O Alainovi Badiouovi, udalosti lásky, dekonštrukcii umenia a postmodernizme. Pavol Dinka v rozhovore s Michaelom Hauserom v knihe Láska k moci a moc k láske II. (VSSS, 2017)

DINKA, Pavol: Láska k moci a moc k láske. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017

Pavol Dinka, najnovšie nositeľ národnej ceny za literatúru faktu – Ceny Vojtecha Zamarovského, pripravil už svoju štrnástu knihu, tentoraz s názvom Láska k moci a moc lásky. Už samotný titul naznačuje obsah diela, jeho poslanie a zameranie. Autor sa vydal na cestu hľadačstva pravdy v zložitom procese vývoja našej spoločnosti, predovšetkým však vo sfére kultúry, umenia, literatúry, filozofie a politiky. Láska u neho v symbolickom vyjadrení predstavuje vzťah k pravde, chápe ho ako najvyššiu hodnotu, do kontrapunktu stavia zneužívanie a prekrúcanie pravdy pre zištné ciele človeka (láska k moci) a veľkú silu pravdy (moc lásky) v procese duchovného povznesenia jednotlivca i spoločnosti.

Kniha obsahuje kultúrno-filozofické a politologické rozhovory s domácimi a zahraničnými intelektuálmi – filozofmi, politikmi, spisovateľmi a ekonómami. Umenie viesť interview Pavol Dinka preukázal už vo svojej knihe Besy kapitalizmu…, ktorá sa hneď vypredala. Nie náhodou si rozhovory s Pavlom Dinkom zahrnuli do svojich kníh významní českí filozofi Václav Bělohradský, Michael Hauser a Marek Hrubec. Čitateľ ďalej nájde v knihe eseje a úvahy na významné spoločensko-kultúrne, umelecké a literárne témy, literárne črty a reportáže a napokon mediálne analýzy so špecifickým podtitulom Zajakávanie mediálnej mysle. Dielo ako celok ponúka bohaté podnety na zamyslenie.

Špeciálne pre DAV DVA pre vás prinášame seriál ukážok z tejto knihy. Knihu si môžete objednať tu. Druhá časť rozhovoru s Michaelom Hauserom, prvá časť tu.

LÁSKA K MOCI A MOC LÁSKY, DRUHÁ ČASŤ

Objavil sa nový prvok – sebakritika, ktorá bola v podstate dovtedy nemysliteľná. Išlo o veľký posun v myslení a konaní vedúcich funkcionárov strany.

Usilovalo sa o integráciu kritiky do samotného systému. Poukázal na to aj Dubček na májovom zasadnutí ÚV KSČ v roku 1968: „Jednoznačne kritizujeme vrchnostenské a autoritatívne metódy v straníckej práci, ktoré umŕtvovali aktivitu členov. Manipulovať s ľuďmi nie je možné. Musíme sa dôsledne oddeliť od zločinov päťdesiatych rokov, za ktoré nesú zodpovednosť určité skupiny vo vedení strany, ktoré sa postavili nad stranu, nad spoločnosť a nad zákony štátu. Opustili a pošpinili programové komunistické ideály strany, rovnako ako demokratické a socialistické ideály spoločnosti.“ Ak má strana získať presvedčivosť, musí do seba absorbovať kritiku samej seba, čiže urobiť kroky, ktoré boli dovtedy spojené s prenasledovaním a perzekúciou.

Bol to však experiment, ktorý mal z hľadiska bipolárne rozdeleného sveta a Československa ako satelitu Sovietskeho zväzu len malú šancu na úspech.

Bola to cesta po neznámej zelenej lúke, ktorá mala viesť k experimentálnemu spojeniu demokratických tradícií so socialistickými tradíciami – vtedy niečo také nebolo samozrejmosťou – k socialistickej demokracii. Protagonisti Pražskej jari sa bránili pred skĺznutím do formálnej demokracie západného „strihu“, ktorú pokladali za niečo regresívne. Išlo o vytvorenie demokracie hlbšieho typu, ako je parlamentná demokracia v západných krajinách. Boli presvedčení, že kreujú niečo spravodlivejšie, komplexnejšie, niečo viac ako to, čo funguje na Západe, či Východe. Demokratický status sa usilovali uplatniť aj v oblasti ekonomiky. Nebolo to, ako sa to môže dnes javiť, len nejaké lacné hospodárske žblnknutie do vody. Ekonomická stránka veci sa týkala reforiem, ktoré povedú k spojeniu plánu a trhu. Napokon, táto myšlienka ani dnes nestratila na svojej aktuálnosti a progresívnosti. Vieme, že západné krajiny rozvíjajú v súčasnosti tzv. strategické plánovanie v úsilí vymaniť sa z krízy. V Pražskej jari stál tento proces ešte o jedno poschodie vyššie, pretože ekonomika mala spoločenský charakter – štát mohol efektívnejšie a rýchlejšie uskutočniť reformy smerujúce k demokratizácii hospodárstva prostredníctvom budovania ekonomickej samosprávy v podnikoch (podnikové rady).

Po neúspechu Pražskej jari nastúpila normalizácia. Aký je pod-ľa vás rozdiel medzi normalizačným obdobím a päťdesiatymi rokmi? V jednom z rozhovorov ste povedali, že za Husákovej éry sa vytváral pomerne spokojný život väčšiny. Ľudia síce museli ísť do sprievodu, formálne prejaviť súhlas s režimom, ale myslieť si mohli, čo chceli. V tom boli slobodní. Za stalinizmu to bolo naopak – človeka trestali aj za to, čo si nemyslel. Môžete nám tieto poznámky rozviesť?

Hlavný rozdiel spočíva v tom, že v päťdesiatych rokoch mal socializmus „veľký fond dôvery“, ako to zdôrazňoval Eduard Goldstücker. Mnoho ľudí ochotne tolerovalo rozličné excesy stalinizmu najmä z tých dôvodov, že v nich videli pôrodné bolesti nového ľudskejšieho spoločenského poriadku. Prejavilo sa aj u takých vynikajúcich mysliteľov, ako boli Karel Kosík alebo Milan Machovec. Čiastočne dokonca aj u Jana Patočku. Táto dôvera sa však definitívne rozplynula po augustovej okupácii Česko-Slovenska v roku 1968. V Husákovej ére sa legitimita režimu zakladala na budovaní konzumnej spoločnosti, a nie na ideáloch socializmu. Kto ich bral vážne, bol podozrivý a stačilo málo, aby skončil v krimináli. Chartu 77 možno do určitej miery chápať ako pokus pripomenúť režimu ideály, ku ktorým sa hlásil. Keby sa Husák a ďalší predstavitelia normalizácie vyznačovali väčšou prezieravosťou, vyhlásili by Chartu 77 za vlastnú aktivitu – integrujúc tak opozíciu. Mohli podobne ako Tito v Juhoslávii povedať: Vítame vašu iniciatívu, poďte, budeme spolupracovať.

V úvode rozhovoru ste povedali, že obraz minulého režimu je medzi niektorými generáciami značne skreslený. Silno sa zdôrazňujú len jeho niektoré negatívne stránky (žalárovanie, tábory nútených prác, cenzúra, ostnatý drôt), na sociálne výdobytky (právo na prácu, sociálne práva, kolektivizmus) sa akosi zabúda. Ako možno rozleptať túto jednostrannosť?

V jednej diskusii ma prekvapil český konzervatívny publicista Roman Joch, ktorý mi začal vyratúvať oblasti, v ktorých bol minulý režim lepší ako ten súčasný – napríklad v otázke stredného školstva, keď pokračoval v tradícii prvorepublikového a rakúskeho vzdelávania zameraného na osvojenie humanistickej kultúry. Ak priznáme určité kladné stránky autoritárskym diktatúram, povedzme prvky sociálneho štátu v nacistickom Nemecku, mali by sme ich akceptovať aj v podmienkach socialistických diktatúr. Ide tu len o otázku času, inak je to skôr problém verejného diskurzu v českých krajinách a pravdepodobne aj na Slovensku. Minulý režim sa tu predstavuje ako ríša zla, ale zároveň najmenej polovica obyvateľstva ho pokladá za porovnateľne dobrý alebo dokonca lepší ako režim súčasný. Aj preto má v Čechách stále tak vysokú podporu KSČM, momentálne najsilnejšia opozičná strana.

Doteraz sme hovorili o pravde-udalosti v politicko-spoločenských podmienkach. A čo napríklad udalosti v ostatných sférach ľudského života

Badioua nemožno pokladať iba za politického filozofa, ale aj a najmä za novátora budujúceho základ veľkej filozofie (podobne ako Heidegger), ktorá umožňuje výklad všetkých významných vecí na tomto svete. Jeho vzkriesenie sa týka všetkého, čomu on hovorí silná singularita, čiže taká udalosť, ktorá síce vznikla v konkrétnej situácii, v konkrétnom čase, ale môže ovplyvniť éru, ktorá s tým nemá nič spoločné, skrátka, môže začať pôsobiť niekde inde. Určite by sme našli nejaké udalosti, ktoré obsahujú túto singularitu vo všetkých štyroch podobách pravdy. Sám uvádza príklad z dejín vedy: Archimedove matematické zákony boli zabudnuté vinou Aristotelovho odsúdenia platónskej matematiky a objavujú sa znova až u Galilea, ktorý ich oživuje, začleňuje do svojich právd – udalosti vedy. Nastáva vzkriesenie, ktoré posilňuje Galileove vedecké závery. Ďalšou takou udalosťou je objavenie teórie množín Bernardom Bolzanom, českým matematikom hovoriacim po nemecky, od ktorej sa odvíjajú Badiouove základné filozofické postuláty. Keď som s ním chodil po Prahe, ukázal som mu Klemetinum, niekdajšie jezuitské kolégium (dnes česká Národná knižnica), kde sa táto teória rozvíjala – bol to pre neho nesmierny symbolický zážitok.

A ako je to s udalosťami v umení? Vašou nosnou, značne kritickou témou je postmoderna. Ako sám tvrdíte, až pod vplyvom Adorna ste pochopili správnosť myšlienky, že rozum by sa mal usilovať o po-chopenie umenia. Adornova negatívna dialektika, ktorá neruší odlišnosť oboch pólov (rozumu a umenia), vytvára medzi nimi plodné napätie, vzájomné obohacovanie. Môžete nám bližšie rozviesť tieto tézy?

Dnes sa oba póly dosť často oddeľujú. Umenie sa chápe ako útočisko pred vyprázdnenou racionalitou alebo ako oblasť, kde nám neprichodí klásť nejaké otázky. Medzi typické gestá súčasných umelcov patria vyhlásenia – k svojmu dielu vám nič nepoviem, nech si ho každý zakúsi sám. Je to až póza: nerozumuj a prežívaj. Všade sa hovorí o pocitoch a najvyšším kritériom umenia je hodnotenie – páči/nepáči. Je to znak toho, aký má dnes väčšina ľudí vzťah k rozumu. Chápe ho ako silu odcudzenia, ktorá ich pripravuje o tzv. autentické prežívanie. Odcudzenie rozumu a nadvláda pocitu boli mimochodom jeden z koreňov nacizmu, ako o tom svojho času písal Lukács. Nacistický spektákl vyvoláva povznášajúce pocity, ktoré platia ako hlavný argument pre prijatie nacizmu. Nadvláda pocitov v dnešnej kultúre je aj jednou z príčin, prečo nie je ľavica masovo príťažlivá. Ľavica vždy kritizovala bezprostredné prežívanie ako ideológiu – a Stalinov kult osobnosti možno zaradiť medzi najväčšie odchýlky od tejto tradície. Rozum nie je odcudzená sila, lež sila, ktorá dáva orientáciu a napokon aj ľudskú dôstojnosť. Súčasné umenie je také slabé práve preto, že nemá orientáciu, ani dôstojnosť – nevedelo vytvoriť plodnú syntézu emotívnej a racionálnej zložky umenia. Buď je gýčovito emotívne, alebo je prehliadkou vyprázdnenej a nudnej racionality – myslím tým predovšetkým na dnešný konceptualizmus. Lukács písal o tom, že kapitalizmus separuje jednotlivé zložky ľudskej bytosti, v súčasnosti do-spela táto separácia do extrémnej polohy. Angažovať sa proti kapitalizmu v umení znamená usilovať sa o syntézu prežívania a rozumu. Ak je definíciou tzv. klasického umenia práve táto syntéza, treba byť klasický. To je dnes je-diný skutočne subverzívny umelecký postoj.

Vo svojich reflexiách ste konštatovali, že antické umenie presahuje rozmery vtedajšieho socioekonomického usporiadania a pôsobí ako paradigma, ktorú nemožno už nikdy naplniť. Mysleli ste to vážne?

Áno, myslel som to vážne. Antické umenie chápem ako najrozvinutejšiu syntézu racionálneho a emotívneho pólu ľudskej bytosti podmienenú jedinečnou súhrou ekonomických, politických a kultúrnych činiteľov v čase klasického Grécka. Autorom tejto úvahy je Marx, ktorý v Úvode ku kritike politickej ekonómie píše o disproporcii medzi materiálnou produkciou a úrovňou umeleckej tvorby. Spoločnosť na vyššom stupni ekonomiky máva oveľa slabšiu úroveň umenia ako spoločnosť na nižšom ekonomickom stup-ni. Ekonomický rozvoj nevedie nevyhnutne k rozvoju umenia, zväčša to býva naopak: ekonomický progres sprevádza umelecký úpadok. Marx hovorí o tendencii, nie však o tom, a to zdôrazňujem, že je to zákonitosť. Je veľmi zložité dosiahnuť úroveň gréckeho umenia v iných historických podmienkach – Marx preto podčiarkuje, že grécke umenie „v istom zmysle platí ako norma a nedostižný vzor“. Zvlášť dnes je grécke umenie to hlavné umenie, a nehovorím to iba kvôli Syrize a súčasnému Grécku.

Vaše slová sú ostro vyhranené voči súčasnej postmoderne. Myslíte si, že umeniu nič nedala?

Azda ešte nikdy v moderných dejinách nebolo umenie také slabé ako v tzv. postmodernej ére, ktorá existuje už takmer polstoročie. Čo vzniklo v literatúre, výtvarnom umení, v hudbe? V porovnaní s prvou polovicou dvadsiateho storočia je to ozaj málo. Vytráca sa tak samotná predstava, čo je umenie. Práve grécke umenie je najlepší prostriedok na energetizovanie pojmu umenie. Nejde, prirodzene, o napodobňovanie, ale predovšetkým o prebudenie viery v umenie v období, keď spí hlbokým spánkom.

Podľa vašich úvah prišlo v postmodernom neskorom kapitalizme k tomu, že estetika sa stala produkčným faktorom, umenie sa premenilo na tovar. Dnešok sa vyznačuje vytrácaním hraníc medzi umením, morálkou a spoločnosťou. Aké je z toho východisko?

Nazdávam sa, že východisko nastolí samotný historický proces, ako by povedal každý historický materialista. Momentálne sa zaoberám militarizáciou postmoderny. Putinov poradca Surkov vypracoval stratégiu nonlineárnej vojny, v ktorej sa uplatňujú pojmy postmoderných filozofov ako Derrida alebo Deleuze. Postmoderná vojna nemá mať jasné hranice, ani jasne vymedzené jednotky – všetko bude dekonštruované, zbavené logických vzťahov. Vojna je fragmentarizovaná do určitých bodov, ktoré nevytvárajú bojovú líniu, rozptyľujú sa do mnohých fragmentov. Nič sa nedefinuje – cieľ vojny, ani spojenectvo, a vlastne ani to, kto je nepriateľ. Všetko zostáva postmoderne neurčité a dekonštruované. Ak by prišlo k vojne, bude mať práve taký charakter. Pôjde o prvú postmodernú vojnu v dejinách. Militarizácia postmoderny však môže viesť k tomu, že umelci dospejú k sebareflexii a povedia si: aha, dekonštrukcia, transgresia, neurčitosť predstavujú kategórie, ktoré slúžia vojenskej moci. Je nevyhnutné ich odmietnuť a usilovať sa o niečo iné.

Po dekonštrukcii umenia by mala nastať jeho rekonštrukcia. V čom a ako? Priblížte nám vaše predstavy v oblasti literatúry.

Pod rekonštrukciou myslím prevrátenie postmoderných kategórií. Môžem dať návod: rob vždy opak toho, čo robí väčšina. Ak sa väčšina hlási k pravici, prihlás sa k ľavici, ak väčšina umelcov tvorí rozličné neurčité artefakty, daj svojmu umeniu určitosť, strohosť, jednoduchosť. To je postoj, ktorý takmer nikdy nesklame. Keď sa človek usiluje myslieť a tvoriť inak ako väčšina, môže prísť na niečo originálne – tým najviac prospeje väčšine. V literatúre by som to chápal tak, že začneme aktom odčítania (subtrakcie), o ktorom hovorí Badiou, alebo vstupom do suicidálneho priestoru – písal som o tom v knihe Cesty z postmodernismu. Ide o to, aby sme sa dostali do priestoru vyčlenené-ho z daných myšlienkových schém a vzorcov písania, ktoré pôsobia ako nie-čo záväzné či prirodzené. Je to akýsi literárny zostup do podsvetia, ktorého predobrazom môže byť Brochova Smrť Vergiliova, približujúca „svetonosnú a spásonosnú ničotu“, ktorá leží na samom dne podsvetia. Spomeniem ešte Eliota, ktorý v Štyroch kvartetách píše: „Tma okysličujúca dušu vyprázdňuje vďaka utrpeniu zmyslovosť a očisťuje lásku od všetkého časového.“ Tam sa naskytá onen priestor, v ktorom sa literatúra a písanie pretvára i pretavuje, prechádza očistnou kúrou a dáva jej vlastnosti, o ktoré v postmodernej kraji-ne dávno prišla: literatúra a písanie sa stávajú podstatné, prinášajú podstatné poznanie, skúsenosti a túžbu.

Vráťme sa opäť k Badiouovi, k jeho štvrtej, nemenej dôležitej udalosti – udalosti lásky. V útlej knižočke Chvála lásky tvrdí: „Svet myslenia sa nedá nikdy oddeliť od prudkých milostných poryvov. Filozofia od svojich zástancov vyžaduje, aby prijali úlohy mudrcov, umelcov, aktivistov, ale i milencov.“ Akú úlohu zohráva v živote človeka láska?

Láska je sila vymykajúca sa inštrumentalizácii a výmenným vzťahom. Ľudia sa jej dnes vyhýbajú, pretože je značne emotívna a náročná na časové investície – vyjadrené hrozným ekonomickým jazykom. Človek volí radšej sex v neurčitých a hybridných vzťahoch. Najhoršie je, že hybridný spôsob ľúbostného života sa javí ako niečo prirodzené a láska pôsobí ako niečo divné, až vyšinuté. Láska však vyčnieva zo zabehnutého účtovníctva, na ktoré sa premieňa dnešný život. Nebodaj ju chápeme ako cudzorodý prvok. Význam lásky spočíva v tom, že vytvára konkrétny vzťah ku konkrétnej bytosti, a tým odmieta vzťah alebo vzťahy k niekomu inému. Je v nej sila odmietnutia, vy-stúpenia zo životného účtovníctva.

Podľa Badioua je každá udalosť vzácna..

Udalosť lásky je takisto vzácna, aj napriek tomu však vzniká, čo priznáva viacej ľudí ako by človek čakal. Ide o protest proti postmodernému kapitalizmu, ktorý sa odohráva v centre našej bytosti. Žiaľ, za slová o láske sa nie-kedy takmer hanbíme. Všimnite si, že dnes sa otvorene hovorí o všelijakých perverzitách ako o niečom normálnom, no keď spomeniete lásku, vyznie to takmer ako niečo neslušné. Láska je vlastne jediná perverzita súčasnosti.

Badiou tvrdí, že láska je rovnako dôležitá v politike, odzrkadľuje schopnosť dospieť k rovnosti. Podľa neho to zahŕňa pojem komunizmus. Je vôbec niečo také možné?

Lásku ako politickú kategóriu by sme nemali podceňovať. Politika sa zvyčajne chápe výhradne ako mocenské stretnutie a vytváranie účelových spojenectiev na presadenie určitých záujmov a cieľov. Je to len časť pravdy. Predo mnou sa zakaždým vynára zvláštna záhada – záhada veľkej politiky. Keď niekto stavia politiku iba na mocenskom pragmatizme, málokedy vytvorí skutočnú a dlhodobú moc – také spojenectvá sú krehké a zradné. Spojenec zavetrí, že protistrana ponúka väčší „bochník chleba“, začne kolísať a časom prejde na opačný breh. Ak sa usilujeme o skutočnú moc, potrebujeme niečo viac ako je trhový princíp a poskytovanie výhod. Kto mal v európskych dejinách skutočnú a dlhodobú moc? Bolo to niekoľko postáv, ktoré stelesňovali oslobodzujúcu myšlienku. Nielenže ju hlásali, ale dávali jej telo, vlastné telo. Pravzor je Ježiš. Nebažil po moci, ale volal po oslobodení mesianistickým slovníkom v podobe príchodu kráľovstva budúceho veku, ako to výstižne charakterizuje Milan Machovec. V európskych dejinách sme po dlhé stáročia nemali nič také mocné ako bolo kresťanstvo – práve ono zhmotňovanie myšlienky, jeden z najzáhadnejších javov, prebúdza k životu spoločenské hnutia a organizačné formy vyznačujúce sa dlhodobou politickou mocou. Inak povedané, tajomstvom ozajstnej politickej moci je láska alebo ešte ináč: láska je moc a moc je láska.

Ako sa v súčasnosti vracať k minulému a zároveň produkovať nové, ako môže minulosť začať žiť v našej prítomnosti, ako môže minulosť začať zhmotňovať budúcnosť?

Walter Benjamin hovoril, že sociálna revolúcia spätne vykupuje utrpenie minulých generácií. Silu a oprávnenie môže čerpať z prehier predchádzajúcich emancipačných zápasov, a nie z vízie šťastnej budúcnosti. Problém spočíva v tom, že v postmodernom svete sa vzťah k minulosti narušil, vyzerá to tak akoby nijaká minulosť neexistovala alebo existovala len ako obyčajná scéna z historického seriálu. Utrpenie minulých generácií nevyvoláva nič, nijakú trvalú ťažobu či zodpovednosť. Navyše dnes má budúcnosť inú farbu ako v Benjaminových časoch – čiernu. Jeho výrok môžeme pokojne pozmeniť v tom zmysle, že revolúcia vopred vykupuje utrpenie budúcich generácií. Základným horizontom emancipačných zápasov nie je minulosť, lež budúcnosť, v ktorej sa bude rozhodovať takpovediac o všetkom. Minulé zápasy a ich hrdinovia nám dávajú silu nevzdávať sa, hoci sa musíme brániť proti všetkým ako husiti. Nie je na tom nič čudné. Husiti čerpali silu od prvých kresťanov, Rosa Luxemburgová, Karl Liebknecht a nemeckí radikálni socialisti od antického Spartaka a podobne…

… čiže vzory pre súčasné zápasy treba hľadať v minulosti. Stačí to?

Stačí. Postmodernizmus nijaký iný zdroj sily neobjavil a jeho zákaz vzorov sa končí tým, že všetci sú slabí, krehkí a pokladajú sa za „obete systému“ namiesto toho, aby s ním bojovali. Vlastne ani nemôžu! Vyhoreli, ocitli sa v depresiách. Identifikáciu s historickými vzormi pokladajú za pozostatok autoritatívnej kultúry, identifikujú sa s bezmocou a užívajú antidepresíva. Azda časom pochopia, že Spartakus, Ježiš, Hus, Žižka, Louis Blanc, Rosa Luxemburgová alebo Lenin sú lepší liek na postmoderné choroby ako anti-depresíva.

Nepochybne sa to týka aj súčasnej politiky…

Máte pravdu. Politická strana je modernistický pojem, vznikol ešte v moderne. Postmodernistickou formou politiky je napríklad alterglobalizačné hnutie, kde existuje pluralita rozličných pojmov. Nie je to v nijakom prípade politická strana, je to skôr určitá sieť. Politika sa rozptýlila do rôznych bodov a sietí a práve na ich báze môže vzniknúť nové poňatie politickej strany, ktoré už nebude zodpovedať prvotnému modernistickému chápaniu, ale bude reagovať na stav, ktorý nastolila postmoderna, čiže súčasnosť. Vychádzať bude z poznatkov a skúseností moderny a postmoderny. Ešte pred desiatimi či pätnástimi rokmi sa v Porto Alegre, pri zrode alterglobalizačných fór, hovorilo o tom, že ľavica urobila chybu, keď sa usilovala najprv prevziať moc a až potom zmeniť spoločnosť, bolo vraj potrebné vykonať pravý opak, systém zmeniť zdola. Pozrime sa však, čo sa za tie roky reálne zmenilo? Nič! Ibaže sa uskutočňujú fóra, kde ľudia prednášajú o tom, čo sa má zmeniť. Te-raz by mal prísť na rad ďalší krok – spojiť oboje – zmeniť svet zdola aj zhora. Jednoznačne sa ukazuje, že postmodernistická politika zlyháva aj so svojím heslom zmeniť svet zdola. Je tu jediné východisko – politická strana, ktorá bude úplne iná ako dnešné politické strany a ktorá zmení predovšetkým základný postoj k politike.

Politické strany nie sú jedinými subjektmi politického systému. Ich poslanie a ciele niekedy suplujú rôzne inštitúcie, organizácie, samosprávne orgány. Ako sa pozeráte na činnosť súčasných politických strán? Myslíte si, že sú schopné plniť nové politické ciele?

V súčasnej podobe určite nie. Možno to pokladať za problém všetkých politických strán na svete, jednoznačne to vyplýva z ich prepojenia na ekonomické systémy jednotlivých krajín a nadnárodných monopolov. Na druhej strane by som však rád poznamenal, že tento faktor ešte neznamená degradáciu politickej strany ako takej. Aj tu platí – abusus non tollit usum – zneuži-tie niečoho neruší užitočnosť veci. Iné však je, že dnešné politické strany sú zmesou korupcie, arogancie a presadzovania súkromných záujmov. Problém spočíva v tom, že rôzne spoločenské hnutia, ktorých pribúda v Európe ako húb po daždi, vnímajú politické strany ako symbol korupcie a morálno-politického zlyhávania, čo vytvára medzi nimi hrádzu. Neobyčajne silná je táto hrádza v našich podmienkach. Celkom ináč sa vyvíjala situácia v Nemecku, tam už od sedemdesiatych rokov minulého storočia zaznamenávame spolu-prácu medzi občianskymi hnutiami a politickými stranami, a napríklad Stra-na zelených vznikla priamo z občianskeho ekologického hnutia. Súčasnosť nevybočuje zo zaužívaných a stereotypných rámcov, vezmime si napríklad hnutie španielskych Rozhorčených, stále zotrvávajú na rovnakej úrovni, budujú komunikačné siete, stretávajú sa, diskutujú, usporadúvajú demonštrácie. Zamyslime sa však nad tým, ako zasahujú do politiky? Pravda je, že môžu meniť verejnú mienku, lobovať medzi politickými stranami, ale to je všetko. Skrátka, vplývajú na subjekty, ktoré majú príslušnú prácu vykonať za nich. K čomu to potom vedie? Politická strana síce pod tlakom niečo upraví, no tým sa to končí. Ide však o to, aby sa z hnutia vytvorila určitá politická platforma, ktorá môže nadobudnúť charakter politickej strany nového typu a konkurovať ostatným.

Je na to súčasná teória, najmä politická filozofia pripravená? Ako hodnotíte jej stav vo svete?

Ak by som mal odpovedať jednou vetou, uviedol by som, že sa odtrhla od života. Posledné veľké filozofické teórie a koncepcie vznikli zhruba pred tridsiatimi až štyridsiatimi rokmi. Za najvýznamnejšiu pokladám Anti-Oidipus z roku 1972 od francúzskeho filozofa Gillesa Deleuza a psychoanalytika Felixa Guattariho. Autori vytvorili nové ponímanie sociálnej reality, ponímanie, v ktorom nie sú ako základné jednotky nijaké fixné body, skôr sa stretneme s tokmi, ktoré sa môžu rôzne vetviť a zauzľovať; dôraz sa kladie na chápanie subjektu spojeného s tzv. strojmi túžby: v subjekte pôsobí niečo neosobné, kapitalizmus potom zákonite produkuje schizofrenické, vnútorne rozpoltené subjekty. Inak povedané, stroje túžby vkladajú do nás, subjektov, predstavy späté so spoločnosťou, túžime po tom, čo nie je naše – to na jednej strane, na druhej strane však zároveň chceme niečo iné ako to, čo do nás vkladajú stro-je túžby. Výsledkom je zásadné protirečenie, subjekt sa nikdy nestane sám sebou. Resumé z toho znie: v kapitalizme už neplatia Freudove predstavy o vývoji indivídua, rúca sa bašta klasickej psychoanalýzy – Oidipov komplex. Myslím si, že po smrti filozofov, ako boli Deleuze, Foucault, Derrida, zostal vo filozofii trón prázdny…

Pokračovanie nabudúce.

Knihu si môžete objednať tu.

---