Myslím, že tretí sektor (žijúci najmä zo sponzorstva zahraničných mocenských centrál) mimovládne organizácie (financované vládnymi grantami), ale aj Pavol Demeš, Martin Bútora a nižšie agentúry ako Šebej, Osuský či Dostál na tento rok dostali jasné pokyny.
Pokračovať v rozbíjaní spoločnosti.
Otvárať, čo najviac, sporných medzigeneračných, sociálnych a kultúrnych sporov. Ide o to, že súčasný systém môže ohroziť iba dobre organizovaná masová organizácia. Preto je potrebné rozdeľovať ľudí na mladých (tvorivých, rozumných, perspektívnych) a starých (zbytočných, so zaostalým myslením, parazitujúcim na dynamickom vývoji spoločnosti), Východniarov z Košíc a Prešova a východniarov v Bratislave. Rozhádať ľudí na legalizácií marihuany, LGBT, na právach domácich zvierat, názoroch na harašment, gender, či na sympatiách a strachu z Ruska… Rozhádaná pospolitosť sa nesmie zhodnúť v ničom – ani v tom, či konzumácia vajec škodí alebo je potrebná, či v mlieku má byť aj mlieko…
Naopak, obrana mocenského aparátu má najvyššiu prioritu. Nikto nesmie siahnuť na „slobodu“ médií (právo odstreľovať nepohodlných a neposlušných, zasievať nevraživosť, manipulovať realitu, obchádzať fakty a propagovať dekadentnú kultúru a oficiálnu politiku). Rovnako chránená musí byť „nezávislosť“ justičného aparátu (najmä právo ohýbať paragrafy, podľa záujmov oligarchie a zahraničných obchodných a mocenských záujmov). Seneca vtipne poznamenal, že „mnoho zákonov, robí mnoho vinníkov.“ Potom o vine a nevine rozhoduje politická vôľa. Všetko je v režime „chránených údajov“, iba vládne inštitúcie spravodajské orgány môžu vyberať ciele pre „spravodlivosť.“ Neprehľadný a zdĺhavý právny systém umožňuje odmeňovať toleranciou poslušných a rýchlo perzekvovať nepohodlných. V mútnych vodách, naviac, notári, exekútori, prokurátori a sudcovia lovia tučnú korisť. Pokiaľ sa venujú iba svojim obchodným záujmom sú prakticky beztrestní (trestanými budú tí, čo im nedajú pokoj…).
Diskreditovať
Masovú organizáciu je možno vytvoriť len na základe silnej ideologickej paradigmy. Národnej, náboženskej alebo sociálnej. Mediálne útoky, sprevádzané politickým nátlakom a podporované kaviarňou (režimní spisovatelia, herci a celebrity) diskreditujú náboženský dogmatizmus, nacionalizmus a socialistické či komunistické idei (nálepkovaním totalitarizmami). Naďalej sú ideály nebezpečné. Politické strany, ktoré sa tvária ako ideologicky orientované sú spravidla napadnuté parlamentnou demenciou. Ich lídri snívajú okrem ideálov aj o poslaneckej imunite, platoch, zdravotnej starostlivosti a diplomatických pasoch. Náboženskí a národne orientovaní politici sú spravidla aj vydierateľní alebo aspoň obklopení perepúťou diskutabilných politických súputníkov (V. Mečiar, J. Slota).
Pozornosť teda sústreďujú médiá, tretí sektor a celá piata kolóna na diskreditáciu komunistických ideálov a socialistického pokusu. Je ešte stále neporovnateľne príťažlivejší, ako stále viac degenerujúci kapitalizmus. Státisícom bez práce, núteným pracovať za žobrácke mzdy, či opúšťať deti a rodičov pre podradnú prácu v zahraničí sa model plnej zamestnanosti s vysokou mzdovou úrovňou bez extrémov (najvyššie platy mali baníci, letci a vedci – nie bankári, politici a iní zlodeji) javí príťažlivý. Rodinám s deťmi, ktorých bankové hypotéky a pracovná neistota dostali do nezávideniahodnej situácie otrokov, použiteľných na čokoľvek, sa musí pozdávať systém prideľovania bytov. Bytov s nízkym nájomným (menej ako 5% príjmu) s bezúročnými mladomanželskými pôžičkami, z ktorých sa pri narodení dieťaťa odpisovala cca šestina istiny a detské ošatenie, či potraviny bez DPH, s dotovanými cenami, musia sa zdať ako rozprávka z iného sveta. Dôchodcovia, ktorí režim zažili, ťažko znášajú doplatky k liekom a správy o „ziskoch“ zdravotných poisťovní, lebo poznali systém v ktorom lieky, nemocnice, lekári boli naozaj zadarmo.
Diskreditovať socializmus je potrebné lebo by niekoho mohlo napadnúť, že bolo hlúpe rozbiť družstvá a jesť drahé a nezdravé potraviny z obchodov, ktoré zisk vyvážajú. A že nebolo múdre štátne podniky, ktoré financovali kvalitné školy, dôchodky a celý systém sociálnych benefitov (dotovaná doprava, potraviny a pod.) odovzdať do cudzích rúk (často tiež štátnych firiem ako nemecké telekomunikácie, či talianske elektrárne) alebo súkromným žralokom, ktorí platia žobrácke mzdy a zisky vyvážajú do daňových rajov.
Na škodu veci, socializmus sprevádzali aj chyby a hlúposti.
Jeho propagátori by sa nemali nechať zlákať lákavou predstavou chyby tajiť, či neuznať. Naopak je potrebné povedať, že chyby naozaj znechucovali občanom socializmus. Treba však odlíšiť nevyhnutné povojnové odstránenie politického vplyvu kléru, ktorý sa spojil s vazalským polofašistickým vojnovým štátom, s tisíckami obetí a prudériu kariérnych štátnych úradníkov (vo funkciách, akú mal napr. Kiskov otec). Miesto práce vykazovali svoje protináboženské aktivity a obmedzení politici v tom nachádzali svoje „úspechy“. Je potrebné povedať, že to bolo v rozpore s ideálmi aj cieľmi komunistickej strany. Aj administratívne zľahčovanie demokratických pravidiel podkopávalo systém. Namiesto politickej práce, otvorenej diskusie, pochopenia kritických hlasov bolo ľahšie vymýšľať administratívne pravidlá znemožňujúce ľudovú demokraciu. Táto kritika je namieste aj napriek tomu, že dnešný pseudodemokratický systém je ešte vzdialenejší demokratickým ideálom. Často sa zdôrazňujú obmedzenia v cestách do zahraničia. Opäť – administratívne bariéry nahradzovali racionálne dôvody. A to napriek tomu, že boli vo svete rozdelenom železnou oponou spustenou Trumanom a Churchillom vo Fultone, dôvody pre opatrnosť. Prof. I. Sviták upozorňoval na tendenciu verejnosti povrchne vnímať skutočnosť. Povedal mi to v súvislosti s prokapitalistickým nadšením, ktoré zaznamenal po prevrate v roku 1989. Upozornil, že Mexiko alebo India boli vždy kapitalistické a ich bieda je nezmerná. Aj ja som v Paríži videl nielen Champs Elisyés, ale aj slumy ma predmestí, s pivničnými bytmi a špinou, clochardov ohrievajúcich sa v handrách na vetrákoch . Naši „umelci“ však prinášali idealizovaný obraz z recepcií, na ktoré ich na Západe účelovo pozývali. A nakoniec – aj dnes si opäť väčšina môže nechať zájsť chuť na karibské pláže (pravda, ak nie sú „dobrými anjelmi“ s úžerníckym biznisom, alebo poslancom).
Ideály komunizmu sú živé a príťažlivé.
Ľudia by ihneď menili….
Preto by sa mali propagátori pokrokového socializmu mali sústrediť na súbor záruk, že ideály neprepachtujú znova oportunistické elity, ktorým na režime nezáleží. Kapitál, zahraničný kapitál bol až prekvapený, aký bezcharakterní sú nomenklatúrni oportunisti. Helmut Kohl, vo svojich pamätiach neveriaco opisuje, ako prišiel do NDR jednať s rovnocenným partnerom a našiel oportunistov, ktorí nemali iný záujem iba v novom režime si udržať staré postavenie. Preto sa aj takéto elity (bratislavská „pražská“ kaviareň“) javia ako škodná dvoch režimov. Pravda je však, že lížu každú labu, ktorá ich kŕmi. Spoliehať sa na ňu je ako chodiť do kurzu chodenia po vode. Môže to byť naveky, môže to stáť tisíce, môžete sa usilovať ako chcete, nikdy sa to nenaučíte…..
Verejnosť potrebuje uchopiť moc do vlastných rúk.
Žiadať demokratické usporiadanie a vylúčenie deformácií – sily médií a oligarchie z rozhodovania o celospoločenských, celonárodných verejných otázkach.
VÝBORNÝ článok! VÝ-BOR-NÝ!!!
Pri čítaní tohto článku, ma na margo poloprázdnych kandidátok KSS a Vzdoru napadlo, že prečo tam chýbajú takýto kalení komunusti ? Či si straničky s 0 % podporou môžu dovoliť lustračné previerky a čistky spôsobom ty áno, ty nie a napokon ponúknu ľavicovým voličom v lepšom prípade poloplnú, v horšom prípade poloprázdnu kandidátku. No a tam, kde ich nie je nik hoden, tak neponúknu nikoho. Pre istotu (?)
Ponuka uchádzačov bola takáto štrbavá pri posledných voľbách do VUC. Vyčítal som to obom predsedom s tým, že ak naozaj medzi sebou nemajú „nikoho“ ( je to možné ? ), tak nech tam dajú ľavicových nestranníkov.
Blížia sa voľby do miest a obcí, a tak by som Vás všetkých voličov komunistických strán vyzvať, aby ste aj Vy tlačili na predsedov, predsedníctva a okresné organizácie týchto strán, aby pri nasledujúcich a každých ďalších voľbách VŽDY ponúkli plnú komunistickú kandidátku, aby ani jeden Váš komunistický hlas nevyšiel nazmar. Zároveň sa ponúknite, že pokiaľ nezaplnia kandidátky z vlastných radov, tak nech na kandidátku zaradia Vás ako nestranníka.
Tu platí jednoduchá rovnica, že s rastúcou podporou strany, rastie aj členstvo v strane a tak rastie aj „ľudský potenciál“, z ktorého už je možné robiť výber na kandidátku.
Kalení komunisti, namiesto kariérnych komunistov !
Skúste to povedať vedeniu KS. Tým nejde o ľudí práce, chcú sa iba dostať do parlamentu, ale zaspali dobu a dúfam, že tento štýl politiky a práce súčastného vedenia ich úspešne dovedie k nulovej podpore v akýchkoľvek voľbách.
Ja dúfam, že to tak nie je.
Každopádne výsledky KSS chápem ako dôsledok vymretia starých komunistov. Starí zomreli, a mladých si strana za štvrťstoročie, aj keď v ťažkých, takmer poloilegálnych podmienkach nevychovala.
Jej aktivita pripomínala skôr kluby dôchodcov, či stretnutia nostalgikov, ostražitých a podozrievavých voči všetkému novému.
Ak ste komunista, prečo nepomôžete ? Vstúpte do strany, alebo spolupracujte ako nestranník. V tomto smere je aktívnejší Vzdor SP, ktorý vyzýva ľudí na spoluprácu.
https://www.facebook.com/vzdorhp/posts/1802693743094319
https://www.facebook.com/vzdorhp/?hc_ref=ARTpIVzR1aSrbnpc4YCvLlGrDqyrTzogs-cHb1ToSRCvmctXSKQoqaZfG50kEWDIRE0&fref=nf
http://vzdor.org/?page_id=67
Ak si len zahundrete, ako tu a nič iné nespravíte, potom mi povedzte koho by ste volili ?
Preto som vo svojom príspevku vyzíval ľavicových ľudí k aktivite v komunistickom hnutí, či už ako stranníkov, ale aj ako nestranníkov. Pokiaľ strany nie sú schopné z vlastných radov vytvoriť kandidátky, potom treba čerpať z radov nestranníkov.
Veď v spomenutých posledných voľbách do VÚC bolo nemálo obvodov, kde nebol žiadny komunistický uchádzač, kandidujúci do krajskej rady a pritom sa volilo povedzme 5 poslancov. Taktiež za predsedov mali uchádzačov len v 3 krajoch, v 5 nemali nikoho. A teraz ako ľavicový volič čo spravíte, keď chcete voliť a nemáte koho ?
Pristavil by som sa ešte pri článku :
1. ZHODNOTENIE SOCIALIZMU
Komunisti za posledných 20 rokov premárnili šancu, dôkladne zhodnotiť obdobie socializmu, osobitne „chyby“ ktoré sa robili, prečo sa robili, aké mali následky. Mnohí komunisti zomreli, pamäť preživších mohol rozrušiť čas a nastupujúce a budúce pokolenia komunistov nebudú mať v rukách žiadnu spätnú väzbu od predkov, akých chýb sa vyvarovať.
Mohli by sme mať aj za vagón brilantných a geniálnych teoretikov akým bol Marx, no odchádzajúca generácia slovenských a východoeurópskych komunistov má, oproti Marxovmu géniovi, jedinečnú skúsenosť s reálnym socializmom, kde mám obavu, že by ani ten najgeniálnejší ľavicový teoretik nezahrnul a neobsiahol rozsah a zložitosť vzťahov a väzieb v socialistickej spoločnosti, čo znamená, že problémy socializmu boli často nečakané, a teda riešené „za pochodu“.
Malo by byť generačnou povinnosťou odchádzajúcich komunistov, zhodnotiť obdobie reálneho socializmu, a predať ho nastupujúcemu pokoleniu komunistov.
2. DEMOKRACIA – VRCHOL SPOLOČNOSTI ?
Ďalšou vecou, ktorá bola spomenutá v článku, bol zjednodušene nedostatok demokracie v socializme. Myslím tým demokraciu, ktorá sa dnes nazýva aj s prívlastkom priama demokracia.
Z tzv. demokracie sa dnes stalo zlaté teľa, ktorého nie je možné sa ani dotknúť. Vskutku, nepoznám nikoho, kto by si opovážil spochybniť demokraciu ako vrchol spoločenského zriadenia. Preto by som to skúsil ja, aspoň v malej provokačnej skratke.
Domnievam sa, že väčšina ľudí sa o politiku veľmi nezaujíma, povedzme okrem obdobia volieb. Je preto problematické, použitie priamej demokracie „vždy a všade“, alebo aby sa v systéme priamej demokracie, vyjadrovali väčšinou jednoduchí ľudia, k vysoko odborným otázkam, povedzme ako makroekonómia štátu, alebo k otázke jadrovej energetiky a pod. Priama demokracia predpokladá vzdelaného, rozhľadeného a angažovaného občana, a tým väčšina ľudí nie je, pravdaže okrem Remišovie Veronky. Preto sa domnievam, že koncept delegovanej demokracie je ďaleko lepší ako priama demokracia. Dá sa to chápať tak, že masa zaplatí vzdelanie tým najschopnejším z nich, aby si ich mohli potom zvoliť na riešenie zložitých odborných otázok, rozprávkovo povedané „pre dobro nás všetkých“.
Takýchto schopných ľudí tu určite máme dosť. Často schopných – všetkého. A to je ten háčik. Že pri „elitách“ ( povedzme politikoch ) sa posudzujú schopnosti a odbornosť, no vôbec sa tak prísne nehodnotí morálka. A to nie len ta základná ( nepokradneš, nepodvedieš ), ale pre nás ľavičiarov aj tzv. sociálna morálka. Pre ľavičiara by mala byť absolútne neprijateľná akákoľvek elita, či odborník hrdo sa prezentujúca asociálnymi názormi ako napr. mal si sa lepšie učiť, teraz drž hubu a krok a rob veľa za málo, alebo keby si nebol sprostý, nebol by si v exekúcii a pod.
Môj najobľúbenejší príklad spochybňujúci priamu demokraciu, je príklad rozdelenia Československa. Verejnosť česká aj slovenská bola väčšinovo jasne proti rozdeleniu. Pokiaľ by sa uplatnil inštitút priamej demokracie ( referendum ), potom by k rozdeleniu nedošlo. Ktovie ako by spolužitie oboch národov pokračovalo a ako by dopadlo.
Namiesto občanov, a proti ich vôli, rozhodli „osvietené elity“ o rozdelení štátu, a tento „priek“ napokon dopadol tak, že odvtedy čo je každý sám sebe pánom, naše vzájomné vzťahy asi nikdy neboli lepšie, bez vzájomných výčitiek kdo na koho doplácí a kto koho utláča.
Skrátka, koncept delegovanej demokracie ( aká bola aj za socializmu ) je dobrý koncept za podmienky, že sa zabezpečí aj rovnako vysoký morálny profil vedúcich elít. A toto by malo byť kritérium výberu ľudí na kandidátky ľavicových strán ( prípad Arvay !!! ), a zároveň aj prostriedkom ideologického boja s pravicou a falošnou ľavicou.
Ďakujem za seriózny záujem o problémy, ktoré som načrtol.
Ponajprv chcem zdôrazniť, že okrem príťažlivej, korektnej a dobre fungujúcej vízie je pre komunistickú stranu dôležitá praktická ukážka práce, života a vzťahov lídrov a organizácie vôbec. Až na výnimky tomu v KSS v súčasnosti tak nie je. Aj stanovy sú systémom, ako sa vyhnúť priamej ( ľudovej) demokracii v strane. Ja mám- vcelku- čisté svedomie. Bol som predsedom a spoluzakladateľom Zväzu komunistov Slovenska v roku 1991 a predsedal úspešnému zľučovaciemu zjazdu s KSS´91 v B. Bystrici. Boli sme prví vyštvaní klikou Jozefa Ševca ( s Prof.j. Zelinkom), nasledovali I. Hopta, K. Fajnor, súčasné vedenie Vzdoru, J. Feješ a ďalší…
Dôležitejšie je však naozaj bez predpojatosti analyzovať skúsenosti z reálneho socializmu. Zodpovedne – s cieľom poučiť sa – nie diskreditovať, či „obhajovať“. Robím to, resp. snažím sa…
Naozaj jedna z tém, možno najdôležitejšia je ľudová demokracia. Ostatné neskôr
V roku 2016 som bol nešťastný z toho, že obe komunistické strany išli do radných volieb osve, a aj vtedy som to obom predsedom vyčítal, že je to smiešne štiepiť strany s 0% podporou a z 90 % rovnakým programom. Vzdor si veril, chcel vyskúšať svoju podporu verejnosti, jedni druhí dostali po hube a po voľbách snáď aj rozum a vypočuli výzvu moju i iných na spoločný postup vo všetkých nasledujúcich voľbách. Toto je prvý krok. Zdôrazňoval som to, že pre tých 90 % musia spolupracovať, nie sa hádať pre tých 10 %, pretože aj keď nastane situácia že každá z týchto strán vojde do NRSR samostatne , stále to budú programovo najbližšie strany, ktoré tam budú musieť spolupracovať. Sú teda odsúdené na spoluprácu ! Toto musí byť každému rozumnému človeku jasné. Jediné čo môže zatieniť rozum, je cit – teda, že za rozhádanosťou sú osobné vlastnosti, postoje, danosti ľudí, brániace vzájomnej komunikácii. To je však vysoko neprofesionálne, ak takýto ľudia majú v stranách takú moc, že hatia vzájomný dialóg celých strán. Na škodu všetkým – preto by takúto moc nemali mať. Treba sa hádať, ale nesmieme sa rozvadiť. V tomto Vám dávam za pravdu, že tu by poistkou bola tá priama, presnejšie strannícka demokracia. Počul som o sporoch v kss, a padali tam veľmi vážne obvinenia, ako rozbíjači a pod. A komu tím prospějete, co ?!
Strana by mala mať základný program ( akúsi ústavu, manifest ) , ktorý by bol dôvodom prečo ľudia vstupujú do strany. Na ňom by mal byť následne postavený volebný program, ktorý už pripúšťa určitú šírku názorov. No a všetko mimo tieto programy, by malo byť vecou rozhovorov a slobodného postoja členov strany.
Kým „ústava“ zabezpečí, aby stranu tvorili v najlepšom prípade kalení komunisti a vyradí gumené telesá ako Arvay, tvorba programu a politická práca musia umožniť určité stupne voľnosti – pozor – stále kalených komunistov. Neviem si predstaviť vždy názorovo jednotnú stranu, v otázkach mimo „ústavu“, napr. pri hlasovaní o notoricky známom zakrivení uhoriek. Dá sa to dosiahnuť, buď totálnym vyčistením strany, alebo s „vybraným“ členstvom s názorom bez názoru, teda s totožným ako má predsedníctvo. A vôbec, na rozdiel od komunistických pionierov, by komunistické strany nemali mať pyramídovú stavbu a byť postavené okolo silného vodcu alebo pár vedúcich osobností, ale mali by klásť dôraz na kolektívnu prácu, a pred voličstvom vystupovať ako širší kolektív.
Ak my voliči začneme tlačiť na strany, aby nám ponúkali „plné“ kandidátky, a ak majú problém ich vytvoriť z vlastných radov, budú stáť pred otázkou koho tam dáme. Kým do NRSR „stačí“ ponúknuť 150 ľudí, do obecných volieb to sú tisícky ľudí. Pokiaľ dostanú rozum, potom si nebudú môcť dovoliť odmietať zanietených ľudí, povedzme ako Vy.
Vidíte, k otázke skúseností z reálneho socializmu sa ani nedostanem. Je toho veľa, čo by som chcel prebrať, a lepšie by bolo o tom sa rozprávať ako písať.