Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


V roku 1908 vyšlo v USA štrajkovať 40 000 krajčírok za zrušenie desaťhodinového pracovného času, proti nízkym mzdám a zlým pracovným podmienkam. Ženy bojovali aj za volebné právo. Podujatie organizovala Socialistická strany USA.

Na prvej medzinárodnej ženskej konferencii Druhej internacionály v roku 1910 v Kodani presadila nemecká socialistka Clara Zetkinová medzinárodný sviatok.

Prvá krajina na svete, ktorá zrovnoprávnila ženy bol Sovietsky zväz. Tesne pred revolúciou, v roku 1917, sa konala v Petrohrade veľká demonštrácia za práva žien.

O práva žien sa v dejinách ľudstva najviac zaslúžili práve socialisti, či už Charles Fourier alebo Robert Owen, ktorý ako prvý v dejinách presadil obmedzene ženskej a detskej práce. Tvrdá práca pre ženy bola v podmienkach kapitalizmu 19. storočia úplne bežná a v dnešných nadnárodných korporáciách sa deje to isté. 

Socialisti v dejinách bojovali, aby sa k žene pristupovalo s úctou a dôstojnosťou ako k rovnoprávnej ľudskej bytosti. Tento boj skutočne socialisti vybojovali. Dokonca naša redakcia DAV DVA je narozdiel od pôvodného DAVu obohatená aj o ženy. Takže napĺňame i túto dimenziu sociálneho oslobodenia :)

Ženy sú nositeľkami života, bytosti, bez ktorých by boli naše životy sivé a nudné. A preto si vás my muži veľmi vážime.

Všetko najlepšie k MDŽ súdružky!

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


3 thoughts on “Medzinárodný deň žien

  • 8. marca 2019 at 16:26
    Permalink

    Nie je to celkom tak, žeby ZSSR ako prvý zrovnoprávnil ženy a mužov vo volebných právach, nemôžeme dávať ľavičiarom mylné informácie, v polemikách ich protivníci ľahko nachytajú. Bol treťou krajinou, čo svedčí o jeho pokrokovej civilizačnej úlohe. Ale oveľa dôležitejšie sú tu súvislosti, prínos socialistickej epochy pre práva žien.

    Pozrime sa, ako získavali volebné práva v jednotlivých krajinách. Ako prvé vo svete získali volebné práva ženy v r. 1893 na Novom Zélande. Vo Fínsku v r. 1906, v Rusku v r. 1917, v Kanade v r. 1918, v ČSR v r. 1919, v USA v r. 1920, v Anglicku v r. 1928, v Španielsku v r. 1931, vo Francúzsku 21. 4. 1944, v Taliansku v r. 1946. V Belgicku 24. 4. 1949. v Grécku v r. 1952, v najstaršej republike na svete, v San Marine v r. 1960, vo Švajčiarsku 7. 2. 1971, kedy konečne muži v referende odhlasovali volebné právo žien, v Portugalsku v r. 1976, v Lichtenštajnsku, poslednej európskej krajine, v r. 1984.

    V moslimskom svete prelomil hradbu predsudkov strán rovnosti oboch pohlaví turecký prezident Mustafa Kemal Atatürk, kde ženy získali právo voliť a byť volené už v roku 1930. Turecko nasledovali ďalšie moslimské štáty – Indonézia (1945), Pakistan (1947), Sýria (1949), Libanon (1952), Egypt (1956) alebo Irán (1963).

    V prvých rokoch tretieho tisícročia sa “pohli ľady” i v konzervatívnych moslimských krajinách Perzského zálivu. V Bahrajne ženy volili a boli volené po prvýkrát v miestnych voľbách v máji 2002, v Katare a Ománe o rok neskôr. Zatiaľ posledný je Kuvajt, kde v máji 2005 odhlasoval parlament dodatok volebného zákona, ktorý umožnil (v parlamentných voľbách v júli 2007) ženám voliť i byť volené. Volebného procesu sa však ženy nezúčastňujú v Spojených arabských emirátoch či v Saudskej Arábii.

    Môžeme teda povedať, že vo vyspelých kapitalistických krajinách získavali ženy volebné práva až za hranicami klasického (teda pravého) kapitalizmu, ktorý skončil Veľkou hospodárskou krízou r. 1929-1933, počas post-klasického kapitalizmu, v socialistickej epoche. Teda prakticky 550 – 600 rokov od začiatkov utvárania kapitalizmu (manufaktúr, obchodného kapitálu a miest, mešťanov).

    Ani všetci muži však nemali v klasickom kapitalizme volebné práva. V r. 1848, teda 160 rokov po zavedení kapitalistickej parlamentnej demokracie, nemalo volebné právo ani v jednej európskej krajine viac ako 5 percent obyvateľstva.

    V klasickom anglickom parlamente mali volebné práva len bohatí občania. Po r. 1688 malo aktívne volebné právo asi 440tisíc mužov (šľachta, cirkev a bohatí mešťania).

    Až v r. 1832 bol vydaný volebný poriadok, ktorým sa dostali i mešťania nových miest do parlamentu, nie však robotníci. Aktívne volebné právo malo asi 660 tisíc mužov.
    Právo voliť mal 1. Muž. 2. Majiteľ domu. 3. Majetok hodnotu 10 libier.

    V r. 1867 vo V. Británii zvýšila reforma volebného práva počet voličov z necelého milióna na 2 milióny a poskytla volebné právo okrem majetných tried aj špičkám robotníckej triedy.

    V r. 1884 sa vo V. Británii po volebnej reforme zvýšil počet voličov, dosiahol 5 miliónov. Počas bojov žien a robotníkov za volebné práva ich mnoho bolo väznených a usmrtených.

    Poučenie pre socializmus a r. 1968 a 1988-1989

    Všetky spoločenské systémy sa vyvíjajú podľa zhodného programu, ktorý sa vyvinul na základe reakcie na podmienky vývoja systémov.
    Rok 1688 zohráva zhodnú historickú funkciu pre kapitalizmus ako rok 1968 pre socializmus. Bol prechodom od absolutistického kapitalizmu do parlamentného kapitalistického systému. Ktorý tri stáročia mal veľmi formálnu podobu a len pomaly sa demokratizoval.

    Podobne ako r. 1968 bol prechodom od diktatúry proletariátu do socialistického parlamentného systému. Vytýkať mu formálnu podobu, hovoriť o zavedení úplnej socialistickej demokracie v r. 1968 mohli iba spisovatelia, umelci a novinári, ale nie realisti, jeho historickou funkciou nebolo ihneď zaviesť úplnú socialistickú demokraciu, podobne ako nebolo historickou úlohou r. 1688 v Anglicku ihneď zaviesť liberálno-demokratický kapitalizmus. Liberálno-demokratická podoba socializmu bola na programe až po r. 1989.

    Roky 1988-1989 znamenali pre socializmus podobný pohyb, ako roky 1848-1849 pre kapitalizmus. V oboch prípadoch sa klasická podoba systémov vyčerpala a prešla do svojho krízového štádia. Ktoré nakoniec končí zánikom klasickej podoby systému a prechodom buď do post-klasickej podoby, ale vznikom kvalitatívne nového systému.

    Ak v r. 1848-1849 išlo o buržoázno-demokratické revolúcie, v r. 1988-1989 išlo o socialistické demokratické revolúcie. Ktoré sa z mnohých subjektívnych príčin nakoniec zvrhli v kontrarevolúciu. Revolúcia nikdy neznamená návrat späť, ale pohyb vpred. A stačí letmý pohľad do histórie, aby sme videli, že viac slobody, demokracie a blahobytu získaval človek pohybom vpred, utvorením nového spoločenského systému, nie reakčným návratom späť. Rozvrat civilizácie a naša súčasná bieda je len logickým dôsledkom reakčného pohybu dozadu.

    Reply
    • 8. marca 2019 at 17:54
      Permalink

      Ďakujem za obsiahly príspevok. Písal som to narýchlo. ZSSR som spomenul v kontexte širokého spektra emancipácie, nielen volebného práva. Ale inak výborný komentár a cenné znalosti.

      Reply
      • 9. marca 2019 at 21:57
        Permalink

        Áno, článok dával možnosť širšieho výkladu emancipácie, preto som napísal, že ja hovorím o volebných právach.

        Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *