Ľudovít Števko a kol. autorov vydali knihu Vojenské bratstvo Slovanov. Pozrite si ukážku a prezentáciu s Romanom Michelkom

ŠTEVKO, Ľ., MAHÚT, M. PÚCHOVSKÝ, M.: Vojenské bratstvo Slovanov. Žilina: Žilinská prvá obchodná, 2020

Fenomén slovanstva sa vinie európskymi dejinami už viac ako 1500 rokov. Knižka Vojenské bratstvo Slovanov (160 strán) trojice osvedčených autorov, ktorí naposledy spolupracovali na čitateľsky úspešnom titule Prepisovači dejín, je nielen sondou do minulosti, prítomnosti a možnej budúcnosti slovanského spoločenstva, ale aj pripomenutím si skutočnosti, že to boli práve Slovania, ktorí priniesli najväčšie obete v oboch svetových vojnách a svet by bez ich prispenia neporazil hitlerovský fašizmus.

Počas vojenských konfliktov boli príslušníci slovanských národov často prinútení mieriť hlavňami zbraní na seba a neraz namiesto vzájomného vraždenia radšej volili útek k vojsku svojho oficiálneho nepriateľa. Presadzovanie zvrchovanosti národných štátov je najdôležitejším posolstvom, ktoré pre slovanské krajiny prináša dnešná idea slovanskej vzájomnosti.

Unikátne na DAV DVA prinášame ukážku z knihy. Knihu si môžete objednať tu.

Ukážka z knihy VOJENSKÉ BRATSTVO SLOVANOV, politika Západu voči slovanským štátom sa nezmenila ani po 2. svetovej vojne

Tak ako každá rodina majú Slovania v prvom rade spoločné spomienky. Sú to spomienky na vlastný vznik a pôvod a na myšlienky, ktoré tento vznik sprevádzali. Čiže inými slovami pôvodný duchovný svet. Ten sa uchováva po celé stáročia podobne ako vyblednuté fotografi e v rodinnom albume. Pri každej vhodnej príležitosti, najmä v čase ohrozenia, sa vyťahujú z tohto albumu, putujú z ruky do ruky a pripomínajú to, čo sa v dnešnej dobe nazýva identita. Každý slovanský národ má takýto rodinný album, preplnený rôznymi dejinnými udalosťami, ale prvé stránky všetkých týchto albumov sú rovnaké. Týkajú sa spoločných predkov, od ktorých sa odvodili nasledujúce rodinné vetvy. A úcta k predkom je základným kameňom akejkoľvek kultúry.

Pôvodný duchovný svet Slovanov teda zahŕňa mytológiu vzniku, pôvodu a princípov, na ktorých svet stojí. Vie, ako vznikol svet, ako funguje a aké duchovné bytosti a božstvá ho riadia, a najmä vie, aké miesto má v ňom človek. Pôvodný slovanský duchovný svet, pochopiteľne, prežil aj nástup nových náboženstiev a ideológií, pretože je spojený so samotným vznikom Slovanov a bude jestvovať, pokiaľ budú jestvovať oni. Sú to spomienky, ktoré tvoria jeho podstatu, tak ako pamäť každého jednotlivého človeka tvorí jeho naj- vlastnejšiu osobnosť. Spoločné spomienky sa uchovávajú pomocou spoločného kódu. Tým kódom je jazyk. Slovo, základný stavebný prvok jazyka, je zároveň označením Slovanov – ľudí, ktorí vládnu slovom.

Kým jestvoval jednotný slovanský jazyk, jestvoval aj jednotný slovanský duchovný svet. Keď sa postupne začali oddeľovať jednotlivé slovanské jazyky, začal sa tento svet vetviť. Kmeň však ostal spoločný.

Máloktoré spoločenstvo národov je také naviazané na svoj jazyk. Bez slovanského jazyka niet Slovanov. Všade tam, kde Slovania prijali iný jazyk, prestali byť Slovanmi. Keď polabskí Slovania prijali nemčinu, stali sa Nemcami, keď panónski Slovania prijali maďarčinu, stali sa Maďarmi. Na druhej strane, keď bosnianski Slovania prijali islam a tureckú kultúru, ale si zachovali slovanský jazyk, nestali sa Turkami, ale ostali Slovanmi. Slovo je teda kód, pomocou ktorého sa Slovania vždy dokázali spojiť s kmeňom, z ktorého všetci vyrástli. Tak ako išiel čas a dejinné udalosti, oddelili sa od spoločného slovanského jazyka jednotlivé vetvy. Hoci ich tisícročie osobitného vývoja od seba vzdialilo, stále sú si navzájom zrozumiteľné. Základná slovná zásoba slovanských jazykov je totožná na 80 až 95 percent podľa stupňa príbuznosti, čo znamená, že sú to v jazykovednom zmysle stále ešte len nárečia jedného jazyka. Naozajstné bariéry medzi nich stavajú len súčasné hranice štátov, ktoré tvoria pomyselné prielivy medzi jednotlivými slovanskými jazykovými ostrovmi.

…

ZOSTÁVAME NA SVOJOM MIESTE

Výhľady Slovanstva do budúcnosti sú dnes zahmlenejšie ako kedykoľvek predtým, no závisí to od uhla pohľadu, z ktorého sa chceme pozerať. Ak budeme považovať súčasnú situáciu za nemennú, pravdepodobne sa dostaneme najďalej po heslo typu „so Spojenými štátmi na večné časy a nikdy inak“. Prípadne k pesimistickým predpovediam o konfrontácii Európy s Ruskom s prísľubom apokalyptickej drámy. Ak si však predstavíme, že sa súčasná situácia začne meniť, dostaneme omnoho zaujímavejšie možnosti.

V prvom rade treba mať na mysli, že hranice a deliace čiary geopolitických blokov, ktoré dnes prebiehajú územiami Slovanov, raz zmiznú. Presne tak ako v minulosti. Kto si už dnes spomenie, že hranice islamu a slovanstva viedli okolím Lučenca a Nových Zámkov ešte v relatívne nedávnej dobe tureckých vojen? Kto si s vážnou tvárou pripomenie, že v dvadsiatom storočí sme dvakrát vypochodovali proti Rusku a z toho dvakrát sme skončili vojnu na ruskej strane? A spomeňme si, čo by sme povedali niekomu, kto by nám v roku 1988 tvrdil, že do roka a do dňa skolabuje Sovietsky zväz. Je predstava kolapsu Spojených štátov amerických v 21. storočí tiež taká absurdná?

Zapojme teda imagináciu a skúsme sledovať siločiary svetového vývoja. Už na prvý pohľad je zjavné, že unipolárny svet ustanovený po víťazstve Západu v studenej vojne sa chýli ku koncu. V Európe dosiahol svoje maximálne rozšírenie a tam, kde nedosiahol, zanechal zmrazené vojnové konflikty. Príkladom na Balkáne je Bosna, Kosovo a sčasti Macedónsko, príkladom na východe je Ukrajina, Donbas, Podnestersko, Krym, ale aj Kaliningradská oblasť Ruska, ktorá ostala obkrúžená vojenskými silami Západu. Vznikli tak mimoriadne poprehýbané línie konfrontácie. Kým tieto línie nezmiznú zo slovanských území, bude veľmi ťažké hľadať spoločnú budúcnosť nielen Slovanov, ale aj celej Európy. Ako teda z toho klbka von?

Tu sa už musíme pozrieť do širšieho sveta, lebo Európa nijaký z týchto konfl iktov nie je schopná vyriešiť vlastnými silami. Sú totiž odrazom medzinárodnej geopolitiky, v ktorej je Európa momentálne len jedným z mnohých hracích plánov. Odohráva sa tu prerod sveta smerom k multipolárnemu modelu. Spojené štáty americké začali proces uzatvárania sa do seba a sledovania v prvom rade vlastných národných záujmov. Proces to nie je zďaleka dobrovoľný, je vynútený vojenskou a hospodárskou pozíciou tejto mocnosti. Vo vojenskej oblasti sa im totiž opäť vyrovnalo Rusko a v niektorých zbraňových systémoch ich predstihlo. V hospodárskej oblasti sa im vyrovnala Čína, ktorá ich začína predstihovať aj v technológiách. Na mieste je teda otázka – ako dlho sa ešte môžu hrať Spojené štáty americké na jedinú superveľmoc, keď ich vo vojenskej, hospodárskej a technologickej oblasti dostihli iné štáty? Dôsledkom je silnejúci americký hospodársky protekcionizmus, hrozby sankciami aj proti spojencom v Európe a vnútorný rozkol v americkej politike. Ďalšími dôsledkami sú postupný ústup z vojenských pozícií na Blízkom východe a v Strednej Ázii a veľmi rozporuplné postoje k NATO. Na jednej strane štrnganie zbraňami v okolí ruských hraníc, na druhej strane ostré spory s európskymi členmi o financovaní tohto vojenského paktu. Ak budú takéto spory narastať, môžu to byť práve Spojené štáty americké, ktoré vystúpia z NATO, pretože už nebudú schopné znášať náklady na obranu Európy – sústredia sa iba na vlastnú obranu. V takom prípade tu máme od základu novú geopolitickú situáciu, podobnú rozpusteniu Varšavskej zmluvy, keď už Sovietsky zväz nebol schopný znášať náklady na obranu stredovýchodnej Európy. Vtedy sa na desať rokov dostala táto časť svetadielu do mocenského vzduchoprázdna, ktoré sa potom začalo zapĺňať smerom zo západu.

V prípade rozpustenia NATO by sa do mocenského vzduchoprázdna dostala celá Európa. Z ktorého smeru by sa začalo prázdno zapĺňať tentoraz? Kto by dokázal rozprestrieť nad Európou jadrový dáždnik? Bolo by to Francúzsko, Veľká Británia, Rusko alebo Čína? Predpokladajme skôr, že by v takom prípade proklamovaná jednota Európy rýchlo skončila a každý by hľadal vlastné riešenie. Francúzsko a Nemecko sa môžu oprieť o spojenectvo ešte z čias Franskej ríše, Veľká Británia sa môže oprieť o spojenectvo s USA v rámci anglosaskej tradície, Španielsko sa môže oprieť o krajiny Latinskej Ameriky. O koho sa môžu oprieť slovanské štáty strednej Európy a Balkánu?

Bez ohľadu na to, či sa takýto scenár naplní alebo nie, je zaujímavé sledovať, ako sa v Európe postupne formujú spádové civilizačné oblasti. Veľká Británia vystupuje z Európskej únie, no zostáva v NATO a proklamuje posilnenie vzťahov s USA a s krajinami Britského Commonwealthu. Francúzsko a Nemecko sa svorne vyhlasujú za motor európskej integrácie, za jej jadro. Španielsko rozširuje hospodárske vzťahy a spoluprácu s po španielsky hovoriacimi krajinami Latinskej Ameriky. Severské krajiny ukazujú zaujímavé panoptikum zatriedenia do Európy, keď Nórsko a Island sú v NATO, ale nie sú v EÚ a Švédsko a Fínsko sú v EÚ, ale nie sú v NATO. Stredná Európa sa združuje a koordinuje v spoločenstve krajín Vyšehradskej štvorky s perspektívou pridruženia ďalších štátov oblasti. Celkovo môžeme vysledovať až sedem civilizačných oblastí v Európe – anglosaskú, iberskú, škandinávsku, franko-nemecko-rímsku, stredoeurópsku, balkánsku a východoeurópsku, z ktorých tri (stredoeurópska, balkánska a východoeurópska) sú väčšinovo slovanské. Zdá sa, že smerujeme k celkom novej architektúre kontinentu. Základom tej novej architektúry zjavne bude aj vyrovnaný vzťah k Rusku. Skončenie umelo vyvolaných sporov, ktoré Európe neprospievajú a vzťahy medzi slovanskými národmi priamo ničia, je podmienkou mierového vývoja kontinentu. Ak uvažujeme nad výhľadmi Slovanstva do budúcnosti, vidíme ich v rovnako dobrých vzťahoch smerom na západ, východ, sever aj juh. A iba ak ustane vonkajšie zasahovanie do vnútorných záležitostí slovanských štátov, bude možné urovnať spory v bývalej Juhoslávii a na Ukrajine.

Perspektívy slovanstva môžeme teda hodnotiť s opatrným optimizmom. Všetci tí, čo stavili na nadvládu USA nad svetom na večné časy a nikdy inak, môžu byť onedlho prekvapení. Tak ako už mnohokrát v histórii, svet má vlastnú logiku, ktorá búra staré impériá a stavia nové. My však zostávame stále na svojom mieste, pokým sa držíme svojej podstaty. Veď parafrázujúc klasika: A tí, čo nad nami vládli, kdeže sú? My stojíme, ale oni padli.

RUSKO AKO OCHRANCA SLOVANSKÉHO SVETA

Keby dnes žil Ľudovít Štúr, mimovládne organizácie sídliace na Slovensku by žiadali Špeciálnu prokuratúru, aby naňho uvalila väzbu za zločin extrémizmu a antisemitizmu a smutne známa policajná jednotka NAKA by ho celkom iste prepadla v modranskom byte. Obvinili by ho ako agenta Moskvy pre jeho „extrémistický“ spis Das Slawenthum und die Welt der Zukunft, Slovanstvo a svet budúcnosti. Zdá sa to niekomu pritiahnuté za vlasy? Skúsme sa cez toto ironické zveličovanie preniesť z dejepisu do politickej súčasnosti. Po roku 1848 bola na hlavy buričov Štúra, Hurbana a Hodžu vypísaná odmena. Výzva pre udavačov znela takto: „Kdo nadzminěnych buričow lapi a prisluchajucej vrchnosti odevzdá, dostane odplatu 100 zl. w strjebre.“ Podpísaný „Ludewij Benicsky, krajinsky Commisár“. Bolo to márne – na Slovensku sa vtedy nenašiel jediný udavač. Dnes, prav-
daže, nemáme v našich končinách „buriča“ duchovnej veľkosti Ľudovíta Štúra, zato udavačov sa nám okotilo nemálo. A našla by sa aj zhoda priezvisk hlavných prenasledovateľov Slovákov za názor a politické presvedčenie: Benicsky – Benčík. Jeden Ludewij, druhý Ján. Podrobnosti o činnosti oboch pánov, jedného zo zabudnutej histórie a druhého zo súčasnosti, uznávaného palácovou vrchnosťou, uvádzať netreba.

Knihu si môžete objednať tu.

PREZENTÁCIA KNIHY S ROMANOM MICHELKOM

KTO JE ĽUDOVÍT ŠTEVKO

Narodil sa 4. decembra 1939 v Hronských Kosihách. Po maturite v gymnáziu v Leviciach študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pedagogický odbor s aprobáciou výtvarná výchova – slovenčina. V roku 1963 nastúpil ako stredoškolský profesor slovenčiny na gymnáziu v Žiline. Popri tom ilustroval poviedky v časopise Slovenka a prispieval do krajskej tlače a denníka Smena. Od roku 1965 začal pracovať v Československej televízii v Bratislave ako redaktor Hlavnej redakcie vysielania pre deti a mládež. V televízii pripravoval viaceré mládežnícke publicistické relácie, najmä Televízny klub mladých. Je autorom desiatok dokumentárnych filmov a filmových portrétov popredných umeleckých osobností, ako aj stredometrážnych televíznych cestopisných filmov. Po roku 1989 niekoľko rokov pôsobil v Slovenskej televízii na poste zástupcu šéfredaktora spravodajstva a ako šéfredaktor Hlavnej redakcie programov pre deti a mládež. Neskôr sa začal venovať publicistickej činnosti na stránkach Literárneho týždenníka, týždenníka Extra, neskôr dvojtýždenníka a mesačníka Extra plus a Slovenských národných novín. V rokoch 2004-2010 bol parlamentným asistentom poslankyne Kataríny Tóthovej.

---