Palo Kravčík: Zuzana Čaputová je Macron v sukni

Zdieľaj článok:

Samozrejme titulok je mierne nadnesený. Kompetencie prezidenta na Slovensku a vo Francúzsku sú iné, Slovensko nie je poloprezidentská republika ako Francúzsko a ani politická sila Progresívneho Slovenska a Macronovho hnutia En Marche nie je ani zďaleka porovnateľná. Napriek tomu existujú silné paralely medzi raketovým vzostupom a dnešným totálnym pádom Emmanuela Macrona a začiatkom  politického príbehu, zvaného Zuzana Čaputová a jej strany Progresívne Slovensko.

Extrémny centrizmus

Extrémny centrizmus je pojem, ktorý podľa názoru autora článku najlepšie vystihuje politické hnutia, ktoré sami seba označujú ako progresívne, stredové, sociálno- liberálne, prípadne nová ľavica alebo v minulosti tretia cesta. U nás sú prívrženci tejto politickej koncepcie roztrúsení v riadiacich funkciách v takmer všetkých politických stranách ale v,, čistej forme“ sú zastúpení stranou Progresívne Slovensko.

Prívrženci, tejto politickej koncepcie, zvyčajne tvrdia, že staré delenie na ľavicu a pravicu je prekonané. Ide v podstate o politický kartel, ktorý vznikol v Európe po postupnej demontáži tradičných ľavicových robotníckych socialistických strán. Riadiace kádre týchto strán sa výlučne vyberajú buď z korporátnej a bankovej sféry s globálnym pôsobením, z miestnej podnikateľskej sféry zvyčajne napojenej na služby a poradenstvo poskytované štátu a rôzne skupiny eurofondového dotačného biznisu. Zabudnite na odborových predákov z fabrík alebo akýchkoľvek ľudí živiacich sa ťažkou, zle platenou manuálnou prácou. Týchto ľudí, tento typ strán nepotrebuje už ani ako komparzistov a prípadných voličov. Naopak tvárami takýchto strán sú výlučne ľudia úspešní, bohatí, vplyvní a tak celkovo hipstersky cool. Typická mediálna tvár takej strany je mladistvo vyzerajúci korporátny manažér, mladý startupista alebo projektová manažérka veľkej mimovládky s mliónovými rozpočtom naberajúca granty lopatou, prípadne niekto z akademickej sféry. Štýlový vzhľad, vycibrený vkus a ani náznak príslušnosti k ,,nižším vrstvám“. To je vysvetlenie osudovej príťažlivosti tohto typu marketingu pre istý typ voličov. Okrem ľudí finančne reálne profitujúcich z dobre platených miest manažmentu v korporáciách, štátnych úradoch, bohatých neziskovkách a európskych štruktúrach, ktorých je v spoločnosti pár percent je tu masa ľudí, ktorí veria, že raz budú ako oni, úspešní, bohatí, proste elita. Tu nejde iba o ambicióznych študentov a mladých ľudí pretĺkavajúcich sa z roboty do roboty a žijúcich v detských izbách do tridsiatky. Ide aj o skupinu, ktorú George Orwel nazval, Skupina robotnícky plat buržoázna výchova. Ľudia, ktorí opakovaním všetkých názorov a prvkov životného štýlu elity sa kŕčovito bránia tomu, aby ich spájali s vrstvami pod nimi.

Starý ľavicový boj za práva pracujúcich je nahradený kultúrnym bojom za rôzne typy ,,menšín“ a enviromentálnou otázkou. V tomto pseudoboji im užitočných idiotov a akože súperov robia posledné zvyšky zdevastovaných kresťanských, ľudových a pravicových strán. Tieto čím ďalej tým komickejšie politické hry majú za cieľ prekryť totálnu absenciu akéhokoľvek sociálneho programu a ideologickej koncepcie. V ekonomickej oblasti progresívna pseudoľavica zavádza rovnaké drakonické sociálne škrty a neobmedzené pôsobenie nadnárodných korporácií ako tá najtvrdšia neoliberálna pravica. Samozrejme v nátere pokryteckého pseudohumanizmu a ochrany menšín a nejakých tých floskúl o súcite. Niekedy sa to predstieranie akože rozdielov prestane nachvíľu hrať ako v prípade nášho slávneho ,,vzdávania sa v prospech“, kde sa Mistrík,  prívrženec neoliberálnej pravice vzdal v prospech Zuzany Čaputovej, predstaviteľky progresívnej ľavice. Argument slušný ľudia sa majú spojiť, zabráňme extrému bla, bla, bla, je tiež príznačný. Ide v podstate o priznanie klinickej smrti klasickej politiky ako stretu autentických záujmov a vytvorenie politického kartelu. Extrémny centrizmus práve vytvoril nový Národný front s presvedčivejšími hercami ako mala KSČ pred rokom 1989. Ako z minulosti vieme opozícia v režime Národnej fronty rovná sa smrť…

Krátka genéza macronizmu- progresivizmu

Podľa Eduarda Chmelára je Francúzsko krajinou čistých foriem vlády. Ak v Európe vládol vo všetkých krajinách absolutistický monarcha vo Francúzsku bol absolutizmus v najrýdzejšej forme. Rovnako toto pravidlo platilo aj v prípade unitárnej republiky a dnes určite v prípade vlády extrémneho centrizmu. Extrémny centrizmus je dnes hlavným odporcom národného, identitárneho, antiglobalistického a tradicionalistického prúdu v Západnej civilizácii. A jeho archetypálnym predstaviteľom je Emmanuel Macron

Všetko čo bolo spomenuté ako definičné znaky extrémneho centrizmu v tomto článku, sa v prípade Macrona splnili. Mladý úspešný investičný bankár, založí politické hnutie, ktoré je tlačené obrovskou silou neobmedzených finančných zdrojov a celoštátnych médií, ktoré sa za noc premenia na niečo ako  ďalšie štáby jeho kampane. Prevalcuje favorizovaných politických veteránov a ako nová tvár a symbol zmeny napochoduje do druhého kola prezidentskej voľby spolu s obávanou ,,extrémnou nacionalistkou“ Le Penovou. V druhom kole slávne zvíťazí, lebo predsa všetci budú radšej voliť to marketingovo dokonalé stelesnenie kompetentnosti a nie nejaký fuj extrém. Macron začínal ako symbol kompetentnosti a dnes tak adorovanej slušnosti, ktorá má masy vystrašených stredostavovských voličov ochrániť pred hrozbami antisytému a extrémizmu. Nakoniec sa však až cynicky presne ukázalo prečo boli investované zdroje do projektu Macron. Zníženie daní korporáciám zvýšenie spotrebných daní a poplatkov dopadajúcich na väčšinu chudobnejúcej strednej triedy a ako bonus povýšenecké elitárske maniere a totálne neskrývané pohŕdanie blbým plebsom ktorý ho zvoli. Momentálne je historicky najmenej populárny prezident, ktorý by nasledujúce voľby určite prehral.  Podarilo sa mu takmer nemožné, v popularite a dôveryhodnosti podliezol aj bývalého prezidenta Hollanda, ktorý sa na konci svojho prvého mandátu ani neodvážil znovu kandidovať. To by ešte nebolo vôbec výnimočné.  Macron však čelí obrovskému ľudovému hnevu, ktorý je porovnateľný iba s násilnosťami počas Alžírskej vojny, a nepokojmi v roku 1968. Protestné hnutie Žltých viest aj napriek okázalému ignorovaniu našej korporátnej mediálnej mašinérii, ani zďaleka nie je na ústupe. Počty zranených, a zadržaných protestujúcich sú na európske a aj francúzske pomery ohromujúce. Mnohí protestujúci utrpeli zranenia s trvalými následkami a existujú už aj mŕtvi. Bezprecedentné je tiež masové nasadenie policajných síl. Položme si otázku, ak by sa v akejkoľvek inej krajine diali podobné násilné udalosti, koľko našich pokryteckých ľudskoprávnych svetuškárov, by spisovalo petície na odsúdenie nedemokratického režimu? Dnes však ide o nášho človeka tak je tu tak typicky slovensky ticho…

Kríza francúzskej Štvrtej republiky po Alžírskej vojne, bola ukončená hĺbkovými ústavnými zmenami, referendom a vznikom dnešnej Piatej republiky. Kríza po roku 1968 bola riešená novými voľbami. Macron  ponúka zvýšenie minimálnej mzdy a bizardné tzv. národné debaty, spočívajúce v cestách po francúzskych mestách v masívnej policajnej kordóne, kde diskutuje sedem hodín v kompletne pre tento účel vyprázdnenom mestskom centre s vybranými komparzistami. V tomto prípade ani francúzsky štýl a elegancia neprekryje inšpiráciu istým megalomanským rumunským vládcom v jeho poslednom ťažení, ktoré skončilo tak ako skončilo… Zavedenie tzv. Registra sťažností je niečo, čo pripomína výpožičku s čias absolutistickej monarchie a nie pokus o národný zmier. Treba tiež podotknúť, že Macron nie je ani náhodou osobnosť formátu de Gaulla, ktorý riešil dve predošlé politické a spoločenské zemetrasenia. To všetko smeruje iba k jednému logickému záveru. Macron a jeho mocenská klika to nemajú šancu udržať. Autorov osobný predpoklad je, že posledná rana z milosti bude vypuknutie recesie v eurozóne. Z popísaného stavu vyplýva jediné ak sa k moci na Slovensku dostanú sily ktoré majú momentálne vo Francúzsku ako svoju tvár Macrona, konči akákoľvek možnosť kompromisu a nasleduje tvrdý boj až do horkého konca, ktorý si dnes nevie nikto predstaviť.

Dnes, v čase pred prezidentskými voľbami kde je favoritkou Zuzana Čaputová stojíme pred dilemou, čo by znamenalo jej zvolenie? V prvom rade vôbec nejde o kandidátku Zuzanu Čaputovú. Na rovinu, jej osoba je absolútne bezvýznamná. Ide o momentálnu mediálnu tvár projektu Progresívne Slovensko, čo nie je nič iné ako slovenská verzia Macronovho centristického hnutie En Marche. Opäť sa za pomoci obrovských peňazí a intenzívnej masáže redakcií najvplyvnejších médií schyľuje ku scenáru, ktorý prebehol vo Francúzsku a dostal tento štát do spoločenskej krízy.

Pavol Kravčík