27. januára sme si pripomenuli výročie úmrtia Miroslava Válka. Prinášame Vám v tomto kontexte starší článok, ktorý vyšiel pred tromi rokmi na DAV DVA pri príležitosti Válkových narodenín.
17. júla by slávil narodeniny minister kultúry SSR, poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia a SNR, básnik, kultúrny organizátor, komunistický politik, národný umelec, Miroslav Válek. Miroslav Válek je spolu s Lacom Novomeským a Vojtechom Mihálikom jeden z troch najlepších slovenských komunistických básnikov 20. storočia, a to až svetového formátu. Melancholické Válkové verše majú neskutočnú schopnosť imaginácie a o jeho básnickej tvorbe bolo toho popísané pomerne dosť. Čo je však menej známe, sú jeho zásluhy na poli kultúry a politiky. Pozrime sa však predtým na ukážky z Válkovej básnickej tvorby:
A dážď padal. Pokorný a nemý, poľnej tráve šliapal na vlasy. Priložil som ucho k mokrej zemi, čul som, jak sa hýbe, ako zápasí. Mokrý dážď a mokré steblá trávy, modré nebo, srdce dokorán, chladná voda padajúca z hlavy, dávny smútok stekajúci z rán. Zázračná a večná sila života.“
Miroslav Válek, Ráno
Druhá rovina je Miroslav Válek ako kultúrny politik, ktorý aj napriek ťažkej situácii ohraničenej možnosťami Studenej vojny dokázal dostať slovenskú kultúru na piedestál.
„KAŽDÁ UDALOSŤ NA SVETE SA DOTÝKA AJ NÁS – O TOM SOM PRESVEDČENÝ. A BÁSNIK MUSÍ NÁJSŤ ONEN STYČNÝ BOD, KDE SA STRETÁVA INDIVIDUÁLNE A KOLEKTÍVNE.“
MIROSLAV VÁLEK
Válek pokračoval v Novomeského kultúrno-politickom odkaze. Za Válkovej éry 1969 – 1988 sa dostala slovenská kultúra na najvyššiu úroveň v dejinách Slovenska. Vydalo sa prakticky všetko zo slovenskej literárnej klasiky, sfilmovali sa nádherné diela svetovej, ale aj slovenskej literatúry, rozvíjalo sa divadlo, hudba, film, fotografia, šport, rekreácie, sochárstvo a v architektúre sa neskorá moderna dostala na svetovú úroveň (budova SPU, rozhlas, most SNP, Pamätník SNP), čom sme písali aj v III. čísle DAV DVA. Po dedinách a mestách sa stavali kultúrne domy, knižnice, divadlá, kiná, organizovali sa kultúrne podujatia po celej krajine do ktorých boli pozývaní bežní pracujúci z fabrík-národných podnikov.
Válek zachránil pred zákazom aj skupinu Collegium Musicum a pomáhal kde sa dalo. Pri pozeraní súčasných komerčných TV staníc a úrovni ich produkcie si každý rozumný človek uvedomí rozdiel medzi umeleckou kultúrou kedysi a dnes. Len v roku 1975 vznikli 4 profesionálne divadlá, kiná s vyše 110 tisíc sedadlami, vznikli ľudové knižnice, kultúrno-výchovné zariadenia, družstevné kluby. V roku 1960 bolo len na území západného Slovenska 694 osvetových domov a besied, v roku 1975 až 808. Kultúrnych podujatí sa zúčastnilo 1,9 milióna účastníkov, prednáškových cyklov 90 tisíc absolventov. Galérie v roku 1975 usporiadali 57 výstav, ktoré navštívilo 146 tisíc záujemcov. Múzeá v tom istom roku navštívilo 677 tisíc osôb. Astronomických krúžkov sa zúčastnilo 2000 mladých ľudí. Do kultúrnych pamiatok sa investovalo 12 miliónov korún (zdroj František Jančina a kol., Západoslovenský kraj, 1975). Nielen básnické dielo, ale aj politická činnosť Miroslava Válka by si zaslúžila samostatnú monografiu.
„Rád by som bol, keby si bola ráno iskrou, aby si mi vždy, keď svitá, padla do oka. Iskra v oku, noc, noc hlboká. V takej noci k nebu by som stúpal“.
Miroslav Válek
„Vedz: žiješ aby iní boli šťastní.“
Miroslav Válek
(pripravil lp)
Ozaj záslužný osvetový čin redakcie. Vďaka.
A čo, nik sa nepridá? Nik konečne nezlomí ten hoax nežnorevolučnej éry, že „fuj komunistická kultúra plná upracovaných ľudí“?
Tak to musí národohospodár: pomôžem si citátom z článku: “ Za Válkovej éry 1969 – 1988 sa dostala slovenská kultúra na najvyššiu úroveň v dejinách Slovenska. Vydalo sa prakticky všetko zo slovenskej literárnej klasiky, sfilmovali sa nádherné diela svetovej, ale aj slovenskej literatúry, rozvíjalo sa divadlo, hudba, film, fotografia, šport, rekreácie, sochárstvo a v architektúre sa neskorá moderna dostala na svetovú úroveň (budova SPU, rozhlas, most SNP, Pamätník SNP), čom sme písali aj v III. čísle DAV DVA. Po dedinách a mestách sa stavali kultúrne domy, knižnice, divadlá, kiná, organizovali sa kultúrne podujatia po celej krajine do ktorých boli pozývaní bežní pracujúci z fabrík-národných podnikov. “
A k tomu dodám: Okrem plánovaných finančných zdrojov zo štátneho rozpočtu SSR boli k dispozícii i fondy federálne z ČSSR, najmä na historické diela, udržovanie a obnovu pamiatok, okrem toho významné bolo prispievanie národných podnikov do tzv.fondov spoločenskej spotreby, kde v obciach a mestách prispievali finančne, ALE najmä fyzicky k obnove hmotných fondov – múzeá, kultúrne stánky ako budovy, veci a zariadenia, poskytovali pracovné sily – napríklad cez štátny drevársky ústav spolu s drevárskymi podnikmi obnova drevených artikulárnych kostolov a drevených domov, i oltára Majstra Pavla z Levoče…už nehovoriac o spoločenskej spotrebe Jednotných roľníckych družstiev – minimálne preplatenie nákladov na návštevy kultúry, ale i zájazdov a autobusov na hrady a zámky, na divadelné a folklórne predstavenia, financovanie folklórnych súborov i stavieb dedinských kultúrnych domov…tak silné bolo národné hospodárstvo…dnes sme odkázaní na žobranie z charity a čakáme v rade so zdravotníctvom, sociálnymi službami, školstvom…
Tak sa pridám…
Pred pár rokmi som počúvala jednu reláciu, v ktorej si pár ľudí do M. Válka surovo koplo.
Nebudem ich menovať, je to zbytočné…
Ale o pár mesiacov neskôr, bola relácia o Hviezdoslavovom Kubíne, mladých recitátoroch, ale aj básnikoch.
A mladí ľudia Válka po tom, čo musel byť zabudnutý znova objavili, poznajú ho, čítajú ho, obdivujú ho a zasa recitujú jeho verše…
A verím, že sa ja cez jeho tvorbu dostanú k tomu, ako tento človek pozdvihol kultúru na Slovensku, ako ju priblížil ľuďom…
A možno mladí pochopia, v akom dekadentom období umenia hnusu žijú a znova príde niekto, kto dá umeniu pravú tvár a pozdvihne umenie a kultúru zo stoky do ktorej ich uvrhli nenažranci, na dôstojné miesto.
A tieto verše sú krásne:
SLOVO
/úryvok/
Nechaj ten svet, nad ktorým sa mračí,
kde čas sú peniaze. A kde je čas račí.
Kde slnko na teba sa díva spopod obočia,
kde naopak plynú stáročia.
Nechaj jeho sýtosť, jeho hlas,
kŕčové žily jeho autostrád
a k plátenkám konopným sa vráť!
Tvár spotenú si do nich poutieraj
a načúvaj: tam každá veraj
inú hudbu skrýva.
Tam je aj skala citlivá a živá
a pre každého sa tam nájde pekné slovo.
Ach, zázračný je to dážď, keď prší ovos!
Tam voda ako voda,
chladná je a dobrá
a slnko ako jastrab padá do brál
a blýska sa a hromy divo bijú,
les svoje litánie tam odrieka
a tam aj o polnoci stretneš človeka.
Potichu si hraj tú melódiu,
potichu si tie slová opakuj:
„Kde je tá krásna zem, kde domov můj?
…
Nauč sa rozoznávať ozajstnú tvár ľudí.
Váž si tých, čo sa k zlu obracajú čelom.
A buď tvrdý
len k nepriateľom.
Nadovšetko miluj rodný jazyk,
svoju reč.
Je zamat
a je meč
Nevhodný dotyk nech ju nepokazí.
So slovami hovor, iba keď ste sami.
Vyberaj ich ako drahokamy.
Nie každé je také ako včera.
Ustavične hľadaj slová pravdivé a nové.
Zavrhni nezrozumiteľné,
aj tie, čo rodia nudu.
Ber slová priamo
z dielne
konštruktéra: z ľudu!
…
No podvodníci s legitimáciou strany,
čo myslia: ja – a vravia: strana,
čo vravia: strana – a myslia: ja,
nech idú do hája!