Neoliberálna EÚ ako bezpečnostná hrozba

V poslednej kapitole sa budeme venovať otázke bezpečnosti v priestore Európskej únie, ktorej členom je aj Slovenská republika. Primárne sa budeme orientovať na bezpečnosť spätú s sociálnymi, ekonomickými, demografickými, ale z časti aj ekologickými problémami spätými s usporiadaním Európskej únie ako spranacionálného združenia dnes ešte stále 28 členských krajín , aj keď po britskom referende o Brexite je už takmer isté, že sa bude jednať už iba o zoskupenie 27 členských krajín. Načrtneme historické súvislosti a okolnosti vzniku Európskej únie, jej inštitucionálne usporiadanie, ale aj ekonomické a iné okolnosti globalizácie, ktoré mali, respektíve majú vplyv na jej neoliberálne usporiadanie. Tieto okolnosti sa prejavili v životnom priestore Európskej únie najmä po kríze v roku 2009, kde od tohto obdobia môžeme vidieť sériu divergenčných vplyvov medzi jednotlivými členskými krajinami Európskej únie a eurozóny. Priblížime to aj z pohľadu Slovenskej republiky, ktorá je od roku 2004 členom Európskej únie a od roku 2009 aj členom spoločnej menovej únie, čo má vplyv aj na realizáciu a výkon politiky aj pozitívne, ale v niektorých ohľadoch aj negatívne aj u nás. Cieľom poslednej kapitoly bude analyzovať súčasné neoliberálne usporiadanie Európskej únie a jeho vplyv na bezpečnosť. Načrtneme aj možné alternatívne scenáre budúcej spolupráce európskych národov, ktoré zlepšia životnú úroveň, sociálnu ochranu, vzdelanie a istotu bezpečného prostredia pre všetkých občanov členských štátov Európskej únie.

Európska integrácia nie je náhodným procesom, nejde o ľubovoľný, alebo nebodaj nechcený proces, jednotlivé národné štáty sa vzdávali časti svojej suverenity v prospech Európskych spoločenstiev a neskôr od roku 1993 v prospech Európskej únie z objektívnych a vážnych dôvodov. Existuje v odbornej literatúre mnoho príčin a podnetov k vôli pristúpiť k takejto forme integrácie, avšak my považujeme rovnako ako uvádza Blaha(2014) za najpodstatnejšie najmä podnety v oblasti bezpečnosti, v zmysle zachovania mieru v Európe a a druhým rozmerom, ktorý sa stal hybnou silou európskej integrácie je sociálny rozmer, respektíve blahobyt.

Mnohým súčasníkom mierového spolužitia v priestore zjednotenej Európskej únie, príde život v mieri ako samozrejmosť, treba však podotknúť, že v kontexte pohnutej histórie kontinentu menom Európa, to tak určite nie je. Pri pohľade do minulosti, to tak samozrejme ani nie je, v Novoveku stojí za pripomenutie krvavá tridsaťročná vojna, vojna o španielske dedičstvo, vojny vedené Napoleonom, respektíve proti nemu. Najsilnejší odkaz určite zanechali dve svetové vojny počas ktorých zomrelo v Európe viac ako 90 miliónov ľudí, pričom viac ako hocikedy predtým bolo medzi obeťami tohto besnenia aj civilistov. Určite stojí za pripomenutie , že najväčšia kríza kapitalizmu minulého storočia priviedla k moci Adolfa Hitlera, ktorý následne rozpútal druhú svetovú vojnu a obludné zločiny holokaustu, pričom je na mieste dodať toto obdobie bolo spätá aj ďalšími zločinmi proti civilistom vedenými Stalinom v Sovietskom zväze. Ak si uvedomíme, že v akom stave bol celý Európsky kontinent po druhej svetovej vojne a to nemáme na mysli, len materiálne škody, ale aj nemalé škody na mysliach a v dušiach Európanov potom, čo prežili v čase besnenia najväčšieho konfliktu v histórii ľudstva.

Tu sa nám zdá pochopiteľné, že vyššie spomenuté okolnosti boli najvýraznejšou hnacou silou, ktorá viedla k politickej a ekonomickej integrácii za účelom ekonomického rozvoja, politickej stability, ale najmä mierového spolunažívania európskych národov. Súhlasíme so stanoviskom, že politická a ekonomická integrácia nie sú automatickým garantom bezpečnosti a spoločenskej stability pre členské štáty a všetkých občanov členských štátov krajín Európskej únie. Čo sa týka vyššie dvoch spomenutých pilierov európskej integrácie, teda zabezpečenie mieru a bezpečnosti a blahobytu, tak ich obsah sa dá vnímať aj vo vzájomne prepojených súvislostiach, kde nedostatočné naplnenie druhého piliera hrozí narušením aj toho prvého. Ukážkovým príkladom nám určite môže byť kríza v roku 1929, keď nárast nezamestnanosti, strata istôt, chudoba, absencia štátnej pomoci a mnohé ďalšie sprievodné javy viedli k tomu, že ľudia odpísali vtedajší ekonomický liberalizmus a zvolili za kancelára Adolfa Hitlera. Aj kvôli takýmito paralelám dávame na vedomie, že medzi týmito piliermi je veľmi tenká čiara, nič viac nám nedá za pravdu ako nárast extrémnej pravice v mnohých členských krajinách Európskej únie a žiaľ aj nárast preferencií neonacistickej strany Kotleba- ĽSNS u nás, ktorá sa netají sympatiami k vojnovej Slovenskej republike, satelitu nacistického Nemecka a osobe Jozefa Tisa, či iných vojnových zločincov, ktorí poslali do koncentračných táborov mnohých našich židovských, rómskych a iných spoluobčanov. Pokiaľ sa však vrátime k dvom pilierom európskej integrácie, tak ten prvý, teda garancia mieru je vo vnútri členských štátov Európskej únie naplnený a garantovaný, avšak nemá nám nedoplniť, že žiaľ politika mnohých európskych lídrov viedla k vyvážaniu vojen a konfliktov do okolitého sveta, viď aj príklad bývalého britského premiéra Blaira, ktorý bol aj predvolaný pred tribunál v Hágu za vojnové zločiny v Iraku. Takýchto prípadov by sme mohli nájsť viac za spomenutie stojí aj bombardovanie Líbye aj pod taktovkou iného britského politika Camerona.

Ale za veľmi nešťastný považujeme aj postup európskych lídrov na Ukrajine po vypuknutí občianskej vojny v roku 2014, kde namiesto snahy o diplomaciu a rokovanie s ruskými partnermi zvolili rétoriku nepriateľstva a plne sa podriadili doktríne americkej zahraničnej politiky. Toto všetko môže vyzerať ako súbor parciálnych problémov, avšak pokope to narúša integritu Európskej únie, ktorá potrebuje aj v oblasti medzinárodných vzťahov a otázke bezpečnosti si jasnejšie zadefinovať svoje záujmy a zmeniť štýl vedenia tejto politiky. Pokiaľ sa bavíme o druhom piliere, tak tu žiaľ musíme byť viac skeptickí najviac deficitov je práve v oblasti sociálnej a ekonomickej vo vzťahu k občanom Európskej únie. Bližšie sa tomu budeme venovať v nasledujúcich častiach práce, avšak akou uvádza Blaha(2009) Európa rovnako ako po druhej svetovej vojne aj teraz sa budeme musieť prihlásiť k politike solidarity, prosperity, plnej zamestnanosti, sociálnej ochrany, práv pracujúcich ľudí, naplneniu pozitívnej slobody, prekonaniu negatívne zadefinovaného vnímania slobody jednotlivca v liberalizme, tobôž v neoliberalizme, ktorý necháva jedinca napospas tlaku nadnárodného kapitálu. Pokiaľ sa nevydá Európska únia týmto smerom, tak nebude môcť čeliť nástupu extrémizmu a časom sa definitívne rozpadne.

Ďalej považujeme za nutné priblížiť okolnosti a súvislosti smerovania Európskej únie k neoliberálnej agende. V začiatkoch európskej integrácie v Parížskych zmluvách , ale aj neskôr v rámci takzvaných Rímskych zmlúv bolo ich súčasťou jasne zadefinované sociálne zákonodarstvo, podpora zamestnanosti, ochrana životnej úrovne, aktívna politika na trhu práce, snaha o zrovnoprávnenie postavenia mužov a žien v pracovnom procese. Neskôr sa súčasťou európskej politiky stalo aj ochrana a bezpečnosť zdravia pri práci, podpora ochrany pracovných miest, ochrana minimálnych pracovných štandardov, ale aj otázka participácie zamestnancov na riadení podniku. Tieto opatrenie boli výrazne redistribučného charakteru a mali výrazne pozitívne vplyvy na zamestnanosť, sociálnu inklúziu, bezpečnosť a práva pracujúcich ľudí a rast životnej úrovne.

V súlade už v texte vyššie uvedeným ,ale aj v súlade s tým ako uvádza Šikula(2014) výrazný zlom aj v procese európskej integrácie, tak ako aj inde vo svete nastal v kontexte neoliberálnej globalizácie, a presadenia takzvanej neoliberálnej kontrarevolúcie, ktorá pod taktovkou liberalizácie, deregulácie a postupnej privatizácie viedla k oslabeniu práv väčšiny Európanov a zároveň postupne aj odoberala na demokratickej legitimite Európskych spoločenstiev. Táto agenda sa neskôr prejavila aj do ďalších zmlúv, prvýkrát výrazne do prijatia Jednotného európskeho aktu v roku 1985, kde už bola sociálna dimenzia Európskych spoločenstiev posunutá jasne do úzadia. Kľúčovou bolo aj prijatie Maastrichtskej zmluvy v roku 1993, ktorá okrem toho, že dala tomuto integračnému spoločenstvu názov Európska únia, tak dala neoliberalizmu jasnú zelenú, pričom ako uvádza Ther(2016) bolo odstránených 300 prekážok v prospech voľného obchodu, v záujme takzvanej konkurencieschopnosti boli zlikvidované ďalšie sociálne práva obyvateľov vtedajšej Európskej únie. Všetky ďalšie zmluvy ako Amsterdamská, Nice, až po poslednú Lisabonskú zmluvu ide striktne v neoliberálnej agende a majú za následok odbúravanie sociálneho modelu Európskej únie, posilňujú demokratický deficit v prospech finančných a iných oligarchických elít, čo môžeme výborne nazvať ako fenomén oligarchickej demokracie(Hauser,2012).

Všetko ide v prospech agendy trhu a takzvanej liberalizácie, teda v prospech záujmy kapitálu, bohatých a mocných na úkor pracujúcich, na úkor inteligencie, na úkor strednej triedy. Tento trend žiaľ postupuje ďalej aj kontexte prijatia zmluvy CETA o voľnom obchode medzi Európskou úniou a Kanadou, ktorá aj napriek všetkým oficiálnym správam bude opäť len zlepšovať postavenie nadnárodného kapitálu na úkor práv pracujúcich ľudí, ale aj na úkor mnohých nezamestnaných, na úkor ekologických štandardov, a iných práv za ktoré minulé generácie dlho bojovali. Ďalšou veľkou hrozbou aj podľa Švihlíkovej(2014) by bolo prijatie zmluvy TTIP medzi Európskou úniou a USA. Táto zmluva by po prvé bola v prospech korporácií, na úkor národnej, ale aj európskej demokratickej legitimity, pričom argumentácia v prospech búrania taríf a prekážok voľného obchodu je až smiešna nakoľko, tie sú medzi Európskou úniou a USA takmer nulové. Schválenie tejto zmluvy môžeme vidieť aj z geopolitického hľadiska ako jasnú cestu k napätiu, konfliktom, vojnám, pretože veľká časť sveta sa dostane do područia amerického vplyvu, konkrétne do područia nadnárodných korporácií z USA a zo spolupráce bude vyčlenené Rusko a Čína a takéto globálne usporiadanie by sme mohli celkom trefne označiť za cestu ku korporátnemu fašizmu.

Neoliberálny trend takto prebiehal aj na úrovni starých členských štátov Európskej únie, aj na úrovni spoločných politík, ale samozrejme od 90-tych rokov aj krajinách postkomunistických. Ako uvádza Ther(2015) síce transformácia nebola vo všetkých postkomunistických štátoch úplne totožná, avšak určite jej môžeme dať označenie že bola vedená v medziach neoliberalizmu, to konkrétne na základe už vyššie spomínaného Washingtonského konsenzu. Neoliberálna kontrarevolúcia sa takto veľmi rýchlo preliala aj do týchto transformujúcich sa krajín. Treba uviesť, že existovali aj výnimky ako najzreteľnejšie pôsobí určite Slovinsko, z niektorých obdobiach aj Poľsko, ale väčšina ostatných krajín prešlo podobným procesom. Veľmi obľúbená je téza, že išlo o proces demokratizácie, proces prechodu od centrálne plánovanej ekonomiky do ekonomiky trhovej. Takýto diskurz vyjadrovania má mnoho trhlín, napríklad pojem trhová ekonomika nie je úplne presne, nakoľko išlo prioritne o zavedenie kapitalizmu, ďalej demokratizácia je podľa nášho názoru neúplná a veľmi okrajová. Môžeme určite vidieť pozitívne elementy tohto procesu, určite parlamentný pluralizmus, samospráva, zavádzanie politickej decentralizácie.

Problémom je však to čo Keller(2014) označuje za najväčší majetkový prevrat od čias bitky na Bielej hore v roku 1620, čo bolo podľa nás aj hlavným motívom sérii prevratov okolo roku 1989. Nespokojnosť s bývalým režimom, jeho slabnúca legitimita viedla k tomu, že vznikol priestor na občiansku iniciatívu a možnosť zmeny vtedajších pomerov, žiaľ aj požiadavka demonštrujúcich v Prahe a iných väčších mestách, kedy sa požadovalo niečo ako demokratický socializmus, v našich pomeroch Dubčekov ,,socializmus s ľudskou tvárou“ sa nenaplnila. Od počiatku po zmene režimu nastúpil neoliberálny diskurz pod vedením osôb ako Václav Klaus, či Leszek Balcerovicz v Poľsko. Tento proces bol aj na území Slovenskej republiky sprevádzaný nepodarenou privatizáciou vedenou v niekoľkých vlnách už od prvhé momentu vlády Vladimíra Mečiara aj za účasti podsvetia. Neskôr rovnaký trend aj keď v nie tak vulgárnom štýle nastúpil aj Mikuláš Dzurinda a jeho dve vlády spôsobili privatizáciu všetkých významných, dokonca aj distribučných podnikov, predaj bánk a iného štátneho vlastníctva, zavedenie degresívneho zdaňovania teda v neprospech väčšiny na vrub zníženia daní z luxusných tovarov.Žiaľ len kozmetický zvrat nastal keď sa do vlády dostala sociálnodemokratická strana Smer-SD pod vedním Róberta Fica. Je dôležité pripomenúť, že to bola práve Európska únia, ktorá pomáhala mnohým novým členom, teda postkomunistickým krajinám po ich vstupe v roku 2004 do tohto integračného zoskupenia. Ther(2016) uvádza že práve nástroje pomoci Európskej únie malý výrazný vplyv na fungovanie aj Slovenskej republiky. V prvom rade to bola určite požiadavka na zlepšenie stavu v justícií a otázke právneho štátu, zníženia korupcie, rôznych foriem diskriminácie a zlepšenia stavu politickej kultúry a fungovania samospráv. Veľmi pozitívny bol aj vplyv Európskej únie formou plného začlenenia do spoločného hospodárskeho priestoru, čo malo pozitívny dopad na príchod zahraničných investícií, ďalej sú to aj európske fondy, ktoré pomáhajú zlepšovať infraštruktúru, sociálnu inklúziu, ale z časti aj zamestnanosť. Súhrne by sme mohli povedať že vstup postkomunistických krajín do Európskej únie v kontexte ich transformácie mal skôr pozitívny efekt a pomohol utlmiť určite negatívne pnutia.