Príbeh nezlomného gladiátora Spartaka, ktorý sa v let 73 pred našim letopočtom postavil do čela vzbúrených otrokov v antickom Ríme už oddávna fascinuje osobnosti a hnutia angažované nielen v ľavicovej politike, ale aj v širšom zápase o nastolenie sociálnej spravodlivosti. Práve z tohto dôvodu nezabudnuteľný popularizátor starovekej histórie Vojtech Zamarovský (1919-2006) vo svojich „Dejinách písaných Rímom“ považoval za potrebné napísať:
„Spomienka na Spartaka a jeho povstanie prežila veky. K jeho menu sa prihlásil novoveký proletariát a dal si ho do názvu svojich bojovných a telovýchovných organizácií. A je len prejavom historickej spravodlivosti, keď o Spartakovi vzniklo viac vedeckých, beletristických, dramatických a filmových diel ako o všetkých jeho odporcoch dovedna. Bez ohľadu na ich pôvod vystupuje v nich Spartakus presne tak, ako ho charakterizoval Marx: ako veľký vojvodca a šľachetný charakter.“[1]
ROČENKU DAV DVA MOŽNO STÁLE OBJEDNAŤ NA INLIBRI
Nemáme možnosť, aby sme sa na tomto vymedzenom priestore venovali osobnosti Spartaka ako symbolu utláčaných v dlhom období spred polovice 19. storočia, tak ako urobil americký historik Brent Shaw vo svojej pozoruhodnej štúdii „Spartakus pred Marxom“.[2] Mimo marxistickej interpretácie však musíme už v dobe dodnes oslavovaného i zatracovaného filozofa z Trevíru spomenúť román talianskeho historika Rafaella Giovagnoliho (1838-1916) „Spartakus“, prvýkrát publikovanom v čase zjednocovania Talianska roku 1874.
V ňom vzbúreného gladiátora predstavil ako aktéra boja za národnú nezávislosť – čo je zrejme ahistorické, ale vo vtedajšom spoločenskom kontexte úplne pochopiteľné poňatie. [3]Okrem iného to dokazuje aj nadšený predhovor revolučného generála s reputáciou národného hrdinu Giuseppe Garibaldiho (1807-1882). Spartaka v ňom vyzdvihol ako symbol slobody a pripomenul, že kosti hrdinov jeho doby spočinuli už v zemi, na ktorej konečne niet viac gladiátorov, nevoľníkov a pánov. Veľkého Giuseppeho podľa vlastných slov dojalo čítanie k slzám a bezpochyby súhlasil s autorom, ktorý sa netajil ľavicovými názormi. Nie je bez zaujímavosti, že Giovagnoliho viac ako deväťstostránkový román v roku 1913 preložil a v skrátenej podobe vydal jeden z najvýznamnejších židovských vodcov 20. storočia Vladimír J. Žabotinskij (1880-1940), pričom pred revolúciou 1917 išlo v prostredí početnej ruskej diaspóry o najčastejšie čítanú knihu.[4] Zatiaľ čo sa však Žabotinskij netajil antisocialistickými postojmi (pričom sa neskôr paradoxne nevyhol obvineniu z údajného šírenia boľševizmu v Palestíne britskými úradmi), nás bude zaujímať Spartakovo vnímanie v prostredí ľavicových politikov a intelektuálov. Meno rímskeho povstalca mnohokrát poslúžilo ako pseudonym pre viacerých revolucionárov, ktorí sa jeho prostredníctvom identifikovali s ideami ľudskej slobody a túžbou po spravodlivejšom usporiadaní spoločenských pomerov. Spomedzi nich spomeňme napríklad nemeckého sociálneho demokrata Karla Liebknechta (1871-1919), spoluzakladateľa Zväzu Spartakovcov (Spartakusbund). Ako je známe, išlo o podzemnú skupinu nespokojencov, ktorá sa v januári 1919 pokúsila vyvolať v Berlíne povstanie a následný politický prevrat. Osud jeho aktérov bol tragický – násilný koniec Liebknechtovho života naostatok naplnil symbolickú paralelu s popraveným Spartakom, ktorého pseudonym si osvojil.
Krvavo potlačený odboj spartakovcov usilujúcich sa o nastolenie „socialistického zriadenia“ ale posilnil marxistickú interpretáciu odkazu antického rebela, keďže jeho aktérov vtedajší ľavičiari uznali za mučeníkov spoločenskej revolúcie. V tomto nadväzovali priamo na Marxove hodnotenie Spartaka, hoci je zvláštne, že mu vo svojej rozsiahlej spisbe nevenoval nejaké osobitné, tematické dielo.
V jednom z listov Friedrichovi Engelsovi (1820-1895) z roku 1861 píše:
„Spartakus sa javí ako najšľachetnejšia postava celých starovekých dejín. Veľký generál a rýdzi charakter, skutočný reprezentant antického proletariátu.“[5]
Ešte neskoršie sa „spartakizmus“ stal nielen symbolom socializmu, ale priamo boľševizmu.[6] Sovietska fáza rozvoja Spartakovho myšlienkového dedičstva sa začala v roku 1919 univerzitnou prednáškou architekta moderného komunizmu Vladimíra Iljiča Lenina (1870-1924), v ktorej načrtol ideový oblúk od antického rebela cez nemeckých spartakovcov až po ruských revolucionárov.
Lenin okrem iného vo svojej reči zdôraznil:
„Spartakus bol jedným z najvýznamnejších hrdinov najväčšieho povstania otrokov pred dvetisíc rokmi. Po mnoho rokov prežívala zdanlivo všemocná rímska ríša založená na otroctve, otrasy a údery masového povstania otrokov, ktorí sa ozbrojili a zhromaždili pod vedením Spartaka a vytvoril mohutné vojsko.“[7]
Je pritom charakteristické, že v časoch stalinistického Sovietskeho zväzu postava Spartaka ustúpila v značnej miere do úzadia, pričom jeho miesto v novobudovanom politickom kulte posmrtne (a teda nie vlastným pričinením) zaujal samotný Lenin. Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia sa sovietski historici snažili o uchopenie osobnosti Spartaka, ako aj ducha jeho doby. Časť z nich pracovala na vytváraní obrazu akejsi antickej spoločenskej revolúcie v duchu postulátov o triednom boji a podľa nalinkovaných postulátov „historického materializmu“, zatiaľ čo ďalší sa pokúšali o kritické štúdium pôvodných antických prameňov. Túto dilemu – ako inak – mocensky „usmernil“ všemocný Josif Vissarianovič Stalin (1878-1953) tézou o tom, že povstania v čase upadajúcej republiky zničili vlastnícku triedu.
Napriek dikcii originálnych zdrojov, ako aj Marxovým a Leninovým názorom, ktorí porážku Spartaka prijali ako holý historický fakt prehlásil, že vodca povstania skončil dobu porobených. Neskôr svoju mienku upravil v tom zmysle, že antický svet zmenili síce ujarmení ľudia, ale v synergickom efekte s barbarskými nájazdmi zvonku. Stalin totiž argumentoval tým, že samotní otroci nemohli rozvrátiť rímske impérium, ale potrebovali „triednych spojencov“.[8]
Moderný historik Wolfgang Z. Rubinsohn v tejto súvislosti tvrdí, že zásadný vplyv na zmenu názoru sovietskeho vodcu mali hlboké dojmy z čítania knihy „Spartakovo povstanie“,[9] ktorá vyšla roku 1956 v Moskve z pera historika Alexandra Vasiljeviča Mišulina (1901-1948).
„Podľa Mišulina bola rímska republika prvou triednou spoločnosťou slobodných a nevoľníkov,“ komentuje svojráznu politicko-historickú teóriu poľský historik Dariusz Szlapek.
„Povstalci vraj neboli zbehmi, ale masovou revolučnou organizáciou. Mišulin pripísal Spartakovi rozvíjanie ideologických cieľov: kolektivizáciu a nacionalizáciu. Oproti leninskej predstave kolektívnej vlády profesionálnych revolucionárov, predstavil Spartaka ako jedného veľkého vodcu, ktorý vládol podobne ako Stalin. Jeho vízia komunizmu však bola pomerne primitívna v porovnaní so sovietskou víziou prosperujúceho pozemské ho štátu.“[10]
Sovietski historici, prirodzene, nechceli vidieť priam do očí bijúce paralely medzi dobou Spartaka a Stalina, otrockou prácou na rímskych latifundiách, v kameňolomoch či baniach, v kontraste so svetom sibírskych gulagov, násilnosťami kolektivizácie či blahobytných pomerov partajnej verchušky. O to viac si na týchto komparáciách zakladali v západnom svete. To je však už na iný príbeh.
[1] Zamarovský, Vojtech: Dejiny písané Rímom, Mladé letá, Bratislava, 1988, s.211.
[2] Shaw, Brent: Spartacus Before Marx, Princeton/Stanford Working Papers in Classics, No 110516 (2005), 50 s.
[3] Giovagnoli, Rafaell: Spartaco. Racconto storico del secolo VII deW era romana, P. Carrara, Milano, 1889.
[4] Heller, Joseph: Zeev Jabotinsky and the Revisionist Revolt against Materialism. In Search of a World View, Jewish History, 12, No 2 (1998), s. 63.
[5] Citované podľa Callinicos, Alex: The Revolutionary Ideas of Karl Marx, Bookmarks, London 2004, s. 39.
[6] Pozri Retzlaw,Karl: Spartakus. Aufstieg und Niedergang: Erinnerungen eines Partei Arbeiters, Neue Kritik, Frankfurt am Main 1976; Prudhommeaux, Dori and André: Spartacus et la Commune de Berlin 1918-1919, Spartacus, Paris 1977
[7] Citované podľa doslovu ku knihe Fast, Howard: Spartakus, Spoločnosť priateľov krásnych kníh, Bratislava, 1954,s.306.
[8] Pozri Schlesinger, Rudolf: Recent Soviet Historiography. Part II, Soviet Studies 2, nr 1 (1950), s. 5-7.
[9] Rubinsohn, Wolfgang: Die grossen Sklavenaufstände der Antike: 500 Jahre Forschung, Wissenschaftliche Buchgesellschaft, Darmstadt, 1993, 255 s.
[10] Szlapek, Dariusz: Spartakus – ikona wolności i rewolucji. Recepcja postaci od oświecenia po wizje marksistów, Ethos 92, 2010, s.229.
