poľno-parciel – takže nie je pravda, že „všetko vlastníctvo bolo štátne“ a už vôbec nie že to vlastnila KSČ či KSS.
O tom, koľko majetku mala samotná politická strana KSČ a KSS sa dozviete zo zákona o „navrátení majetku komunistickej strany česskoslovenskému ľudu“ zo 17.11.1990 a bolo trápne, že celá politická garnitúra sa tým zaoberala v roku 1990 – 1991 i keď šlo o miliony Kčs z vlastnených budov, hnuteľného majetku i nehnuteľností a pritom im „za chrbtom“ Klaus rozkrádal tých 5 biliónov, čiže 5 tisíc miliárd Kčs výrobných investičných prostriedkov čs.národného hospodárstva…
Ozaj sa rozhorčujem preto, lebo ak už ľavičiari pletú mladých ľudí…tak je to peklo!
Pán Peter, ukľudnite sa. Dvakrát do tej istej rieky nevstúpime. A ak sa budeme snažiť vstúpiť, tak ostaneme tam, kde si mladí myslia, že patríme – v múzeu.
Marian, neviem komu to smerujete s tým múzeom…mať také podniky ako VSS Košice, VSŽ Košice, Duslo Saľa, ZŤS VHJ Martin, mať vlastnú sieť obchodných domov Prior, mať obchodný dom – Dom módy Dunaj lný výrobkov z textilu, obuvi a galantérie českých a slovenských závodov a mať dnes mäso hovädzie z VHJ Másopriemysel či VHJ Hydinársky priemysel, posr…by sme sa radosťou…
TO JE VLASTNÍCTVO…
…aha, a že by komunisti vyhrali voľby na Slovensku – to by ste ich najprv museli voliť…
ja sa o politiku nezaujímam, vidíte že vám oponujem skutočným a efektívnym vlastníctvom aké bolo za socializmu a aké nám chýba dnes. Tak poďme, vyhrnúť rukávy a začať makať – napríklad ukrajinskú hydinu zbierajú po dedinách a porážajú za studena – vozia ju tisíc km na Slovensko – to my doma nevieme? „Investori?“ …už sa posmievam
Presne o tomto, čo robíte, Peter, som už raz v diskusii písal ako o veľkej chybe. Myslíte, že ja tu diskusné príspevky strieľam len tak od boka, ako ma práve napadne, ako to robia Sulíkovci?
A že urobíte dobre, keď mi sopliakovi nedoučenému vytnete po ušoch a pošlete čítať zobrané spisy?
Tak presne to je to múzeum…
Problém nie je v domnelých deformáciách socializmu, ale v strnulom európskom myslení.
Rád by som európskej ľavici doprial tie ideálne podmienky pre vývoj socializmu a plné využitie potenciálu socializmu, aby videli, že znovu by dospeli do bodu November 1989. A kríze socializme a potrebe riešiť ju. Čím ideálnejší by bol vývoj socializmu, tým väčšia kríza a neschopnosť ju riešiť by sa objavila. Pretože by sa napr. ukázalo, že napriek ideálnemu vývoju by dospel do konzumnej podoby.
Európska ľavica sa už 30 rokov točí v tomto nezmyselnom kruhu, zatiaľčo Číňania si podobnými hlúposťami nelámali hlavy, nehľadali problémy tam, kde neboli, ale dynamicky menili a menia.
Oproti európskemu vývoju v Číne sa KS nepostavila proti dynamickým zmenám, reformám, ale sama ich iniciovala, zostala avantgardou na rozdiel od konzervatívneho postoja európskych KS. A pritom ich nenapadlo okydávať svoju minulosť a hľadať v nej dookola nejaké chyby.
U časti ľavice v dôsledku krízy klasickej podoby socializmu existuje tendencia pokladať ju za slepú uličku, aj tu sa v posledných diskusiách vyskytli tieto postoje.
Tento postoj je pascou pre samotných jeho nositeľov. U viacerých sa objavujú plodné nápady ohľadne formovania novej spoločnosti, zhodujem sa s týmito postojmi. Čo aký ideálny by bol nový model, po čase by vývojom dospel do krízy a zániku. A nové generácie by ho v duchu strnulého európskeho myslenia znovu označili za deformovaný a slepú uličku a autorov skvelých nápadov za staré štruktúry.
Problém teda nie je v deformáciách, ale našom strnulom myslení. Neschopnosti pochopiť, že každý hocijako dokonalý spoločenský systém raz vyčerpá svoj potenciál.