Recenzia už vyšla v LITERÁRNOM TÝŽDENNÍKU, zverejňujeme so súhlasom autora.
Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky, zo Senice do sveta. Martin, Matica slovenská, 2025, 1. vyd., 352 s. Zostavovatelia Lukáš Perný, Ivan Horváth najml. Recenzenti Emil Višňovský, Stanislava Moyšová. ISBN 978-80-8128-361-1 (brož.)
Koncom minulého roka sa uskutočnila úvodná prezentácia publikácie Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky, zo Senice do sveta. Jej podtitul znie: „Vlastenci alebo buržoázni nacionalisti?“ II. Prvou monografiou s týmto podtitulom bola v rámci série publikácia o Clementisovi a Mináčovi, ktorá vyšla v roku 2023. Ako prvá bola naviazaná na celé 100. výročia, súčasná pripomína okrúhle a presné 120. výročia narodenia dvoch slovenských dejateľov – kultúrnych politikov, slovenských spisovateľov v roku 2024, kedy k tomuto výročiu bola zorganizovaná aj vedecká konferencia. Pre úplnosť treba dodať, že zborník vychádza ako výstup z podujatí Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej, Inštitútu Analýzy-Stratégie-Alternatívy, Spoločnosti Ladislava Novomeského, Klubu NOVÉHO SLOVA, Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR SZPB a Mladej Matice.
Po úvodnom slove sú v zborníku zoradené rôzne príhovory, spomienky, svedectvá a odkazy (účel poradia vedia zrejme len editori), pričom niektoré okrem zachytenia významu, ktoré tá či oná osobnosť alebo inštitúcia k obom umelcom prechováva, iný zmysel nemajú. Ďalšie môžu slúžiť ako podklady do náčrtu vyskladania ich životných príbehov (a v rámci horváthovskej rodiny i na zobrazenie anabáz jej jednotlivých členov, pričom si podávali ruky národovectvo, pokrokovosť a často aj účinkovanie v Matici slovenskej). Viac informačnú než objavnú úroveň majú aj záverečné časti publikácie venované podujatiam o Novomeskom a Horváthovi a výberom z rozhovorov o nich a davistoch v Slovenských pohľadoch. Niekedy však aj drobná kvapka originálneho farbiva môže napomôcť pri výskume našich dejín a špeciálne významných osobností.
Medailóny oboch priekopníkov ducha z pera LUKÁŠA PERNÉHO je už iná káva. Ide v nich o záslužný pokus vyrovnať sa s najnovšími historickými zisteniami o ich pôsobení, smerovaní a prežívaní v komplexnom pohľade. Prepracovanejší je Novomeského medailón, čo asi vyplýva z faktu, že autor je súčasným predsedom Spoločnosti Ladislava Novomeského.
Než sa pokúsime trochu podrobnejšie sa venovať vedeckému zhodnoteniu ich činnosti, dovolím si malý osobný odskok. Dlhé roky som žil v Ružinove, na sídlisku Pošeň. Tu som vychodil ZDŠ, ktorá po rokoch zbierania informácií získala hrdý názov kapitána Jána Nálepku, učiteľa, ktorý zo Slovenskej armády prebehol na druhú stranu a v bojoch proti fašizmu položil svoj život. Dnes po kapitánovi v Ružinove neostala ani zmienka. Škola sa premenovala na Spojenú školu sv. Vincenta de Paul. Mnohí sme sa z tejto školy rozpŕchli práve do okolitých vzdelávacích inštitúcií, ja s niekoľkými na gymnázium na ulici Ivana Horvátha, ďalší na gymnázium Ladislava Novomeského (pritom stále išlo o jedno sídlisko). V publikácii viackrát spomínaný Eduard Urx tu mal tiež svoju ulicu, dnes je však premenovaná na Seberíniho. Oproti na sídlisku Trávniky sa dodnes zachovala ulica Dr. Vladimíra Clementisa. Ale napríklad Novomeského trieda neďaleko Dunaja sa vrátila k názvu Karloveská. V tejto súvislosti , načierajúc už do jednej v monografii zverejnenej vedeckej eseje, sa možno pýtať, či sme pri ctení si minulosti lepší, než povedzme obyvatelia Budapešti, ktorí po osadení pamätnej tabule v roku 1979 na budovu, kde sa Novomeský narodil, ju potichu v roku 2011 sňali a ktovie kam odložili či zahodili. Ľavičiarstvo je všade akosi tŕňom v oku – a to bez ohľadu na to, či sa ho budeme alebo nebudeme zastávať. Keďže minulý režim priniesol, a to dokonca aj obom protagonistom, mnoho utrpenia, nečudo za takýto náhľad. Predpokladám preto, že na prvé počutie sa niektorým ročníkom otvoria vo vačkoch nožíky, keď sú Horváth i Novomeský označení už v názve knihy za velikánov politiky.
Ako sa však čitateľ dozvie, ich veľkosť spočívala nie predovšetkým v slepom poslúchaní straníckych príkazov, ale práve v ich kultúrnom a mravnom ponímaní, ba dokonca aj pomoci niektorým prenasledovaným kolegom. Za Novomeským musíme takto napríklad vidieť aj jeho zakladanie viacerých národných inštitúcií, ktoré fungujú doteraz (Slovenská filharmónia, Slovenská národná galéria, Vysoká škola múzických umení, Vysoká škola výtvarných umení a ďalšie kultúrne a školské). Zdôraznime ešte jednu skutočnosť, ktorá sa obyčajne nepretriasa a je pritom interesantná: Aj v Maďarsku krátko po skončení 2. svetovej vojny dochádzalo k rôznym žalobám a odsúdeniam v rámci tamojšieho straníckeho vedenia. A práve odtiaľ prišlo Klementovi Gottwaldovi „psaníčko“ – obžaloba, na základe ktorej sa spustil pohon na tzv. buržoáznych nacionalistov, ktorá lámala väzy a poslala do väzenia aj oboch našich spisovateľov. Ich skutočnou „vinou“ bolo vlastne iba vynútené dohliadanie na povojnovú výmenu menšín, o ktorej sa rozhodlo na iných, vyšších úrovniach, či iné dodržiavanie nariadení.
Ale odbočme od hodnotenia skúmaných osobností k hodnoteniu monografie. V publikácii je zhromaždených viacero príspevkov, ktoré sa navzájom zaujímavo dopĺňajú ako v mozaike, no nájdeme tu aj také, ktoré sú skôr do počtu, či na pripomenutie. Nájdeme tu príspevky vyslovene „čítavé“ (napríklad od publicistu JÁNA BÁBIKA), ale aj vyslovene odborné, a to aj z fachov, kde väčšina umenovedcov nie je doma (napríklad právo). Odbornosť je na oboch stranách neodškriepiteľná. Keďže jednotlivé príspevky boli prednesené či zverejnené na rôznych miestach a v rôznom čase, stáva sa tiež, že sa navzájom citujú alebo odkazujú. V takejto podobe sú vhodné aj ako študijný materiál. Možno by však bolo vhodné, keby sa kdesi v závere ocitol pre všetky zverejnené materiály jeden (navyše) odkazový kľúč literatúry, kde by sa možno mohli ocitnúť aj ďalšie významné diela, ktoré sa k obom protagonistom vzťahujú, ale neboli v knihe použité ani vo forme odkazov.
Je potrebné obom editorom – LUKÁŠOVI PERNÉMU a IVANOVI HORVÁTHOVI najml. – vysloviť vďaku za zhromaždenie veľkého množstva neraz prvý raz zverejneného vedeckého materiálu a faktov. Príspevky pochádzajú od JANY SCHILLEROVEJ-HORVÁTHOVEJ, DEANY HORVÁTHOVEJ-JAKUBISKOVEJ, MARIÁNA GEŠPERA, EDUARDA CHMELÁRA, DALIMÍRA HAJKA, JOZEFA SCHWARZA, MARTINA KRNU, MARTINA MURÁNSKEHO, ZDENKA VALENT BELIČA, PETRA BREZINU, ĽUBICE KRIŠTOFOVEJ, BRANISLAVA FÁBRYHO, SVETOZÁRA KRNU, PAVLA PARENIČKU, JAROSLAVA DURECA, DOMINIKA BLANÁRA, PETRA SCHVANTNERA, LADISLAVA SKRAKA, PETRA KERECMANA, SONE VALOVIČOVEJ, spomenutého JÁNA BÁBIKA, AUGUSTÍNA ŠUTTU, OĽGY HAUSKRECHTOVEJ, JOZEFA LYSÉHO, ale aj VLADIMÍRA MINÁČA či MIROSLAVA VÁLKA. Už samotné množstvo autorov s ich rôzne nastavenými jazykovými i osobnostnými preferenciami, muselo byť výzvou zladiť to množstvo do jedného zmysluplného celku. Občas zrejme ponajviac pri prepisoch prejavov nejaké to písmenko na konci slov „ušlo“, ale vcelku si monografia udržala vysoký jazykový štandard a množstvo neraz prvý raz zverejnených fotografií zo súkromných archívov svedčí aj o objavnom a citlivom prínose pri priekopníckom „znovuoživovaní“ neraz neprávom zabúdaných osobností – aj našej literatúry.
Nuž a komu už v titule zazvonila Senica a nevie prečo sa u oboch spomína, nech si zalistuje v monografii – dozvie sa nielen to, ale aj mnoho ďalšieho zaujímavého.
ĽUBOŠ SVETOŇ
