Po finančne nákladnom projekte (odkúpenom od britskej BBC) vo verejnoprávnej televízii prezentovanom ako Najväčší Slovák sa vedenie RTVS rozhodlo tento mimoriadne drahý formát zúročiť nakrútením dokumentov o prvých desiatich osobnostiach, ktoré vzišli z diváckej ankety. Asi to bolo potrebné, pretože RTVS vyplatila producentovi a režisérovi Petrovi Núñezovi za show Najväčší Slovák 700 tisíc eur. Dvorný režisér verejnoprávnej televízie Núñez sa podieľal produkčne a režijne aj na polohraných dokumentoch o prvej desiatke osobností Slovenska od Jánošíka na desiatom mieste až po prvého Milana Rastislava Štefánika. Našťastie dokumentárne snímky (označované v propagačných textoch ako „dokodrámy“) sú oveľa lepšie spracované scenáristicky a režijne ako predchádzajúce čisto nuñézovské show.
Skôr než sa spustí v médiách samochvála RTVS na „dokodrámu“ Jánošík a iné dokumenty treba si pripomenúť nie celkom vydarený divácky výber stovky osobností ktoré formovali dejiny Slovenska. Divácka pospolitosť totiž nemá dobrú historickú pamäť nikde na svete, jej hodnotový rebríček je zaťažený aktuálnou prezentáciou osôb a osobností v médiách, v reklamných televíznych spotoch a článkoch v novinách. Len ťažko možno považovať hercov, za hýbateľov slovenských dejín, pravda, ak si odmyslíme divadelníkov v najatých úlohách rečníkov na politických tribúnach. Populárni herci antického divadla neznamenali pre históriu starovekého Grécka mnoho – rozhodne nie toľko ako Sofokles, Euripides, Aischylos či iní autori hier patriacich do zlatého kultúrneho fondu ľudstva.
U nás (a nielen u nás) sú herci, zabávači i speváci populárnejší ako vynikajúci lekári a vynikajúci spisovatelia, hoci ich význam pre spoločnosť je nepomerne väčší. Ale taký je príznak digitálnej doby, kde slovo celebrita znamená viac ako osobnosť. Preto sa do prvej stovky najvýznamnejších Slovákov dostalo veľa hercov, spevákov, športovcov, ktorí sú denne na očiach verejnosti a málo mysliteľov i vynálezcov. Preto sa vynálezca Jozef Murgaš ocitol na 30. mieste a kardinál Ján Chryzostom Korec na 56. mieste diváckeho rebríčka, ďaleko za hokejistom Stanom Mikitom, kontroverzným kňazom Robertom Bezákom a hercami a herečkami. Pritom Slovák Murgaš bol priekopníkom bezdrôtovej telekomunikácie a ako prvý na svete realizoval rádiový prenos hovoreného slova, čím sa vo svete zapísal ako vynálezca rádia. A vlastenectvo, vedecká i spisovateľská činnosť kardinála Korca, jeho osobná statočnosť, obrana dôstojnosti človeka, slobody a identity slovenského národa, jeho kresťanských základov a tradícií, bola ocenená troma čestnými doktorátmi univerzít USA a vysokým francúzskym vyznamenaním Radom čestnej légie. O nelichotivom mieste Mateja Bela, polyhistora a jedného z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia v pomyselnom diváckom rebríčku škoda aj hovoriť.
Podobné ankety sú do veľkej miery testom národa, ale najmä testom kto je v ktorom období v kurze mediálnych agentúr. Keby sa dnes zopakovala show Najlepší Slovák, na prvom mieste by sa pravdepodobne umiestnila prezidentka Čaputová pred Štefánikom a Štúrom a v prvej tridsiatke rebríčka by mal svoje miesto minister vojny Naď a možno aj vládny „pandemik“ Krčméry alebo poslanec Pročko. Nie je to nič špecificky slovenské, veď v ankete o najlepšieho Portugalca kraľoval diktátor Salazar. Čuduje sa ešte ktosi že v archívoch STV je málo dokumentov, ktoré by zaznamenávali kto je kto na Slovensku z hľadiska objektívnych historických faktov?
Z hľadiska historiografie nepatrí medzi najväčšie osobnosti Slovenska ani Jánošík, lebo patrí do inej skupiny osobností, do panteónu legendárnych postáv, medzi mýty ľudových hrdinov. V dejinách Slovenska, naprieč stáročiami, chodili po zbojníckych chodníčkoch stovky kapitánov lupičských družín. Najsurovejším kapitánom zbojníkov bol Michal Mlynarčík z Liptovského Ondreja a posledným veľkým zbojníkom bol istý Budiač spod Poľany zo začiatku 20. storočia, ale najpovestnejší zbojník bol Jánošík, ospevovaný básnikmi z čias romantizmu, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Veď čo by len boli Slováci bez zbojníkov?! V súčasnosti zbojníkov nahradili mafiáni – celebrity z opačného konca hodnotového rebríčka, u nás napríklad Steinhubel alebo Černák. Lenže vrahovia a kapitalistickí výpalníci v bielych golieroch sa legendami nestanú ani na Slovensku zmanipulovanom mediálnou propagandou.
Osobne si cením z televízneho slovenského Panteónu osobností Ľudovíta Štúra pre jeho sebaobetovanie pre národa zvlášť pre veľkolepé dielo Náuka reči slovenskej, v ktorom položil pevný základ národného jazyka. Tak vyznel aj dokument scenáristu Tomáša Dušičku a režisérskej trojice Vavrová, Karásek,Núñez. Chvalabohu, že sú aj takéto dokumenty, prevyšujúce svojou historickou vernosťou mnohé, čo sa o Štúrovi v televízii vyrobilo po roku 1993. Dokument o Štúrovi sa nevnucuje divákom patetickými rečami, oslavou génia, ale faktografiou a vôbec nie nudným spracovaním témy s vyváženými dramatickými prvkamiz neošúchaného arzenálu slovenského herectva.
