O zákulisí politiky v minulom režime. Rozhovor Pavla Dinku s Petrom Colotkom

Prinášame Vám ďalší zo série unikátnych rozhovorov Pavla Dinku…

O ZÁKULISÍ POLITIKY V MINULOM REŽIME

• Pán profesor, vaša profesionálna dráha sa začala na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Je známe, že ako pedagóg ste boli u študentov neobyčajne obľúbený najmä pre vašu erudíciu a citlivý prístup k poslucháčom školy. Ako si spomínate na tie časy?

Po skončení vysokoškolského štúdia som začal pôsobiť ako asistent na katedre občianskeho a rodinného práva. Priznám sa, že na rozdiel od viacerých ročníkových kolegov, ktorí o pedagogickej profesii doslova snívali, ja som taký zámer nemal. Toto povolanie sa mi zdalo akési „sedavé“, nesúzvučné s mojou letorou, túžil som pôsobiť vo víre života. Najpríhodnejšia mi prichodila „novinárčina“. Prezradil som to aj svojmu profesorovi Štefanovi Lubymu; po štátnicovej skúške sa ma totiž raz opýtal, či by som sa nechcel stať jeho asistentom. Zo slušnosti som odvetil, že o sympatickom návrhu pouvažujem. Len čo som zatvoril dvere profesorovej pracovne, potichu som si povedal: „… tak to teda nikdy!“ Napokon som predsa len ostal fakulte verný…

• Študentom sa nič lepšie nemohlo stať…

Naďalej som sa usiloval ostať jedným z nich. Za katedrou som zdôrazňoval, že pokračujem vlastne v štúdiu a matériu chcem prednášať zrozumiteľným spôsobom, aby mohli pri skúškach uspieť. S úsmevom som poznamenal, že na rozdiel od nich som za svoje ďalšie vzdelávanie aj platený. Oporu vo mne našli i počas študentských rebélií na začiatku roka 1956, v tzv. Pyžamovej revolúcii. Pod vplyvom výsledkov XX. zjazdu KSSZ poukazovali na negatívne javy fungovania socializmu i v našich podmienkach, nepáčili sa im praktiky vtedajšieho politického vedenia – neriešili sa citlivé otázky vysokoškolákov, dokonca sa rátalo so zrušením vojenskej prípravy na vysokých školách. Proti študentským nepokojom prišli tvrdé mocenské zásahy, iniciátorov vylučovali zo škôl, trestali aj inými spôsobmi. Viacerým mladým pedagógom sa to nepáčilo, vystupovali na ich obranu. Ja osobne som študentom radil, ako majú vypovedať pred disciplinárnymi komisiami, a zároveň som sa usiloval, v rámci svojich možností, vplývať na členov komisií, aby neposudzovali vysokoškolákov prísnymi očami.

• A výsledok, pán profesor?

Za všetko hovoria fakty: na našej fakulte okrem jedného študenta (Antona Blahu), ktorý mohol po roku, keď som sa stal dekanom, v štúdiu pokračovať, neprišlo k vylučovaniu zo školy, komisia udelila len viacero ústnych pokarhaní.

Z DIPLOMATA A MEDZINÁRODNÉHO SUDCU POVERENÍK

• Vďaka vašim vedomostiam a odborným skúsenostiam vás v roku 1962 vymenovali za člena Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. Čo to pre vás znamenalo?

Predovšetkým ďalej sa odborne vzdelávať a zdokonaľovať vo francúzštine. Odišiel som na študijný pobyt do Francúzska, a to v čase (október 1962), keď v Paríži vládla napätá politická atmosféra v súvislosti s oslobodením Alžírska spod koloniálnej nadvlády a aj v spojitosti s Karibskou krízou, ktorá mohla vyústiť do jadrovej katastrofy. Najprv som navštevoval Jazykový inštitút v Grenobli, neskôr parížsku Sorbonnu. V zaujatí príprav na svoju misiu som odrazu prostredníctvom nášho veľvyslanectva dostal telegram, v ktorom ma predseda SNR Jozef Lenárt vyzval na okamžitý návrat domov…

• Čo vám v tej chvíli napadlo?

Netajím, prekvapilo ma to. Naši diplomati sa nazdávali, že v tom bude nejaké nedefinované podozrenie. Dokonca niektorí za tým hľadali paralelu so smutne známym odvolaním Vladimíra Clementisa z USA. Do vlasti som sa vrátil prvým spojom – a to i na počudovanie mojej manželky, ktorá o ničom nevedela.

• Zrejme ste boli ako na ihlách…

Máte pravdu. Na druhý deň som šiel s malou dušičkou za Jozefom Lenártom, z ničoho nič mi oznámil, že ma navrhujú na funkciu povereníka SNR pre spravodlivosť. Bola to výzva, ale aj zodpovednosť. Najprv som sa zdráhal, milšia mi bola pozícia v Haagu. Priateľsky na mňa naliehal aj novozvolený prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček – ten mi prezradil, že do mňa vkladajú veľkú nádej pri prekonávaní nezákonností, ku ktorým došlo v Česko-Slovensku v období kultu osobnosti, a aj pri zabezpečovaní rehabilitácií nespravodlivo odsúdených. Napokon som súhlasil a po mojom nástupe do funkcie ma vzápätí menovali za člena Barnabitskej komisie, ktorá mala preskúmať dôvody ideologickej a súdnej perzekúcie tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov v päťdesiatych rokoch.

ČLEN BARNABITSKEJ KOMISIE

• Ponorili ste sa teda do štúdia archívnych dokumentov uložených v bývalom kláštore barnabitiek. Čo ste sa z nich dozvedeli?

Pre mňa hrozné veci – súdne procesy boli umelo vykonštruované, niesli sa v duchu mocenskej odplaty za presadzovanie vyšších kompetencií slovenských orgánov. Smutnú úlohu pri tom zohrali Viliam Široký, Karol Bacílek, Pavol David, Václav Kopecký, ale aj Antonín Novotný a ďalší. Po analýze spisov väčšina členov komisie dospela k rozhodnutiu, že neprávom a nespravodlivo odsúdených treba v plnom rozsahu rehabilitovať, vrátiť im občiansku česť a primerane zaradiť do verejného života. A vinníkov, prirodzene, potrestať! Následné zasadnutie ÚV KSČ tieto závery odobrilo, pravda, nie do všetkých dôsledkov.

• Aké sa vás zmocňovali pocity pri študovaní dokumentov z týchto monsterprocesov?

Ľútosť a rozhorčenie nad tým, s akou nehoráznosťou a surovosťou potupili nevinných ľudí. Nevedel som sa zmieriť s tým, ako kruto zaobchádzali pri výsluchoch s mojím obľúbeným básnikom Lacom Novomeským i ďalšími, obdivoval som Gustáva Husáka, ktorý ako jediný odolával zločinným metódam vyšetrovateľov a zostal verný svojmu presvedčeniu. Tým, že sa nenechal zlomiť, pomohol aj ostatným obžalovaným.

• Ako reagovali na závery komisie vaši nadriadení v Prahe?

Na tie časy to boli odvážne rozhodnutia… Veľmi skepticky, až odmietavo. Zakrátko som to pocítil v podobe predvolania (spolu s Jánom Azudom zo SAV) na „raport“ k prvému tajomníkovi ÚV KSČ Antonínovi Novotnému pre moju účasť na konferencii právnikov v Smoleniciach. • Ak sa dobre pamätám, český historik Karel Kaplan niečo také spomína v knihe o Antonínovi Novotnom… Pamäť vás neklame. Presnejšie, na pokyn Antonína Novotného mala Krajská správa ŠtB podrobne spracovať môj životopis a aj životopis veliteľa Východného vojenského okruhu Samuela Kodaja. Čestne však musím uviesť, že Antonín Novotný po objasnení mojich dôvodov súvisiacich s účasťou na konferencii v Smoleniciach zaujal seriózne stanovisko, priznal, že ho zle informovali, dokonca dal podnet na vznik právnej komisie ÚV KSČ na čele s tajomníkom Vladimírom Kouckým a sekretárom Zdeňkom Mlynářom.

• Pán profesor, trocha sme odbočili. Vráťme sa k rehabilitáciám…

Boli to háklivé veci, nešlo to ako po masle. Na úvod som sa stretol s krajskými straníckymi tajomníkmi a predsedami súdov, požiadal som ich, aby aparát strany nezasahoval do činnosti justičných orgánov. Ak sa tak stane, majú mi to oznámiť. Jeden taký prípad sa vyskytol, keď predseda Krajského súdu v Bratislave nevyhovel Antonínovi Novotnému, ten ho za to navrhol odvolať z funkcie. Požiadal som Alexandra Dubčeka, aby v tejto veci intervenoval u Novotného s tým, že ak sa budú podobné veci opakovať, okamžite sa vzdám funkcie povereníka. Novotný naostatok od návrhu s nevôľou ustúpil. Skrátka, za každú cenu som sa usiloval zamedziť tomu, aby stranícky aparát vstupoval zásahmi do súdneho rozhodovania.

NESPOKOJNOSŤ SO ŠTÁTOPRÁVNYM USPORIADANÍM

• Historické udalosti v roku 1968 nevznikli z ničoho nič. Predchádzali im mnohé menšie či väčšie, navonok niekedy aj neviditeľné spory a konflikty, ktoré vnútri spoločnosti, ba aj komunistickej strany postupne narastali už od druhej polovice päťdesiatych rokov. Na Slovensku vládla čoraz väčšia nespokojnosť so štátoprávnym usporiadaním republiky, s potupným a ponižujúcim postavením slovenských národných orgánov zakotveným v ústave z roku 1960.

V roku 1964 sa prijal dokument Za plnšie uplatnenie SNR, no aj pri jeho konkretizácii vznikali konflikty. Napríklad na zasadnutí ÚV KSČ v roku 1966 som pri prerokúvaní zásad nového zákona o národných výboroch navrhoval, aby rozpočet pre NV na Slovensku schvaľovala Slovenská národná rada a aby aj Bratislava mala postavenie zodpovedajúce významu hlavného mesta. Antonín Novotný, ktorý rokovanie viedol, ma pri vystúpení viackrát prerušil a doslova okríkol, že svojimi návrhmi narúšam integritu štátu a princípy ústavnosti. Novotného môj prejav podráždil a podobným spôsobom na mňa zaútočil aj počas večere. Dokonca vyslovil názor, že Gottwald sa dopustil chyby, keď v Košickom vládnom programe pripustil existenciu slovenských národných orgánov, ktoré vraj len komplikujú riadenie štátu. Vtedy zasiahol inokedy ústupčivý Jozef Lenárt (predseda vlády ČSSR) a odporúčal, aby sme si vyjasnili svoje názory pri inej príležitosti. Na prekvapenie Novotný súhlasil, podal mi ruku a prisľúbil, že ma na takú rozpravu pozve. Nikdy k tomu však neprišlo.

ROK 1968

• Potom nadišiel rok 1968, Pražská jar, nastala zásadná výmena straníckej nomenklatúry, rozprúdil sa demokratizačný proces, zmeny nastali aj na čele štátu. Ako sa ďalej vyvíjala vaša politická kariéra?

Po odstúpení Antonína Novotného a zvolení Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka ÚV KSČ (január 1968) som sa nazdal, že nastala vhodná príležitosť vrátiť sa do medzinárodného súdnictva či na univerzitu. Človek mieni, život mení. Stranícke vedenie ma zaraz šikovalo na funkciu ministra vnútra ČSSR – to som však rezolútne odmietol, rovnako aj post generálneho prokurátora ČSSR. Naostatok mi navrhli miesto podpredsedu vlády ČSSR pre koordinovanie tzv. justičných rezortov. V tejto oblasti som bol doma, nedalo sa nesúhlasiť – navyše ak post ďalšieho podpredsedu ponúkli Gustávovi Husákovi ako výraz jeho funkčnej rehabilitácie. Videl som v ňom skúseného staršieho kolegu.

STRETNUTIE S GUSTÁVOM HUSÁKOM

• Pripomeňte nám vaše stretnutie s Gustávom Husákom. O čom ste sa vtedy v Prahe rozprávali?

Ubytovali nás, ako členov slovenskej vlády, najskôr v známom hoteli Praha. Sadli sme si spolu na izbu, dali si kávu, vypili zopár pohárikov, vyrozprávali sme sa z našich životných príbehov. Vtedy sa Gustáv Husák prvý a posledný raz otvoril predo mnou ako kniha, dozvedel som sa o jeho detstve, dospievaní, politickom vyzrievaní, príprave a priebehu SNP, povojnovom pôsobení vo významných funkciách, ale aj o strastiplnom živote po zatknutí, súdení a žalárovaní za vykonštruované obvinenia. Mnohé som z dokumentov Barnabitskej komisie poznal, no aj tak mnou Husákovo svedectvo hlboko otriaslo. Ako len musel veriť socialistickým myšlienkam, keď vydržal toľké utrpenie a svojho presvedčenia sa nezriekol?! Našu dišputu uzavrel slovami: „Do života sme štartovali za rovnakých podmienok, lenže s výrazným odstupom rokov a s rozdielnymi životnými osudmi.“ Mal pravdu, môj osud bol jednoduchší, priamočiarejší, neporovnateľný. Od tých čias som mnohé jeho politické kroky chápal, najmä s ohľadom na medzinárodnopolitickú situáciu, neznamenalo to však, že som sa s nimi vždy aj stotožňoval.

• Obaja ste sa stali podpredsedami vlády ČSSR. Vy ste zodpovedali za oblasť legislatívy, koordináciu právnej úpravy súdnych rehabilitácií, Gustáv Husák zase za prípravu právneho statusu federálneho usporiadania štátu. Nepochybne ste museli úzko spolupracovať…

 Ináč to ani nemohlo byť! Vzájomne sme sa radili, informovali, inšpirovali. Pokiaľ ide o mňa, konzultoval som s ním otázky súdnych rehabilitácií, prípravy tlačového zákona, zákona o združovacom a zhromažďovacom práve i ďalšej dôležitej legislatívy. Nemálo času sme, prirodzene, strávili pri diskusiách nad formuláciami znenia ústavného zákona o federácii. G. Husákovi som pripomínal, aby osobitne dbali na citlivú oblasť, citlivú najmä pre Slovákov, a to na precízne profilovanie ekonomických kompetencií národných republík, aby sme sa vyhli krízovým situáciám, ktoré by mohli pri „rozbehu“ federácie nastať. Mal som tým na mysli komplementárnosť a vyrovnávanie úrovne oboch našich ekonomík. Prax ukázala, že sa táto problematika v zákone dostatočne nereflektovala, čo vyústilo hneď v začiatkoch do viacerých komplikácií.

FEDERÁCIA – VÝZNAMNÝ DEMOKRATIZAČNÝ PRVOK

 • Prijatie Ústavného zákona o česko-slovenskej federácii (schválený 28. októbra 1968 a účinný od 1. januára 1969) bolo aj napriek začínajúcemu normalizačnému procesu významným a dovtedy nevídaným demokratizačným prvkom v spolužití oboch národov, ale aj občanov štátu, najmä Slovákov. V súčasnosti sa tento krok podceňuje, ba niekedy až vulgarizuje. Za akých okolností sa rodil tento zákon?

Nebol to ozaj jednoduchý proces, či už príprava alebo prijímanie zákona. V schvaľovacom procese mali napríklad poslanci národnostných menšín výhrady voči ustanoveniam pripravovaného ústavného zákona o národnostiach (niektoré formulácie boli ozaj nedomyslené), dokonca niektorí poslanci maďarskej národnosti vyhlasovali, že budú bojkotovať hlasovanie o ústavnom zákone, ak sa status národností v niektorých častiach nezmení. Na žiadosť Gustáva Husáka som sa s poslancami národnostných menšín stretol, vypočul si ich pripomienky, vydiskutovali sme si háklivé otázky a napokon sme dospeli ku kompromisnému riešeniu. Ešte aj dnes vysoko oceňujem postoj poslancov Júliusa Lörincza za maďarskú a Heriberta Panstera za nemeckú národnostnú menšinu.

• Bolo to v každom prípade víťazstvo rozumu na prospech zdravého a korektného spolunažívania oboch národov a všetkých národností v našom štáte. Ako ste ho oslávili?

Neboli to nijaké bujaré oslavy, po schválení zákona sa všetky zainteresované strany stretli, pripili sme si s Gustávom Husákom a s poslancami bez ohľadu na národnú a národnostnú príslušnosť a zaželali novému federatívnemu usporiadaniu úspešnú cestu do budúcnosti.

OKUPÁCIA VOJSKAMI VARŠAVSKEJ ZMLUVY

• Sľubný vývoj po januári prekazila okupácia vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. V tom čase ste stáli v centre spoločenského pohybu. Ako sa pozeráte na tieto udalosti s odstupom času takmer päťdesiatich rokov? Dalo sa okupácii predísť umnejšou politikou vedenia strany a štátu? Akú úlohu v týchto udalostiach zohralo pokrokové krídlo na čele s Dubčekom a konzervatívne biľakovské krídlo?

Moskva sa spočiatku domnievala, že situáciu v našej krajine ovplyvní prostredníctvom osoby Alexandra Dubčeka – vzhľadom na politickú minulosť jeho otca i jeho rodiny ho pokladala za oddaného stúpenca Sovietskeho zväzu. Aj sám Dubček sa nazdával, že Sovieti ho budú z tohto titulu rešpektovať; ukázalo sa však, že Leonid Brežnev voči nemu nejakú veľkorysosť neprejavil a ani Dubček mu veru nepoklonkoval. V tejto atmosfére pozvali česko-slovenské vedenie na schôdzku piatich krajín Varšavskej zmluvy do Varšavy – naša strana to odmietla. Či to bol správny krok, nemožno jednoznačne povedať. Historické dokumenty však svedčia o tom, že v tom čase bolo už rozhodnuté o vojenskej intervencii do našej vlasti. Situácia sa ďalej vyostrovala, veľmi negatívnu úlohu v tomto smere zohral tzv. pozývací list (Indra, Švestka, Kolder, Kapek a Biľak), ktorým Brežnev zdôvodňoval doma i pred svetom vstup intervenčných vojsk piatich krajín do Česko-Slovenska. Nasledovali ešte stretnutia v Čiernej nad Tisou a v Bratislave (Brežnev ich zrejme použil len ako krycí manéver), ale to na situácii už nič nezmenilo.

• Aké postoje zastával v týchto turbulentných chvíľach Gustáv Husák?

O jeho postojoch kolujú všakové chýry. Môžem však potvrdiť, že Gustáv Husák sa v tom čase jednoznačne postavil proti okupácii. Najlepšie to dokumentuje táto epizóda: tajomník ÚV KSS Miloslav Hruškovič informoval v budove ÚV KSS straníckych funkcionárov o údajne internacionálnej pomoci spriatelených krajín, vraj na základe oficiálneho pozvania najvyšších predstaviteľov strany a štátu. Gustáv Husák označil informáciu za absurdnú a aj vďaka tomuto postoju mu predsedníctva ÚV KSS a SNR vystavili splnomocnenie, aby ako člen delegácie vedenej prezidentom Ludvíkom Svobodom legitímne zastupoval slovenskú stranu na rokovaniach v Moskve.

• S akým cieľom odlietala delegácia do Moskvy? Čo mala dosiahnuť?

Predpokladalo sa, že na rokovaniach so sovietskou stranou sa vyjasnia okolnosti i príčiny okupácie a dohodne sa odchod intervenčných vojsk piatich armád Varšavskej zmluvy z nášho územia. Aspoň tak sa vyjadril Ludvík Svoboda počas medzipristátia na bratislavskom letisku. Len čo som Gustávovi Husákovi, podľa pokynu predsedu SNR Ondreja Klokoča, odovzdal splnomocnenie predsedníctva SNR, riaditeľ letiska ma informoval, že pán prezident vystúpi na schody lietadla, aby sa trocha osviežil. Chcel som ho pozdraviť, no on sa ma kritickým tónom opýtal, čo robím ako podpredseda česko-slovenskej vlády v Bratislave. Odvetil som mu, že som prišiel do Bratislavy spolu s Gustávom Husákom, kde sa mal prerokovať návrh zásad federálneho usporiadania štátu, ale rokovanie sa z pochopiteľných príčin nekonalo. Prikázal mi rýchlo sa vrátiť do Prahy, lebo sa tam šíria reči, že Slovensko sa pridalo na stranu okupantov. Ubezpečil som ho, že to nie je pravda, napokon, Gustáv Husák mu to môže ako člen delegácie dosvedčiť. Ešte dodal, že zastupovaním prezidenta počas neprítomnosti nikoho nepoveril, vraj je presvedčený, že sa v ten deň úspešne z Moskvy vrátia. Zdalo sa mi to nereálne.

PO NÁVRATE DELEGÁCIE Z MOSKVY

• Vrátili ste sa do Prahy? V tom čase to nebolo jednoduché…

Do Prahy som sa vracal 26. augusta rôznymi bočnými cestami; rozhlas totiž viackrát opakoval správu, že Gustáva Husáka a mňa zadržali okupanti – musel som byť jednoducho ostražitý. Prenocoval som v Kolíne, v Prahe som dostal informáciu, že mám ísť na Hradčianske námestie. Tam som sa predpoludním 27. augusta stretol s členmi delegácie, ktorá priletela z moskovských rokovaní.

• S kým konkrétne?

So všetkými, ale predovšetkým s Gustávom Husákom. Zaujímal sa o situáciu na Slovensku a zároveň ma informoval o výsledku moskovských rokovaní. Dosiahli návrat unesených predstaviteľov strany a nášho štátu, vrátane Františka Kriegla, ktorý odmietol podpísať dojednaný protokol, ďalej uznanie a rešpektovanie zákonným spôsobom volených či menovaných funkcionárov, stiahnutie intervenčných vojsk z miest a obcí do vymedzených priestorov. Neodpustil som si otázku, kedy cudzie armády opustia našu krajinu. Husák mi odpovedal strohou protiotázkou: „Vari si myslíš, že k nám prišli s tonami tankovej ocele, stovkami lietadiel a státisícmi vojakov tak, ako sa chodí do vašej Dubovej na Michala na ,odpust´?!“ Keď zbadal moju vydesenú tvár, zmierlivo dodal: „Odídu v bližšie neurčenom čase, zrejme po tom, ako zvládneme rozvírenú situáciu a nebude ohrozený socializmus.“ Spýtal som sa ho, či ide o obdobie niekoľkých mesiacov. Prikývol. Či tomu veril, neviem, ale ako sa ukázalo, čertovsky sa mýlil. Vzápätí odišiel na základe Dubčekovho poverenia do Bratislavy informovať zjazd KSS (uskutočnil sa aj napriek tomu, že Dubček a Husák jeho konanie neodporúčali) o výsledkoch moskovských rokovaní. Z televízie a rozhlasu som sa dozvedel o obsahu aj spôsobe jeho vystúpenia; prejav som chápal v tom zmysle, že presviedčal nielen delegátov, ale aj samého seba o „úspešnosti“ moskovských „vyjednávaní“. Neskôr som sa mu s týmto osobným pocitom zdôveril. Na to mi odpovedal: „Dosiahli sme maximum z možného, a to i ,zásluhou´ tých členov delegácie, ktorí so vstupom súhlasili, ale verejne sa k tomu nehlásili.“ Ďalšie podrobnosti sú už všeobecne známe – na zjazde KSS zvolili Gustáva Husáka za prvého tajomníka ÚV KSS a o niekoľko mesiacov, v apríli 1969, po odstúpení Alexandra Dubčeka, za prvého tajomníka ÚV KSČ.

PO AUGUSTE 1968

• Po auguste 1968 nastala v krajine zložitá situácia, a to po všetkých stránkach. Pomaly sa začala dvíhať vlna kádrových zmien. Týkala sa aj vás…

Len čo som sa začal vžívať do funkcie podpredsedu federálnej vlády, ktorý mal zlaďovať aktivity centra a národných vlád, čelní predstavitelia strany a štátu, najmä Dubček a prezident Svoboda, ale aj niektorí ďalší funkcionári začali na mňa naliehať, aby som kandidoval na post predsedu federálneho zhromaždenia. Naostatok, po viacerých žiadostiach, som súhlasil. Federatívne ciele sme v súčinnosti s mojimi podpredsedami Josefom Smrkovským a Daliborom Hanesom úspešne rozbiehali. Lenže zakrátko sa na mňa obrátil Alexander Dubček prostredníctvom ministra obrany Martina Dzúra, či by som mu po jeho odstúpení z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ neuvoľnil môj post. Prikývol som, hoci toľká „fluktuácia“ vo funkciách mi na nálade nepridala.

AKO FUNGOVALA FEDERÁCIA

• Následne ste sa stali predsedom vlády SSR a neskôr zároveň aj podpredsedom vlády ČSSR. Ako sa rozbiehala spolupráca medzi národnými vládami a jednotlivými federálnymi orgánmi?

Medzi národnými vládami bola spočiatku až prekvapujúca súdržnosť, federálna vláda akoby však stála bokom. Dôsledky tohto vzťahu sa prejavili v súvislosti s prípravou rozpočtu oboch národných republík i federácie na rok 1970. Kým v Českej republike bol údajne výrazný prebytok finančných zdrojov, u nás nestačili ani na pokrytie základných položiek rozpočtu. Bolo jasné, že problém nevznikol ako následok federatívneho usporiadania, ale ako rezultát predchádzajúceho vývoja unitárneho štátu, v ktorom Slovensko malo do značnej miery komplementárne postavenie voči českej ekonomickej sfére. Situácia vyžadovala zohľadniť tento problém, lež zo strany vlády ČSR nebolo na to dosť pochopenia, skôr naopak, reagovala zjednodušene – keď ste chceli federáciu, tak si znášajte jej následky. A pritom federálna vláda nerobila nič! Musel som preto vstúpiť do priameho rokovania s Oldřichom Černíkom. Odporúčal som mu, aby ako predseda federálnej vlády postupoval v súlade s ústavným zákonom o federácii, ktorý zakotvuje, že „český a slovenský národ sú ekonomicky svojbytné“, ale zároveň je „významnou úlohou Československej socialistickej republiky vyrovnávanie hospodárskych a sociálnych rozdielov medzi obidvoma republikami…“ Náš rozhovor napriek zložitosti problému prebiehal v priateľskej atmosfére a rozišli sme sa s tým, že mi dá vedieť, k akému kroku pristúpi. Potešil som sa, keď o dva či tri dni zavolal mňa a predsedu českej vlády Josefa Kempného spolu s našimi poradcami k sebe na poradu. Na programe bola iba otázka rozpočtov na rok 1970. Očakával som, že Černík predloží nejaké kompromisné východisko. Nestalo sa. Český premiér trval na svojom neústupčivom stanovisku – nevzdajú sa ani čiastky územne viazaných zdrojov ČSR, ja som takisto zopakoval naše nároky. Len čo sa mala rozvinúť diskusia, Černíka zavolali zo sekretariátu k nejakému telefonickému rozhovoru (ktovie, do akej miery náhodne). Vzápätí sa vrátil s tým, že sa musí v súrnej záležitosti vzdialiť, máme pokračovať v diskusii. Za týchto okolností sa debata zvrhla na hádku. Prišlo k tvrdej výmene názorov, Kempný neuniesol na pleciach toľkú psychickú záťaž, omdlel a zviezol sa zo stoličky. Privolaný lekár mu pichol injekciu, zakrátko sa prebral z bezvedomia, ale o ďalšej diskusii nemohlo byť ani reči.

• Vidieť, že rozpočtové záležitosti sa v tých časoch riešili v napätej atmosfére. (Ktovie, ako je to dnes?) Kam odišiel Černík? Ako reagoval na vzniknutú situáciu?

To neviem. Vrátil sa však medzi nás, jeho príchod sme spočiatku nevnímali. Napochytre si vypočul, čo sa stalo, a vybral sa za prvým tajomníkom ÚV KSČ Gustávom Husákom. Zakrátko nám telefonicky tlmočil Husákov odkaz, aby sme debatu o rozpočte ďalej nerozvíjali. O čom sa spolu rozprávali, som sa nikdy nedozvedel. Môžem však jednoznačne potvrdiť, že po tomto rozhovore sa začalo za zatvorenými dverami aktívne diskutovať o ústavných zmenách legislatívy z roku 1968, ku ktorým následne v roku 1970 aj došlo. Svojím spôsobom išlo o utajovanú krízu federácie. V denníku Pravda (20. októbra 1969) som už pri prvom výročí prijatia Ústavného zákona o federácii informoval verejnosť o kríze a predznačil som aj riziko, ktoré v tom čase spolužitiu Slovákov a Čechov hrozilo (podrobnejšie o tom píšem v knihe Vo víre času). Lubomír Štrougal (predseda vlády ČSSR, Černíkov nástupca) a Josef Korčák (predseda vlády ČSR po Kempnom) mali výraznú zásluhu na tom, že sme v zmenených kompetenčných podmienkach vedeli bez animozity riešiť náročné úlohy federácie i oboch národných republík, čo, žiaľ, chýbalo niektorým funkcionárom, ktorí nastúpili po našich abdikáciách.

OBDOBIE NORMALIZÁCIE

• Myslíte si, že bolo nevyhnutné nasadiť našim občanom počas normalizácie taký pevný ideologický a politický chomút? Nemala komunistická strana stavať na ekonomických a sociálnych prioritách – a nie na potieraní náboženstva a zákazoch vycestovať do zahraničia? Muselo sa pristúpiť ku kádrovým čistkám a perzekúciám, ktoré postihli mnohých ľudí? Necítite aj vy za to zodpovednosť?

V našej krajine prišlo k špecifickej situácii, výrazne ovplyvnenej zásahom intervenčných vojsk. Isto sa nedalo čakať, že dôjde k nejakému rozkvetu politickej, náboženskej a ideologickej slobody. Podpísaním tzv. Moskovského protokolu v auguste 1968 prevzalo vtedajšie politické a štátne vedenie na seba záväzok tlmiť krajné prejavy opozičných názorov. Prirodzene, to sa muselo zákonite odzrkadliť v každodennom živote. Žiaľ, často deklarované postoje v prostredí ústredia sa rozdielne aplikovali v praxi – záviselo to od charakteru, kultúrnosti a vzdelania ľudí, ktorí ich realizovali. Popri ideologických jastraboch vo vedení strany negatívnu úlohu v tomto smere zohrávali extrémne dogmatickí komunisti, stúpenci tzv. tvrdého jadra v krajoch či okresoch. Navyše politický a ideologický chomút, ktorý spomínate, nebol všade a všetkým rovnako zatiahnutý. V zhode s triezvymi kritikmi spomínaného obdobia si dovolím tvrdiť, že na Slovensku sa nám darilo o čosi viac zmierňovať viaceré „tvrdosti“. Máte však pravdu: keby sme energiu plytvanú v politických, ideologických a kádrových „šarvátkach“ nasmerovali do ekonomickej a sociálnej sféry, bolo by to múdrejšie a užitočnejšie. Podobne to bolo aj so slobodou vycestovať za hranice, jej obmedzovanie sa nám vrátilo ako bumerang vo vzťahu ľudí k našej politike. Veď aj kanárik zavretý v klietke závidí tým, čo si slobodne lietajú a spievajú. On totiž, hoci švitorí, vlastne plače. Možno nadáva. Komu? Netreba vysvetľovať… A pokiaľ ide o zodpovednosť, každý vtedajší politik nesie v sebe kus vlastnej zodpovednosti.

GLASNOSŤ A PERESTROJKA

• Nástupom Michaila Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka ÚV KSSZ nastala éra glasnosti a demokratizácie nielen v Sovietskom zväze, ale aj v ostatných krajinách tzv. socialistického tábora. Významné politické pohyby sa odohrávali v Poľsku, Maďarsku a v NDR. Vy sami ste v októbri v roku 1988 abdikovali na všetky stranícke a štátne funkcie. Čo vás k tomu primälo? Boli to nezhody vo vedení strany? Ako ste v tom čase vychádzali s prvým tajomníkom ÚV KSS Jozefom Lenártom a predsedom vlády ČSSR Lubomírom Štrougalom? Boli to zdatní politici? Nemyslíte si, že Gorbačov prispel svojou politikou k rozpadu bipolárneho sveta a pomohol tak hegemónnemu správaniu USA?

Podaktorí vnímali glasnosť a perestrojku s entuziazmom, iní so skepsou. Tak nejako to bolo aj v ústrednom výbore strany a jeho predsedníctve. Navonok sa proklamovalo, že sa Gorbačovými heslami inšpirujeme, no v praxi to presvedčivo nevyznievalo. Akýmsi impulzom v tomto smere mala byť návšteva generálneho tajomníka ÚV KSSZ v Česko-Slovensku. Gorbačov hovoril síce novým slovníkom, ale obišiel – pre nás významnú otázku – odchod sovietskych vojsk z nášho územia. Značne ma to sklamalo, a nielen mňa. Otriaslo to mojou dôverou v heslá, že Sovietsky zväz to myslí s novým postojom k socialistickým krajinám vážne. Ináč s Husákom sme sa v minulosti na túto tému niekoľkokrát rozprávali. Spýtal som sa ho, či o tom niekedy rokoval s Brežnevom alebo neskôr s Gorbačovom. Odvetil, že sa o tejto otázke na stretnutiach so sovietskou stranou viackrát zmienil, no partneri na ňu nereagovali. Pochopil, že tam, kde je zvoľa, nie je vôľa. Navrhol som mu, aby problém nastolil pri príležitosti Gorbačovovej návštevy u nás. Položil mi vtedy otázku: „A kto by ma okrem teba a Štrougala v straníckom predsedníctve podporil?“ Skrátka, odchod sovietskych vojsk sa stal tabu.

• Pamätám si, že v bratislavskom hoteli Devín sa Michail Gorbačov stretol s predsedníctvom ÚV KSS a pozvanými hosťami. Vy ste tam boli takisto. Ako si na túto udalosť spomínate?

Neunikla mi tam zaujímavá okolnosť. Michail Gorbačov po skončení svojho prejavu zdvihol pohár a predniesol prípitok so slovami: „Na zdarovje, Miloši!“ s odkazom na tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša (Gorbačov a Jakeš prichádzali do styku už predtým ako poľnohospodárski tajomníci svojich ústredných výborov strany). Pri prípitku prehliadol na moje prekvapenie prítomnosť generálneho tajomníka ÚV KSČ Gustáva Husáka, prvého tajomníka ÚV KSS Jozefa Lenárta a mojej maličkosti. Mysľou mi preletelo, či sa za týmto protokolárnym faux pas neskrýva predznačenie nového Husákovho nástupcu…

• Ako na to reagoval Gustáv Husák? Bol pripravený na prípadnú kádrovú zmenu na najvyššom straníckom poste?

Priamo od Husáka som vedel, že už dávnejšie pomýšľal na odchod z funkcie. Radil som mu, aby za seba navrhol kandidáta, ktorý nebude spätý s okupáciou z roku 1968, nebude pochádzať zo sféry tvrdých normalizátorov a zároveň bude prístupný novým myšlienkam v politickej, sociálnej a ekonomickej oblasti. Odporúčal som Štrougala, resp. Františka Pitru (vtedy člena vlády ČSR). A potom to prišlo ako blesk z jasného neba! Na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ navrhol Vasil Biľak zaradiť do programu návrh na oddelenie najvyššej straníckej a štátnej funkcie (obe zastával Gustáv Husák). Ladislav Adamec (vtedy predseda českej vlády) predniesol dôvodový návrh plný vágnych fráz. Husáka to zaskočilo, návrh odmietal. Lenže stúpenci tvrdého jadra – Indra, Hoffman, Lenárt, Adamec, Kempný a Fojtík – na tom nástojili. Išlo o vopred pripravený komplot; za zotrvanie Husáka vo funkcii vystúpil Štrougal, ja a na moje prekvapenie sa k nám pridal aj Antonín Kapek (vedúci tajomník mestského výboru strany v Prahe). Dramatická diskusia sa neskončila a opakovala sa aj na ďalších zasadnutiach. Naostatok Gustáv Husák rezignoval, na následnom zasadnutí ÚV KSČ koncom roka 1987 odstúpil (bol odstúpený) a navrhol za seba Jakeša.

• Podobné kádrové „šermovačky“ sa však odohrávali aj na Slovensku…

V roku 1986 som opätovne zostavoval vládu (už po piaty raz). Návrh na nových členov som prerokoval s Gustávom Husákom, ten ho odsúhlasil. V predsedníctve ÚV KSS však ortodoxná skupina na čele s Jánom Janíkom a Ignácom Janákom s niektorými kandidátmi nesúhlasila. Zazlieval som aj Lenártovi, že sa napriek jeho predchádzajúcemu súhlasu proti týmto jastrabom nepostavil, rovnako sa, žiaľ, zachoval aj v predsedníctve ÚV KSČ. Len na Husákovo prehováranie som funkciu nezložil. Nesmierne ma rozladilo i brutálne potlačenie tzv. Sviečkovej manifestácie v čase, keď som bol mimo Bratislavy. Jednou z posledných kvapiek v kalichu mojej nespokojnosti boli kádrové zmeny na vysokých straníckych a štátnych postoch (na Slovensku vystriedal Ignác Janák Jozefa Lenárta vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS, v Čechách sa premiérom stal Adamec). S Lenártom sme nemali dajakú idylickú spoluprácu, ale zato celkom racionálnu, vecnú; Ignác Janák na svoju funkciu od samých počiatkov nedorástol.

• Je verejným tajomstvom, že za vlády Ladislava Adamca sa začala znova pertraktovať obohraná otázka údajného doplácania Čechov na Slovákov. Tento fakt nepochybne nahrával na Slovensku odstredivým silám, určite vás to muselo poriadne škrieť… A nielen to, pošepkávalo sa, že z funkcie predsedu vlády ČSSR musí odísť Štrougal a nahradiť ho má Adamec.

Bolo to tak. Pripravovaná kádrová „rošáda“ ma vskutku zaskočila. So Štrougalom som napriek čiastkovým nezhodám najmä v oblasti investičnej výstavby celkom dobre vychádzal, pokladal som ho za zodpovedného vládneho činiteľa. Napokon, naša spolupráca bola veľmi plodná, po mnohých stránkach vecná a konštruktívna. O tejto personálnej zmene ma informoval sám Jakeš. To bola tá povestná posledná kvapka! Jakešovi som oznámil, že s Adamcom nemienim a nebudem spolupracovať, jednoducho abdikujem. Usiloval sa ma uchlácholiť, dal mi týždeň na rozmyslenie. Ak nezmením názor, môžem nastúpiť na miesto veľvyslanca vo Francúzsku. A tak som sa vrátil ta, odkiaľ som pred dvadsiatimi piatimi rokmi nastúpil do funkcie povereníka SNR pre spravodlivosť.

NOVEMBER 1989

 • November 1989 vás zastihol vo veľvyslaneckej funkcii. Neboli ste síce doma, ale do udalostí ste zrejme zasvätení boli. Čo bolo podľa vás základnou príčinou prevratu? Akú úlohu tu zohral Gustáv Husák? Sú pravdivé konšpiračné tvrdenia, že za novembrom 1989 stála ŠtB na čele s generálom Lorencom?

Z diplomatických informácií som veľmi múdry nebol, ani na zasadnutiach ÚV KSČ som sa veľa nedozvedel. Nič nepredznačovalo taký dramatický spoločenský vývoj. Jakešovské vedenie zrejme nevedelo, čo sa deje pod zdanlivo pokojnou hladinou. Pravdepodobne sa uspokojovali s mocenskými zásahmi proti sporadickým rebéliám spojených s výročím okupácie a vzniku česko-slovenského štátu. Niektorí pracovníci veľvyslanectva nápadne častejšie vycestúvali do Prahy, no predo mnou skôr informácie utajovali. V tejto situácii ma ako veľvyslanca nemilo prekvapilo stanovisko česko-slovenskej strany k listu francúzskeho prezidenta Mitteranda, ktorým sa obrátil na Gustáva Husáka ako prezidenta republiky a žiadal ho o oslobodenie uväzneného Václava Havla. Poznajúc spôsob Husákovho vyjadrovania, zapochyboval som dokonca o autenticite zamietavej odpovede. Pokiaľ ide o Husákovu osobu, myslím, že v prezidentskej funkcii už vážnejšiu mocenskú úlohu nehral. Stretol som sa s ním niekedy v polovici roka 1989, výrazne ho poznačil nedobrý zdravotný stav, naznačil, že na Pražskom hrade žije viac-menej izolovane, bez prístupu k zásadnejším informáciám o tom, čo sa odohráva v centrálach strany a vlády, tobôž v spoločnosti. Vždy som ho poznal ako muža činu, v tej chvíli som ho ľutoval – vlastne som to všetko tušil už v čase, keď bol z funkcie generálneho tajomníka „odídený“. Ku generálovi Lorencovi a úlohe ŠtB pri prevrate sa môžem iba ťažko vyjadriť, udalosti na Národní třídě 17. novembra 1989 však o mnohom svedčia. Krátko po nich som pochopil, že vývoj smeruje k zmene politického systému. Vedel som, že čoskoro sa skončí aj moja diplomatická kariéra. V januári 1990 sa to potvrdilo. Ako každý mysliaci človek hodnotím život nie podľa slov, lež podľa skutkov. Som rád, že terajšia nová garnitúra zvláda zložité problémy súčasnosti. Fandím všetkým, ktorí majú v tomto smere ešte vyššie ciele a predsavzatia.

14. 1. 2015 (Titulok aj medzititulky sú pozmenené)

---