Je mi úprimne smutno z toho ako vidím, keď sa Slováci namiesto toho, aby spoločne bojovali proti spoločnému nepriateľovi, jeden druhému nadáva, jeden druhého neguje, jeden druhého chytá za slová, namiesto toho, aby jeden druhého podporili v tom čo robí a v čo verí. Je mi smutno z toho, ako tu ľudia jeden druhého osočujú.
Svoju zlosť treba zamerať nie na človeka, čo sa nás, za vás sa dennodenne bije, nastavuje svoju kožu, za človeka, ktorý je v tomto boji osamotený, ale tam, kde je to zlo skutočné, tam kde to zlo produkujú. Obrátiť sa a nebáť sa povedať čo si kto myslí. To osamoteného a tým aj slabšieho z vášho pohľadu nie je ľahšie kopnúť, že áno? Ale čo tak postaviť sa pravde do očí a nastaviť svoju hruď, svoje srdce a svoju hrdosť proti spoločnému nepriateľovi. Vaše istoty sa zmenili na ranu istotu občanom. Je mi smutno z toho, ako sa jeden druhého osočujú, urážajú, ako každý je ten najlepší Slovák a pritom stačí tak málo a to málo by urobilo tak veľa. Tým málom mám na mysli otvoriť si srdce a POCHOPENIE toho druhého. V tom čo píše nájsť niečo svoje, niečo čoho sa môžem chytiť. Negovanie je asi typická vlastnosť človeka. Namiesto toho, aby pochopil toho druhého, zistil si fakty, okamžite to zakope pod zem. Veľmi nedôstojné.
Je mi smutno z toho, ako sa nevieme spojiť za spoločnú myšlienku za spoločný cieľ. Sme jeden národ, máme jeden život, máme jednu slobodu a máme aj spoločnú víziu. Za ten čas čo sa tu všetci hádate a chytáte za slovíčka, gauneri dosadzujú svojich gaunerov do úradov a do dozorných rád, aby mohli vo veľkom kradnúť ešte viac. Im toto presne vyhovuje. Tu na FB si ľudia svoj hnev a pocity vyprázdnia. Im je jedno, že tu na nich nadávame. Im je názor ľudí ukradnutí.
Život robia skutky a nie slová, ktoré tu padli. Navrhujem ako prvé založiť jednu skupinu, kde všetci spoločne urobíme to, čo už malo prísť veľmi dávno a nedovoliť, aby sa naša krajina dostávala čím ďalej tým bližšie do priepasti. Pokiaľ s tým nič neurobíme, naše deti nebudú poznať krajinu, kde sme sa narodili. Bude tu len spúšť a všetko čo malo čo len najmenšiu cenu, bude patriť nejakému gaunerovi. Sme samostatné a jednotné Slovensko, samostatný a zvrchovaný štát a nedovolíme, aby nás niekto viac zdieral, ničil a podmaňoval si nás a naše deti. Otroctvo, novodobá forma genocídy a zotročovania obyvateľstva. Za demokraciou, ako to nazývajú tieto zločinecké skupiny sa schováva fašizmus a diktatúra. Týka sa to nás všetkých a kto sa tvári že nie, ten by si mal uvedomiť kde žije a kam spejeme ako národ a ako štát.
Nedovoľme zabudnúť na odkaz Štefánika, na boj Karla Kryla, Hodžu či Ľudovíta Štúra, na ľudí, ktorí svojím všemocným spôsobom sa nevzdali a nepodľahli, ale vždy so vztýčenou hlavou a slovenskou pracovitosťou, slovenskou vierou, slovenským odhodlaním a slovenskou vierou hrdo bojovali a stali sa modlami ich doby. Doby, v ktorej sa snažilo zvíťaziť zlo, doby, v ktorej sa našli jedinci, ktorí chceli napadnúť slobodu. Nikdy sa nevzdali a bojovali za to, aby sme sa my, mali lepšie. Namiesto toho, aby sme pokračovali vo viere a v odkaze minulých bojovníkov sa poniektorí uspokojujú s málom, s konzumom, ktorý je mu predkladaný, s prázdnotou, ktorú predkladajú ako zlatý poklad, dennodenné kauzy a vraždy sa stali samozrejmosťou života. Dajte si otázku „ Kedy ste mali naposledy jeden jediný deň, keď ste prežili len pekné a pozitívne veci“. Televízne správy dennodenne ukazujú zločiny, vraždy a smrť a podvedome nás nútia k tomu, aby sme si mysleli, že je to úplne normálne. Ale nie je. Normálne je nestrachovať sa, normálne je žiť naplno a s úsmevom, normálne je bez strachu s prechádzať. Kedy ste naposledy pustili von svoje deti a nebáli ste sa o ich život, o to,či ich nezbalí obchodník s deťmi, či nejaký pedofil nenaháňal, či drogový díler neponúkne „sladkosť“. Kedy ste si naposledy len tak večer sadli a namiesto tv si prečítali knihu, Taký Alexandre Dumas a jeho Gróf Monte Christo, kedy ste čítali knihu Osud človeka, Robinsoa Crusoa,alebo len Mayovky… Kedy ste si sadli len tak večer do kresla a pustili si Beethovena, Bacha, Mozarta či Čajkovského. Vychutnali si ich jedinečné tóny, ich silu a emócie, čo do toho dávajú. Kedy ste išli do lesa a vychutnávali si vôňu vody, zvuk lesa, jeho život a pozitívnu energiu. Kedy ste niečo urobili len tak, spontánne, len tak pre radosť, vyprázdnili myseľ a zabudli na všetko? Kedy ste mali naposledy deň, kedy ste nepremýšľali čo budete mať na druhý deň do úst, z čoho zaplatíte účty, či si môžete dovoliť ísť k lekárovi, či môžete ísť s rodinou do kina aby vám tých 30 euro nechýbalo v rozpočte, kedy ste svojej partnerke či partnerovi, rodičom, alebo starým rodičom kúpili niečo len tak, lebo ste mali chuť do urobiť. Kedy ste naposledy volali rodičom a povedali ste im, že ich máte radi. Koľko z vás si teraz povedalo, že nemám na to čas. A kedy ho chcete mať? O rok o 10 rokov, alebo keď skončí umelo vyvolaná ekonomická kríza? Žijeme tu a teraz a podľa toho by sme sa mali správať a aj konať. Zodpovedne a s čistým srdcom, otvorenou mysľou voči sebe, svojím blízkym, svojim rodičom a svojím deťom. Kedy ste naposledy niečo urobili bez toho, aby vás nenapadla myšlienka, čo si kto o vás bude myslieť? Pre človeka by mal byť život výzvou a nie utrpením, kreativitou a nie podliehaním, šťastím a nie slzami a trápením….Každý z nás si zaslúži život po akom túži, taký o akom sníva. Odpovedzte si úprimne bez negovania a nadávania na mňa, na vyššiepoložené otázky.
Začala prvá fáza boja za slobodu. Nepustime to už z rúk. Fáza Upovedomenia je dôležitou súčasťou nášho života, národnej hrdosti, spolupatričnosti. 9. Novembra začne fáza štrajkov. Chytíme sa okolo ramien a spoločne vypudíme zlo z našej krajiny.
Ak vás to čo len trošku zaujalo, prosím zdieľajte, alebo kopírujte. Národ sa musí zobudiť a prebrať z toho zlého sna a nájsť opäť hrdosť, ktorú nám naši predkovia zanechali. Nedovoľme podupať zem našich otcov a dedov. Našu rodnú zem.
Svätoplukové povestné prúty sú symbolom sily a našej moci. Nevravme si ako sa čo nedá, ale čo urobiť preto, aby sme sa spoločne dostali do cieľa. Hovorme o svojich cieľoch, snoch, predstavách. Nevravme si, že nás sa to netýka a že jeden jedinec niečo nezmôže. Každý jeden človek je dôležitý a každý jeden dokáže niečo urobiť. Ak sa vás niekto opýta, kde ste boli doteraz? Odpoveď znie, „nie je dôležité kde sme boli, ale to že sme tu teraz!“
Nicholas Tajomný Básnik
