ČO LIBERALIZMUS ROBÍ SO SOCIALIZMOM
Čo dnes znamená byť „liberálny“?
• Znamená to podporovať všetky „správne“ vojny, ale len tie, ktoré schváli Washington.
• Znamená to oslavovať slobodu prejavu, ale len pokiaľ ide o schválené názory.
• Znamená to „bojovať proti dezinformáciám“, čo v praxi znamená cenzurovať všetko, čo spochybňuje oficiálnu líniu.
• Znamená to hrať to na obranu ľudských práv, ale len tých, ktorí sú s nami ideologicky spriaznení.
• Znamená to považovať každého kritika amerického hegemóna za „extrémistu“, „konšpirátora“ alebo „agenta Putina“.
Liberalizmus dnes nie je tým, čím mohol byť. A už vôbec nie je socializmom. Liberalizmus mal zastávať slobodou prejavu, no v skutočnosti ju dnes potláča najviac zo všetkých. Liberalizmus mal kedysi podporovať demokraciu, no dnes ju vníma len ako mechanizmus na presadzovanie vlastných dogiem. Čo je toto, ak nie nový druh autoritárstva? Ak extrémizmus spočíva v potláčaní nepohodlných hlasov a v monopolizácii pravdy, potom sa dnešný liberalizmus nelíši od žiadneho extrému tak, ako by si jeho zástancovia chceli myslieť.
Zásadný problém je, keď si potom samozvaní “liberálni ľavičiari” nárokujú na to, aby sa mohli volať anti-kapitalistami, či dokonca socialistami. Súčasná západná ľavica, však má príliš veľké problémy na to aby bola vôbec liberálna, nie to ešte socialistická. Okrem toho, že je buď príliš rozptýlená zaoberaním sa kultúrnymi vojnami namiesto materiálnej reality často vníma národ ako reakčný koncept čím možňuje EÚ a nadnárodným korporáciám oslabovať štátnu moc. A tak Bruselský diskurz o „progresívnych hodnotách“ maskuje ekonomickú kolonizáciu periférnych krajín (napr. nemecký kapitál na Slovensku), čím reprodukuje koloniálne vzťahy. Toto nie je socializmus. Socializmus nekolonizuje, ale oslobodzuje.
A keď hovorím o národe nehovorím o nacionalizme. Patriotizmus je zdravá forma oddanosti a vernosti svojmu “domovu”. Patriotizmus nie je nástroj buržoázie, ale zbraň utláčaných proti impériu. Ako písal Frantz Fanon, boj o národnú emancipáciu nie je len boj o vlajku, ale o dôstojnosť ľudí, ktorí pod ňou žijú. Vietnamská revolúcia, boje Latinskej Ameriky, boľševická revolúcia – všetky tieto hnutia pochopili, že internacionalizmus nezačína odmietaním národa, ale jeho oslobodením. Ako povedal Che Guevara: „Vlastenectvo a internacionalizmus nie sú protikladmi, ale dvomi stranami tej istej mince.“
No západná ľavica už neverí v ľud. Verí v NGO byrokraciu, v granty a konferencie, v morálne prednášky o tom, kto je dostatočne „progresívny“ a kto nie. Výsledok? Robotníci sa od nej odvrátili. A právom. Keď Hugo Chávez znárodnil ropný priemysel, neurobil to v mene abstraktnej ideológie. Urobil to v mene Venezuely. Keď Evo Morales zobral nadnárodným korporáciám kontrolu nad líthiom, neurobil to preto, aby si získal priazeň intelektuálov zo Západu. Urobil to, aby zabezpečil budúcnosť Bolívie.
Bez národnej jednoty by tieto krajiny neprežili ani jeden rok sankcií, ekonomických blokád a hybridných vojen. A predsa prežili. Pretože pochopili, že ich sila nie je v podriadenosti „medzinárodnému poriadku“, ale v nezlomnej vôli národa, ktorý odmieta pokľaknúť pred impériom.
Na druhej strane, čo urobila Európa? Neoliberálna ľavica sa vzdala myšlienky suverenity a namiesto toho prijala diktát Bruselu a Washingtonu. My radšej budeme pritakávať sankciám na iných a strieľať si tak do vlastnej nohy. Slovenská „progresívna“ elita už ani nehovorí o ekonomickej sebestačnosti, už ani len nepredstiera, že by štát mal mať kontrolu nad strategickými odvetviami.
A dnes títo “liberálni” protestujúci kričia na Smer, lebo im Progresívci vštiepili, že „demokracia je v ohrození“, tak isto ako si vymysleli, čo im dokonca ešte aj prechádza stále bez väčších ťažkostí, že sa koalícia pripravuje na odchod z EÚ. Ale oni protestujú iba kvôli protestu samotnému. Opozícia nemá program, ale rada sa stavia do pozície morálnej nadradenosti, presne tak ako to radi robia liberáli. Musíme mať demokraciu!” Kuba má diktatúru! Venezuela je v kríze!“ No jasné. A USA s 600-tisíc bezdomovcami a 40 miliónmi ľudí bez zdravotného poistenia – to je vzor demokracie? Pozrite sa na fakty: Venezuela prežila desaťročia sankcií, pretože znárodnila ropu. Bolívia vyhnala zahraničné korporácie od ich zásob líthia. Kuba prežíva 60 rokov nehumánnej blokády USA, ale napriek tomu odkaz revolúcie pretrváva, lebo Kubáncom je jasné, že nič také ako zmierovanie sa s Wall Streetom sa konať nebude. A my? My sme „slobodní“ – slobodní predať svoje lesy, slobodní žobrať o eurofondy, slobodní byť kolóniou Washingtonu. A keď sa niekto postaví na odpor, hneď je „agentom Putina“. To je tá sloboda, ktorú nám ponúkajú? Ale čo je ich program?
Na všetkých sa pozerajú zo svojej západnej veže zo slonoviny a často odmietajú podporiť oslobodzovacie hnutia, keď sa skutočne objavia, najmä na globálnom Juhu, bez toho, aby si uvedomili skutočné materiálne podmienky, s ktorými sa tieto boje musia vyrovnať. Takéto správanie aktívne znefunkčňuje ľavicu a odrádza stovky tisíc ľudí, ktorí majú skutočný revolučný potenciál. Pritom prispievajú k presvedčeniu, že byť radikálny, že byť socialistom, znamená byť ideologicky čistý, moralistický, a nadradený nad všetkými ostatnými a nebyť jedným z nich, pričom sú pre väčšinu ľudí úplne nezrozumiteľní a odcudzujúci.
Ak chceme opäť vybudovať ľavicu, musíme pochopiť základnú pravdu: socializmus nie je morálny apel, ale boj o moc. Nie je to akademická debata ani nekonečné semináre o progresívnych hodnotách. Nie je to utópia ale nevyhnutnosť. Je to otázka prežitia – nášho, našich rodín, našej krajiny. Žiadny socialistický projekt neprežil bez zakorenenia v národnom a ľudovom hnutí. Kto toto popiera, nič sa nenaučil z histórie. Liberáli by sa mali inšpirovať silnými výnimkami, ktoré existujú: hnutiami na celom svete, ktoré sú oddaní a prepojení so socialistickými formáciami a oslobodzovacími bojmi a aktívne k nim prispievajú, často s mimoriadnou odvahou a bez potreby tváriť sa morálne a inak nadradene.
Lucia Hubinská
