Začnem metodologickou vsuvkou, z čoho vychádzam, akú metódu uplatňujem pri používaní pojmov. Vychádzam z jednoduchého marxistického modelu chápania dejín ako striedania spoločensko-ekonomických foriem (systémov) a ich vývoja.
Niektorí ľavičiari (a ich oponenti), aj keď vychádzajú zo striedania spoločenských systémov, pozabúdajú na ich vnútorný vývoj, akoby systémy boli nemenné. Od silne centralizovanej formy správy (despotizmus, absolutizmus, diktatúra) ku klasickej podobe, kríze klasickej podoby a liberálno-demokratickej podobe. Ak hovorím o nejakom spoločenskom systéme, mal by som zadefinovať, v ktorom štádiu vývoja ho používam.
Každý systém má svoju pravicu a ľavicu, svoju konzervatívnu a progresívnu časť. Vnútorný vývoj systémov má za následok zmenu pozície jeho subjektov, ak sa nevyvíjajú spolu s vývojom systému: progresívne, ľavicové sa posúvajú na konzervatívne, pravicové, ap.
Systémy môžu koexistovať vedľa seba, mal by som teda pri definovaní ľavicových, liberálnych, konzervatívnych, pravicových atď. subjektov určiť, z pozície ktorého systému vychádzam (dnes je to aktuálne kapitalizmus a socializmus). Či hovorím o kapitalistickej alebo socialistickej ľavici, pravici, liberáloch, konzervatívcoch. Zreteľne sa táto potreba javí napr. pri liberáloch, liberalizme, hovoriť dnes o liberalizme a myslieť pod ním len kapitalizmus je veľmi nepresné. Ak si pozrieme aj dnešné správy, Čína hovorí o liberalizácii vzťahov so Srbskom, balkánskymi krajinami. To je objektívne kritérium, inak sa stratíme v spleti pojmov. Ako viem, aj vo fyzike sa pozícia pozorovateľa stáva súčasťou určenia vlastností skúmaného objektu.
Koho teda chápem pod autentickou ľavicou?
Chápem pod ňou subjekty naľavo (revolučnejšie) od súčasných komunistických strán, teda nie medzi sociálnou demokraciou a KS, ale subjekty silne vzdialené od SD. Sociálne demokracie sú subjektami post-klasického socializovaného kapitalizmu, išlo by teda o pozíciu medzi kapitalizmom a socializmom. Niekde do tejto polohy sa dostáva liberálna kapitalistická ľavica, nová ľavica a neomarxizmus. Autentická ľavica však s touto polohou nemá nič spoločné, ako hovorím, ide o subjekty naľavo (revolučne) od súčasných KS.
Ide teda o subjekty, revolučné komunistické strany (revolučnosť nie v zmysle násilia ale skôr revolučných poznatkov), ktoré sú schopné zadefinovať si úlohy už aj nad rámec socializmu. Teda už nad rámec triedno-štátnej megaepochy (trvajúcej 5 000 rokov), tvorenej tromi epochami: Nevoľníckou, Kapitalistickou a Socialistickou. Socializmus je poslednou epochou tejto triedno-štátnej megaepochy, nesie ešte aj jej črty (ktoré nevedia stráviť u klasického socializmu jeho demokratickí stúpenci, hovoriac o deformáciách), ale zároveň je krízovou epochou, v ktorej vznikajú už aj prvky novej spoločnosti.
Teda žiadna konvergencia socializmu a kapitalizmu, niečo medzi nimi, ale vývojový posun za socializmus a za celú triedno-štátnu megaepochu. Pritom to neznamená, že nový systém nebude preberať aj prvky kapitalizmu (robí to napr. aj Čína), nové systémy bežne preberajú a dotvárajú črty starších systémov (pozitívna negácia, syntéza predošlých systémov). Navyše, budúca makrosociálna forma bude silne pluralitná, kde vedľa seba budú koexistovať rozmanité podoby spoločnosti, takže tu môžu bežne pôsobiť aj post-klasické kapitalistické systémy.
Tento revolučný ľavicový subjekt by mal definovať svoje úlohy na úrovni potrieb súčasného výrobno-technologického spôsobu, digitalizovanej, poznatkovej, globálnej spoločnosti a ekonomiky. Revolučný ľavicový subjekt teda musí vychádzať z potrieb revolučného výrobno-technologického spôsobu, mať svoju oporu, sociálny základ v revolučných sociálnych silách, spojených práve s týmto revolučným výrobným spôsobom.
Je teda zrejmé, že klasická robotnícka trieda, spojená s klasickým priemyslom a klasickým socializmom, to dnes nebude. Ona splnila svoju historickú úlohu, patrí jej veľká vďaka za jej pot, preliatu krv, zápasy o sociálne spravodlivejšiu spoločnosť, a dnes po dobre vykonanej práci odovzdáva revolučnú štafetu ďalej.
Predpokladaná schéma dejinného vývoja (pre prehľadnosť a orientáciu revolučnej ľavice):
1.Biologická forma
2.Sociálna forma (klasická ľudská spoločnosť)
3.Makrosociálna forma (život tretej úrovne)
Sociálna forma – sa skladá z deviatich epoch, či Spoločensko-ekon. formácií:
1.Prvobytná
2.Triedno-štátna megaepocha – Nevoľnícka
– Kapitalistická
– Socialistická
3.Globálna forma, globálna civilizácia
Čo chápať pod makroekonomickou formou, kde sa prakticky ocitáme? Podľa overených poznatkov vývojový program možno uchopiť pomocou Heglovej triády: Východisková forma – Negácia východiskovej formy – Syntéza oboch foriem(druhá negácia). Tretia forma teda prakticky len rozširuje, syntetizuje možnosti prvých dvoch štádií. Makrosociálna forma predstavuje širokú rozmanitosť, pluralitu sociálnych foriem (sociodiverzita). Názorným príkladom nám môže poslúžiť chemická triáda: Atómy – Molekuly – Makromolekuly.
Vzťah komunizmu a makrosociálnej formy..
Komunizmom môžeme chápať kľudne aj túto makrosociálnu formu, ako zavŕšenie vývoja sociálnej formy, nájdenie určitej stabilnej polohy, v ktorej môže ľudstvo v novej podobe prežívať ďalšie tisíce, milióny rokov. Hovorím o zavŕšení vývoja sociálnej formy, nie vývoja všeobecne, ten bude pokračovať ďalej.
Prípadne pod komunizmom môžeme chápať evolučné pokračovanie, evolučné nadstavenie klasickej ľudskej spoločnosti, teda vedľajšiu vývojovú líniu mimo makrosociálnej formy. Do liberálno-demokratickej podoby, určitej podoby komunistického raja. Nie v zmysle dokonalosti, ale zavŕšenia vývoja sociálnej formy a nájdenie určitej stabilnej, efektívnej podoby. Za príklad nám môže poslúžiť zavŕšenie vývoja prvobytných spoločenstiev v post-klasickej podobe, v podobe takého polynézskeho raja. Teda z pohľadu prvobytnej spoločnosti, nie vývoja všeobecne.
Zrejme črty hlavnej a vedľajšej vývojovej línie v tomto prípade by sa do veľkej miery zhodovali.
Milan Antal, text vyšiel pôvodne na Alternativy.sk
Akosi nerozumiem. Asi som sa dostatočne nedovyvinul … Alebo žijem na inej planéte. Fakt je tu nejaká relevantná ľavica naľavo od KS?
Pán Juhár, zaradenie autentickej ľavice na politickej priamke pánom Antalom je úplne správne. Musí byť úplne logický od súčasných boľševikov (marx-leninských komunistov) podstatne viac na ľavo. Lebo dnešní neoboľševici sú len radikálnejšou časťou sociálnej demokracie.
Takéto politické autentické ľavicové hnutie len čaká na zaregistrovanie. Pán Antal nedotiahol túto priamku do ľavého extrému, kde sa nachadzajú ľavicoví libertínski anarchisti, ktorí tvoria extrémistickú ľavicu. Opakom na priamke politického spektra sú anarchokapitalisti, ktorí tvoria ekonomickú extrémistickú pravicu, kým kotlebovci a spol. tvoria nacionalistickú extrémistickú pravicu.
Pán Juhár, samozrejme, že mnou spomínaná ľavica v súčasnosti neexistuje, písal som len o tom, v akej pozícii si ju predstavujem.
Najprv treba niečo naprogramovať v hlave, v spoločnosti, zadefinovať spoločenskú objednávku, až potom sa môže taký subjekt utvoriť.
Nie je to postavené proti súčasným KS, predpokladá sa spolupráca všetkých komunistických subjektov.
Ako som už napísal, klasickému komunistickému hnutiu a robotníckej triede patrí veľká vďaka za ich dielo, prácu, pot a krv v prospech socializmu. Oni splnili svoje poslanie a posúvajú štafetu ďalej.
Ale dnes sú klasické KS silne ťažkopádne, nepružné, nedá sa s nimi vôbec komunikovať. Ja ich volím, podporujem, píšem v ich prospech – a oni ma považujú skoro za nepriateľa. Čo revolučného chcete podniknúť s takýmito ťažkopádnymi, nekomunikatívnymi stranami, ako chcú získať masy, ak sú v nepriateľskom vzťahu aj so svojimi voličmi?
Ja sa nehnevám, Ja chápem všetko rozhorčenie, hnev nad dnešným stavom, ale my potrebujeme pracovať, tvoriť, vybudovať novú civilizáciu, čím ju zachránime od apokalypsy, nie vyjadrovať hnev a obviňovať všetkých naokolo zo zrady.
Odpoviem aj na príspevok diskutéra Zmysel referenda, ktorý sa objavil pod iným článkom k tejto téme.
Samozrejme, že nemám šajnu ako vybudovať autentickú komunitárnu ľavicu, pretože o nej som nepísal. Ja budem rád, ak to autor rozvedie, čo si predstavuje pod týmito subjektami, a nie som proti ich existencii, pretože budúca civilizácia – komunizmus bude silne pluralitná.
Predpokladám, že ju budú tvoriť aj anarchokomunisti a komunitaristi, ale nemyslím, že ich vklad bude rozhodujúci. Mám priateľov medzi anarchoľavičiarmi, či anarchistami,. mám ich rád, ale s ich prístupom nikdy sami neutvoria žiadny funkčný systém (výrečným príkladom je povstanie v Paríži v máji 1968). Pretože oni sú proti akejkoľvek organizácii, hoci jej absencia vedie nakoniec k diktatúre najsilnejšieho a nedemokracii. Požadujú slobodu indivídua, aby sa nemusel podriaďovať žiadnym pravidlám, ale myslia tým len svoje indivíduum, od iných požadujú, aby rešpektovali pravidlá nastavené ním.
Uvediem na príkladoch: Komunita Zaježová sa utvárala problematicky, boli vylúčenia, na základe rozporov odišli niektorí zakladatelia. Z jednoduchej príčiny: všetci osadníci boli nacpaní do jedného kotla, jednej komunity, ktorej zameranie udávali najagresívnejší jednotlivci, takže sa nakoniec rozpadla na niekoľko nekomunikujúcich skupín. Hovoril som o tom s Robom J., prečo od začiatku nepripustili utvorenie niekoľkých rozmanito zameraných komunít, vzájomne spolupracujúcich. Pretože osadníci predsa neboli rovnakí, aby ich bolo možné nacpať do jedného kotla a bolo potrebné rešpektovať ich individuálne potreby. Odpovedal hnevlivo, že neboli fabrikou na výrobu komunít. Lenže prax rozbitia na niekoľko skúpín ukázala, že môj pohľad bol praktickejší.
Aby sme problém pochopili hlbšie, uvediem príklad, kedy dvaja osadníci zo Zaježovej boli v Bratislave a ukazovali, ako sa utvára komunita. V sade si posadali zo 15 ľudia do kruhu a jeden nahodil tému a všetci zrazu boli povinní sa k nej vyjadriť. Doslova povinní, z čoho vznikol problém, pretože sa nahodila téma viery a niektorí do toho zamiešali svoj (nepriateľský) vzťah k ateistom. Vôbec som nemal chuť sa k tomu vyjadrovať, ani som nevedel, čo múdre by som v tej chvíli povedal, keďže som nepoznal mnohých ľudí a nechcel by som sa ich dotknúť. Lenže naliehali, že každý sa musí vyjadriť, hoci sa tým poprela práve základná požiadavka anarchistov na osobnú slobodu a nevnucovanie pravidiel. Takže tu niekto nastavil nejaké pravidlo a ostatní sa mu museli podriaďovať.
Obvinili ma, že som rozbil komunitu.
Lenže toto je popretie akejkoľvek slobody. Pretože ak chcú, aby sa každý vyjadril, musí byť dopredu oznámená téma stretnutia a každý sa môže slobodne rozhodnúť, či ho to zaujíma. Ak sa už náhodne začína diskutovať o nejakej téme, je predsa nezmyselné, aby boli všetci povinní sa k tomu vyjadriť, niekto predsa vôbec nemusí mať potrebu sa k nejakej téme vyjadrovať, nemusí ho vôbec zaujímať.
Takže asi toľko k tomu boľševizmu u anarchokomunistov.
Nakoniec aj prax bratislavskej Svojpomoci ukázala problém anarchoľavičiarov utvoriť akcieschopný systém. Anarchisti trvali, že hlavným cieľom je utvoriť komunitu, kde si ľudia budú nezištne pomáhať, obdarovávať sa, obchodné spoločenstvo má byť len druhoradou záležitosťou. Nezištné darovávanie bolo však výnimočné, ani anarchisti sa do neho nehrnuli, chápali celé spoločenstvo ako príležitostné, kedy raz za čas si niečo vymenia. Vôbec nepochopili, že niekto musí udržiavať systém aktívny, pokiaľ oni si leňošia, bez aktivity členov sa to dlhodobo nedá, po určitom čase ho to prestane baviť.
Zohnal som veľmi lacno med – za oficiálne koruny, zistil som, kto má záujem a med kúpil. Ale tretina členov ten med znovu pochopila len ako dar a nezaplatila. Skrátka, nezištné pomáhanie si. Podaroval som tak chladničku, zeleninu a niekoľko ďalších vecí. Čo myslíte, dokedy môže vydržať takéto anarchistické spoločenstvo, ktoré nechcelo pochopiť, že to musí fungovať ako obchodný výmenný systém, ak to nechce po prvotnom nadšení zaniknúť. Pretože darovať sa dá síce dosť vecí, ale to neudrží skupinu dlhodobo spolu, pretože vznikne nerovnováha a vysilenie určitých členov.
Kapitalizmus využíva svoje politické „kyvadlo“ – ktoré sa opticky vychyluje raz na jednu, raz na druhú stranu. Ale v skutočnosti je ľavica i pravica dohodnutá na základných pravidlách. Hlavným je to, že žiadna strana nebude vyvažovať „kyvadlo“ mimo dohodnutý rámec.
.
Komunizmus to skúsil práve tým vyvážením jednej strany kyvadla. Socializmus bol najvyšším bodom ktoré kyvadlo dosiahlo. A už, už sa zdalo, že by sa mohlo posunúť ešte kúsok stranou … keď v tom sa kyvadlo prepadlo na opačnú stranu. A v rámci zachovania hmoty a energie sa dostalo na opačný vrchol.
.
Socializmus padol tak hlboko, ako bol vyzdvihnutý a nastal opačný extrém! Zásadnou chybou bolo aj to, že v dobe pohybu kyvadla ľavica úplne vypratala priestor a to dokonca nielen v postsocial. tábore, ale aj v krajinách kde socializmus nebol.
.
Ale potreba „kyvadla“ bola taká veľká, že si pravica a kapitalisti prosto vytvorili „ľavicu“. Čím nastal v súčasnosti stav, že máme pravú pravicu a pravicovú ľavicu.
.
A môj názor.
Ľavica, skutočná, revolučná ľavica musí padnúť hlboko. Musí nájsť korene, musí sa vrátiť k tomu čo bolo predtým, niekde na začiatku. Znovu prečítať Lenina, Marxa, Maa a nájsť dôvod svojej existencie. Lebo aj tá najľavicovejšia ľavica nebude mať úspech ak neprinesie ľuďom niečo extra, niečo čo pomôže, čo zlepší život. A nedostane to do povedomia.
– Pretože dnes sa pravicové strany niekedy správajú viac ľavicovo ako kedy mali odvahu socdemáci v celej histórii. Dnes dostanú do ulíc desaťtisícové davy zväčša pravičiari, ľavičiarské akcie pripomínajú stretnutie kamošov pri pive a to je problém. Kým sa nevyrieši žiadna skutočná ľavica nebude existovať.