Otvorte okná malé a tiché… Smutný príbeh davistu a národného buditeľa východu, Jozefa Tomášika

Na cintoríne vo Veľkom Šariši je opustený hrob s kamenným krížom, na ktorom je iba tento nápis:

Jozef Tomášik
14. IX. 1900 — 16. IX. 1937

• 

Niet sporu o tom, že smrť tohto mladého človeka značila stratu pre slovenskú modernú poéziu. Jozef Tomášik-Dumín, prv než stihol dopovedať svoje silné slovo, odišiel na večnosť tíško, nebadane, tak ako i prišiel na svet v malej odľahlej šarišskej dedine, v Medzanoch.

• 

• 

Keď r. 1924 vyšiel Sborník mladej slovenskej literatúry, Dumín predstavoval sa v ňom týmito slovami:

Otvorte okna malé a tiché…
Mesiac s otvoreným náručím vchádza
do izby ako matka dieťaťa.
Objíma domov, múry z lásky.
Otvorte ľudia srdce i hlavu.
Paprsky ako rieka v riavu,
hlávky si sklonili na lavičku.
Spime — my unavení;
všetko je mäkká poduška.
Ľahnite si. Skoro je už noc.
Prichádza nový sen
na každodenný deň.
V ústach s kvetnatým pozdravom
Dobré ráno!

Ako už z tohto vidno, Dumín mohol byť veľmi typickým a silným poetom. Bol naveky rojčivým deckom, detinským fantastom a teoretickým buričom. Za veľké a smelé myšlienky sa oduševňoval mladý chudobný chlapec zo Šariša, keď sa po prevrate dostal do Prahy, ktorá sa mu zakrátko stala takou osudnou.

*

Jozef Tomášik už ako žiak prešovského kráľ. kat. gymnázia, na ktorom r. 1918 skladal regrútsku maturu, upozorňoval na seba vyspelými básňami. Pravda, písal po maďarsky, lebo ani vo Veľkom Šariši, ani v Prešove pred prevratom nemal príležitosť prebudiť sa národne. Ambiciózneho roľníckeho synka strhol prúd a bol by ho celkom iste odniesol, nebyť teplého slniečka prevratu. Prevrat pôsobil na Tomášika mohutným dojmom a prebudil ho nacionálne. Bol medzi prvými nadšencami, bez meškania zdokonalil sa v spisovnej slovenčine a začal písať po slovensky. Jeho nástup do našej poézie bol radostným sľubom, hlásil sa o slovo prvý rodený básnik východného Slovenska.

• 

• 

• 

• 

Po idylickom veľkošarišskom (tu bývali jeho rodičia) a malomestskom prešovskom prostredí Praha bola pre Tomášika čímsi veľkým a strhla ho, len čo sa v nej usalašil. Zaimponoval mu Nezval, Wolker a iní z Devětsilu. Sprvu ich napodobňoval, potom hľadal vlastný tón. V Prahe živoril, neraz nariekal, že hladuje, že nemá peňazí na knihy, že mu ľudia nerozumejú a že je príliš osamotený. Často sa žaloval, že necíti pevnej pôdy pod nohami. Bol to vari dôsledok jeho nervovej choroby, ktorá ho prenasledovala od detstva, ktorá sa v Prahe vystupňovala, aby ho potom doma celkom dorazila. Zdôrazňoval potrebu absorbovať v sebe silu tvorivosti, tak videl, že ho obklopuje neobmedzená obloha nadsvetovej ríše, v ktorej sa nevedel postaviť na skutočný most medzi ňou a svojou osobnosťou.

• 

• 

Ale osobnosť nesiaha tak ďaleko. Jej hranice sú na hraniciach zmyslov. Pokladal za potrebné zachádzať s imaním duše šetrne. Treba vydať zo seba — hovoril — len to, čo máme pred a pod plusom, za klad siahať je nebezpečné. Takto je to u každého básnika, ktorý si vie vážiť to zrnko, ten diamant v hrudi, ktorý nezhnije, ale sa ošúcha, ak sa priveľmi užíva na brúsenie. Tomášik vyznával, že má byť pokrok v poézii. Kto toto akceptuje, je si načistom s dúhou na nebi. Osobnosť človekova, ktorá cíti, že má niečo nového, prečo by nemala rozsiať tú pesničku v novej podobe, v novej forme? Lebo v podstate umenie ostáva neporušené, iba človek naveky iným výrazom dáva najavo svoj zážitok umelecký.

Tomášik vášnivo vyznával, že myšlienka je viac ako človek. Zdôrazňoval, že treba tvoriť také, čo ešte nebolo, a najmä to ho tešilo, že ide z východu ako mráčik, ktorý zavlaží celý kraj. Vždy sa snažil so svojou tvorbou ísť do hĺbky. Ak dakedy pocítil ochabnutie alebo výkyv, veril, že sa opäť nájde a že nájde pevné stanovisko k Bohu, k svetu, že chytí do rúk všetko, čo sa chytiť dá a že si rozvrhne body systematickým poriadkom, a tak bude pracovať. Chcel sa zrealizovať, vyhnať túžby z mozgu, ktorý je špecializovaný pre prácu poetickú, aby suchým, chladným rozumom mohol uvažovať o problémoch bežného života a riešiť, čo čaká na riešenie.

• 

V pražskej Svojeti, v Mladom Slovensku, v Dave, v Slovenskom diele a v iných časopisoch horlivo uverejňoval výbojné básne, opierajúc sa v nich o vyspelejších revolučných poetov, ktorí mu imponovali, ale od ktorých utekal, lebo boli príliš všesvetoví. On potácal sa medzi nacionalizmom a kozmopolitizmom. Domovom mu bola dedina v Šariši, Veľký Šariš, kde našiel najmenej pochopenia pre svoje rojčenie.

Internacionalizmus, ktorý bol takým módnym artiklom v prvých poprevratových rokoch v Prahe, nalepil sa na Tomášika, ale čo aký silný bol tento balast, nezadusil mu v srdci národ, z ktorého vyšiel. On pokladal za potrebné úzkostlivo chrániť národnú jednotu pred možnými snahami separatistickými. Zatracoval lokálpatriotstvo východniarov a ako spolkový pracovník, za čas i tajomník Spolku východoslovenských akademikov, usilovne nabádal priateľov k práci národnej. V jednom zo svojich listov písal „Musíme si spraviť program! Náš program musí byť kutý z najoceľovejšieho železa. Najviac je národ. Musíme zanechať veci osobné, roztrieštenosť a pustiť sa po chlapsky do roboty. Musíme odolať spolitizovaniu. Nesmieme sa stať hračkou politiky. Naše izolovanie sa od politiky musí byť také silné, že iba statočnosť našich snáh pohne našimi hradbami. Spolčime sa s každým, kto zmýšľa podobne. Budeme nadväzovať styky s ľuďmi, ktorým ide o osvetu, o vzdelanie ľudu. V národnej práci od každého požadujme statočnosť. A predovšetkým prebuďme východ. Treba zahlušiť každého, kto tvrdí, že sme niečo iného ako stredné a západné Slovensko! Náš ľud chápe jednotu. Musíme ho získať pre kultúru, aby sa nestal obeťou politických strán. Len aby nás bolo čím viac!“

• 

Mal veľkú radosť Tomášik, keď videl, že sa východ prebúdza. Pozýval do roboty kamarátov, organizoval návštevy na dedinách. I on sám chcel byť svetlonošom od východu.

Ako človek bol Jozef Tomášik čudák. Vpitý do svojho vymysleného sveta medzi ľuďmi, často nebol medzi ľuďmi. Hľa, aký charakteristický jeho výkrik:

„So sebou mám veľké zápasy. Môj pokles nad bodom mrazu sa roztvára do úžasných romantických sfér. Potrebujem silu, veľkú silu. Chcem, chcem, musím ju mať. Srdce moje rastie mi do hrudi, ktorá sotva vystačí dimenziálne na také bremeno. Je príliš úzka. Viac rozumu mi mal udeliť Pán Boh, aby som sa citove nerozohňoval pod tlakom mozgu. Sú len darebáci na svete. Epikur, starý pošetilec staroveku, sa mi páči najlepšie: byť šaškom a hrať tragikomicky a hrať extravagantne, hrať vždy a všade…“

Extravagancia s prázdnymi vreckami

Lenže hrať extravagantne v takých pomeroch, v akých žil Dumín, sa veľmi nedalo. On i vtedy, keď chcel byť komediantom, bol až príliš statočný, a preciťoval všetko, čo dirigovalo jeho smutný život. Bila ho choroba a bila ho bieda. Zo zúfalstva, keď nemal nadostač finančných prostriedkov, a keď na podporu z domu nemohol myslieť, prestúpil z filozofie na právo. Takto sa chcel udržať nad hladinou. Bol to pre neho veľký vnútorný boj — rozísť sa s dávnou láskou a vzdať sa nádeje, že raz bude profesorom a že bude svojich žiakov zasväcovať do tajov krás poézie. No spriatelil sa i s touto nevyhnutnosťou, boj svoj viedol a vybojoval statočne.

• 

Šiel svojou cestou, kým vládal, hrdinsky, a nedbal na to, že častejšie brúsil po Prahe hladný ako nasýtený. „Mám sa tu dosť dobre,“ uspokojoval seba i iných, „často trpím hladom, ale to je vec nevyhnutná.“ Pripomínal si idylické časy v prešovských školských laviciach, myslieval na teplý domáci krb vo Veľkom Šariši, na tamojšie aleje pri kaštieli a na romantické rozvaliny Šarišského hradu, kde sa cez prázdniny potuloval s hŕbou kníh pod pazuchou a s čerstvými vlastnými básňami, ktoré písal hravo, ľahko i vtedy, keď sa mu už ruka triasla. A keď sa mu bolo starať o skyvu chleba, radšej hútal o účelnosti klasického a moderného verša. Záležalo mu na novom podaní látky, zakladal si na vystihnutí nových cestičiek, čo vedú k jednému, jedinému cieľu. To bolo jeho životné krédo.

Smutný koniec…

Z Prahy Tomášik vrátil sa už veľmi chorý, i tam preležal celé mesiace v nemocniciach. Bol v najlepších rokoch, ale pôsobil dojmom starca. Jeho túžby sa scvrkávali čoraz väčšmi, ale ani teraz sa ešte nevzdával plánov. V nádeji, že raz dokončí štúdiá, po malom zotavení sa u rodičov nastúpil miesto na súde v Košiciach, o ktorých sníval od rokov: tu chcel zakotviť a vydávať literárny časopis. Ale na súde neostal dlho. Choroba ho nanovo začala gniaviť, zahnala ho nazad do Šariša, kde pozvoľna umieral. A aj keď mu už nebolo pomoci, utešoval sa:

„Je tu fádne, v Šariši. Ale začínam sa duševne i telesne zotavovať. Musím sa vyliečiť! Brodím sa cez žlté lístie stromov, každým dňom ožívam po troške. Som všedný ako krpec. Len tá jeseň mi vnucuje pohľad do očí a dvíha ma nad denné trampoty.“

V Tomášikovej literárnej pozostalosti nachodia sa dve objemné zbierky básní, ktoré sú písané napospol po formálnom vyradení zo života, preto v nich spieva práve o jeseni. Sú to básne veľmi účinné, veď boli písané na pokraji hrobu. V týchto najbolestnejších rokoch svojho života, v úplnej odlúčenosti od sveta, napísal Dumín i svoj sociálny román: Madame. Kompozične je to práca pozoruhodná, ale svojou náplňou už chorobná. Rukopis pred vydaním bolo by treba dôkladne prezrieť, vylúčiť z neho všetok zmätok, aby sa nepotratili hodnoty, ktorých je v rukopise nadostač.

Knižne vydal Tomášik jedinú zbierku básní: Chlapec a husle. Boli to verše čudnej príchuti. Knihu r. 1927 vytlačili v Užhorode, nedali jej priliehavú grafickú úpravu a nechali v nej strašne veľa tlačových chýb, takže niektoré básne tratia i na zrozumiteľnosti.

• 

• 

Tohto roku v septembri bolo päť rokov od básnikovej smrti. Umrel 16. sept. 1937 na porážku srdca, 37-ročný. Bolo by veľmi záslužné oživiť predčasne zosnulého básnika a vydať knižne obsažný výber z jeho poézie.

Text napísal Anton Prídavok
PRÍDAVOK, A.: Publicistika, dostupné online (titulky doplnené);
fotografie: internet a stránka Minulosť obce Medzany a okolia, ďakujeme za pripomenutie tohto zabudnutého davistu aj za fotografie

---