Ján Tazberík: SVETLO A INÉ STROJE. Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov,2016, 1. vyd., 83 s., ISBN: 978-80-89727-57-5
(Laudácia na knihu odmenenú Cenou Slovenského centra P.E.N.)
Básne mnohoročného kultúrneho dejateľa Jána Tazberíka preleteli nad slovenským literárnym kontextom akosi skromne a nenápadne, hoci ich beh sa skôr podobá maratónu ako šprintu na krátke trate. Tazberík debutoval v roku 1977 a za štyridsať rokov vydal šesť básnických zbierok, no nikdy sa nevnucoval ani lámačom básnických re-kordov v subverzívnosti, ani zideologizovaným lámačom básnických charakterov. K svojim vrcholným poetickým výkonom sa neprepracoval v súkromnej slonovinovej veži, ale jeho poézia sa vždy vyznačovala bezpodmienečnou dávkou autorskej subjektivity, bytostne reagujúcou na dianie v sebe i okolo seba.
Vari donekonečna by sme mohli špekulovať o spojeniach bás-nika s fenoménmi svetovej i domácej poézie – nie-ktoré odkazy nájdeme priamo v textoch Tazberíkových básní, niektoré sa stali priam partnermi lyrického subjektu –, no vo výslednom tvare básne ostáva básnik sám so svojou poéziou, originálom bez alternatívy. Najfrekventovanejšími slovami v Tazberíkových básňach sú svetlo, kameň a slovo. Toto cielené spájanie premenlivosti, reálnej trvácnosti a duchovnosti tvorí i základnú paradigmu jeho básnenia, ktorá prirodzene prešla v čase viacerými premena-mi a posunmi. Minuloročná básnická zbierka Svetlo a iné stroje je nateraz pravdepodobne vyvrcholením tohto náročného konceptu Tazberíkovej hry s básnickou realitou, básnickou imagináciou a básnickou realizáciou. Ťažiskom zbierky je stredná z troch častí. Sú v nej nerýmované verše, ale i takmer rozprávačské texty. Obe formy sa však vyznačujú takou mierou rytmizácie, že každé slovo nadobúda povahu nezameniteľnej a nenahraditeľnej jednotky, ktorá so šarmantnou prirodzenosťou zapadá do súkolesia ostatných jednotiek. Lyrické možnosti textov takmer vy-tlačila nanajvýš konkrétna metaforika, často zredukovaná do jediného slova, ktoré s prirodzenou dôstojnosťou bojuje o svoje miesto v nahustenom bás-nickom tvare. Takto sa Tazberíkove texty stávajú akýmsi rojom metafor – každá má vlastné skupenstvo, ale všetky pospolu prinášajú jediné svedectvo: že všetko, všetky ohrozenia i slasti, všetky životy i smrte, lásky i nenávisti, mentálne i spoločenské pre-mety, všetko je pohyb. Neuchopiteľný, nezvládnu-teľný, nekonečný. A zavše i nedoviditeľný, iba tušený. Tazberík sa po tom všetkom načahuje, ale nikoho nepresviedča, že na to aj skutočne dočiahol. Na-priek tomu to v každom básnickom texte opäť naostro a s vytrvalosťou skúseného gnostika skúša. Možno z inej strany, možno z iného uhla, z inej pozície neuspokojeného hľadača, ale vždy je to pokus o do-siahnutie nedosiahnuteľného. Niektoré časti textu sú dokonca vyčiernené a niektoré texty sa končia dvoj-bodkou: to, čo je za dvojbodkou, je rezervované azda čitateľovi, azda druhej strane zrkadla.
Mohlo by sa zdať, že autorovým božstvom je skepsa. Ale nie je to tak. Autorovým božstvom je pohyb. Skepsa je len cestou k pohybu. Preto môže s ta-kým filozofickým pokojom rozprávať o životných, prírodných, dejinných i spoločenských drámach, o drámach videnia i poznania, o dráme tvorby básne. Jeho posledná kniha je preto nielen zmysluplným vkladom do modernej slovenskej poézie, ale i mnohovravnou výzvou k jej kultivovaniu.
Alexander Havloník pre Literárny týždenník
