Zajtra sú to dva roky, čo nás 16. 12. 2015 opustil prof. PhDr. Čeněk Novotný, CSc., marxistický filozof, humanista, stúpenec liberálneho socializmu na Slovensku.
Narodil sa 15.7.1931 v Žirovnici v Juhočeskom kraji, v robotníckej rodine. Otec bol zakladajúcim členom KSČ v r. 1921. Už rodinné a sociálne prostredie a odovzdané poznatky ho priviedli na cestu uvedomelého komunistického postoja.
Robotnícka trieda konca 19. st. a začiatku 20. st. si vážila vzdelanie a poznanie, bez moderných objektívnych poznatkov o spoločnosti nebola možná radikálna premena spoločnosti, bolo preto logické, že aj mladý Čeněk Novotný sa vydal cestou vzdelania a poznávania…
Študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, úspešne ho ukončil v r. 1954.
Po ukončení štúdia nastúpil na Katedru Marxisticko-leninskej filozofie Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. VŠE sa stala jeho celoživotným pôsobiskom.
Docentúru obhájil v r. 1973, profesúru v r. 1978.
V r. 1961-1963 vykonával funkciu vedúceho Katedry ML filozofie.
V r. 1962 – 1966 bol členom Vedeckej rady Fakulty OE, bol dlhodobo členom Vedeckej rady FR, OF, VŠE.
Vykonával funkciu pedagogického tajomníka a zástupcu riaditeľa ÚML (1971 – 1989), v r. 1971 – 1973 bol úradujúcim riaditeľom ÚML.
V r. 1971 prodekan Národohospodárskej fakulty VŠE.
Člen edičnej komisie VŠE v r. 1972 – 1977.(1954- 1956)
Bohatá bola aj jeho odborná činnosť mimo VŠE:
Na Ministerstve školstva SSR člen politicko-výchovnej komisie
Člen ÚV Slovenskej filozofickej spoločnosti (1972 – 1980)
Podpredseda komisie expertov ČSSR pre komunistickú výchovu
Redaktor Mladej fronty, Praha
Lektor MV KSS (1957-1986)
Lektor ÚV KSS (1971-1979)
S profesorom Novotným som sa zoznámil, keď ma prijímal na Katedru marxistickej filozofie a môžem povedať, že spolu s doc. Jančaříkom sa stal mojím akoby duchovným otcom. Jemu a marxizmu som vďačný za premenu z plebejského komunistu, nakoľko som pochádzal z jednoduchej robotníckej rodiny, na človeka s určitým nadhľadom nad svojím životom.
Prečo som prof. Novotného nazval stúpencom liberálno-demokratického socializmu na Slovensku?
Dnes prevláda pod tlakom plytkej propagandy a poklesu spoločensko-vednej poznatkovej vybavenosti strnulý. nemenný obraz socializmu. Akoby osudom socializmu bolo vzniknúť v jednej podobe a v nej aj zaniknúť. Hoci aj bežným sedliackym pozorovaním dejín sa dá vypozorovať, že všetky spoločenské systémy v dejinách sa vyvíjali cez viacero podôb. Kapitalizmus vo svojej klasickej (teda hlavnej podobe) sa vyvíjal od absolutizmu k formálnej parlamentnej demokracii po r. 1688 a po kríze svojej klasickej podoby po r. 1928 zanikol. To, čo poznáme dnes, nemá nič spoločné s pravým klasickým kapitalizmom laissez-faire, táto podoba kapitalizmu prevzala nutne mnoho prvkov socializmu. Vo svojej post-klasickej podobe sa vyvinul až k súčasnej liberálno-demokratickej podobe po r. 1968. Socializmus ako živý a dynamický spoločenský systém prechádzal podobným vývojom, po r. 1989 išlo len o krízu a zánik jeho klasickej podoby. A jeho pokračovanie v post-klasickej podobe smerom k liberálno-demokratickej podobe, tento proces môžeme pozorovať v socialistickej Číne. Práve týmto smerom sa viedli naše úvahy a polemiky s profesorom Novotným. Samozrejme, vtedy tieto predstavy boli ešte veľmi hmlisté, neurčité, ale toto smerovanie tam bolo viditeľné. A prejavovalo sa aj v niektorých udalostiach, krokoch. Už po r. 1986 bolo možné pozorovať výraznú liberalizáciu pomerov v socializme, pretavených do koncepcie prestavby. A prof. Novotný sa jej aktívne zúčastňoval.
Profesor Novotný chápal marxizmus a socializmus hlavne ako humanizmus, ako spoločnosť založenú na ideáloch humanizmu, na princípe sociálnej spravodlivosti, ako spoločnosť úcty k človeku, jeho schopnostiam a potrebám. Často sme o tom diskutovali. Môj postoj sa totiž trochu odlišoval, moje ekonomické vzdelanie ma viac orientovalo na výrobno-materiálne a technologické zdroje vývoja spoločnosti.
Humanizmus a liberálny postoj prof. Novotného som pociťoval vo svojej činnosti neustále. Mal som ďaleko ku kariérizmu a formálnemu členstvu v KSČ, bol som presvedčeným komunistom. Preto som sa väčšinou vyjadroval k problémom priamo, na schôdzach som hlasoval v súlade s mojím svedomím a nie potrebami kariérneho rastu, čo niektorí moji kolegovia i riaditeľ ústavu nie vždy priaznivo prijímali. U prof. Novotného som však nachádzal väčšinou podporu, sporné otázky sme riešili diskusiou, v ktorej som často prijímal jeho veľký spoločenský nadhľad, a on rád pozoroval, ktorým smerom vedú myšlienky jeho mladších kolegov.
Čo sa týka výraznej liberalizácie pomerov socializmu, ukazuje aj prípad nášho kolegu na katedre marxistickej filozofie, ktorý ako komunista a marxista chodil do kostola. Aspoň na to poukázali jeho študenti, ktorí ho v kostole stretli. Išlo o kolegu s dobrým srdcom, tichšej povahy, ktorý nás často pri prudších polemikách vyzýval na tolerantnosť. Preto aj prof. Novotný ako zástupca riaditeľa ÚML, ktorý fakticky riadil ústav, pristupoval k tomuto prípadu taktne, zostalo to v okruhu 4 – 5 ľudí. Kolega spokojne doučil ako veriaci na katedre marxisticko-leninskej filozofie do novembra 1989, nikto mu neskrivil ani vlas na hlave. Paradoxne, práve s nástupom „demokratov“ a „kresťanov“ bol nútený prejsť do výskumu, zažíval jeden stres za druhým z netolerantnosti pomerov a v r. 1995 zomrel.
Nový režim po prevrate v novembri 1989 spustil hon na ľudí, ktorí mohli predstavovať intelektuálnu pozitívnu ideologickú alternatívu k barbarskej negácii socializmu, teda k jeho zničeniu a návratu do kapitalizmu v mene majetkových záujmov. Prof. Novotný so svojím intelektuálnym nadhľadom, ako výrazná komunistická osobnosť sa stal jedným z prvých cieľov antikomunistickej štvanice. Jednoducho ho zo školy vyhodili. Možno povedať, že takmer pod most, pretože v tej dobe nebolo jednoduché sa zamestnať s takým profilom a niekoľko rokov pred dôchodkom. Myslím, že to bol cieľavedomý krok, účelom bolo ekonomicky, sociálne oslabiť vrstvu komunistickej inteligencie, ktorá tak mala zviazané ruky a nemala priestor na exaktnú politologicko-filozofickú analýzu prebiehajúcich udalostí a adekvátnu teoreticko-ideologickú a praktickú reakciu na ne.
Aj v tomto ohľade bol socializmus už vo svojich prvých štádiách liberálnejší, hoci objektívne išlo ešte o jeho autoritatívnu, centralizovanú podobu. Svojich ideologických protivníkov nevyhadzoval pod mosty, ale mohli spokojne učiť na vysokých školách, pracovať vo výskumných ústavoch. A práve tí, ktorí mohli spokojne učiť napriek názorovým nezhodám na VŠE, prejavili najväčšiu netolerantnosť a previedli radikálnu kádrovú čistku na pracoviskách.
Ako marxisti sme si boli vedomí toho, že po novembri 1989 sa žiadala pozitívna kritika a premena dovtedajšej klasickej podoby socializmu, jeho pozitívna negácia, jeho pozitívne prekonanie smerom ku kvalitatívne vyššej, efektívnejšej podobe socializmu a komunizmu. Čo znamenalo pozitívne ocenenie dovtedajšej podoby, ocenenie budovateľského diela viacerých generácií, čo prirodzene viedlo k vyčerpaniu potenciálu klasickej podoby socializmu dynamickým vývojom a potrebe úplne novej, liberálno-demokratickej podoby socializmu. Ktorá by značne prekonávala aj liberálno-demokratickú podobu kapitalizmu. Liberalizmus, rozvinutie individuality človeka nespočíva v jeho degradácii smerom ku všestrannému konzumnému rozvinutiu prostredníctvom homosexuálnych radovánok ale hlavne k rozvinutiu jeho pracovných schopností, pracovnej individuality, pracovnej pohody a pracovných práv. Ktoré boli po novembri 1989 naopak prudko potlačené.
Takéto úvahy a také osobnosti ako prof. Novotný predstavovali nebezpečenstvo pre záujmy prevratovej mafie, jej predstavu sprivatizovania spoločného majetku. Práve prof. Novotný mohol predstavovať pozitívnu alternatívu voči niektorým skostnateným postojom straníckych a štátnych funkcionárov, pozitívnu alternatívu voči barbarským predstavám prevratovej mafie, ktoré doviedli nakoniec našu spoločnosť k prudkému ekonomickému, sociálnemu, morálnemu prepadu, z ktorého sa spamätávala len postupne.
Stretávali sme sa a diskutovali aj po novembri 1989. Bolo u neho cítiť určité sklamanie z ľudí, všeobecne zo správania sa ľudí, z ktorých sa postupne stávala konzumná masa, neuvedomujúca si strategické následky takéhoto smerovania spoločnosti, jej postupný rozklad až k možnému zániku. A bol sklamaný aj zo správania niektorých ľudí zo svojho okruhu, ktorí zrazu objavili v sebe „kapitalistov“ a on akoby im stál v ceste. Poznal som tých ľudí, mnohí boli vo funkciách.
Po novembri 1989 aj profesor Novotný dúfal, že sa podarí dosiahnuť bod obratu od zápornej negácie k pozitívnej a znovu sa naštartujú pozitívne procesy utvárania úplne novej civilizácie, založenej na vysoko humanistických princípoch.
Dnes možno povedať len toľko, že úlohou revolučnej ľavice nie je návrat k antikapitalistickej pozícii, úsilie o prechod od kapitalizmu k socializmu. My sa nepotrebujeme vracať dozadu, ale pokračovať v ceste, ktorá bola prerušená v novembri 1989. Úlohou je vrátiť sa nie do bodu VOSR, ale do bodu Socialistickej demokratickej revolúcie r. 1988-1989 a pokračovať v tom smere, ktorým upieral zrak aj profesor Novotný, smerom k utváraniu zásadne novej civilizácie. To bude najlepšie ocenenie aj jeho celoživotného úsilia.
Milan Antal
(článok bol prevzatý so súhlasom autora z partnerskej stránky Alternativy.sk)
Milý pán Antal, ďakujeme za peknú spomienku na otca a dedka.
Soňa a Tomáš