Kategorické ultimátum nemeckej kancelárky národným štátom: vzdať sa vlastnej suverenity! Prečo sú naši politici ticho? Môžeme sa podvoliť? Posledná časť.

VI.

V politickej aréne, ktorá má byť miestom politického boja o získanie súhlasu a väčšiny, sa majú stretnúť tri  rozhodujúce sily národného spoločenstva, ktoré sú povinné úplne demokratickým spôsobom zabezpečiť, aby bola zrealizovaná taká vnútroštátna tvorba vôle, ktorej výsledkom bude smerovanie SR:

a) či si svoju prosperitu a blahobyt predstavujeme tak  ako „odborníci“ – liberáli v rámci vybudovaného europanstva s bruselským impériom a jeho mocou, alebo

b) či si svoju prosperitu a blahobyt predstavujeme tak ako populisti – skutoční vlastenci v rámci skutočnej Európy ako kontinentu spolupracujúcich národných štátov cez voľný trh a zabezpečený kolektívny mier.

Týmito politickými silami v aréne politického boja sa majú stať:  a) liberáli ( neoliberáli ), b) vlastenci, c) občania – voliči. Priamy politický boj sa má dotýkať liberálov a vlastencov v otvorenej celonárodnej diskusií, ktorá má trvať určitý čas a nemôže byť obmedzená či stotožňovaná s doterajšími politickými debatami napríklad v TA3, RTVS či v Markíze. Je na každej politickej strane, vrátane mimoparlamentnej, či sa vie pridať k liberálom alebo vlastencom. Poznamenávam, že aj klasický liberál môže v prípade rozhodujúceho politického boja kľudne sa angažovať na strane vlasteneckých síl.

Je jasné, že naša vládna moc so svojou súčasnou politikou a teda predstavou o fungovaní EÚ je momentálne súčasťou politickej sily liberálov. Vláda SR napriek tomu je povinná vytvoriť všetky podmienky k tomu, aby v politickej aréne nebol problém s prezentovaním sa politickej sily vlastencov. Obidve politické sily nech svoje predstavy o smerovaní a prosperite SR predstavia v politickej aréne a nech vedia svoje predstavy zdôvodňovať.

Špecifické postavenie v politickej aréne majú mať občania – voliči, ktorí musia vopred a priebežne dostať a dostavať  informácie a názorné podklady o doterajšom fungovaní EÚ, môžu navrhovať svoje iniciatívy, kritizovať rôzne praktické kroky a teoretické predstavy politických síl.

Vládna moc a predovšetkým parlamentné politické strany musia zabezpečiť, aby občania – voliči splnili svoju špecifickú úlohu v politickej aréne: dali vládnej moci a svojim zástupcom súhlas a väčšinu k tomu, ktoré  smerovanie si SR má do budúcnosti vybrať.

Vydanie súhlasu a väčšiny  je udelením plnej moci ďalej konať na základe vôle občanov ako zdroja štátnej moci. Bude teda potrebné po ukončení celospoločenskej diskusie o smerovaní SR pripraviť zrealizovanie priamej formy demokracie. Jej výsledok bude záväzný pre vládnu moc a aj zákonodarný zbor. Ak bude výsledok taký, že si občania neprajú, aby štát prišiel o svoju suverenitu, a  teda aby ju v niektorých prípadoch aj obnovil, bude to znamenať, že vládna politika sa musí upraviť tak, aby sa pripravili opatrenia, ako reformovať EÚ z pohľadu SR ako členského štátu.

Návrh reformy EÚ z hľadiska členstva SR potom bude potrebné predložiť verejnosti a žiadať o podporu občanov  – voličov. Slovenská republika ako členský štát EÚ má právo oficiálne predložiť svoj návrh na reformu EÚ. Ak takýto návrh bude zamietnutý, vzhľadom na vnútroštátnu  tvorbu vôle, bude existovať právny dôvod na ukončenie členstva SR v EÚ. V tomto prípade nebude potrebné organizovať samostatné referendum  o vystúpení SR z EÚ. Ak bude výsledok vo veci udelenia súhlasu a väčšiny taký, že občania – voliči budú súhlasiť s vzdaním sa národnej suverenity, vládna moc bude pokračovať v svojej politiky v doterajšom kurze, k čomu bude mať aj plnú moc občanov – voličov.

Tragédiou súčasnej spoločnosti je stav komunikačnej úrovne demokracie. Tí, čo vykrikujú o sebe, že chránia demokraciu ( v prospech koho ? ) – teda liberáli – sa pokladajú za „extrémne kompetentných“ politikov. To ich velikášstvo im z vlastného pohľadu dovoľuje o iných – politických protivníkoch vykrikovať, že sú populisti, ohrozujú prosperitu a mier, vedia, čo nechcú, ale nevedia, čo chcú, vedia problémy pomenovať, ale nevedia ich riešiť ( Ivan Mikloš ). Z pocitu ( a poznania ) vlastnej veľkosti si dovoľujú celkom arogantne určovať, že sú to práve oni – liberáli, ktorí majú kompetencie k tomu, aby rozhodli definitívne o smerovaní SR.

Ich „extrémna kompetentnosť“ im dovoľuje, že v svojom vedomí, názore, zreteli nemajú a neberú ohľad na uplatnenie žiadnej priamej demokracie, ktorá v konečnom dôsledku dáva určitý zmysluplný výsledok. Smerovanie SR nemá byť výsledkom arogantnej a „extrémnej kompetentnosti“ neoliberálov, ale výsledkom kompetentnosti občanov SR či národného štátu. „Populistom“ ide práve o to, aby sa v politike konečne uplatnila kompetencia občanov, čo „extrémne kompetentným“ nevyhovuje. Kompetencia občanov totiž môže odhaliť skryté záujmy ( výsledok určitých súvislosti ) nositeľov konceptuálnej moci a ich prisluhovačov, ktoré nemusia občania akceptovať a preto vládna politika si nemôže presadiť svoje ľubovoľné otvorené či skryté záujmy.

Občanov – voličov pokladám za dostatočne kompetentných rozhodnúť s definitívnou platnosťou o smerovaní SR. Osobne veľmi pochybujem, že občania SR môžu vyhovieť kategorickému ultimátu A. Merkelovej a že budú súhlasiť, aby svoj vlastný štát zlikvidovali tým, že sa vzdá národnej suverenity a identity. Lenže zatiaľ sa problém skrýva niekde inde. Štandardné politické strany aj so svojimi predstaviteľmi, rovnako ako aj samotné média, sa tvária, že kategorické ultimátum A. Merkelovej ani nebolo vyslovené, nie je proti čomu protestovať a ani nie je čo riešiť. Teda najskôr to vyzerá tak, že „budeme držať jednotnú líniu“  s Bruselom a hlavne s Nemeckom (Pelegrini ) a s tými, čo nám smerovanie určili a určujú zo svojho velikášstva  „extrémne kompetentných“, vzhľadom na ich konceptuálnu moc a spojenie s politickou a ekonomickou ( finančnou ) mocou na nadnárodnej úrovni.

VII.

Zamýšľal som sa nad otázkou, prečo bolo také ľahké pre A. Merkelovú vyzvať národné štáty, aby sa vzdali vlastnej suverenity. Nepredpokladám, že nemecká kancelárka nebola vtedy „pri vedomí“, skôr predpokladám, že jej kategorické ultimátum je výsledkom určitého politicko-ekonomického procesu, ktorý sa v Európe odohráva od deväťdesiatich rokov minulého storočia, má svoje štádia vývoja a určité výsledky.

Rozhodujúci základ štátnej suverenity SR nestratila iba z dôvodov novely Ústavy SR a s uznaním komunitárneho právneho poriadku ako nadnárodného práva.  Rozhodujúci základ štátnej suverenity SR stratila so svojim rozhodnutím zriecť sa slovenskej Koruny a s prechodom na euro.

Zo strategického hľadiska to bola veľmi veľká chyba ( alebo jasný zámer ).V tejto súvislosti pripomeniem pár myšlienok Ing. Petra Zajaca – Vanka, predsedu Spolku národohospodárov Slovenska. Podľa neho Slovensko úplne stratilo kontrolu nad svojou ekonomikou. Stratili sme ako štát SR možnosť disponovať vlastnou menou, vzdali sme sa vlastnej meny sotva po 21 rokoch existencie SR.

„Vďaka“ euru sme stratili hospodársku samostatnosť a spadli sme do stavu kolonizácie ekonomiky. Stali sme sa totálnou ekonomickou kolóniou bez dominantného vlastného priemyslu a národného hospodárstva. Vo výrobe a distribúcií tovarov a služieb sme ovládaní zahraničným kapitálom. Stratili sme kontrolu nad vlastnou ekonomikou.

Je jasné, že o problémoch, ktoré súvisia so strategickým rozhodnutím vo veci vzdania sa Koruny nám naši politici či média nepovedia nič. Na strane druhej je až únavné počúvať našich samozvaných „expertov“ či politikov v médiách o tom, ako sa dnes vynikajúcu máme,  v akej dobrej kondícií je slovenská ( ! ) ekonomika.

Aj v súčasnosti si mnohí z nás pripomínajú, že od 1.januára 1993 sa túžby mnohých  slovenských generácií po nezávislosti podarilo naplniť konštituovaním samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky. Za krátke obdobie existencie SR sa našim „demokratickým“ politikom úspešne podarilo túto nezávislosť a suverenitu priamo zničiť. Svoj „úspešný“ projekt potierania suverenity SR zdôvodňujú práve spoločnými západnými hodnotami a zákonitou nevyhnutnosťou byť pevnou súčasťou tohto „hodnotového spoločenstva“.

Je tragické a zároveň smiešne, že potieranie suverenity SR nikoho z vládnej moci či vládnej koalície nezaujímalo a nezaujíma. Výročie vzniku SR si tak z môjho pohľadu pripomíname len tak, akoby pre zaužívaný zvyk a „úpravu“ svedomia. Spoločná ochrana západných hodnôt bol vedome vtiahnutá do politiky a politických procesov v rámci EÚ ako nástroj ( silný ) propagandy a ako nástroj práve  vedomého a nekonfliktného vzdania sa národnej suverenity.“Hodnotové spoločenstvo“ Západu bolo postavené do pozície „vyššej právnej sily“ ako je samotná Ústava SR či štátna suverenita.

Občania SR či v rámci EÚ musia sa snažiť sami pochopiť, že „hodnotové spoločenstvo“ ako proklamovaná ochrana západných hodnôt je ideologickým nástrojom kapitalistickej globalizácie, ktorá má svoje záujmy a ciele. Aké ? Pre pochopenie stačí si osvojiť názor jedného francúzskeho sociológa.

Pierre Bourdien globalizáciu chápe ako vedome uplatňovaný politický smer za účelom oslobodenia ekonomiky od sociálnej a štátnej kontroly. Ak sa takýto proces zrealizuje v plnom zmysle, potom globalizácia bude predstavovať nekontrolovateľnú silu, ktorú bude riadiť nekontrolovateľná moc. Dôsledky nekontrolovateľnej moci, ktorej súčasťou sa stáva EÚ ako nadnárodná organizácia, bude pre občanov členských štátov nedozerné.

Naše „štandardné“ politické strany, nateraz v opozícií, sa už nemôžu dočkať nových volieb do NR SR. Namiesto politickej strany SMER – SD či SNS chcú konečne ( ! ) prevziať v určitom koaličnom zoskupení moc do svojich rúk a preto chcú presvedčiť ľudí, že sú pripravení prevziať zodpovednosť za Slovensko.

Dôležité bude pre občanov – voličov pochopiť, čo znamená z pohľadu politických strán prevziať zodpovednosť za Slovensko. Ale zároveň má byť pre politické strany jasné,  čo si občania – voliči predstavujú pod pojmom „prevziať zodpovednosť za Slovensko“.

Zatiaľ si politické strany svoju pripravenosť na prevzatie zodpovednosti predstavujú ako jednosmerné pôsobenie na voliča, ktorý sa má rozhodnúť, komu dá svoj hlas.  Lenže v skutočnosti potrebujeme získať jasnú predstavu o tom, čo si budú vyžadovať občania – voliči od politických strán, aby sa mohlo konštatovať, že sú pripravení k prevzatiu zodpovednosti za Slovensko. 

Jednosmerné pôsobenie na občana – voliča je už zastaralou metódou o tom, ako zodpovedne sformovať novú štátnu moc. Demokracia ako vláda ľudu si v skutočnosti vyžaduje, aby jednostranné a jednosmerné pôsobenie bolo nahradené metódou obojstrannej komunikácie, použitia spätnej väzby, pretože predstavy o riadení a spravovaní spoločnosti sú v dnešnej dobe z hľadiska politických strán a občanov diametrálne odlišné, pričom volení zástupcovia by mali najskôr rešpektovať vôľu občanov, ktorá má v prvom rade zodpovedať programovým požiadavkám spoločnosti.

V čom vidím diametrálnu odlišnosť programov „štandardných“ politických strán od predstáv občianstva ?

Politické strany v SR, až na malé výnimky, sa výrazne orientujú na podporu budovania európskej štátnosti a európskej identity. Kategorické ultimátum A. Merkelovej o vzdaní sa národnej suverenity je plne v súlade s politickým smerovaním našich politických strán, s podporou budovania európskej štátnosti a európskej identity.

Predstavitelia politických strán sú presvedčení, že  je to tak v dnešnej dobe správne a že to patrí k akémusi dobrému štandardu politickej strany.  Projekt budovania európskej štátnosti a európskej identity je však veľmi pochybný projekt z mnohých dôvodov. Okrem iného aj preto, že sme sa dali presvedčiť, že naše domáce problémy má ( a môže ) efektívne riešiť iba EÚ ako vlastne globálny problém.

Pochybnosť projektu je aj v tom, že vytvára obraz spoločnosti ako pyramídy, na vrchole ktorej sú najvyššie hodnoty Západu, ktoré musia hájiť politické elity či taká autorita ako je EÚ, o charaktere ktorej ako organizácií sa nesmie pochybovať a diskutovať.

Propaganda o „hodnotovom spoločenstve“ vytvára ilúziu, že od EÚ závisí fungovanie každej národnej spoločnosti či európskeho spoločenstva.  Z pohľadu EÚ a jej národných prisluhovačov je potrebné zničiť štátnu moc v jej teritoriálnom ohraničení.

Ľahko sa dávame obalamutiť, aby sme nemuseli vnímať, ako funguje moderná spoločnosť v našej Európe. Nie je žiadnou vedou pochopiť, že v modernej spoločnosti fungujú rôzne systémy, ktoré sú  horizontálne a nie hierarchický usporiadané ako napríklad národné hospodárstvo, kultúra, vzdelávanie, veda, technika, technológie a tak ďalej, pričom nie je to problém     štátneho teritória, ale hlavne toho, akú funkciu daný systém plní.

Podpora programu budovania európskej štátnosti a európskej identity je z hľadiska „štandardných“ politických strán určitou zradou na občanoch, pretože táto podpora prináša so sebou iba systematické potvrdzovanie takej politickej praxe, ktorá umožňuje nebrať ohľad podieľať sa  na vnútroštátnej tvorbe vôle, ale  túto vnútroštátnu pozíciu v mene nadštátnej tvorby vôle.

O tejto zásadnej otázke, sa samozrejme, z úrovne politických strán nevedú žiadne otvorené diskusie s občanmi, iba sa neustále zdôrazňujú rôzne všeobecné vyhlásenia, ako som to už spomínal v prípade politickej strany Progresívne Slovensko.

Aby sme mohli zistiť, aký je program občanov SR, musíme zorganizovať, pripraviť a zrealizovať otvorenú celonárodnú diskusiu o smerovaní SR tak, ako som to opísal v tomto článku. Bez tejto politickej aktivity nie je možné sa dobre a dôstojne pripraviť na nadchádzajúce parlamentné voľby a nie je ani z morálneho hľadiska možné tvrdiť o skutočnej pripravenosti prevziať zodpovednosť za SR.

Táto celonárodná diskusia musí mať svoj výsledok v podobe získania súhlasu a väčšiny, teda v podobe získania plnej moci pre našich zástupcov, ako majú v prospech smerovania SR do budúcnosti pracovať. Iba plná moc môže rozhodnúť o tom, či „štandardné“ politické strany sa budú aj naďalej svojvoľne orientovať na budovanie európskej štátnosti a európskej identity, alebo sa preorientujú na posilnenie štátnej suverenity a národnej identity.

Treba skoncovať   s praxou, že parlamentné politické strany svoju účasť   v parlamente pokladajú za dostatočný dôvod k tomu, aby sa angažovali v takom politickom konaní, ktoré podporuje záujmy nadnárodných štruktúr a nadnárodnú tvorbu vôle, pretože  je to služba cudzím mocnostiam a nie vlastnému národu.

VIII.

Dá sa očakávať, že za terajších podmienok a absencie vplyvu občanov na politiku vládnej moci bude možné zabezpečiť, aby kategorické ultimátum A. Merkelovej bolo odmietnuté a aby z podnetu SR ako členského štátu ako aj ďalších štátov došlo k otvoreniu reformy EÚ na nových základoch  ?  Som v prvom rade pesimista, pretože nemáme takých skutočných  štátnikov medzi tými kandidátmi, ktorých nám politické strany predložia k volebným urnám.

Najdôležitejšie však je, že  nemáme politickú stranu, ktorá otvorenú celospoločenskú diskusiu o smerovaní SR bude aktívne  presadzovať a k tomu chce urobiť maximum. Môžem byť optimista za predpokladu, že prezidentom SR sa stane človek, ktorý z pozície svojho úradu bude presadzovať    vládu ľudu a že sa zmení volebný zákon pre voľby  do NR SR tak, aby občania voliči mali rozhodujúci vplyv na výber kandidátov za poslancov.

Existujú dostatočné predpoklady k tomu, aby sa kategorické ultimátum nemeckej kancelárky v plnom slová zmysle aj naplnilo – zrealizovalo. Je treba si všimnúť, ako je možné, že až na určitú výnimku národné vlády ako na povel podliehajú vplyvom a vplyvu EÚ a nie je pre nich žiadnym problémom postupne  sa vlastnej národnej suverenity. A treba si všimnúť, že žiadne parlamentné voľby tento proces zbavovania sa suverenity a ničenia národnej identity nezastavili a žiadna náprava vo fungovaní EÚ sa nekoná. Čo to znamená ?

Znamená to, že občan – volič v skutočnosti nemá pre výber svojich zástupcov ( a politických strán ) žiadnu alternatívu, pretože spôsob prípravy a realizácie volieb mu to neumožňuje. Politický prvoradou úlohou vo vnútri samotného štátu je definitívne si za aktívnej účasti občanov rozhodnúť o už naznačených alternatívach smerovania národného štátu. Podpora budovania európskej štátnosti a európskej identity bez jasnej plnej moci občanov nás vedie  do záhuby, pretože samotný Brusel bez tlaku členských štátov na žiadnu reformu EÚ ( či transformáciu ) nepristúpi. 

Vládna moc na Slovensku sa tvári, že žijeme v inom svete, v ktorom je už rozhodnuté, že  SR má byť v jadre EÚ, že Slovensko už patrí do modernej, vyspelej a sebavedomej Európy ( Maroš Šefčovič ), čo zároveň znamená, že o alternatíve smerovania SR  sa neuvažuje, je to neprípustné, pretože pre nás je vraj najvýhodnejšie byť a správať sa „proeurópsky“, teda podľa plánov EÚ a Bruselu. Ak naša vládna moc nezorganizuje určitú formu priamej demokracie k vydaniu plnej moci pre smerovanie SR, potom ostáva iba možnosť, aby si občania presadili ukončenie členstva SR v EÚ a politikov prinútili, aby sa začali učiť spravovať náš štát ako dobrí hospodári a aby prestali slúžiť cudzím mocnostiam rôznej orientácie.

Čo tak láka národné vlády, že im vyhovuje dnešný spôsob fungovania EÚ, ktorý jednoznačne vedie k definitívnej strate národnej suverenity a k podriadeniu sa cudzej moci ?

Pre odpoveď na túto otázku použijem článok britského novinára Johna Loughlanda z februára 2008. Článok má názov: „EÚ je urážkou demokracie a mala by byť rozpustená.“ Autor článku položil dôraz na taký prípad fungovania EÚ, nad ktorým sa zvyčajne nezamýšľame.

Najprv som v prvom okamihu ostal prekvapený, keď novinár zdôraznil, že európska integrácia zásadným spôsobom posilňuje moc národných vlád nad vlastným parlamentom. Samozrejme, v ďalšej časti článku autor svoje tvrdenie objasnil. Zákony EÚ produkuje Rada ministrov, teda komisia 27 ministrov. Európska integrácia znamená, že vládam sa do rúk dostávajú obsiahle zákonodarné právomoci, s čím nie je možné súhlasiť.

Takáto prax v EÚ je nezlučiteľná so zásadou oddelenia pilierov moci  v každom členskom štáte. Výkonná moc ( vláda ) musí byť oddelená od moci zákonodarnej ( národný parlament ). Z dôvodov nezlučiteľnosti je prípad EÚ prípadom diktatúry.

EÚ predstavuje transfer zákonodarnej moci smerom od národných zákonodarcov k predstaviteľom národnej výkonnej moci, zasadajúcim v Rade ministrov.

Tento proces som v tomto článku opísal na základe „základného judikátu“ – „Nóty“ ako nezákonný, pretože na samotný transfer ani vládna moc a ani zákonodarná moc nedostala od občanov plnú moc. Ďalej citujem autora článku: „Často prirovnávam EÚ ku kartelu – kartelu, ktorý tvoria vlády zamestnané nekonečným konšpirovaním proti vlastným voličom a parlamentu.“

Z pohľadu autora je EÚ urážkou demokracie a mala by byť rozpustená. Toľko britský novinár. A teraz si iba pripomeňme, ako predstavitelia politickej strany Progresívne Slovensko robia vyhlásenie, že sú pripravení postaviť sa na ochranu európskych demokratických hodnôt, pretože zásluhou EÚ žijeme okrem iného aj v demokracií. Existujú informácie, že dve tretiny všetkých právnych aktov v 27 členských štátoch EÚ prichádza teraz z Bruselu. Pokračuje centralizácia právomoci na úroveň Bruselu.

Existuje preto dostatok dôvodov začať pracovať na reforme EÚ v podmienkach národného štátu a potom žiadať zásadné zmeny. A ako so už spomínal v iných mojim článkoch, už v roku 2017 ( vo februári )  Európsky parlament schválil dokument pre inštitucionálnu reformu EÚ, ale výlučne v prospech EÚ a teda Bruselu. Naši politici a naši poslanci nám, občanov, to celkom zatajili, respektíve túto problematiku na prerokovanie na národnej úrovni ani neotvárali. Ako sa dá nazvať takéto politické konanie ( nekonanie ) našich politikov ?

To, čomu nevenujeme žiadnu pozornosť a neprikladáme tomu žiadnu dôležitosť a význam – to treba v skutočnosti zrealizovať: zákonodarnú moc z Bruselu vrátiť späť členským štátom.

Počuli sme niekedy našich politikov či naše média, aby sa otvorene bavili o probléme, ktorý jasne pomenoval britský novinár ? Čo sme však jasne od našich predstaviteľov štátu počuli ? Že EÚ je vynikajúci projekt a preto naša jediná šanca pre našu svetlú, radostnú a mierovú budúcnosť. Touto propagandou vládna moc za každú cenu bráni EÚ aj ako kartel vlád.

Nestačí vykrikovať, že  nesmieme spochybňovať naše pozície v EÚ, pretože problém spočíva v tom, ako bol projekt EÚ postavený NOSITEĽMI konceptuálnej  moci a k čomu tento projekt vedie, k akým dôsledkom. Angela Merkelová  povedala už celkom na rovinu, čo sa žiada od členských štátov EÚ.

Nie je tragické pre  Slovenskú republiku, že všetci ústavní činitelia  nevidia vo výzve A. Merkelovej žiadny problém, že celý systém fungovania EÚ bol zrealizovaný ako nezákonný proces bez súhlasu občanov, že ústavní činitelia pokladajú nadštátnu tvorbu vôle za základ pre život a fungovanie SR, že ústavní činitelia nemajú záujem o reformu EÚ, ktorá bude organizáciou národných štátov a tak ďalej ?

Máme sa úplne vzdať národnej suverenity, čo  sa neberie na vedomie a na strane druhej prezident SR vyhlási, že na Slovensku  žijú ľudia, ktorí si svoju krajinu nedajú!  Lenže ľudí sa nikdy nikto na nič nepýtal a ani nikto nemá v pláne si od ľudí pýtať súhlas na to, akú pozíciu si máme v rámci EÚ zachovať a presadzovať. Takže za terajšej situácie naša krajina bez štátnej suverenity nám bude k ničomu ! Pojem „proeurópsky“ je pre politika úplne k ničomu, ale ak ho politik používa ako mantru, potom sa týmto pojmom samotný politik označuje, ako ten, ktorý je bezvýhradne oddaný  terajšiemu projektu EÚ a jeho zrealizovaniu do zdarného konca.

Čo je to zdarný koniec ? To je to, čo chce Merkelová: úplné podriadenie sa Bruselu či EÚ bude zavŕšené ustanovením európskeho super štátu. Pre našich ústavných činiteľov na čele aj s prezidentom SR najskôr platí, že nebezpečenstvo pre štát SR predstavujú tí, čo chcú chrániť národnú suverenitu. Všetko je tak postavené z nôh na hlavu. Prezident SR má z minulého roka najsilnejšiu spomienku z toho, že na námestiach po celom Slovensku boli davy slušných ľudí, ktorí vedeli  veľmi slušne, pokojne, jasne povedať svoj názor na spoločnosť. 

Ak tieto davy ľudí budeme brať za akúsi vzorku, čo si občania žiadajú, tak ústavní činitelia a  vôbec naši politici môžu byť spokojní, pretože nikto z nich sa v dave nezaoberal otázkami fungovania EÚ a nežiadal, aby sme bránili národnú suverenitu. Tu však  v tomto prípade nejde o davy slušných ľudí, ale ide o zodpovednosť štátnikov, vládnej moci, ktorá ak chce pokračovať v „proeurópskej“ politike, je povinná si k tomu vyžiadať súhlas ľudu. Vládna moc si totiž myslí, že reprezentuje ľud                                                                                             

Vládna moc si totiž myslí, že reprezentuje ľud a teda vo veci fungovania EÚ si môže robiť politiku podľa svojho zamerania, cudzích záujmov a vplyvov.

Lenže vo veci súčasného systému fungovania EÚ nejde o žiadnu reprezentáciu, ale ide o získanie kompetencie od občanov, ktorá je právne zákonná  a záväzná v prípade, ak občania vládnej moci udelia plnú moc. Toto sa do dnešného dňa neudialo. Všetky skúsenosti z uplynulých rokov svedčia o tom, že o získanie plnej moci od občanov sa naši politici ani nezaujímajú a v tomto smere ani nie sú známe žiadne politické aktivity. Najnovšie to jasne dokumentuje príklad nášho prezidenta SR. Prezident SR poskytol nedávno rozhovor pre týždenník Plus 7 dní.

Na otázku, aké si dáva priority na obdobie do konca svojho volebného obdobia, najprv uviedol dve dôležité politické udalosti v roku 2019: prezidentské voľby a eurovoľby. Prezident SR by bol rád, ak by sa v jedných aj druhých voľbách hovorilo o témach, ktoré trápia našu krajinu. Prioritne ide o školstvo a zdravotníctvo či rómsku problematiku. Ako takéto stanovisko prezidenta SR môžem prijať za niečo rozumné a dôležité ?

Prezident SR k dvom dôležitým politickým udalostiam priradil témy, ktoré problematiku fungovania EÚ úplne obchádzajú, pričom sám priznal, že najviac ho trápi spochybňovanie pozície SR vo vzťahu k EÚ. Ak ma trápi práve otázka spochybňovania pozície SR vo vzťahu k EÚ, tak ako prezident mám najlepšie predpoklady k tomu, aby som svojim občanom a politikom navrhol, ako toto trápenie vyriešiť.

Prezident SR už dávno z titulu svojho úradu mal navrhnúť občanom SR a ich zástupcom, aby sme spoločne otvorili celospoločenskú diskusiu o fungovaní EÚ, o tom ako riešiť záchranu štátnej suverenity a ako posilniť pozície v EÚ ako v organizácií národných štátov a ako získať od občanov kompetenciu pre posilnenie pozície SR. Nič také sa neudialo.

Je to jeho nedostatok kompetencií, schopnosti či vedome a jasne prisluhovanie cudzej moci ? Spochybňovanie pozície SR vo vzťahu k EÚ sa nedeje preto z radov občanov, ale z radov štátnej moci, ústavných činiteľov, pretože nechcú dovoliť získať si kompetenciu od občanov – plnú moc konať v duchu toho, pre aké smerovanie SR bude rozhodnuté. Takže kto ohrozuje demokraciu v našej spoločnosti  a prečo nie je možné v  tejto najdôležitejšej priorite uplatniť priamu demokraciu ?

Možno je to strach z toho, ako by dopadlo referendum občanov a vládna moc by dostala stopku v otázke vzdávania sa štátnej suverenity a bola by nútená prijať úlohu navrhnúť ako členský štát reformu EÚ. Tu niekde treba hľadať odpoveď na otázku, prečo nikto z našich politikov nereagoval na výzvu A. Merkelovej a prečo vzdanie sa štátnej suverenity majú zabezpečiť národné parlamenty.

Národné parlamenty pri súčasnom volebnom systéme a stave parlamentnej demokracie je možné veľmi ľahko získať pre splnenie úlohy, ktorú požaduje A. Merkelová. Národné parlamenty sa už „osvedčili“ v prospech Bruselu v prípade  tvorby komunitárneho právneho poriadku, keď uznali, že nadnárodná tvorba vôle má prednosť pred vnútroštátnou tvorbou vôle, teda, keď sa samotný parlament ponížil v prospech  nadnárodnej politickej korporácie – EÚ.

Aby národný parlament sa nemusel druhýkrát ponížiť, potrebuje k tomu pomoc a podporu tých, ktorí tvoria základ štátnej moci. Iba občania teda môžu rozhodnúť, či sa nadnárodnej tvorby vôle podriadi Slovenská republika úplne alebo či  v rámci reformy EÚ vrátime moc do rúk nášho štátu a EÚ zmeníme na organizáciu, ktorá bude slúžiť záujmom národných štátov a ich občanov.

Dušan Hirjak

Koniec záverečnej časti

---