Juraj Draxler: Za odchádzajúcim Smerom

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Ak dovolíte, trochu dlhšie zamyslenie pri príležitosti zmeny vlády. Smer odchádza do opozície po tom, ako viedol exekutívu tejto krajiny dlhých 12 rokov. A to takmer kontinuálne, len s dvojročnou prestávkou počas premiérovania I. Radičovej.

V krajinách postkomunistickej EÚ ho, myslím, v tomto prekonáva len chorvátske HDZ a Orbánov Fidesz. Oponenti väčšinou na Smer bezcieľne prskali, namiesto, aby sa poučili z toho, čo táto strana robila politicky šikovne. Na druhej strane Smer nenecháva krajinu ani zďaleka v ideálnom stave, a tu si tiež treba jasne povedať, prečo. Celé by sa to dalo asi zhrnúť do troch bodov opisujúcich, v čom bol Smer silný a troch bodov, ktoré sumarizujú skôr negatíva tejto strany:

Prečo Smer udával tón slovenskej politiky tak dlho:

1. Strana mala vo vedení prekvapivo racionálnych ľudí a konštruktívnu atmosféru.Kliatbou slovenskej politiky – tak trochu, ako celej spoločnosti – je to, že je tu veľmi ťažko dávať ľudí dokopy. Tak, aby sa nehádali a aby sa viacerí naraz nesnažili ukázať, že práve oni sú ti najmúdrejší. Takto to až príliš často funguje, od domovej schôdze po politickú stranu.
V tomto bol Smer pomerne unikátny. Dovolím si to povedať s určitou autoritou, lebo slovenskú politiku zvnútra celkom dobre poznám. V 90. rokoch som sa pohyboval v SDĽ, neskôr som krátko viedol predvolebnú kampaň jej odštiepeneckej strany SDA, a vďaka známym či príbuzným som mal dvere otvorené aj do kuloárov iných strán. Všade sa viedli neustále, zbytočné drobné boje. Ešte ako-tak disciplinované to bolo v HZDS, s ktorého špičkami som pracovne istý čas prichádzal do styku, ale tam to zase svojimi manierizmami (okrem iných vecí) kazil sám vodca.
Podobné to bolo a je aj v našej novodobej politickej histórii. Verte, to, keď ste na obrazovkých videli, ako SaS opúšťajú Galkovci, ako Kiska nevie dať dokopy novú stranu alebo ako od Matoviča periodicky odchádzali naštvaní ľudia, bola len špička ľadovca. Tie subjekty neboli ani tak politickými stranami ako spolkami neuróz. Radičovej vláda sa nerozpadla ani tak kvôli vážnym ideologickým sporom, ale preto, že tí ľudia sa medzi sebou permanentne hádali a už to nevedeli spolu vydržať.
V tomto Smer až donedávna naozaj fungoval úplne inak. Keď som ja prišiel do vlády, nemôžem povedať, že by som schvaľoval, ako bola strana nastavená a aké mala výsledky (pozri nižšie) alebo, že by som si zvlášť rozumel najmä s jej podnikateľsky zameranou časťou.
Ale takisto nemôžem povedať, že by sa mi tam zle pracovalo. Keď sa niečo riešilo, tak naozaj racionálne, navyše tu panovala atmosféra, v ktorej sa ľudia navzájom rešpektovali. Môžem dokonca povedať, že bez ohľadu na to, čo som si myslel a myslím dokonca aj o Počiatkovi, Kaliňákovi alebo Glváčovi, byť s nimi v každodennom kontakte nebolo nijako frustrujúce, lebo to sú napriek všetkému rýchlo chápajúci ľudia bez nejakých komplexov. Ak s nimi potrebujete niečo vecne riešiť a prekážkou nie sú napríklad podnikateľské záujmy, vedia byť veľmi konštruktívni a rýchli a to v našej politike nie je vôbec samozrejmé.
Samozrejme, toto opisujem pre ľudí, ktorí majú trochu zmyslu pre realitu. Ak si niekto vytvára obraz našej politiky z toho, čo sa dočíta len v médiách alebo nebodaj podľa knihy či filmu Sviňa a podobných „umeleckých“ počinov, asi ťažko ho presvedčíte, že má úplne falošný obraz.

2. Fico bol v základných veciach vždy veľmi disciplinovaný človek
Už pred dlhými rokmi som upozorňoval na jednu vec: Smer je politicky úspešná strana, pretože Fico je jednoducho disciplinovaný politik. Vždy dbal na to, aby reagoval vysoko racionálne – počúval, čo sa deje v rámci strany alebo medzi obyvateľstvom a na to reagoval. Držal sa základných politických pravidiel, napríklad toho, že k voličom sa nesmieš správať ako k hlupákom. Toto veľká časť našich „politikov“ nevie pochopiť a dokonca ani nemajú toľko sebareflexie, aby si uvedomovali, ako to robia (a že často naozaj ten bežný človek má celkom dobré inštinkty či postrehy, lepšie ako „študovaná elita“).

To isté vo výkone moci. Nehovorím, že občas nemal svoje úlety, ale Fico proste každý deň disciplinovane riešil, čo mal na stole. Na zahraničných pracovných cestách ste sa mohli spoľahnúť, či už ste s ním boli u českej vlády alebo u Putina, že si naozaj dopredu naštuduje agendu a bude trpezlivo reagovať aj počas akokoľvek vyčerpávajúceho dňa.
Aj vďaka médiám má veľa ľudí pocit, že politika, to je sadnúť si za veľký stôl na úrade vlády alebo na ministerstve a štekať nejaké príkazy prípadne dávať pripraviť zákony podľa toho, čo vás ráno napadlo. A hlavne veľa hovoriť do kamier.

Nie, drvivú väčšinu času riešite administratívne záležitosti alebo nejaké technické problémy, na ktoré potrebujete božskú trpezlivosť a železnú disciplínu. Verte mi, pre väčšinu ľudí by to bolo vyčerpávajúce už po týždni, nieto ostávať v tomto kolobehu celé roky.

3. Smer bol v základných veciach nastavený tak, ako Slovensko potrebuje
Už po svojom prvom nástupe k moci Smer čiastočne vrátil krajinu do Európy po všetkých tých nezmyselných okliešteniach sociálnych práv v rámci ideologického žvatlania o tom, že sa treba priblížiť k ázijským tigrom. Geopoliticky mal tiež vyváženú pozíciu, euroatlantické štruktúry potrebujeme, ale to neznamená, že máme byť lokajom USA v ťažení proti Rusku.

A teraz tie negatíva…

1. Smer nikdy nemal stratégiu vládnutia

Robert Fico sa tým v okruhu svojich blízkych nikdy netajil: on rieši to, čo je na stole dnes a hotovo. Všelijaké vízie alebo stratégie alebo riešenie komplikovaných problémov, ktoré sa naplno prejavia až o nejaký čas, boli podľa neho zbytočnosti, respektíve, niečo, čo aj tak nevieme dobre robiť, takže s tým netreba strácať čas.

Tento prístup mal svoje drastické dopady. Napríklad dávno predtým, ako som vstúpil do vlády, ešte keď som žil v Prahe a na Slovensko len občas dochádzal, som s niekoľkými ľuďmi, ktorí ma o to požiadali, riešil vážny problém. Dva roky predtým, ako vypukla kríza okolo Váhostavu, už bolo jasné, že v stavebníctve je málo peňazí a dôjde k vážnym problémom. Riešili sme, ako pripraviť rýchle infraštruktúrne projekty tak, aby sa krajina týmto problémom vyhla.

Ako hovorím, ja som vtedy s politickými špičkami v kontakte nebol, ale tí, ktorí áno, boli frustrovaní z toho, že vedenie, najmä premiér, problém nechce riešiť, kým naozaj nevypukne. Bolo to, ako sledovať auto šmýkajúce sa po ľade dole kopcom, kde nabúra. To auto zachrániť nemôžete, toto zachrániť išlo, napriek tomu sa nič nerobilo, nakoniec kopa subdodávateľov ťažko na problémy v stavebníctve doplatila.

Niežeby to neprekážalo niektorým aj v strane. Dlhodobo boli z tohto prístupu frustrovaní Peter Kažimír a Marek Maďarič – ten si po voľbách v roku 2016 vytvorenie reálneho programu dokonca dával ako podmienku svojho ďalšieho pôsobenia v politike. Tri roky dozadu preto vyvinuli iniciatívu, v rámci ktorej sa začal dávať dokopy, čisto pre potreby strany, zoznam vecí, ktoré by bolo treba začať systematicky presadzovať s cieľom zlepšiť fungovanie krajiny. Od ekonomických vecí po kroky na očistenie vedenia polície či prokuratúry. Fico s Kaliňákom to nakoniec celé potopili.
Ten nedostatok strategického prístupu znamenal, že sa nedarilo nastaviť dlhodobé projekty, od výstavby nemocníc po, dajme tomu, systematické zmeny vo fungovaní vysokých škôl. Smer 12 rokov v podstate fungoval s reálnym rozhodovacím horizontom pár týždňov či mesiacov. V tomto naozaj nebol štátotvornou stranou.

2. Vláda nikdy nemala dostatočne centralizované vedenie

Pred voľbami v roku 2016 došlo k pre mňa kurióznej situácii – úrad premiéra začal na poslednú chvíľu od ministerstiev zháňať odpočet toho, čo sa im z programového vyhlásenia vlády podarilo presadiť. Aby mohli reagovať na otázky v predvolebnej kampani.

Aj napriek tomu, že Smer vtedy vládol ako jediná strana, prevládal silný rezortizmus, na centrálnej úrovni neexistoval nejaký monitoring toho, čo vlastne ministerstvá riešia, ani snaha o nadrezortný prístup tam, kde by to pomohlo. Aj preto dodnes nevieme efektívne manažovať budovy štátu, efektívne riešiť digitalizáciu či eurofondy alebo mať pripravený centrálny zoznam infraštruktúrnych projektov, o ktorých financovaní by sa efektívne dalo vyjednávať s európskymi štruktúrami (Komisia, EIB). Tak, ako tomu bolo, keď sa pripravil Junckerov plán v reakcii na finančnú krízu a ako to bude v reakcii na súčasnú krízu.

3. Smer si nikdy nenastavil jasné hranice voči podnikateľom a rôznym „vybavovačom“

Toto je niečo, čo sa Smeru, samozrejme, bežne vyčíta. Realita je trochu zložitejšia. V skutočnosti všetky strany sú pomerne prepletené s biznisovými záujmami. Navyše, veľa vecí sa mediálne podáva veľmi skreslene. V tomto našom chaose sú niekedy práve podnikateľské záujmy niečo, čo politiku trochu stabilizuje. Problémom je dodržiavanie určitej miery a nastavenie hraníc.

Ja som vo vlastnom prípade tieto hranice nastavil pomerne jasne na začiatku svojho pôsobenia, keď došlo k incidentu, ktorý sa potom interne stal pomerne legendárnym. Na úrade ma na prianie premiéra navštívil jeden známy podnikateľ, ktorý sa mi snažil vysvetliť, ako by som mal robiť školskú politiku. Vyhodil som ho, takže odišiel s tým, že cez chodbu kričal nejaké vyhrážky. Tým snahy nejako priamo moje rozhodovanie ovplyvniť skončili.

Pritom je nikdy netvrdím, že politici by sa nemali s podnikateľmi baviť, aj ja sa často bavím. Lenže my sme štát a oni sú podnikatelia. Je tu istá hranica, ktorá by mala znamenať, že oni nemôžu priamo diktovať politiku alebo projekty. Bodka.

Toto bolo nastavené rôzne, aj iní ľudia v exekutíve si udržiavali podnikateľov relatívne od tela, ale zďaleka nie všetci. Navyše, nikdy som nesúhlasil s tým, že strana má vychádzať v ústrety „vlastným“ starostom viac ako ostatným, alebo má byť zamestnaneckou agentúrou pre straníkov, ktorých široko dosadzuje do štátnej správy.

V neposlednom rade, Smer ostal, zvlášť na nižších úrovniach, takým tým nie veľmi štátnickým prostredím rôznych kamarádšaftov, podnikateľských vybavovačov a sietí navzájom prepletených ľudí vrastajúcich do štátnych štruktúr. Ešte raz, aby nedošlo k omylu, napriek tomu, čo čítate v médiách, nikdy to nefungovalo tak, že by hocijaký sedliak rozhodoval o štáte. Kočner, Bašternák, Jankovská nikdy neboli ľudia, ktorí by si dovolili prísť niekde, kde sedeli kľúčoví ministri a baviť sa s nimi ako rovný s rovným. Boli niekde v pozadí, kde si skôr skryte riešili svoje kšefty, pričom občas boli užitoční aj niekomu mocnému (niekedy zo Smeru, niekedy z úplne inej časti spoločnosti).

Smer sa ale nesnažil byť štátnickejšou stranou a toto rýchlejšie čistiť a vcelku oprávnene na to doplatil.

Čo bude so stranou ďalej, neviem. Je to pomerne rozsiahla štruktúra a je tam aj dosť šikovných ľudí, takže by pre krajinu bolo dobré, keby sa tam tie lepšie elementy zaktivizovali a trochu sa to prečistilo. Ale to hovorím ako nezaujatý pozorovateľ, nikdy som členom tej strany nebol a nikdy som s ňou nespájal svoju budúcnosť. Navyše, v najbližšom období si Smer môže dosť ublížiť tým, že sa pokúsi stať súčasťou v parlamente zbúchanej vládnej koalície – až sa terajšie strany o pár mesiacov vnútorne rozhádajú tak, že sa to v parlamente dosť preskupí a na druhej strane sa v Smere vymenia lídri, aby bola strana akceptovateľnejšia. To by nebolo veľmi šťastné. Aj preto bude treba alternatívy k nastupujúcej koalícii stavať aj mimo Smeru.

Toto je všetko ešte veľmi otvorené. Ale irónia je, že zvlášť v kríze, do akej vstupujeme, budú pri pohľade na dnešnú garnitúru mnohí ľudia ešte spomínať na vlády Smeru, dokonca aj v koalícii s nešťastnou SNS, ako na vrchol profesionality. Bohužiaľ.

Juraj Draxler, zdroj

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


2 thoughts on “Juraj Draxler: Za odchádzajúcim Smerom

  • 22. marca 2020 at 12:54
    Permalink

    Toto je velmi zaujimavy clanok. Ten Draxler vyzera velmi zaujimavo ako rozhladeny a perspektivny odbornik

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom