autor: Alex Križka, DAV, zima 1924, str. 6-8
„Povedz pravdu, vybijú ti oko.“
Nedávny pokus ministerstva spravodlivosti o nové sputnanie tlačovej slobody neobyčajnou mierou oživil našu žurnalistiku. Všestranný boj o slobodu tlače rozvinul sa veľmi ostro a energicky. Zjav celkom prirodzený. Otázka slobody tlače patrí až podnes nielen u nás, ale v každom európskom štáte medzi otázky najzávažnejšie. A právom, lebo na máloktorom zjave možno lepšie pozorovať pokroky vývoja vo veci slobodných práv človeka a spoločnosti ako na prevádzaní (eventuálne obmedzovaní) slobody tlače. Štatistika konfiskačná je najzrejmejším dokladom politického úpadku.
Historické dielo novín spočíva v tom, že podporujú vznik verejnej mienky.
Vieme dobre, že žurnalistika ako mocný faktor stojí nielen v službách proletariátu, nie je len organizátorkou a učiteľkou vykorisťovaného ľudu, ale – a to v prevažnej miere – i v službách najväčšieho nepriateľa proletariátu, v službách kapitalizmu a kapitalistov. A tak, kde sú peniaze, tam je moc a kde moc, tam gravituje verejná mienka. Žiadna doba nevyznačovala sa tak nesmiernym ovládaním, ba priamo korumpovaním a diktovaním verejnej mienky ako doba súčasná. Spôsoby tohto procesu sú rôzne: prvý a najvšeobecnejšie používaný (s ktorým sa budem vlastne podrobnejšie zaoberať) je cenzúra ako policajná inštitúcia, potom zakupovanie novín (Stinnes) a odvislosť žurnalistov od kapitalizmu vôbec.
Kapitalistický systém ovláda dnes najprednejšie noviny sveta a vynucuje si nimi verejnú mienku takú, aká najlepšie vyhovuje jeho záujmom.
Proti takejto verejnej mienke by jednotne mali bojovať všetky noviny socialistické. U nás sa hlása heslo, že demokracia je diskusiou. Postavme sa na tento základ a domyslime zásadu demokracie do dôsledkov.
Tlač ako tribúna verejnej mienky v celku a ako tribúna pre hlásanie ideí určitej politickej strany musí mať preto naprostú voľnosť, keď chce bojovať za pravdu a pokrok, dobro a spravodlivosť a nesmie byť obeťou nevoľnosti a spiatočníctva. Duch slobodnej kritiky má sa uplatňovať v celej verejnosti vždy a všade.
Spomenutý pokus ministerstva spravodlivosti a sputnanie tlačovej slobody vyvolal neprehľadnú radu článkov, úvah, kritík a návrhov. Každá politická strana, každý väčší politický orgán zaujal k nemu stanovisko: návrh buď odmietajúc, buď ho sprostredkujúc a vysvetľujúc, alebo ho dokonca obhajujúc. Mnohé riešili problém konvenčne, jednoducho. Vynímam z týchto kritický článok prof. Zdenka Nejedlého (vo „Vare“).
Podľa neho ide pri otázke slobody tlače, nie o to, ako sa ona prevádza v skutočnosti, ale ako sa na ňu dívame my, aké z nej zaujímame stanovisko, lebo i keď faktický stav je zlý, je vždy ešte horšie, keď ľudia nie sú si vedomí v čom to zlo väzí. V plom uvedomení si zla a jeho príčin je zárodok riešenia vlastného problému.
Je veľmi zaujímavé, že nikde vo svete nebýva vládna tlač prenasledovaná konfiskáciami a kotrmeľcami cenzúry, ono je namierené vždy proti tlači opozičnej, protivládnej. Neobstojí za žiadnych podmienok stanovisko (prejavené v Českom Slove), hájace a ospravedlňujúce potreby cenzúry vzhľadom na „štátne záujmy“, poukazujúc pritom napríklad na nebezpečie zahraničnej špekulácie proti Kčs, franku, marke a pod. vzniklých zo zlomyseľne a vedome inšpirovaných článkov. Touto naivitou je treba zúčtovať raz a navždy. Menu nemôže zničiť nijaký článok a každá špekulácia na jej páde si vyláme zuby, pokiaľ štát robí dobrú finančnú politiku, práve tak ako žiaden novinársky článok mezachráni menu pred skazou, ženie-li ju do záhuby štát nezmyselnou politikou. Trochu národnohospodárskeho štúdia by autora o tom poučilo.
„Štátnotvorní“ zástanci status quo doporučujú medzi iným určitú prevýchovu, mysliac, že cenzúra bude znesiteľnejšia, až budú novinári lepší. Keď ale – aby som hovoril konkrétne – cenzúrna prax bez ohľadu zasiahla i časopisy koaličné, uvedomili si pokrokové strany koalície veľkosť nebezpečia.
Cenzúra je špatnou zbraňou i keď zdanlivo slúži obrane štátu, niet dôvodu ju pripúšťať, lebo podrýva korene demokratickej slobody, na ktorej je vybudovaný náš štát.
Prax konfiskačná, ktorá sa dnes uplatňuje za koaličného režimu, poškodzuje veľmi vážne štát a jeho mravné základy. Kde je sloboda tlače – a máme o nej na papieri v ústave krásny paragraf (č.113, odst.1) – tam nesmie byť cenzúry vôbec.
Inštitúcia cenzúrna nie je inštitúciou novou. Už v rakúsko-uhorskej monarchii sa dostatočne poznalo, čo znamená znásilňovanie tlače, ktorá chce povedať ľudu, verejnosti viacej, než dovolil reakcionársky byrokratizmus. Poznalo sa všetko utrpenie sputnanej slobody prejavu slova i tlače, keď každé slovo hovorené i tlačené podliehalo prísnej cenzúre, za ktorú nasledovali ešte prísnejšie tresty.
Maďari napríklad ničoho sa tak nebáli ako tlače, ktorá ich turecké hospodárstvo v Uhrách stavala do pravého svetla. Pre svoje ciele vedeli sami tlače využiť obratne a do krajnosti. V zahraničných časopisoch sa chlúbili slobodomyselnosťou svojho zákonodárstva, ačkoľvek celá ich politická mašinéria bola púhou hračkou ľubovôle županov a slúžnovcov, ktorým bol zákon nezákonom. Aby striasli zo seba domnelý náter zeme reakčnej, vynašli si tzv. „náhražky“ a „tajné cestičky“ na stíhanie nepohodlnej tlače: bez priamej cenzúry. Bol zavedený systém skladania kaucií. Navonok bola teda sloboda tlače zaručená, v skutočnosti však panoval hrozný absolutizmus. Cieľ však – oklamať cudzinu – bol dosiahnutý.
Omnoho šikovnejšie si počínala v tejto veci vláda pruská. Aby nemusela zaviesť cenzúru, vymyslela si iný prostriedok: zákaz poštovej dopravy. Nezaviedla cenzúru, ani nezrušila slobodu tlače, ale len nepohodlným časopisom odňala poštovú dopravu. Tak zachovala ústavu i slobodu tlače.
Takýto bol režim v dobe absolutizmu. Ako však skutočnosť ukázala, márne bolo toto potláčanie slobody slova i tlače, lebo násilie a nespravodlivosť vymstila sa v dvojnásobnej miere.
Podľa známeho princípu: akcia vzbudzuje reakciu, potvrdzujeme i dnes, že žiadny verejný prejav neškodí štátu toľko, ako potlačený prejav.
Cenzúra narobí štátu viac škody než úžitku, lebo konfiskácia už svojim faktom znekľudňuje, poburuje a vyvoláva najďalekosiahlejšie domnienky a tým škodí viacej než akýkoľvek prejav voľne prepustený. Keby boli tie prázdne miesta ňou vybielené prešli bez cenzúry, boli by si ich ľudia sotva všimli. Čím viac bielych oblôčkov, tým viac bielych škvŕn v novinách, tým viac to kričí!
Najlepšie sa tlači darilo a darí (relatívne, pravda mysliac k ostatným štátom európskym) podnes v Anglii, kde už v r. 1689, po konečnom odstránení Stuartovcov, dosiahol parlament od koruny slávnu bill of rights, v ktorom je obsažená i sloboda tlače. A začiatkom 18. storočia si anglické noviny vynútili slobodu úplnú, definitívnu. V duchu tejto vymoženosti v Anglii je podnes najväčšia a najpravdovejšia sloboda slova i tlače. Tam môže napísať i povedať každý čo chce, trebárs tú najväčšiu perfídnosť o samom kráľovi. Nie, pravda, žeby každý ten prejav bol beztrestný. Ublíži-li takýto prejav niekomu alebo niečomu, prirodzene podlieha tým istým zákonom ako všetko ostatné.
Anglický prípad nám môže slúžiť za vzor, lebo tak ako formálne uznanie zásad rovnosti a slobody, premena organizácie spoločnosti v moderný štát kapitalizmu a práce, prechod od viazaného k voľnému hospodárstvu, zdokonalenie dopravných prostriedkov, všeobecné rožšírenie vzdelanosti a účasť všetkých spoločenských vrstiev na verejných záležitostiach, ktoré podporoval menovite socializmus – tak ako toto všetko bolo príčinou rozmachu modernej tlače vôbec (v najširšom slova zmysle) – tak nezbytnou a nemysliteľnou podmienkou úprimnej, pravdivej, nefalšovanej verejnej mienky je slobodná na cenzúre naprosto nezávislá tlač.
Sloboda tlače sa stáva pre verejnosť zárukou slobody občianskej a nezbytným ventilom verejnej mienky.
Najväčším a najrozhodnejším nepriateľom cenzúry bol v Čechách redaktor „Národných Novín“, žurnalista výslovne liberálny, slobodomyseľný, pokrokový, demokratický. Havlíček bojoval za slobodu tlače v plnom slova zmysle, lebo len v tom videl hlavný prostriedok politickej slobody. Už on vedel dobre, že zakazovať opozičné noviny alebo akýmkoľvej spôsobom utlačovať nie je za našich (t.j Havlíčkových) časov žiadna štátnická múdrosť, pretože sa tým zmýšľanie ľudu neprerobí a vláda tým len patrne svoju slabosť a bázeň objavuje. Ako ďaleko sme zašli od Havlíčka?
Keď prednedávnom sa prevádzala reforma tlačového zákona, nebola – pochopiteľne – prijatá nijako s nadšením, ale priznalo sa, že do istej miery je oprávnená, lebo v tlači objavili sa vraj vlci, s ktorými nebolo možné súhlasiť ani pri najväčšej zhovievavosti. Toto zmierenie sa s menovanou reformou, však zdá sa, bolo len vítanou príležitosťou, aby sa pokračovalo na začatej ceste.
Preto, videli sme prichádzať ministerstvo spravodlivosti s novým pokusom o sputnanie tlačovej slobody na jednej strane a snahu novinárov zachovať aspoň terajší stav slobody tlače, t.j. beztrestnosť novinárov a odstrániť dnešnú konfiskačnú prax na strane druhej, tak sa musíme všetci bez rozpakov postaviť na jednotné, zásadné stanovisko: žiadajúce plnú slobodu tlače, akú majú v iných civilizovaných štátoch. Dopustí-li sa novinár trestného deliktu, musí sa mužne zodpovedať pred súdom ako každý iný občan. Môže-li republika pohnať pred súd starú negramotnú ženskú pre nerozumné slovo, tak skôr môže pohnať pred súd redaktora, ktorý sa dopustil trestného činu. Tak tedy stojí problém. Dnešný stav tlačovej praxe je nezákonný a musí byť upravený. Je len otázkou: ako?
Odstrániť cenzorov? Nie. Kričať na cenzorov nemá pre nás žiadny zmysel a význam, ani sa rozčuľovať, že cenzúra sa riadi politickým straníctvom svojho ministra a podľa toho ide raz cestou socialistickou, potom agrárnou a konečne klerikálnou. Príčina toho netkvie v cenzoroch, ale v cenzúre ako inštitúcii.
Sloboda tlače vylučuje cenzúru v akejkoľvek podobe.
Cenzúra v dnešnom slova zmysle je prostriedkom nemravným. Niekomu zaväzovať ústa a zamedzovať prejav myšlienky spoluobčanom len preto, že je odchýlkou od bežných názorov ofiviálnych je reakcionárskym na kvadráte. Keď preto organizácie novinárske protestovali svorne proti tejto „novote“, ktorá nie je vôbec dôstojná voči tvorcom verejnej mienky, tým menej v štáte, ktorý sa stavia medzi štáty moderné a skutočne demokratické, robili to plným právom a oprávnením.
U nás tak často sa radi chválime svojimi prednosťami pred inými štátmi, hlavne svojim pokrokom v obore sociálnom a kultúrnom, a tu zrazu prichádza fórum ministerstva spravodlivosti s nariadením, ktoré by znamenalo pri uvedení v praxi odobratie posledného zbytku tlačovej slobody.
Povedal som už raz na začiatku v duch Nejedlého, že nezáleží na praktickom prevádzaní cenzúrnej praxe, ale na stanovisku, aké my zaujímame k celému problému. Lebo, že dnešná cenzúrna prax je zlá, nepopiera rozumný a dospelý človek, ale horšie je, že vychádza z predpokladov, že tomu „za dnešných pomerov“ inakšie byť nemôže. Tak potom nielen stav vecí je zlý, ale je tu i malá nádej, že sa obráti v lepší. A tu musíme si uvedomiť jednu vec.
Sloboda tlače je conditio sine qua non (nevyhnutná podmienka, pozn.prekl) každej slobody politickej. Kde niet jednej zložky, tam chýba i druhá. Vlastný zmysel slobody tlače je nie ten, dovoľuje li vláda v určitých medziach, tu viac, tu menej, slobodomyseľne prejaviť určité názory pred verejnosťou. Nie, lebo kto pripúšťa akékoľvek obmedzenie tlače v akomkoľvek prípade, ten bojuje samozrejme sám proti sebe a tak popiera princíp na ktorom je sloboda tlače založená: naprostý nezávislý prejav vôle a názoru. Sputnanie prejavu slova a písma je eo ipso (práve tým, pozn. prekl) sputnaním politickej slobody.
V boji o slobodu tlače ešte jeden zjav bije nápadne do očí, a to je: nerozhodnosť. Že dnes možno čuť hlasy „obmedzte slovo novinárom“, „dajte zámku na hubu redaktorom“, „zavierajte buričov a falšovateľov verejnej mienky“ a tak ďalej, nesie vinu hlavne tzv. pokrokovo-republikánska verejnosť, ktorá buď si nie je toho zla dostatočne vedomá, alebo svojou indiferentnosťou úmyseľne podporuje reakcionársky systém: dedičstvo to vlád absolutistických. No a konečne vrcholom zla nie je ani ten krásny ústavný paragraf o slobode tlače, nemajúci žiadnej ceny v jeho praktickom prevádzaní (deje sa predsa pravý opak jeho), ale najväčšie zlo väzí v tom, že sa nájdu ešte rozumní a seriózni ľudia so skalopevným presvedčením, že to ináč byť nemôže, že to naša „štátotvornosť“ nutne vyžaduje. Žiaľ, že čiastka samých novinárov dáva prednosť nemravnému a ponižujúcemi stavu. Aký to osudný omyl!
Obmedzenie slobody slova a tlače je ničím iným než evidentným dôkazom slabosti a neschopnosti panujúceho režimu.
Sloboda tlače je len práve k tomu, aby sa mohlo prejaviť zmýšľanie k vláde odporné, lebo len tak je možno aby konečne rozličným bádaniam a posudzovaniam užitočná národu pravda najavo vyšla a do života sa uviedla. A tak tomu bolo vždy a je teraz a bude i naďalej.
Vláda najlepšie odzbrojí všetku jej nepriateľskú tlač, ak bude vládnuť v prospech ľudu. Skutočne demokratická vláda sa preto tiež slobody tlače nikdy nebála.
Pre DAV DVA spracovala Soňa Valovičová
