Kropotkin vs. Darwin – kooperácia ako evolučný faktor

Zdieľaj článok:

Keď jeden z najväčších velikánov vedy Charles Darwin postuloval svoju teóriu o pôvode druhov, vniesol viac svetla do problematiky evolúcie – tá však stále zostáva obrovským fenoménom, plným záhad. Darwinova presvedčivá interpretácia sa napevno integrovala do populárneho vedeckého folklóru, i do predstáv laickej verejnosti. Vo svete vedy sa však zrodilo aj viacero „kacírskych“ kontrateórií, ktoré darvinizmus dopĺňajú a miestami mu dokonca aj oponujú.

Darwinova teória o prirodzenom výbere výrazne naštrbila dovtedajšie (zväčša teologické) predstavy o pôvode všetkého živého a spôsobila doslova revolúciu nielen na poli biológie, ale aj filozofie, teológie či sociológie. Všímavý vedec spozoroval, že mechanizmus dedených vlastností zabraňuje i najplodnejším druhom v exponenciálnom raste, keďže niektorých jedincov v „boji o prežitie a zdroje“ zvýhodňuje, iných zas naopak. Pokiaľ sa niektoré odlišnosti (mutácie) ukážu ako výhodné z hľadiska prežitia, dochádza k postupným zmenám a vývoju nových druhov organizmov. Niektorí teoretici darvinizmus prakticky okamžite aplikovali aj na ľudské správanie, výsledkom interdisciplinárnej interakcie bola i preslávená myšlienka Herberta Spencera o „prežití najsilnejšieho“ a vznik tzv. sociálneho darvinizmu. Poznatok o tom, že každý druh a každý jedinec na Zemi predstavuje agregát rozličných fyzických a mentálnych dispozícií s rôznorodým uplatnením náhodných mutácií a miery zvýhodnenia, poskytol takmer nepriestrelný argument obhajcom tradičného usporiadania spoločnosti, tolerujúcej vysokú mieru sociálnej nerovnosti a chudoby – tie tak mohli bohorovne označiť za nevyhnutnosť, proti ktorej je zbytočné bojovať. Podobné pozície zastával aj Thomas H. Huxley, ktorý si za svoju priam agresívnu obhajobu darvinizmu vyslúžil prezývku „Darwinov buldog“.

Kontrateória

Takéto interpretácie darvinizmu dvíhali žlč ruskému anarchokomunistovi, vedcovi, filozofovi a dobrodruhovi Petrovi Kropotkinovi. Rozhľadený burič aristokratického pôvodu, plynulý vo vyše dvadsiatich jazykoch, vzniesol svoje námietky v často prehliadanej, avšak dodnes inšpiratívnej knihe „Pospolitosť: Vzájomná pomoc“ (1902). V tej dobe už mal odžité viac než dosť: mladosť v elitnej vojenskej škole, službu u cára, náročnú vojenskú misiu na Sibíri, niekoľko dobrodružných geografických výprav či sériu revolučných pamfletov a kníh so vskutku širokým záberom (poľnohospodárstvo, ekonomika, sociológia, politológia). Popri tom všetkom strávil pre nekonformné politické názory istý čas v ruskom i francúzskom väzení. Jeho myšlienky o kooperácii a symbióze v prírode výrazne ovplyvnili budúce ekologické hnutie a svojím dôrazom na lokálnu ekológiu, organické poľnohospodárstvo a obnoviteľné alternatívne zdroje energie výrazne predbehol dobu. Nezanedbateľnú stopu zanechal aj v biológii. Kým Darwin videl hybnú silu evolúcie v „boji o bytie“, Kropotkin odpovedal zdôraznením faktoru kooperácie. Jej pôvod u zvierat videl v podvedomej inštinktívnej predispozícii na vzájomne užitočné kooperatívne správanie. Svojho času bola kniha ohromne populárna, v neskoršom období sa však rozšírila mylná domnienka, že predstavuje len zjednodušenú jednostrannú teóriu, ktorá príliš idealizuje vzťahy medzi živočíchmi. Kropotkin získal nálepku evolučného utopistu, ktorý sa silene snaží svoje idealistické predstavy o kooperácii medzi ľuďmi spätne aplikovať na zvieraciu ríšu. Pravda je však uprostred: Kropotkin nikdy netvrdil, že v prírode súperenie neexistuje a s mnohými aspektami Darwinovej teórie súhlasil. Evolúciu považoval za širokú problematiku a evolučný vývoj organizmov definoval ako výsledok komplikovanej interakcie mnohopočetných faktorov. Príčinou jednostrannosti a cieľavedomej predpojatosti knihy je jej mierne satirická povaha, prejavujúca sa v snahe ponúknuť presné zrkadlenie darvinizmu (najmä jeho sociálnej nadstavby) a poukázať na jeho slabé stránky. Slúžila na vyrovnanie dovtedajšieho jednostranného diskurzu (zdôrazňujúceho sebeckosť), pričom zámerne zjednodušeným výkladom a bohatým výpočtom príkladov symbiózy z prírody sa univerzálny teoretik snažil upozorniť na analogické zjednodušenia darvinizmu. Kým horliví darvinisti typu Huxleyho glorifikovali konflikt, Kropotkin odpovedal glorifikáciou kooperácie, aby jeden extrémny pohľad doplnil druhým extrémom a dal tým najavo, že (akákoľvek) jednostranná interpretácia je pritiahnutá za vlasy. Práve v kooperácii rozpoznal prinajmenšom rovnocenný hybný faktor evolúcie, keďže podporuje rozvoj zvykov a vlastností, zabezpečujúcich úspešné prežitie a reprodukciu druhov. Naznačil tiež kontinuitu medzi prirodzeným kooperatívnym správaním zvierat a ľudí: neustály progres ľudských spoločností si vyžadoval stále dômyselnejšie formy spolupráce, ktoré ľudstvu umožnili výrazný spoločenský pokrok.

Altruizmus

Vyhľadávaný motivačný rečník, budhistický mních a Dalajlámov dvorný tlmočník Matthieu Ricard (médiami populárne označovaný za „najšťastnejšieho človeka na Zemi“) sa téme okrajovo venuje vo svojej stále aktuálnej knihe „Altruizmus“. Práve altruizmus považuje za rozhodujúcu tvorivú silu, ktorú ponúka aj ako odpoveď na najvypuklejšie civilizačné problémy: „Hoci súťaživosť samozrejme existuje tiež, len spolupráca je taká tvorivá, že odpovedá vyšším úrovniam komplexity. Sme super-spolupracovníci a mali by sme ísť ešte ďalej!“ Prejavy altruizmu dokladá nielen u detí z rôznych kultúr vo veku 14 mesiacov (vyvracajúc starší mylný predpoklad o detskom egocentrizme v predškolskom veku), ale aj u zvierat. Vyvodzuje z toho evolučnú starobylosť altruizmu, odvoláva sa pritom na mnohých rešpektovaných etológov – okrem Kropotkina aj na Williama Hamiltona, Richarda Dawkinsa, Georgea Pricea či Wardera Clydea Alleeho. Williama Hamiltona považuje dodnes vedecká obec za jedného z najvýznamnejších evolučných teoretikov 20. storočia. Veľký ohlas vyvolal jeho predpoklad, že altruistické správanie zvierat vyvolávajú určité gény. Práve týmto postulátom sa výrazne spolupodieľal na posune genetiky do centra záujmu výskumu evolúcie. Istú protiváhu predstavoval Richard Dawkins, ktorý pre zmenu hovoril o „sebeckom géne“, ktorý stojí paradoxne aj za kooperatívnou zložkou správania zvierat – podľa neho treba hľadať aj za navonok altruistickými prejavmi sebecké motívy. Dokonca i George Price zakomponoval do svojej slávnej teorémy, v ktorej sa pokúsil matematicky opísať evolúciu a prírodný výber, predpoklad genetických predispozícií altruizmu. Primárne si všímal dva vzťahy v rámci skupín zvierat – altruizmus jednotlivca voči skupine a priemerný altruizmus celku. Pod altruizmom rozumel ohrozenie vlastnej prosperity (zdravia, kondície) v prospech prosperity ostatných jedincov. Výrazným faktorom úspechu skupiny sa tak stáva jej schopnosť rehabilitovať obetavé správanie altruistických jedincov, čím sa zvyšuje celková miera altruizmu v skupine, ako aj predpoklad jej úspešnej reprodukcie. V ideálnom prípade sa miera skupinového altruizmu rovnomerne rozvrství medzi jednotlivých príslušníkov skupiny, čím sa dosiahne istá „altruistická uniformita“ – výrazne zvyšujúca vyhliadky na prežitie.

Viac hláv…

Ďalší z menovaných, Warder Clyde Allee, sa taktiež nevyhol podozreniam, že spätne transponuje aspekty svojho oddaného boja za demokraciu a mier do sveta živočíchov. V tom prípade by sa však aj jednostranné zdôrazňovanie konfliktu ako hnacej sily zo strany (sociálneho) darvinizmu dalo označiť za spätné aplikovanie preexponovaného individualizmu ako prevládajúceho spoločenského svetonázoru do vedeckých postulátov. Akokoľvek, Allee prišiel k zaujímavým výsledkom, kedy na vzorke pokusných karasov uskutočnil experiment, pomocou ktorého overil svoju hypotézu, že zvýšenie populácie (resp. jej hustoty) môže vďaka vyššej miere kooperácie paradoxne priniesť vyššiu mieru prosperity pre jednotlivcov. Táto korelácia vošla do histórie pod názvom „Alleeho efekt“. Populácia pokusnej vzorky rýb totiž rástla o to rýchlejšie, čím viac jednotlivcov obsahovala. Na základe zvýšenej miery prežitia dospel k priam heretickému záveru, že kooperácia mohla byť kľúčovým faktorom v evolúcii (a osobitne v evolúcii sociálnych štruktúr). V 40. a 50. rokoch 20. storočia panoval všeobecný názor, že k významnejším populačným prírastkom dochádza pri menšom počte jednotlivcov, keďže „na hlavu“ pripadá väčší podiel na obmedzených zdrojoch. Alleeho odvážne tvrdenia preto vyvolali živú diskusiu, i značnú počiatočnú dávku vzdoru zo strany evolučných dogmatikov. Napriek tomu sa však Alleeho zistenia smelo môžu oprieť o reálie z prírody, ilustráciu predstavujú najmä zvieratá žijúce v stádach a svorkách. Živočíchom s vysokou mierou Alleeho efektu po dosiahnutí istého kriticky nízkeho bodu v populácii klesá miera populačného rastu do červených čísel, z ktorých už nie sú schopné dostať sa. Samozrejme, ani pozitívna korelácia medzi hustotou a prosperitou nedisponuje nekonečnou platnosťou a pokiaľ populácia dosiahne svoj vrchol, limitovaný zdrojmi (v prípade predátorov napr. populačnými limitmi zvierat, ktoré dominujú na ich „jedálničku“), nevyhnutne dochádza k boju o zdroje i v rámci skupiny. Tento horný „bod zlomu“ je však rozdielny a u mnohých zvierat sa pohybuje v obdivuhodne vysokých číslach, kedy k populačnému rastu dochádza i pri extrémne vysokej hustote populácie.

Prapolievka

I najnovšie poznatky z oblasti paleo- a mikrobiológie nahrávajú čoraz rozšírenejším názorom, ktoré symbiózu považujú za kľúč k pochopeniu evolúcie života na zemi. Zem existuje vyše štyri miliardy rokov, z čoho takmer polovicu času jediný prejav života predstavovala koncentrovaná „baktériová polievka“, ktorá čelila extrémnym podmienkam – chýbajúca ozónová vrstva totiž umožňovala prepúšťanie vysokej hladiny silného ultrafialového žiarenia. To neustále poškodzovalo život uchovávajúce reťazce DNA, jedinou možnosťou na prežitie baktérií teda ostala vysoká miera spolupráce. Extrémne podmienky podnietili čulý život v „prapolievke“, kedy sa primitívne baktérie naučili dômyselne vymieňať životodarné informácie – miniatúrne fragmenty DNA. Tie si dopĺňali aj z poškodených a umierajúcich buniek, ale aj rudimentárnych zbytkov na pomedzí živého a neživého sveta, označovaných ako replikony. Niektoré z nich, dnes známe pod menom vírusy, dokonca podnietili kooperatívne vzťahy s baktériami. Hostiteľská baktéria si dopĺňala štruktúrou víru svoju cytoplazmu, kým vírus ju na oplátku mohol využívať na svoju replikáciu. Za miliardy rokov sa tak vytvorila dômyselná celoplanetárna horizontálna sieť, umožňujúca globálnu výmenu genetických informácií a materiálu. Toto prehistorické „genetické inžinierstvo“ umožnilo baktériám prežiť a vytvorilo základné predpoklady pre neskorší triumfálny rozkvet najrozličnejších životných foriem na Zemi.

Evolučný skok

Genetička Lynn Margulis spoločne so svojím synom Dorionom Saganom (ktorého splodila so svetoznámym astronómom Carlom Saganom) vo svojom veľkolepom diele „Mikrokozmos“ opisuje proces ako tímovú hru: „Baktérie v prírode nikdy nefungujú ako ohraničený jednotlivec. Namiesto toho v akomkoľvek prostredí tímy niekoľkých druhov baktérií žijú spoločne, odpovedajú na zmeny okolitého prostredia, premieňajú ho a navzájom si pomáhajú komplementárnymi enzýmami. Touto zložitou interakciou baktérie obsadzujú a radikálne premieňajú svoje životné prostredie.“ Darwinovu teóriu pokladali za neúplnú, keď skalopevne tvrdili: „Život neovládol celú zemeguľu prostredníctvom boja, ale prostredníctvom sieťového prepojenia.“ Rôzne spoločenstvá baktérií majú schopnosť prirodzene nájsť najlepšie lokálne riešenie v záujme vlastnej prosperity, dôsledkom čoho i prostredie udržiavajú v pohostinnom stave. Pri opise životodarnej činnosti mikroobyvateľov Zeme zachádzajú autori ešte ďalej, kedy ju prirovnávajú k synergickému efektu ľudskej spolupráce: „Chovajú sa ako akási decentralizovaná celosvetová demokracia. Bunky ostávajú oddelené, ale zároveň sú schopné kooperovať pri výmene informácií a génov aj napriek odlišnostiam – podobne ako ľudia, ktorí sú aj napriek samostatnosti schopní vymieňať si užitočné informácie a pomáhať si pri realizácii vzájomne výhodných činností. Uvedomiť si túto podobnosť môže byť prvým krokom smerom k starej múdrosti mikrokozmu.“ Niektoré baktérie sa časom začali špecializovať na využívanie vodíka, vedľajším produktom čoho bolo zvyšovanie množstva kyslíka v atmosfére a bakteriálny holokaust. Prežiť dokázali len tie, ktoré kooperáciu úspešne posunuli na ešte vyššiu úroveň: výsledkom integrácie boli prvé bunky s jadrom. Práve tie spôsobili najväčší evolučný skok v dejinách a umožnili ďalší rozvoj čoraz zložitejších foriem života. Náznaky týchto poznatkov intuitívne poňal do svojej teórie aj samotný Kropotkin: „Najpokročilejšími bytosťami by bez vnútrodruhovej i medzidruhovej solidarity boli tie maličké čiastočky, hemžiace sa vo vode a ledva rozoznateľné pod mikroskopom. Ale existovalo by vôbec aspoň toto? Nie sú samotné najranejšie zhluky buniek príkladom združovania v boji?“ V konečnom dôsledku predstavuje každý zložitejší organizmus kozmos orgánov, ten je kozmom buniek, a tie sú kozmom ešte menších kozmov. Každý maličký svet si zachováva istú autonómiu, no pre prežitie vyhľadáva produktívnu spoluprácu s okolitými svetmi. Výsledkom je komplexný systém, ktorého celkový prospech je nevyhnutne definovaný súčtom prospechov všetkých súčastí, vrátane najmenších čiastočiek organizovanej hmoty.

Kooperácia v prírode

Kooperácia sa rozlišuje podľa toho, či sa jedná o vzťah medzi príslušníkmi rovnakého druhu (altruizmus), alebo viacerých druhov (mutualizmus, komenzalizmus). Protikladný princíp – konflikt – sa tiež delí na vnútrodruhovú a medzidruhovú (vykorisťovanie, resp. parazitizmus) konkurenciu. Kropotkin uviedol vyčerpávajúci výpočet príkladov vnútro- i medzidruhovej spolupráce u zvierat, vrátane spolupráce pri získavaní potravy, kolektívnom zastrašovaní predátorov, výstražných signáloch či koordinovanej obrane stáda. Mnohé ďalšie fascinujúce ukážky kooperácie boli zdokumentované až po Kropotkinovej smrti: napr. prípady cieľavedomej spolupráce kosatiek s ľuďmi-veľrybármi, kedy dravce zahnali veľrybu, na ktorú si samé netrúfli, k lodi a trpezlivo vyčkali, kým ju posádka uloví a spracuje. Následne sa vrhli po nevyužitých kusoch, hodených naspäť do vody. Značný záujem vedcov priťahujú aj lingvistické systémy slonov či veľrýb. Najväčšie suchozemské cicavce používajú na dorozumievanie širokú paletu gest, zvukov či dokonca tzv. seizmických signálov (vibrácií šírených a pravdepodobne aj zachytávaných pomocou nôh), výskumníčka Jayce Poole hovorí dokonca o istom „zmysle pre humor“, ktorý slony rady prejavujú. Veľryby zas preslávili výrazne melodické variabilné zvuky, ktoré majú popri orientačnej či komunikačnej funkcii aj akúsi „umeleckú“ – obzvlášť niektoré druhy, ako napr. vráskavec dlhoplutvý, sa stali známe svojimi „piesňami“, ktoré sú predmetom vášnivých debát zapálených etológov. Príklad prepracovanej symbiotickej kooperácie medzi príslušníkmi rôznych druhov (či dokonca ríš) ponúka vysoko špecializovaná spolupráca medzi stromami a hubami ectomycorrhizae: mikroskopický systém húb je schopný dosiahnuť oveľa hlbšie, ako koreňový systém stromov, čím svojmu hostiteľovi sprostredkúvajú oveľa väčšie množstvo vody. Okrem toho strom chránia pred škodlivými druhmi pôdnych húb a sprostredkúvajú mu niektoré stopové prvky i na menej vľúdnych miestach – huby za odmenu dostávajú dobrú „skrýšu“, ako aj sacharidy zo stromov, nevyhnutné pre ich existenciu. Zaujímavá kooperácia sa úspešne rozvinula aj medzi chrobákmi rodu oncideres a stromami-mimózami: samička chrobáka si pre kladenie vajíčok vyberá výlučne mimózy a keďže larvy po vyliahnutí prežijú iba v mŕtvom dreve, samička cieľavedome poškodzuje vetvy s vajíčkami vytváraním štrbín v kôre, dôsledkom čoho vetva čoskoro odumiera a padá na zem. Takéto prirodzené „prerieďovanie“ vetiev má za následok lepšiu alokáciu živín stromu a napokon jeho dlhší život – dokonca niekoľkonásobne. Už Kropotkin došiel k záveru, že kooperácia predstavuje dôležitú funkciu prežitia, nezaisťuje však automaticky prežitie samotné – ako je totiž známe, tendencia nemusí automaticky viesť k determinizmu (čo platí aj u prirodzeného výberu) a presne tak i prežitie závisí od množstva faktorov, pričom do hry vstupuje často i náhoda. Jeden z najzásadnejších evolučných biológov Theodosius Dobžanskij rozmenil polemiku na drobné a ozrejmil vzťah medzi náhodou a predurčenosťou nasledovne: „Evolúcia nie je nevyhnutná v zmysle predurčenosti, ani nie je záležitosťou náhody alebo nedopatrenia. Jej výsledok je teda z dlhodobého hľadiska nepredvídateľný.“

Vzájomné výhody

Medzi najznámejšie príklady z ríše hmyzu patrí „manželstvo z rozumu“ medzi mravcami a voškami. Vošky, živiace sa rastlinnými šťavami, produkujú sladký nektár, ktorý mravce rady využívajú na kŕmenie svojho potomstva. Spolupráca dokonca dosiahla tak vysokých štádií, že vošky často vylučujú sekrét priamo do ústneho ústrojenstva mravov a na oplátku im koordinované mravčie spoločenstvo zabezpečuje ochranu pred prirodzenými predátormi. Ďalší typický príklad spočíva v odstraňovaní parazitov a otravného hmyzu z povrchu tela väčších zvierat – byvolov, slonov, nosorožcov či žiráf. Špecialistami na tieto práce sa stali rôzne druhy vtákov, napr. kľuvač žltozobý (Buphagus erythrorhynchus), ktorý pojedá hmyz a kliešte z chrbtov spomínaných zvierat, neraz im dokonca ošetruje i povrchové rany, infikované parazitmi. Krokodíliara žltobruchého (Pluvianus aegyptius) zas často spájajú s údajnou harmonickou symbiózou s krokodílmi, kedy majú zlovestným obyvateľom afrických močiarov čistiť zvyšky spomedzi zubov. Často opakované tvrdenie sa však zatiaľ dokázať nepodarilo a zaznamenané svedectvá vedecké kruhy spochybňujú. Isté je, že jedálniček krokodíliarov pozostáva z podobných špecialít, ako v prípade kľuvača – obhospodarúva povrch tela väčších zvierat, ktoré ochotne trpia zákroky malých „ošetrovateľov“. Ešte extrémnejší príklad prináša podmorská fauna: niektoré malé druhy rýb sa v priebehu evolúcie špecializovali na odstraňovanie parazitov a odumretého tkaniva z tela väčších rýb, čo dokonca tolerujú aj inokedy neľútostné podmorské predátory. To však nie je všetko – tieto druhy „ošetrovateľských“ rýb dokonca vytvárajú akési „čistiace stanice“, v ktorých sa väčšie druhy rýb dobrovoľne zastavujú na „protiparazitálne kúry“. Rôznorodosť vzťahov medzi organizmami podčiarkuje aj fakt, že mnohé z nich sa viac ako na vzájomne výhodný mutualizmus ponášajú na istú formu „využívania“ jedného druhu druhým, pričom „využívaný“ jedinec ho z nejakého dôvodu toleruje (komenzalizmus). Veľkú pozornosť zoológov vyvolal vzťah medzi štítovcom (druhom ryby) a veľrybami, delfínmi či dokonca žralokmi. Štítovce disponujú akousi prísavkou na chrbte, ktorá vznikla postupnou transformáciou niekdajšej hornej plutvy. Pomocou tohto evolučného výstrelku sa títo dômyselní obyvatelia oceánov dokážu prisať na kožu svojich hostiteľov a zotrvať tam aj niekoľko dní či dokonca týždňov. Delfíny, žraloky, i veľryby ich prítomnosť na svojich telách tolerujú, a to dokonca aj na miestach, z ktorých by ich mohli odstrániť bez cudzej pomoci. Táto forma spolupráce je pre vedcov stále istou záhadou, predpokladá sa však, že tajuplné štítovce, o ktorých živote sa stále vie len málo, využívajú svojich hostiteľov na „dopravu“, ako ochranu pred predátormi či dokonca ako miesto na socializáciu (v delfíních kŕdľoch dokonca často „prestupujú“ z jedného delfína na druhého). Dlho však nebolo jasné, aké benefity majú z tohto vzťahu hostitelia, najnovšie výskumy však naznačujú, že sa pravdepodobne opäť jedná o odstraňovanie kožných parazitov.

Solidárne divé psy

Vysoko sociálne správanie psa hyenovitého, jedného z najúspešnejších predátorov afrických saván, neprekvapuje, nakoľko sa jedná o charakteristickú vlastnosť psovitých šeliem. Od svojich súkmeňovcov sa však pes hyenovitý líši oveľa voľnejšou hierarchiou, nižšou mierou agresivity vo vnútri svorky či silným citom pre kooperáciu. Priemernú svorku tvorí do 20 jedincov a na jej čele stojí dominantný pár, vychovávajúci potomstvo. Jeho nadradenosť sa však spravidla neprejavuje agresivitou ani zastrašovaním, namiesto toho majú nesmierne bohatý itinerár rituálnych zvykov a hravých spôsobov vzájomnej interakcie. Pri prenasledovaní koristi sa spoliehajú na vytrvalosť, kedy ju prenasledujú i niekoľko kilometrov – počas lovu sa pritom striedajú na strategických pozíciách, podobne ako cyklisti v pelotóne, čím sa sily a zodpovednosť rovnomerne rozložia medzi jednotlivcov. Skutočný unikát predstavuje delenie koristi – prednosť pri kŕmení majú mláďatá a ich matka, ktorá sa od nich nepohne ani na krok (a teda neloví). Na kŕmení (prostredníctvom vyvrhnutej potravy), ale aj na výchove mláďat, sa spolupodieľajú všetci členovia svorky. Výsledkom vysokej miery kooperácie, ako aj spravodlivej distribúcie potravy, je obdivuhodná úspešnosť lovu – fenomenálnych 80%, pri ktorej blednú závisťou aj silne hierarchické levy (10%). Vysoko solidárny systém s dôrazom na zabezpečovanie prežitia najmladších členov svorky predstavuje nielen prínosný, ale zároveň aj esenciálny prvok v stratégii prežitia týchto šeliem. Avšak necitlivé zásahy ľudí do ich prirodzeného životného prostredia, ako aj snaha ochrániť dobytčie stáda, výrazne okresali ich celkovú populáciu. Keďže ide o typického predstaviteľa druhu s vysokou mierou spomínaného Alleeho efektu, zmenšenie svoriek znamená výrazný zásah do ich kooperatívneho spôsobu života. Ich celková populácia v Afrike dosiahla bod, kedy sa stavy obnovujú už iba veľmi ťažko, na niektorých miestach sú už na pokraji vyhynutia.

Socializácia

Fascinujúci rozmer pridáva do polemiky aj spoločenské správanie zvierat, ktoré neprináša navonok žiaden úžitok a nijakým spôsobom nezvýrazňuje šance na prežitie. Rozdiely medzi princípom vzájomnej pomoci ako evolučnej stratégie, prinášajúcej isté výhody, a koncepciou spoločenskosti (združovania) opäť najlepšie ilustruje príklad z prírody: hviezdice, živočíchy obývajúce dná oceánov, sa ukázali ako vysoko spoločenské, pri zrýchlených záberoch je viditeľné, ako sa neustále ku sebe približujú, jemne do seba štuchajú, dotýkajú sa navzájom a líhajú na seba. Takéto chovanie pritom evidentne nemá žiadnu funkciu z hľadiska zvýraznenia šancí na prežitie („spoločnosť pre spoločnosť“). Sociálne aktivity teda nemusia vyvierať len z recipročnej užitočnosti, ale tiež z potreby potešenia zo spoločenského života. Kropotkin: „Ťažko povedať, čo vedie zvieratá k spoločenskému správaniu – potreba vzájomnej ochrany alebo jednoducho potešenie z obklopenia ďalšími príslušníkmi svojho druhu. Spoločenskosť, čiže potreba združovania, sa prejavuje vo výmene dojmov, hraní, vyvádzaní alebo jednoducho v potrebe pociťovať blízkosť ďalších živých bytostí rovnakého druhu. Predstavuje špecifickú súčasť života, ktorá sa vyvíja a dosahuje krásneho vyjadrenia u cicavcov.“ Vedné disciplíny ako sociobiológia sa snažia spoločenské správanie zvierat vysvetľovať ako geneticky predprogramovanú funkciu prežitia, podľa ktorej možno akékoľvek sociálne prejavy interpretovať ako dôsledok pudových tendencií zachovať gén. Nevyhnutne tak dochádza k redukcii vnímania spolupráce na egoistický kalkul. Zdôraznenie príkladov nefunkcionalistickej spoločenskosti však podobné mechanické redukcionistické koncepcie usvedčuje z omylu. Dlhodobo sa veľké polemiky vedú okolo príčinných súvislostí spoločenskosti a inteligencie. Predstavuje spoločenskosť prejav inteligentného kalkulu alebo je to skôr naopak a sociálna interakcia, rozvíjajúca čoraz dômyselnejšie komunikačné vzorce, umožnila rozvoj inteligencie až do rozmerov Homo sapiens? Kropotkin bol zástancom tej druhej myšlienkovej línie, aj keď si uvedomoval existenciu výnimiek, potvrdzujúcich pravidlo, napr. v podobe živočíchov, u ktorých sa vysoká inteligencia skĺbila s minimálnou mierou spoločenskosti (chobotnica). Podporný argument poskytuje aj významná filozofka biológie Mary Midgley: „Prečo dlhé zoznamovacie procedúry živočíchov? Prečo vzájomné čistenie, prečo hra? A vlastne – prečo i my, ľudia, trávime toľko času rôznymi formami neproduktívnej komunikácie, neformálnym klebetením, piesňami, tancami, rozprávaním príbehov či rozličnými obradmi? Inteligencia samotná by nevygenerovala tieto účely, iba by ich spätne pretransformovala do prostriedkov. Tieto veci sa však odohrávajú kvôli nim samotným. Pokiaľ je tu jedna zásadná, poháňajúca sila, je to spoločenskosť. Práve z nej vyviera postupné zosilňovanie komunikácie, poskytujúce vzorec pre inteligenciu.“

Prehliadaný

Nadčasovosť Kropotkinovho príspevku do evolučnej teórie dokumentujú aj slová Stephena J. Goulda, jedného z najuznávanejších evolučných biológov. Keď natrafil na „stratenú-nájdenú“ Kropotkinovu publikáciu „Pospolitosť: Vzájomná pomoc“, sypal si popol na hlavu, že ju neobjavil skôr. Dokonca ju označil za nesmierne dôležité dielo, ktoré je však nepochopiteľne prehliadané. Ruský polyhistor naznačil cestu, po ktorej neskôr vykročilo množstvo biológov, genetikov a evolučných výskumníkov. Tí potvrdili dôležitosť kooperácie, ktorá popri tradičnom konkurenčnom boji zohráva rozhodujúcu úlohu v evolúcii i civilizačnom spoločenskom progrese. Nad tým, čo by znamenal návrat k výraznejšej kooperácii pre ľudské pokolenie, sa opäť zamýšľa tibetský mních Ricard: „Máme čakať na nejaký ľudský altruistický gén? To by trvalo možno 50.000 rokov, pridlho na naše životné prostredie. Našťastie existuje aj kultúrna evolúcia. Ako ukázali odborníci, kultúry sa vyvíjajú rýchlejšie ako gény. Dobrá správa. Zmena jednotlivca a zmena kultúry sa navzájom formujú. A naozaj môžeme dosiahnuť altruistickejšiu spoločnosť.“

Celé meno: Peter Alexejevič Kropotkin
Narodil sa: 9. 12. 1842 v Moskve
Zomrel: 8. 2. 1921 v Dmitrove
Korene: potomok Rurikovcov, jednej z najstarších ruských šľachtických rodín
Vzdelanie: elitné vojenské štúdiá v Petrohrade
Povolanie: cárov komorník, vojenský dôstojník, geograf, vedec, filozof, aktivista, revolucionár, ekonóm, evolučný výskumník
Dedičstvo: vplyv na budúce ekologické hnutia, organické poľnohospodárstvo, alternatívnu energetiku, anarchokomunistické teórie o politicko-ekonomickom usporiadaní spoločnosti, evolučný výskum

Pozn. autora: alternatívny, ale o to zaujímavejší pohľad ponúka vo svojom článku Tomáš Klimek: http://klimeux.blogspot.sk/2016/11/dialektika-ludskych-pudov_6.html

Foto: Wiki, PD

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.