A že Šindliar nemá velikánov…
Písal sa rok 1935 , bežný rok aspoň pre náš malý Šindliar, by určite bol býval, ak by sa práve na jeho začiatku nebol prederavil na svet náš malý Jožko.
Bol malý len krátko.
Na rozdiel od jeho rodnej obce, ktorá ostala malou až „dosaváde časú“. Vyrástol v nadrozmerného Jožka, telom i duchom. Jeho duch bol tak veľký, že prerástol o celú hlavu telo majiteľa. Ľudovo rečeno nezmestil sa do kože. Robil čo sa dalo, i nedalo. A v časoch dospievania nášho velikána obce sa okrem tvrdej hrdlačiny nič iné ani nedalo.
A predsa dalo. Lebo duch je silnejší ako telo a Jožko už ako pätnásťročný si pri ťažkej lopote s pasúcimi sa kravami na pažiti zostrojil prvé rogalo, ktoré pred vypleštenými okáľmi vyplašeného stáda aj vyskúšal.
Padol priamo do extrementov predčasne vylúčených následkom veľkého tresku–plesku spôsobeného gravitačnou silou zeme. Lebo kto, ak nie zem, za to mohla, že nepomohla nášmu Jožkovi pri jeho prvom pokuse vzlietnúť na spodniciach a gatiach celej generácie starých mám. Tie suknice boli pravdepodobne málo naškrobené, alebo mali malý záujem premeniť sa na krídla, ktoré by ich potomka urobili šťastnejším, a tým pádom aj slávnejším rodákom svojej milovanej obce pod horami. Tým pádom sa ale stál najposmešnejším. Smejú sa na tom celé generácie bezkrídlych.
Druhú vlnu smiechu vyvolal náš veľký Jožko s malým ručne vyrobeným tranzistorom. Tentokrát bol pre každý prípad na paši s menej vysokou zverou, tuším popásal v tej chvíli kozy, keď zachytil na vlnách éteru Kóreu. Bežal ozlomkrky s Kóreou na krku cez celú dedinu , aby tú radostnú zvesť oznámil jemu najbližšiemu ľudu, milovaným šindliarčanom.
Doslova vrieskal: „Tukorea, tukorea“!
Práve v tom čase vypukla vojna v ďalekej Kórei, no nik mu neveril. Ešte ho poslali miestni, ktorí sa prvýkrát s takýmto štátom stretli do Koreľi.
Doslova: „Idz do koreľi a neotravuj s glubocinami!!“
To ho ranilo viac ako vojna. Zlomený a nepochopený dokázal pred odchodom do diaľav ešte poskladať miestnu – nemiestnu skupinu, zloženú z harmoniky, trúbky, husieľ a činieľ-všetko po jednom kuse, vrátane činieľ. Činelou najradšej práskal o hlavy tvrdohlavých kamarátov, ktorí nevedeli prísť na chuť jeho všestrannému hudobnému nadaniu.
Odišiel.
Musel.
Na dlhé roky z očí svojich najbližších. Lebo nikto nie je doma prorokom a niekto ani inde. Tak to bolo aj s naším Jožkom, ktorý sa po nežnej revolúcii zjavil ako blesk z jagajúceho neba, ale bez zbytočného hrmotu, alebo skôr ako snehuliak (kde sa vzal, tu sa vzal na priedomí ráno stál), lebo vtedy, keď sa vrátil bola ,treskúca zima roku 1990. V srdciach ľudí sa práve roztápali ľady, a Jožko dúfal, že jeho veľkosť ducha nájde konečne miesto na pravom mieste.
Och, ale sa zmýlil, preukrutne sa mýlil.
Zmena režimu neznamená ešte zmenu predsudkov.
Náš veľký hrdina mal proste v živote smolu. Lepila sa naňho ako ľahké ženy na stanici. A tie on miloval. Doprial im vždy celý dôchodok a na druhý deň sa vracal zo stanice peškom-bežkom 30 kilometrov po vlastných domov, kde v núdzovom režime prežil do ďalšieho dôchodku. A preto potom rád chodieval, aj keď Poľanou víchor predúval, len čo v ďiaľke začul slovenskej mladuchy spev. No bolo treba ho jeho mamke v trávovej plachte čičíkať a učiť šumu storočných dubov? Vidíme, čo z toho vzniklo.
Veru tak, napríklad na sklonku svojho života prepadol vášni stopovacej. Najprv stopoval vlkov v lese a neskôr sa dopracoval až k stopovaniu rýchlika pred bujanovským tunelom. Mal to natrénované. Neveríte? Viete koľko ľudí dokázalo zastaviť vlak mávnutím oboch rúk v strede koľají? Okrem nášho rodáka Jožka Pačmagu nikto. A toto keď sa dočítali ľudia v Korzári. Konečne pochopili, že sú slávni a právom hrdí na svojho Jožka. Áno, spomínam si na to ráno, keď Šindliar obliala vlna hrdosti, doslova zaliala naše plytké duše. Písalo sa o Šindliari. Bóže, v to už nikto neveril, ba ani nečakal, dedovia sa v hroboch od radosti obracali a priležiace babky im v tom konečne nebránili. Šindliar v novinách, a ešte akých- nemiestnych, ale okresných, há!! Že Jožko tú zrážku prežil bez jediného škrabanca, kto by sa už na tom čudoval? Normálka, veď náš Jožko a jeho duch sú nesmrteľní. Takto si to náš malý ľud vysvetľoval a Jožkovi zobral všetku slávu a ešte sa tupci smiali že skončil na pozorovaní u cvokárov. Darmo im vysvetľoval, že sa chcel dostať len z Kysaku do Prešova, a že on autá takto bežne, prečo nemôže aj vlaky? Nepochopil. Ostal aj so svojimi filozofickými skvelými úvahami o presídlení duše na iný svet, na inú galaxiu, do smrti nepochopený.
Teraz keď je už po smrti, ktorá nastala dôsledkom nepochopenia zo strany najbližších, ostáva mi tak trochu smutno na duši za naším slávne neslávnym rodákom. Spinkaj sladko jeho veľké telo, lebo duša sa už usmieva každý večer za jasnej oblohy na najvzdialenejšej hviezde niekde v ústraní a žmurká na nás Aha, takto.
Dominik Petruška
