Ladislav Novomeský: Rozlúčka s Jankom Jesenským

Zdieľaj článok:

Takmer po piatich rokoch stojíme opätovne pri rakve významného básnika, veľkého slovenského spisovateľa a vzácneho človeka, národného umelca Janka Jesenského, keď sa s jeho ostatkami lúčime tu pred prevezením na martinský cintorín, kde podľa jeho želania a želania jeho rodiny bude definitívne pochovaný.
Mnoho, veľmi mnoho sa zmenilo za tých 5 rokov, čo telesné pozostatky Jesenského čakali v tichom zákutí bratislavského cintorína na definitívne umiestnenie. Čerstvá, barnavá hlina na provizórnom hrobe Jesenského zarástla sviežou zeleňou i pestrým kvietím, pokrytá bola niekoľko ráz snehom pod zimnou čečinou, avšak nad tieto premeny prenikavejšie, hlbšie a významnejšie zmeny nastali medzi živými ľuďmi: v ich vzájomných vzťahoch, v ich myslení, v ich ponímaní života. Revolúcia, na ktorej sa Janko Jesenský počas svetovej vojny činne zúčastnil, bola dobojovaná. Sociálnorevolučné ideály, ktorými bol znateľne obťažkaný i národnoslobodzovací zápas slovenský – celý ten veľkolepý pohyb, ktorý história nazýva Slovenským národným povstaním – zvíťazili triumfálne už v jednotnom, spoločnom zápase československej pracujúcej triedy. Suverénnym vládcom a správcom vecí štátnych, spoločenských, politických, hospodárskych i kultúrnych stala sa a stáva sa čím ďalej tým zreteľnejšie a energickejšie nová, mladá trieda robotnícka, vyznávajúca novú ideológiu, nový svetonázor – socialistický. Uznávaným organizátorom úsilí o zápasov tejto novej vládnucej triedy je komunistická strana ako vedúca politická zložka rozličných organizácií a inštitúcií  Národného frontu. V tých 4-5 rokoch, čo Janko Jesenský čakal za Kožou bránou v Bratislave na svoju poslednú cestu do rodného Martina živí prežili epochu, živí urobili veľký kus histórie nesmierneho významu, živí vyvolali veľký kus histórie nesmierneho významu, živí vyvolali a prekonali obrat vo svojich dejinách.

Keď sme v ten nevľúdny, daždivý zimný deň pred piatimi rokmi ukladali do provizórneho hrobu na tunajšom cintoríne ostatky vznešeného starca Janka Jesenského, prichodilo nám zdôrazniť, že nepochovávame minulosť; že sa nelúčime so spisovateľom, básnikom a bojovníkom, ktorého činorodá práca je ozdobou včerajška, bez podnetného príhovoru k prítomnosti a budúcnosti. Pohreb Janka Jesenského pred piatimi rokmi bol príležitosťou pre hlasné zdôraznenie, že práve Janko Jesenský, pospolu so svojím druhom Gregorom Tajovským, ktorého odchod si tiež po tieto dni pripomíname pri desiatom výročí jeho smrti, je takou vysoko vyčnievajúcou postavou predošlej slovenskej spoločnosti a literárnej epochy, na ktorú prítomnosť a tvoriaca sa epocha budúcnosti s úctou sa budú dívať, pretože v ňom a v nich vidí svojich pomocníkov, svojich kliesniteľov.
Po všetkých zmenách, ktoré nastali medzi dvoma pohrebmi Janka Jesenského, nielenže nič netreba meniť na tomto náhľade, ale oveľa vypuklejšie, oveľa zreteľnejšie ako po smrti Janka Jesenského vstáva sa platným takýto náhľad na literárne dielo i na úsilia v nich tlmočené. Zmeny, ktorým prechodí celý náš život, nepôsobia iba na jeho jestvujúcu tvárnosť. Nielen jestvujúce továrne, ústavy, obchody atď. menia svojich majiteľov a spôsoby práce v nich. Nielen jestvujúce školy dostávajú nové výchovné určenie. Nielen nová spoločenská a politická konštrukcia sa ustaľuje na troskách predošlej. Mení sa náhľad i na minulosť. Na minulosť dávnejšiu a bližšiu. Do popredia vystupujú v nej ľudia, sily a udalosti, ktoré svojim pôsobením akokoľvek pomáhali rodiť sa nášmu dnešku, a zaniká sláva, hocijako veľká sláva, ľudí, udalostí a síl, ktoré včerajšok konzervovali a zachraňovali. A z takého hľadiska oceňovania našej minulosti, ktoré za´čina byť hľadiska oceňovania našej minulosti, ktoré začína byť hľadiskom čim ďalej väčšmi platným, význam diela Janka Jesenského a význam úsilí. Pomýlili by sme čitateľov a veľkú obec ctiteľov Janka Jesenského, ako aj všetkých tých, ktorých chceme ešte len naučiť čítať najvýznamnejšie práce Jesenského, keby sme nerozptýlili dojem, že sa Jesenský azda má pokladať za uvedomelého a cieľavedomého predchodcu a ideového predbojovníka našej socialistickej budúcnosti, ktorej je dnes už veľmi prísne podriadený pomer ku každému javu našej prítomnosti i minulosti. Nie v tom je význam Janka Jesenského, nie preto si vynucuje jeho dielo našu úctu i pozornosť.
Janko Jesenský bol ironickým pozorovateľom a sarkastickým kritikom svojej doby a ešte presnejšie povedané: svojej triedy.

Od Malomestských rozprávok cez Demokratov povyobracal jej typických predstaviteľov, aby v epigramatickom vojnovom zápisníku Čiernych dní ich s uvedomelým odporom mohol pranierovať. Nie ako socialista , nie ako uvedomelý bojovník usilujúci sa o odstránenie tejto triedy. Ale najprv ako moralista, poznávajúci všetky nepekné a smiešne javy vo svojej spoločnosti, potom ako národne uvedomelý, československy a slovansky orientovaný antifašista, privolávajúci prísny, no spravodlivý trest na tých, čo pokrytecky, kverulantsky a karieristicky zradili pre vlastný záujem všetko, čo v tomto národe kedy znamenalo pozitívnu silu. Tu je jadro večného významu Janka Jesenského, pre ktorý si ho ctí náš dnešok a ešte väčšmi si ho bude ctiť náš zajtrajšok. Tento kritický postoj k vlastnej spoločnosti, k vlastnej triede, ako je známy najmä z Demokratov, umožnili Jankovi Jesenského v Čiernych dňoch sprostredkovanej nadvlády nemeckého nacizmu nad Slovenskom a v zahanbujúcom období slovenskej účasti na protislovanskej a protisovietskej vojne stáť v prvých radoch uvedomelých antifašistických bojovníkov, byť uvedomelým účastníkom nášho národnooslobodzovacieho zápasu a byť medzi prvými, čo vrelo a úprimne pozdravili Červenú armádu pre jej osloboditeľské dielo. Samy osebe sú hodné spomenutia verše Janka Jesenského, ktorým uvítal sovietske vojská, deti VOSR na Slovensku, pri oslobodzovaní Československa a Európy. Avšak ešte väčšmi vyzdvihne ich význam pre posúdenie vývoja Janka Jesenského, keď si uvedomíme, že medzi jeho začiatočnými básnickými prácami, najmä zo zajatia, je mnoho zreteľnejšieho odporu proti ruskej revolúcii, ktorú ako československý legionár v rokoch 1917 -1918 videl.
Pri rozlúčke s ostatkami Janka Jesenského roku 1950 je, myslím vhodné pripomenúť tieto črty jeho diela, jeho úsilí. Zišli sme sa tu dnes, aby sme sa rozlúčili s jeho práchnivejúcimi pozostatkami. Janko Jesenský odišiel spomedzi nás pred piatimi rokmi. Odchádza od nás dnes definitívne. Lež nie do zabudnutia. Svoje zápasy viedol proti minulosti. Jeho zápasy však nepatria minulosti práve preto, lebo to boli zápasy. Pre ne sa hlási k Jesenskému naša prítomnosť a bude sa k nemu hlásiť i budúcnosť.
Nech v stálej pamäti žije zmysel diela básnika Janka Jesenského. A takáto vďačná spomienka nech neprestajne pokrýva i jeho nový hrob, do ktorého sa dnes stadiaľto poberá.
Ladislav Novomeský, Zväzky a záväzky, Rozlúčka s Jankom Jesenským, 1950

Zväzky a záväzky, Publicistika zväzkov v rokoch 1945-1950: výber zo statí, článkov a prejavov po roku 1945 mapuje Novomeského tvorbu od oslobodenia, kedy sa stal členom Predsedníctvo ÚV KSS, povereníkom školstva a osvety, poslancom Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia a v týchto funkciách neúnavne pracoval pre rozvoj Slovenska a celej republiky, ktorá sa dala na cestu výstavby ľudovej demokracie. Novomeský svojim perom opäť zasahuje do mnohých problémov života, výzva k činnosti socialistickú inteligenciu, kritizuje omyly starej aj novej reakcie a vyslovuje nekompromisný súd nad fašizmom. Jeho prácu prerušilo nespravodlivé obvinenie z buržoázneho nacionalizmu, väznenie a odsúdenie. Z väzenia sa vracia v roku 1955, no jeho básne sa znovu zjavujú v tlači až koncom roku 1962. Od roku 1963 publikuje i svoje kultúrno-politické a teoretické články. A tu sa začína druhé, veľmi tvorivé obdobie Ladislava Novomeského. (píšu autor v úvode knihy) Odkazom Laca Novomeského sa zaoberal aj člen DAV DVA, Lukáš Perný v knihe Kultúrna revolúcia Laca Novomeského, ktorá je k dispozícii online.