Nie je dôležité zúčastniť sa, ale vyhrať

Článok z druhé čísla časopisu DAV DVA z augusta 2017

K napísaniu tohto článku ma inšpiroval nedávny objav, ktorý som učinila kdesi v novinovom stánku. Na moje prekvapenie som medzi haldami novín a časopisov typu Trend, .týždeň, Forbes, extra plus, Respekt objavila nenápadne sa krčiť v rohu noviny Úsvit. Na jednu stranu to bol príjemný šok, na druhú však umocnenie pocitu absolútnej prázdnoty ľavicového mediálneho priestoru u nás – výnimka potvrdzuje pravidlo.

Možno mi, z hľadiska môjho veku, neprináleží hodnotiť snahy a úsilia socialistických síl v 90. rokoch o presadenie sa vo verejnom diskurze. Hnutie sa určite potýkalo s finančnými ťažkosťami, s nedostatkom voľného času pre vyvíjanie dobrovoľníckej a nezárobkovej činnosti, bojovalo s reakčnými silami ako i existenčnými problémami, spojenými s každodennosťou nastoleného ekonomického (ne)poriadku… Môžem preto hodnotiť iba dnešok, ktorý sa (napríklad v zmysle výsledkov posledných parlamentných volieb, ako i celkového pravicového nastavenia našej spoločnosti) javí ako dôsledok dlhodobého zaháľania, kultúrneho zakrpatievania radikálnej ľavice a opúšťania kedysi vydobytých pozícií v kultúre

STRATA ZÁUJMU

Témou na diskusiu by bolo taktiež, do akej miery je toto opustenie verejného priestoru dielom „divokých“ 90. rokov alebo siaha ešte ďalej – paradoxne až do dôb socialistického režimu, ktorý dôrazom na extrémnu inštitucionalizáciu každej kultúrnej aktivity, každého spolku či združenia a ich podriaďovaním straníckej disciplíne dosiahol iba apatiu, nezáujem a odvrátenie sa bežného ľudu od ľavicových myšlienok. Uveďme za všetky príklad ženského hnutia (na Slovensku zmieňme najstarší ženský spolok Živena existujúci už od 1869, neskôr včlenený do Zväzu slovenských žien), ktoré na jednu stranu zaznamenalo za bývalého režimu výrazné úspechy, na druhú ale bolo ubíjané disciplináciou, ktorá bránila jeho ďalšiemu spontánnemu rozvoju. Ako píše D. Nečasová vo svojej analýze organizácií žien 1948 – 89: „Organizácie žien podliehali priamemu vedeniu ÚV KSČ… tu sa vytvárali aj ich základné programové línie a rozhodovalo sa o personálnom obsadení vedúcich postov.“ Taktiež v oficiálnych cieľoch nastáva postupne posun od presadzovania rovnoprávnosti k snahe „starať sa o politický a kultúrny rozvoj žien,“ čo v praxi často znamenalo len zapojenie žien do zamestnania…

TVORIŤ KULTÚRU

Nedostatok spontaneizmu a snáh o kultúru „zdola“ a vzniknuté kultúrne vákuum v súčinnosti s politickou zmenou v 89 podľa môjho spôsobili, že sa postupne kultúrno-spoločenského života zmocnili úplne a bezo zbytku liberáli. Z tohto príbehu zámerne vynechávam geopolitické a ekonomické pozadie, ktoré uvedené sily pozdvihlo k výšinám, či finančné injekcie pre tretí sektor a jeho účinnú „prácu“ s verejnou mienkou. To všetko je do veľkej miery pravdou a dnes už všeobecne známym faktom. Preto dookola o tom hovoriť už viac ako o zámere „odkryť pravdu“ svedčí o snahe ospravedlniť si svoj vlastný neúspech či neschopnosť byť aktívnym kultúrnym aktérom súčasnosti. V zásade totiž platí, že na kultúre sa nie je možné iba zúčastňovať, ale je treba ju aj vytvárať a formovať. Ľavicová inteligencia u nás (ak ešte o takom jave – v pravom slova zmysle – možno hovoriť) je buď v bezpečí akademického ghetta alebo ak aj „vyjde do ulíc“ a prelomí mlčanie, razí si tvrdo politickú líniu (bojuje o moc) a ignoruje témy kultúrne, považuje ich za podradné, odvádzajúce pozornosť od podstaty vecí.

Nie vždy je tento „odstup“ nutne principiálnym postojom. Niekedy je prosto pragmatickým riešením v situácii, keď jednotlivec súčasnej kultúre nerozumie – to je dané určite jej komplexitou, abstraktnosťou a exkluzivitou pre „vyvolených“ – neprístupnosťou a neuchopiteľnosťou pre masy (v čom opäť zohrávajú úlohu i finančné náklady kultúrneho života, ktoré si nie každý môže dovoliť). Liberálna vyššia stredná trieda má dnes „patent na kultúru“ – je o nej možné hovoriť iba ich jazykom… Socialistom a ľavici potom zostáva len (ne)dobrovoľne sa účastniť na tejto kultúre a v samom jej strede viesť osamelý boj – takpovediac, misijnú činnosť medzi „bezvercami“. Avšak darmo máte pravdu ohľadom výhod spoločenského vlastníctva či družstevnej formy poľnohospodárstva, keď vás bársaký liberál vysmeje, že ste nečítali „ekonomický“ článok v jeho novinách, že nepoznáte jeho obľúbenú kaviareň a nenavštívili ste festival artových filmov… Žijeme v postfaktickej dobe, kde „mať pravdu“ nestačí, spoločnosť sa riadi dojmami a je preto potrebné okupovať kultúrny priestor, (ktorý práve vytvára tento emočný náboj) –od kníhkupectiev, cez tlač, think tanky až po televíziu či divadlo a ak to nie je možné, tak vytvoriť vlastné.

Z HISTÓRIE…

Podobná situácia v podstate existovala aj niekedy na prelome 19. a 20. storočia a v tomto zmysle je naša pozícia lepšia, nakoľko sa je možné aspoň o niečo oprieť a niekde čerpať… Určite by sme v minulosti našli mnoho prípadov či pokusov o ľavicovú intervenciu do vtedajšej buržoáznej kultúry. Otázkou vždy bolo, či má byť postavená na odmietnutí alebo akceptácii dovtedy prevládajúcej kultúry. Spomeňme napríklad Proletkult, teda komunistické kultúrne hnutie orientované na proletariát a rozvoj jeho umenia a kultúry. V jeho začiatkoch zmieňme významné meno A.A. Bogdanova, filozofa a spisovateľa vyzdvihujúceho potrebu pozitívneho všeľudového umenia a kultúry. U nás zasa S.K. Neumann vydával časopis s rovnomenným názvom Proletkult. Hnutie samozrejme časom muselo čeliť problémom a konfliktom. Jednak sama avantgarda čelila dileme, či zotrvať v obmedzujúcich mantineloch „proletárskej kultúry“ alebo sa oslobodiť z jej rámca a prekonať ho; a jednak existoval silný tlak istých síl na demokratizáciu kultúry a jej sprístupnenie masám (ktorý vrcholil až v konzervatívny schematizmus a neumenie v stalinskom období). Každopádne je isté, že žiadna kultúra neznesie premenu v kult, a teda i jednostranné vyzdvihovanie proletárstva a dogmatické odmietanie všetkého cudzieho a „meštiackeho“ nemohlo dosiahnuť nový pozitívny stav, ale naopak, len „ničenie pamiatok“ v štýle Islamského štátu. Napokon i Lenin hovoril v roku 1921 o potrebe prehodnotiť a osvojiť si kultúrne dedičstvo všetkých čias – tzn. i progresívne prvky buržoáznej kultúry – iba tak možno stvoriť umenie naozaj pozitívne a nové.

Konflikt rozriešil až Charkovský medzinárodný kongres proletárskej literatúry v roku 1930 (ktorého sa zúčastnili aj davisti), ktorý zúčtoval so sektárskym vzťahom ku kultúrnym hodnotám minulosti, odmietajúcim ich ako výtvor nepriateľskej triedy. V československých pomeroch sa výsledky kongresu odzrkadlili na premene poetizmu v surrealizmus a proletárskej literatúry v socialistický realizmus, kde už boli rozdiely markantnejšie i na prvý pohľad.

AVANTGARDA?

Podobne i dnes potrebujeme kultúru, ktorá by mohla čerpať silu i z prevládajúcej, väčšinovej kultúry, ale zároveň prinášala niečo nové alebo aspoň uchopila novým spôsobom ľavicovú „tradíciu“. Pri tejto myšlienke mi nedá neuviesť tiež jeden negatívny príklad zo súčasnosti, ako možno poňať „ľavicový“ prístup ku kultúre – totiž prístup liberálnej ľavice, proti ktorej osobne nič nemám, avšak odmietam jej časté povýšenecké súdenie más a ich názorov – čo sa prejavuje značne v jej umeleckej tvorbe reflektujúcej napríklad „hnednutie“ našej spoločnosti alebo odpor k migrácii, ale neposkytujúcej žiadny ideál či koncept odstránenia príčin, ktoré k týmto javom vedú – nakoľko je sama nihilistická a takéto koncepty neuznáva a napáda. Jej „ľavicovosť“ v podstate spočíva iba v tom, že sama seba stavia do role akejsi novej „avantgardy“, ktorá pre „vyššie dobro“ musí diktátorsky a bezohľadne viesť tupú masu a ukazovať jej cestu. To sa, pochopiteľne, nestretá s priveľkým úspechom…

Požiadavka demokratickosti bude jednoducho vždy legitímna a aktuálna (tak v politike, ako i v kultúre) a nie je možné v mene preferovaných hodnôt (slobody a demokracie) okliešťovať slobodu kultúrneho priestoru. Každá inštitucionalizovaná avantgarda si totiž musí začať klásť otázku, či sa náhodou sama už nestáva konzervujúcim elementom a či je stále predvojom, hodným nasledovania – to platilo pre „avantgardu strany“ v ZSSR a platí to i dnes pre „avantgardu ľavicových liberálov“.

NIE KULTÚRE PRE VYVOLENÝCH!

Problém demokratického mandátu v kultúre ma na záver privádza k pozitívnemu a zaujímavému príkladu toho, ako sa to robiť dá. Konkrétne zmienim ruského umelca a iniciátora „Zväzu sovietskych umelcov“ Avdeja Ter-Oganjana, ktorý nežil, na prekvapenie mnohých, pred sto rokmi, ale žije dnes – v Prahe a na umeleckom poli aktívne vystupuje proti exkluzivite umenia prístupného iba úzkemu okruhu vzdelancov. Pracuje na obrode socialistického realizmu (!), nie však ako resuscitácie starých schém a „mauzóleí“ zašlých čias, ale ako novej aktualizovanej formy, ktorá ešte má čo povedať. Za cieľ si kladie odstránenie protikladu medzi avantgardou a socialistickým realizmom – napĺňa tak vyššie predostretý ideál – odkazuje na ľavicovú tradíciu, chopí sa jej novým spôsobom a nepohŕda ani kultúrou väčšiny.

Uveďme tiež, že sa nejedná o akéhosi okrajového nevýznamného autora. V rebríčku ArtChronika obsadil 23. miesto medzi 50 najvplyvnejšími osobnosťami ruského umenia. Z času na čas sa mu nejaký mediálny priestor ujde i v mainstreame (napr. kritické vyjadrenie na adresu Pussy Riot z roku 2012).

Zostavoval tiež Manifest radikálneho realizmu (spolu s filozofom Michaelom Hauserom, umelcami Vasilom Artamonovom, Alexeyom Klyuykovom a Dominikom Formanom), obsahujúci zaujímavé postrehy, ktoré citujem namiesto záveru:„Umenie sa už dlho nachádza v agónii. Táto agónia sa prejavuje vyprázdnenosťou, bezbrehosťou a nezrozumiteľnosťou jeho formy. Stratilo zbytky spoločenského vplyvu, pretože nedokáže sprostredkovať svoje myšlienky. Jeho dosah sa obmedzuje iba na ‚zasvätených‘, ktorí sú na jeho existencii z rôznych dôvodov závislí… Zbúralo akékoľvek umelecké kritériá. Umenie do seba môže vstrebať úplne všetko a uspokojiť sa ako nasatý kliešť s faktom, že vôbec existuje… Štít estetiky dnes nanešťastie pozdvihujú umelci-egoisti, ktorí, presvedčení o výnimočnosti svojho ducha, zahlcujú nás individualistickými umeleckými výpoveďami často za hranou gýča a nedokážu formovať nič, čo by malo univerzálny a nadčasový charakter. Jedni vytvárajú úbohé karikatúry starých majstrov predmoderných dôb, druhí naopak miešajú modernistické tvaroslovie s postmodernými princípmi a unavujú nás nekonečnou expresiou nezaujímavých pocitov, dojmov a príbehov svojich ‚originálnych osobností‘, ktorých sú zástupy. Vyprázdnený a prefabrikovaný individualizmus a originalita sú morom dnešného umenia, ktoré tak priamo súzvučí s logikou neskorého kapitalizmu. Nemôžeme sa zbaviť dojmu, že napriek všetkej deklarovanej jedinečnosti a výnimočnosti sú si umelecké diela stále podobnejšie a zlievajú sa v jednu neurčitú masu bezvýznamných objektov.“

Ľubica Š.

---