Dovolím si poukázať, teraz hlavne z mojej pozície akademičky v tejto oblasti na malé, no nezanedbateľné, prejavy vizuálnej propagandy. Ako vidíte na obrázkoch symboly zelený palec hore a červený palec dole majú ilustrovať podporu a nepodporu strán a poslancov voči určitej problematike. Symboly a farby sa používajú v komunikácii tak, aby vytvorili význam, dojem, či odkaz ako celok a každý symbol a farba majú aj svoje špecifické významy zakotvené v danom kultúrnom kontexte. Palec dole v našom kontexte môžeme interpretovať nielen ako nesúhlas ale ako niečo negatívne, zlé, ale aj nesprávne. Farby červená a zelená taktiež evokujú podobnú dichotómiu dobra a zla v spojení s danými symbolmi.
Na vizuále PS vidíme použitie týchto symbolov tak aby evokovali, že tí čo hlasovali proti odvolaniu ministeriek teda hlasovali zle, alebo nesprávne, dostali červený palec dole. Na snímke z obrazovky zo staršieho článku z Euractiv sú použité tie isté symboly, ktoré dávajú zelený palec hore tým stranám, ktoré odpovedajú áno na danú otázku. Strana PS dostala zelený palec hore ako jediná strana pri každej otázke v tomto článku. Tu zjavne neškodný symbol nám podpásovo evokuje, že odpovede strany PS sú v každom prípade správne, alebo dobré, kdežto ostatné strany majú červený palec dole, odstrašujúci symbol. Tu odpovede áno a nie bez ohľadu na ich význam a širší kontext teda v kombinácii s danými symbolmi a farbami evokujú (morálnu) správnosť, nesprávnosť, či žiadanosť odpovedí a názorov v týchto otázkach.
Tento spôsob použitia symbolov a farieb vo vizuáloch v mediách je iba jeden z mnoha iných taktík a môže významne no nebadane ovplyvniť naše vnímanie politických postojov a rozhodnutí. Symboly ako zelený a červený palec, hoci sa zdajú byť nevinné, môžu subtílne manipulovať s verejnou mienkou tým, že navodzujú predstavy morálnej správnosti alebo nesprávnosti. Je dôležité byť si vedomý týchto techník, aby sme lepšie rozumeli tomu, ako médiá formujú naše vnímanie politických procesov.
Na záver chcem ešte dodať, že kým sa v mainstreamových médiách otvorene poukazuje na posledné zistenia a štatistiky o svetovej slobode tlače, ktoré ukazujú pokles slobody tlače na Slovensku na základe niekoľkých ukazovateľov vrátane útokov na novinárov a politické či legálne zasahovanie, koreň problému, ktorý pramení najmä z neprimeranej zaujatosti médií, a propagandistického správania sa sotva pokladá za problém. Popritom to nie je výnimka aby politici statusu quo a médiá hlavného prúdu často spojili sily proti spoločnému nepriateľovi. Nejde tu ani o konšpiráciu, ale ako hovoril zosnulý britský novinár John Pilger:
“Novinári a televízni pracovníci sa nelíšia od historikov a učiteľov v tom, že si osvojujú priority, módu a správnosť etablovanej moci. Aj oni podliehajú prijatej múdrosti, …hrdosti a kultúrnym hodnotám. Aby novinári mohli napredovať vo svojej profesii, sú „školení“, „vychovávaní“ a povzbudzovaní, aby „odložili vážne pochybnosti“. Príbehy sú formulované tak, aby sa týkali „nás“, a preto majú tendenciu k narcizmu a sebectvu. Konflikt v spoločnosti je v spravodajstve vyjadrený dichotómiou: ich činy sú hrozbou; naše zámery sú ušľachtilé; oni sú teroristi; my chránime naše záujmy.”
