Nerozumel som dosť dobre donedávna ešte okrídlenej axiomatickej definícii, že v literatúre, ba všetko umenie má byť po stránke formálnej národný, obsahom socialistickým. Ešte skorej však, než by som sa pokúsil načrtnúť jadro veci, t. j. pokúsiť sa nájsť súvislosť medzi národným a socialistickým, t. j. internacionálnym v literatúre, chcel by som veľmi hlasno dodať k tejto definícii, čo v nej na škodu vec – rozhodne chýba, ale čo sa v nej pravdepodobne mĺčky predpokladá, že musí byť umením; dielo musí mať nevyhnutnú ctižiadosť stať sa umením prv, než autor začne rozhodovať o tom, ako v ňom vyjadrí – podľa citovanej paroly – to formálne národné a obsahom socialistické.
Boli totiž časy, keď sa naša – česká, aj slovenská literatúra obohacovala predovšetkým tým, po forme národným a socialistickým podľa obsahu tak cieľavedome a pravidelne, že prístup k nej mohol matematickou formulkou.
Opakujem ešte raz: literatúra musí byť predovšetkým úplne zasvätená – a to z autorovej vôle a zo sily jeho nadania – umeleckým ambíciám skôr, než autor príjme smernicu o tom, aká má byť a aký účel má spĺňať toto jeho dielo.
Domnievam sa, že to národné charakterizuje oveľa širšia paleta, než stačila vyjadriť i tá najširšia quasi marxistická definícia, určujúca formu toho, čo má byť naplnené socialistickým obsahom. Mám na mysli všetko to, čo idealistické myslenie nazýva duchom národa, no hoci tento výraz si vypožičiavame zo slovníka, myslím si, že nevyslovujeme nič, čo by bolo v nezhodne s materialistickým myslením moderného skúsenosťami poučeného socialistu. Lebo čo poznamenáva a čo vyžnačuje tento duch okrem všetkého toho, čo aj prísna socialistická definícia pripustila, hoci len pre formu umenia a literatúry, ktorú však chcela vidieť akosi mechanicky naplnenú socialistickým obsahom? Naisto charakter národa, jeho vkus, jeho takt, jeho chápanie práva a spravodlivosti, jeho životný ideál nech už má prostredníctvom toho-ktorého náboženstva alebo aj bez neho, jeho schopnosť nesebecky si ctiť právo iných, jeho schopnosť prekonávať svoju vlastnú národnú a spoločenskú pýchu, skrátka potencionálnu súčasť k vyšším ideálom, a to až takým, ktoré sú už aspoň v blízkosti myšlienok, citov a počínaní, ktoré majú tvoriť nielen národnú formu, ale priam socialistický obsah umeleckého diela.
Bez nároku na definovanie sa domnievam, že nie chemicky čistý, prefiltrovaný a starostlivo sterilizovaný, socialistický obsah v národnej forme môže byť sľubným zajtrajškom literatúry a umenia v socialistickej budúcnosti, ale aj v prítomnosti usilujúcej sa o socialistickú budúcnosť, no v humanizme rastúce, humanizmom sa pretvárajúce a v humanizme sa prekonávajúce umenie – naliehavo zdôrazňujem – umenie – zachovávajúce, ba aj vyzdvihujúce s ním súvisiace národné špecifiká nás priblížia a stotožnia s ideálom socialistického umenia.
LACO NOVOMESKÝ, Slovenská literatúra 14/5
