Básne z DAVu: Jozef Tomášik, Laco Novomeský, F. C. Weiskopf, Ján Rob Poničan

Noc milostná 
autor: Jozef Tomášik/ DAV, jar 1935

Buď tíško milenko. 
Postav sa sťa hospodyňa nad krbom rudého plameňa 
Nech nevie nikto, svet náš akého je mena. 
Len tíško buď. 
Naša chvejná od lásky hruď 
Ztíši svoj nedočkavý beh po svete. 
Zas slová ako rudých tovární komíny zahoria. 
A plamene pohovoria k nám z našeho ohňa. 
A krb a ohnisko zhasne v očiach našich. 
Bude tichá tma. 
Na krásnom svetle príde láska. 
Malá a potuľavá. 
Na hlave so srpom ako mesiac sa zjaví u nás. 
Neviem koho z našich bojazlivých hláv 
utíši a srdcom pobaví. 
A chvíle budú rásť ako topole 
do vysokej oblohy z radosti každodennej. 
My, milenka moja z továrne … 
vzkríkneme! 
A krb i ohnisko v mesiaci plávať budú 
a my na ňom, 
láskou vzňatí v plameňoch 
milostného rána.

(pre DAV DVA: Soňa Valovičová)

• 

Múdrosť
autor: Ladislav Novomeský, DAV/jar 1935

Keby si nemala chlebomäkké ramä
keby si nemala dvoje mäkkých pŕs
a keby v krajine
len telo bolo samé,
keby tak svieže večne boli sady,
majiteľ bordelu
zomrel by hlady.

Rečniku,
útroby máte syté,
jak sladko vám je hovoriť
o morálke:
abych sa dôstojnejšie choval,
abych ju nemiloval.
Ach a ja veľmi rád mám dievčat údy,
ale i rád mám srdce v hrudi,
nuž a to dievča Ema,
to srdce v hrudi nemá 
nemá.

Krasorečníku skvelý, 
poproste vašich pánov,
aby sme pomilovať smeli,
vášnivou láskou dievčat zástupy,
aby nám láskou samou
v mámore padli v náručie,
aby nás ony pálili
plamenou horúčosťou leta,
to nie len jedna, 
lež všetky ženy sveta.

Poproste vašich pánov,
aby sme pomilovať smeli
i dievčat srdce v hrudi, 
lebo nám v žilách mladých
ešte krev rudá prúdi
a objať – objať vrele
my nemôžeme ľady.

Povedzte potom všetkým,
že už pán bordelu
umiera
a navždy zomre hlady.

Pre DAV DVA Soňa Valovičová

• 

Dva železničné vozne z NIŽNEJ VEREČKY
autor: F.C Weiskopf, DAV jar 1935

My dva
vagony železničné
z Nižnej Verečky
zo Slovenska
kričíme slávnostný protest!
Včera príde kýs človek
na chrbty našich dosiek
namaže barvu a píše:
„46 mužov alebo 6 koní“
Kamaráti,
zo všetkých tratí sveta vagóny,
to týka sa vás!
Na cestu k protestu!
K demonštrácii!
—————————-ako?
vy mlčíte?
nik z vás neletí?
Pravda, my dve sme 
iba analfabeti.
Od šiestich liet
diaľ nemohli sme speť
ako k Čopu –
A vy tak skúsení:
na zemi 
znáte široké diaľavy
Londýn a Rím
ste spoznali!
Poznáte Paríž!
Ale predsa:
bárs taká dlhočizná vaša púť, 
zabudnúť
čo bolo?

Oh, obraciame sa my, trhani
na vás, vyfintených od Compagnie
des grands expres et des waggons-lits
nie na vozne, kde vládne mäkkosť polštáru
čo neznajú,
čo to bolo – vojna!
Nie na prvé a druhé klasy
ale na vás, 
MASY:
nákladné vagóny!
dobytčie vozy!
tendry!
dreziny!
Proletárske vozne zo všetkých šiní!
Demonštrujte!
———————————————–
Sme snáď my ako dobrý človek.
Že budú môcť nás znova rozstrieľať?!
Na cestu!
Von!
Ukážte svoju silu! Hoj!
Nikdy viac šesťaštyrid ….
Stoj!
Predsa snáď
jedenkrát
sťa hromobytie cez dymiace sveta hony
„46 mužov alebo 6 koní
RUDEJ ARMÁDY“

Pre DAV DVA Soňa Valovičová

• 

Jaro
autor: Ján Rob Poničan, DAV/jar 1925

Vlny rieky spevave tečú
vo svojom lone drevo, trávu, smeti,
zdochlé mačky a snáď i pohodené deti
spevavým vlneným vlečú.
Myslím:
rieka je ako život ľudí.
I v lone života sa všetko umiesti,
radosti, smútky, lásky, neresti.
Pritom:
oči sa mi topia na milenkinej hrudi.
Vlny rieky vzkypelým vlnením sily
volajú, že smrti nebolo a smrti neni
Milá!
na svete všetko si len obleky mení
a zdá sa:
chvíľa nás pudí,
aby sme sa vášňou premeny spili.
Lavička pod nami
jak otrocky dobrá bola,
keď sa vynorila pred nami,
tíško vravela nám:
človekom stvorená slúžiť človeku mám.
Dnes večer milión mužov dotklo sa žien
podajne bojovných ramien:
väčšia než v rukách a láske je sila.
I tvoje ruky opadnú milá.
I tvoje nie je marné –
praľudské city zažalo v srdciach slnce jarné.
V rieke búria sa jarné vody,
zachcelo sa im slobody, 
brehy sú príliš tesné:
jaro urobí čo sa dá
a potom klesne.
Však príde jaro zas,
v živote ľudstva povodeň
musí prísť ešte raz.

Pre DAV DVA Soňa Valovičová

• 

---