Ukážka z knihy Pavla Dinku, Láska k moci a moc k lásky. Nadčasová esej z roku 2016.
Mediálna manipulácia ako taká je skôr o jej technikách – a tých je niekoľko desiatok – v odborných kruhoch sa o nich veľa pohovorilo, sám som na túto tému napísal tri knihy. Jej prapodstata, stržeň krytý pod povrchom, sa však odvíja od kultúrnej vyspelosti subjektu, od schopnosti uplatňovať kritické myslenie – s obmenou po kantovsky povedané: navodiť kritiku „kritického“ rozumu, resp. kritiku kritiky. A práve to vari najväčšmi chýba elektronickým médiám – televízii a internetu –, ktoré sa dostali do čela mediálnej hierarchie a vnucujú ostatným informačným prostriedkom vlastné úchylky. Výnimku netvorí ani naša verejnoprávna televízia, nehovoriac o komerčných televíziách.
Zamyslime sa nad tým, koľko máme renomovaných komentátorov a moderátorov, zasvätených a znalých problémov, ktorí vedia analyzovať a syntetizovať, presvedčiť a zaujať recipientov?! Neviem, či sa dajaký nájde! Vo všeobecnosti zväčša predstavujú držiaky na mikrofón, zakaždým si zavolajú do debát dvoch či viac diskutérov – aká to nezmyselná argumentácia, že pri sólo diskusiách by sa nezachovala objektívnosť a nestrannosť! Práve naopak, pri takom vedení relácie má komentátor možnosť v plnej hĺbke a šírke obhajovať záujmy verejnosti, pravda, ak mu (resp. oslovenému politológovi) nevytŕča spod košele farba politického trička. A navyše aj ukázať svoje komentátorské majstrovstvo, ktorému bude divák, poslucháč či čitateľ dôverovať a bude mať pocit, že mu hovorí z duše. Žiaľ, také niečo je iba zbožné želanie. Unifikované myslenie (presnejšie nemyslenie) hlavného mediálneho prúdu je zarážajúce, niekedy až šokujúce – iritujúce najmä tým, že sa napája automaticky, akoby bezhlavo jediným zdrojom, prezentujúc ho ako jednoznačne správny, nespochybniteľný. Vezmime si len tak letkom príklady a prípady, ktoré sa verejnosti podsúvali a podsúvajú so železnou jednoliatosťou mediálneho šíku: kauza arcibiskup Bezák, kyjevský Majdan, sankcie proti Rusku, Sýria, migrantská kríza, najnovšie sú to výpovede zdravotných sestier, štrajk učiteľov Každý triezvo uvažujúci človek musel pochopiť, že mediálne, výsostne jednostranné hry okolo kauzy arcibiskupa Bezáka sa spolitizovali – nikým a ničím iným iba tým, že sám aktér sa začal v politike okato angažovať. Mediálny huriavk s tým spojený bol neprimeraný – zámerne sa manipulovalo a zveličovalo, viedli sa ostré útoky proti emeritnému arcibiskupovi Jánovi Sokolovi v súvislosti s údajnou stratou desiatok miliónov slovenských korún z majetku Trnavskej arcidiecézy. A výsledok po štyroch rokoch? Podľa polície (informácia v tlači z 22. 1. 2016) peniaze sa nestratili, len mali byť zaúčtované na nesprávnych účtoch. Nie náhodou preto Občiansky výbor za objektívne informovanie verejnosti vo svojom vyhlásení zo dňa 24. 1. 2016 konštatuje: „Začiatok celej tejto kauzy využila slovenská liberálna tlač na nevyberavé útoky na arcibiskupa Sokola, na katolícku cirkev a na náboženstvo všeobecne. Postačí policajné rozhodnutie o zastavení trestného konania pre SME, .týždeň, Pravdu a ďalšie médiá, aby sa ospravedlnili?“ Propagandistické verklíkovanie o Ukrajine, vymýšľané niekým iným a niekde inde, filištínsky exportované do Európy, vydáva stále rovnaké falošné tóny.
Naši mediálni experti sa k disonancii orchestra ochotne pridávajú. Zámerne? Nevidia, nepočujú či nechcú počuť? Ignorujú vývoj udalostí, známe fakty, aj také, čo bijú do očí: stačí sa pozrieť na výsledky nedávneho prieskumu amerického Gallupovho ústavu, podľa ktorého až 89 percent Ukrajincov neverí svojmu kleptokratickému politickému vedeniu. Alebo: sýrska vláda na čele s Baššárom al-Asadom – posledný sekulárny režim v regióne sa dostal do mediálneho hľadáčika ako krvilačný agresor (niekedy väčší ako Islamský štát). Niekto ľuďom s inou mentalitou, iným náboženstvom chce nasilu navliecť mundúr vlastnej „demokracie“, vlastných „civilizačných výdobytkov“. Aj tu sa fakty ponúkajú samy: prieskum NATO zistil, že za Asadom stojí prinajmenej 70 percent Sýrčanov. Médiá o tom svorne mlčia. A v migrantskej kríze nám dávajú za príklad Austráliu, ktorá bráni „naše“ hodnoty a v ich mene vyváža tisíce ľudí do koncentračných táborov, ktoré si platí trebárs niekde v Novej Guinei (Tereza Spencerová, Literární noviny). Vráťme sa však na domácu pôdu. Žurnalisti pritakávali a mlčali, keď pravica i ľavica rozpredávala cudziemu kapitálu náš národný majetok, akosi nikomu neprekážalo a neprekáža, že nám neostala ani jedna banka, takmer ani jedna fabrika, že zisky z nich plynú do zahraničia a že vďaka tomu sme sa ocitli na Titanicu – a to až kdesi v treťom podpalubí. Alebo čerstvé kauzy protestujúcich učiteľov a zdravotných sestier (ich zástupcovia hľadali podporu aj u Štefana Hríba v TV NOE 6. 1. 2016). Nikto nepochybuje, že obe kategórie si zaslúžia väčšie platy, že majú právo na štrajk. Lenže vyjsť do ulíc s takou požiadavkou mesiac pred voľbami je vskutku zvláštne, nekorektné – zaváňa to tvrdým vydieraním na politickú objednávku opozície. Ak by aj súčasná vládna garnitúra ustúpila (čo nemôže), zosypali by sa ňu hromy-blesky, že zaviazala budúcu vládu k nereálnym sľubom a požiadavkám. V médiách si moderátori podávajú mikrofóny, informujú o krokoch štrajkujúcich (čo je správne), neskryto im drukujú (čo nie je správne), dokonca aj verejnoprávna STV poskytuje lídrom demonštrantov možnosť vyzývať prostredníctvom obrazovky na štrajk. Žiaľ, nikto z komentátorov nepovie celú pravdu… Aj tak sa dá, netreba ani klamať, stačí len zamlčiavať.
A politikom – hrabúcim predovšetkým do vlastných kešení – sa za podpory médií najmä teraz pred voľbami veselo darí hrať na ochrancov verejných práv, ako to napríklad v ostatnom období demonštruje šéf Siete Radoslav Procházka a ďalší, ktorých slová a sľuby sa prepadávajú cez zasieťované oká (nielen siete) kamsi do nenávratna. Zdá sa, že mediálne hľadanie pravdy bolí. Zo strachu, z presvedčenia či z nevedomosti? Azda z každého rožka troška. A opäť sme pri kritickom myslení! Nestačí iba čistý rozum, analýza a syntéza, realitu treba vnímať aj pomocou zmyslov, emócií, ich dôsledným prepasírovaním cez sito faktov – nazval by som to spiritualitou porozumenia. Túto myšlienku mi už pred mnohými rokmi vnukol známy nemecko-švajčiarsko-španielsky film z roku 1958 Stalo sa za bieleho dňa. Istý chlapík vraždí malé dievčatká, polícia ho po dlhom hľadaní chytí a vypočúva. Divák je zhrozený z jeho činov. A vtom režisér prestrihne do inej roviny – pripomína vrahovo detstvo, ukazuje, ako ho matka týrala a mučila… a on začal vykonávať pomstu. Človek ho za zločiny odsudzuje, ale zároveň ho aj chápe a ľutuje. Žurnalista nemôže pracovať bez spirituality pochopenia, inak sa z neho stane lovec vo svorke, drzý, arogantný, nehľadiaci na nikoho a na nič – iba ak na svoj bulvárny biznis. V mnohom mi to pripomína nedávnu štvanicu českých médií (vehementne sa k tomu pridali aj naše médiá) na europoslanca za KSČM Miloslava Ransdorfa za údajný podvod vo švajčiarskej banke – a to bez akýchkoľvek jednoznačných dôkazov. Došlo to až tak ďaleko, že mu svojimi besmi nepriamo privolali smrť. A pritom ani slovko o tom, že to bol vynikajúci filozof, historik, vedec, ktorý vedel plynule komunikovať v desiatich jazykoch, dokonca vo viacerých dialektoch. Lovci vo svorke vykonali svoje – bez ospravedlnenia po jeho úmrtí. Takú žurnalistiku a také médiá naša kultúrna verejnosť určite nechce.
10. 2. 2016
Keď vidím uvedené slovné spojenie „KRITICKÉ MYSLENIE“ tak by som k tomu skúsil niečo uviesť z mojej knihy. Je to dlhšia časť, možno to bude nudné….
Mládež používa už dlhšiu dobu tzv. TOTEMOVÉ SLOVÁ…. /to isté slovo znamená veľa odlišných vecí/. Niečo podobné platí aj v médiách – používanie nadpisov, metafor, prirovnaní (momentálne ich má rád Matovič a rád tie citáty a prirovnania przní). Podobne sa používa aj KRITICKÉ MYSLENIE.
začína to NEVZDELANOSŤOU:
Liessman hovorí o nevzdelanosti: „Nevzdelanosť dnes nie je intelektuálnym deficitom, neinformovanosťou, defektom kognitívnej kompetencie ale skôr rezignáciou na snahu vôbec niečo chápať.
Príliš veľa hovoríme o poznatkovej/vedomostnej spoločnosti bez toho, aby sme vedeli čo je POZNATOK:
O poznatku podal svedectvo svetoznámy fyzik a pedagóg (Feynman): „Môžete poznať pomenovania vtáka v každom jazyku, ale ak vymenujete názvy, tak ste skončili a neviete o vtákovi čo vidíte absolútne nič… Pozrite na vtáka, sledujte čo robí – to je to, čo sa naozaj počíta. Veľmi skoro som sa naučil rozdiel medzi tým, čo znamená poznať pomenovanie niečoho a niečo naozaj poznať (Richard Feynman)“ (koľkí z propagátorov kritického myslenia čítalo učebnice Feynmana?).
Ako ľudia máme tendenciu veriť, že ak nejaké pomenovanie poznáme, tak o tom aj všetko potrebné vieme (pritom sme len „niečo o tom počuli“) a „ovládame to“. Na tom sú založené aj rôzne vedomostné súťaže – schopnosť niečo pomenovať. Vzdelávanie na rôznej úrovni až po univerzitné vzdelávanie má prispieť k tomu, aby si študent zdokonaľoval myslenie a dostal impulz k tvorbe poznatkov vo vlastnej hlave (pojem kritické myslenie je zbytočne veľmi popularizovaný hlavne z ideologických dôvodov /aj preto už zavádzajú predmet na základnej škole o kritickom myslení/ – MYSLENIE VŠAK znamená skôr pozorovanie, skúmanie, analýzu). Myslenie (alebo „kritické“ myslenie?) je analýzou faktov a formovaním úsudkov. Definície obsahujú racionálnu, skeptickú a nezaujatú analýzu alebo zhodnotenie vecných dôkazov. Myslenie (alebo kritické myslenie?) je osobné, bez vonkajšej kontroly, vyznačuje sa sebadisciplínou a schopnosťou opravovať sám seba (samoopravný princíp).
Kritika je niečo úplne odlišné a nemalo by sa to významovo spájať priamo s procesom myslenia. kritika (kritika je ako poštový holub, vždy sa vracia!). Keď sa opýtam poslucháčov, prečo je na svete viac kritiky ako sebakritiky, iba málo ľudí dokáže nájsť dôvod (lebo o tom ľudia nepremýšľajú ani keď kritizujú ani keď sú kritizovaní). Jednoduho je to preto, že TÝCH OSTATNÝCH POZNÁME LEPŠIE ako samých seba !!!!
Nikto nemyslí už slobodne, v momente, keď má systém (Paul). Ide o to, že svoje myslenie podriadi systému ktorý si vytvoril, alebo osvojil. Problémom je aj naša snaha o štandardizáciu a unifikáciu v školstve, v posudzovaní úrovne vedomostí študentov… Zopár citátov od Sir. Ken Robinsona – uznávaného odborníka na vzdelávanie a tvorivosť:
The answer is not to standardize education, but to personalize and customize it to the needs of each child and community. There is no alternative. There never was
Now the problem with standardized tests is that it’s based on the mistake that we can simply scale up the education of children like you would scale up making carburetors. And we can’t, because human beings are very different from motorcars, and they have feelings about what they do and motivations in doing it, or not.
Skoro každý pozná výrok René Descarta …cogito, ergo sum… (myslím, teda som), ale existuje komplexnejší pohľad na tento výrok prerozprávaný do podoby
… dubito, ergo cogito, ergo sum (pochybujem, teda myslím, teda som…) – čo podstatne lepšie vystihuje potreby ľudskej spoločnosti ako populárne „kritické myslenie“.
Tým, že sa módne kritické myslenie popularizuje, zabúda sa, že myslenie nemá začínať kritikou….. ale myslením a pochybovaním (a tak to robia vo svojich vedeckých metódach aj vedci v rôznych vedných odboroch). Je však pravdou, že existuje NEKRITICKÉ PREBERANIE toho, čo sme počuli, čítali (a je to preberanie bez myslenia).
Kritické vymyslenie dnes „vyučujú“ indoktrinovaní ľudia bez toho, aby chápali čo vlastne učia. Zvyčajne propagujú to, aby študenti overovali informácie tak, že ich budú porovnávať s PRAVDIVÝMI ZDROJMI…. (ktoré sú tie pravdivé zdroje???). Ak to pozoruje niekto „zvonku“ tak zisťuje, že sa snažia o natlačenie kapusty do hláv (nová paradigma….všetko podriadené kritickému mysleniu …. a PRAVDIVÝM ZDROJOM). Ešte aj cirkevné dogmy sa v porovnaní s týmto zdajú PRAVDIVEJŠÍM ZDROJOM (lebo vraj ich vytvoril pán Boh)… a tie nové pravdivé zdroje na porovnávanie vytvára KTO?
Výborný text, vďaka za zverejnenie.
Ešte malá poznámka ku „kritickému mysleniu“. Veľkým kladom niekdajšej marxistickej filozofie bolo to, že nás inherentne učili, že osobné filozofické poňatie reality by malo byť konzistentné. To znamená, že ak nové poznatky nie sú konzistnentné so stavom našej mysle, tak treba skúmať prečo. Kladom toho minulého prístupu bolo aj to, že náš status mysle sa nepovažoval za kritérium pravdy. Kedysi to kritické myslenie obsahovalo aj pochybovanie o svojom vlastnom statuse, nielen o tých nových informáciách (ako sa to interpretuje dnes).
díky
v podstate je to platné (pochybovanie) už od vekov vekúcich
Každé poznanie a poznávanie (aj vedecké) vychádza na začiatku zo zvedavosti, vnímania a pochybovania…. a cez pochybnosti (pokusy, skúmanie) až k novému poznaniu.
Dnes sa pokúšajú tvoriť novú paradigmu – lebo ich stará nefunguje od začiatku.
P.S.: mimochodom realita-vtip….
Išiel som do skriptárne a uvidel dávnejšie nové skriptá (až 2) od toho istého autora (dosť často v médiách, občas poradca premiera…dávnejšie). Bolo to no nových paradigmách. Tetka v skriptárni sa ma pýta, čo to je paradigma ale nepovedala dôvod, prečo ju to zaujíma. Keď som jej to polopatisticky a sedliacky vysvetlil tak uviedla: viete… ja som sa pýtala toho autora čo napísal tie 2 skriptá- a nevedel mi to vôbec povedať !!!
Ľudí treba naučiť MYSLIEŤ a nie KRITIZOVAŤ (to vie každý aj bez učenia). A naučiť ľudí myslieť je možné iba v mladšom veku, vo vyššom veku už musia byť samoukmi.
ako prémiu tu na zasmiatie uvediem zopár citátov o kritike:
Mali by sme chcieť vždy charakterizovať, nikdy kritizovať. (Morgenstern)
Kritizovať kritika je rovnako sladké ako podviesť podvodníka. (Petan)
Kritika bola zdravá. Kritik – zranený. (Ružička)
Kritika je pohodlná vec, na útok jedným slovom je potrebné niekoľko stránok obrany. (Rousseau)
Najväčšiu rozkoš máme z toho, že môžeme kritizovať. (La Bruyère
Kritizovať znamená usvedčovať niekoho, že to nerobí tak, ako by som to robil ja, keby som to vedel. (K. Čapek)
Smie tupec ostro kritizovať. (Žáček)
Zrkadlo nemôže odrážať bohov, keď sa doň pozerajú opice. (Hemingway).
Umelcovým zrkadlom je jeho výtvor. (Chagall)
Trpaslíci túžia po veľkom tele. S veľkosťou svojho mozgu bývajú spokojní. (Taub)
Trpaslíci veria, že ich veľkosť závisí od výšky podstavca. (Žáček)
Ak sa pozerá niektorá žena často do zrkadla, nemusí to byť ešte domýšľavosť ale skôr statočnosť. (Twain)
Každý kritik je vlastne žena v kritickom veku – závistlivý a prevalcovaný. C. Pavese
Kritici… sú vši, ktoré lezú po literatúre. E. Hemingway
Kritici musia všetko vedieť a zvyšok si domyslieť. M. Proust
Nech rozoberá kritik dielo nožom anatomickým, ale okom znalým, mysľou nezaujatou, nech neodhodí celé krásne telo pre niektorú na ňom omrvinku, a pod štítom kritiky nech sa nekryje zášť a nenávisť osobnú. B. Nemcová
Kritika je daň, ktorú platí človek verejnosti za to, že mu dovolí byť výnimočným. J. Swift
Čo nerád vidím: keď v kritike stojí, že farba môjho klobúka je príliš tmavomodrá a že by bolo lepšie, keby bola svetlomodrá – a pritom farba môjho klobúka je žltá. B. Brecht
Kritika často nie je vôbec veda, je to remeslo, ku ktorému je potrebné skôr zdravie ako ducha, skôr pracovitosť ako súdnosť, skôr zvyk ako genialita. Ak pochádza od človeka, ktorý je menej súdny než sčítaný, kazí v určitom zmysle čitateľa i spisovateľa. J. DE La Bruyère.
AUTOKRITIKA
Keď šíp minie cieľ, strelec dáva vinu sebe, nie šípu. Tak koná i človek múdry.
Zo všetkých sudcov je najzhovievavejší znalec. F. Schiller
Hovorí sa o deštruktívnej kritike, ale u tejto kritiky nie je hlavné to, že borí, ale to, že nekritizuje. Je to borenie bez účelu. Je to rozoberanie zložitého stroja kúsok po kúsku, v ľubovoľnom poriadku, pričom sa často ani nevie, k čomu stroj slúži. G. K. Chesterton
Ten vtip zo života o paradigme je dobrý. Sedí to. Aj tie citáty. Veľmi často som sa v odbornej diskusii stretol s tým, že skutočný znalec a múdry človek sa nehanbil opýtať, ak presne nerozumel, čo sa mu druhí snažia povedať. Hlupáci fungujú presne naopak. Aby vyzerali, že všetko chápu a všetko majú v malíčku, tak si ani nevšimnú, že hovoria z cesty. Aby som nevyzeral ako frajer, čo len kritizuje druhých, tak som si tento jav najskôr všimol na sebe. Až potom, takto poučený, som ho začal rozoznávať na druhých.
Áno…platí to. Najprv treba vnímať a spoznávať. Ale ten prípad o paradigme je o to smutnejší, že ten pán profesor robil poradcu premierovi a učil na VŠ. A podobne som sa pozeral na pánov „profesorov“, ktorí veselo vo „vedeckej“ debate používali slovíčka…
musím pretraktovať…. viackrát za sebou. A okolie sa ani nezasmialo. A používali tie isté slovíčka.
Práve dnes novinári uvádzali napr. že v jednej flaštičke očkovacej látky je 5 dóz….. a potom tam bol článok z Izraela, že jednému pacientovi dali omylom 4 dózy látky. To znamená, že nám mnohé pojmy nič nehovoria a neovládame nielen cudzie ale ani vlastný jazyk.
„Ako ľudia máme tendenciu veriť, že ak nejaké pomenovanie poznáme, tak o tom aj všetko potrebné vieme (pritom sme len „niečo o tom počuli“) a „ovládame to“. Na tom sú založené aj rôzne vedomostné súťaže – schopnosť niečo pomenovať.“
Ale, ale páni, páni – súdruhovia ! To snáď nie. Dôrazne protestujem !
Problém dnešnej doby je práve ten zmätok v pojmoch, neúmyselné, alebo aj zámerné používanie nesprávnych pomenovaní vecí a javov.
Osobitnou podkapitolou je preberanie a „prekladanie“ názvov a pojmov z anglofónneho prostredia.
Môj obľúbený príklad je National Security ( Agency of United States of America ). Samozrejme, súčasná novinárska pospolitosť to debilne prekladá ako národná bezpečnosť.
A teraz si predstavte to zdesenie medzi slovenskými pravicovými protikomunistickými úderníkmi, ak by sa odhalilo, že kolíska slobody ( …a demokracie… ako sa bezmyšlienkovite zvykne dodávať ) má nie len politiku štátnej bezpečnosti, ale aj inštitúciu Štátnej bezpečnosti !
Toš…to je neštěsťi !
To čo uvádzate je pravda…. vytváranie vlastných pojmov bez ich definovania, chybné preklady (posledne uviedli, že pacienta zaočkovali 4 DÓZAMI očkovacej látky – lebo nevedeli, že dóza je dávka). Tých príkladov za posledných 30 rokov môžem uviesť viac…napr. zákon o zamedzení dvojakého zdanenia a knihy o tom….. obiehali veľmi dlho, kým pochopili že ide o zamedzenie dvojitého zdanenia… podobne blbec minister MH SR Kubečka nechal v dohode o colnej únii formuláciu – reexport v rámci colnej únie (čo je nezmysel …ale ten blbeček kubečka nevedel čo je to zahraničný obchod a vyhovoril sa na sekretárku). Dôsledok: NBS nemala 8-10 mesiacov ani jeden dolár alebo marku príjem – dostala len koruny za tovar, ktorý išiel von cez české PZO alebo dodávala subdodávky do vývozných kompletačných podnikov v ČR.
ale platí aj to, že ak vieme pomenovať pojem….. tak sa tvárime ako keby sme tomu rozumeli (bez ohľadu či o tom niečo hlbšie vieme alebo nie) A platí to aj pre novovytvárané pojmy a zlé preklady. TOTO NIE JE môj výmysel…. ale realita, ktorú vám potvrdia odborníci u nás aj na západe.
Navyše ešte jedna deformácia: študenti na VŠ sa opýtali, či môžu písať písomku z odborného predmetu VLASTNÝMI SLOVAMI. Tak som sa opýtal, či vytvorili vlastné slová…. Čudovali sa. Pýtal som sa ďalej… a máte dojem, že písomku z účtovníctva, anatómie, elektroniky, farmácie… napíšu tiež vlastnými slovami. Odvetili – NIE….. ale v tomto odbornom predmete to môžeme. Opýtal som sa: a poznáte definície pojmov, ktoré používate? Odpoveď: to vôbec nepotrebujeme. Opýtal som sa: a ako sa dohovoríte keď to nepotrebujete a neviete? Odpoveď: vytvoríme si nové pojmy !!!!
Opýtal som sa: ako sa potom dohovoria dvaja lekári o tom , čo idú operovať….ak jeden bude používať vlastný pojem appendix alebo slepé črevo…. a ten druhý si vytvorí vlastný pojem….také izé…čo tam trčí na konci Ani tak neuznali, že treba mať a používať pojmy, ktoré majú mať svoje definície.
Na záver zase vtip z reality:
V parlamente sa predvádzal jeden poslanec, ktorý kritizoval ženy ako jazdia autom. A mal rečovú vadu. Keď tam tú svoju rečovú vadu predvádzal – tak vystúpil rektor UK Bratislava a skritizoval poslanca takto:…….ale pán poslanec, to čo tu predvádzate…. dokazujete, že máte ALEXIU. To by malo byť normálnym ľuďom smiešne – ale ani jeden poslanec v sále sa nezasmial.
Podobne… jeden mladý pánko z SDĽ v diskusii s 5 timi novinármi dostal do tváre obvinenie… Ale pán poslanec, to čo tu predvádzate to je DIALEKTIKA !!! Mladý poslanec (absolvent VŠ ) sa zmohol iba na ospravedlnenie vysloviť koktavú vetu…páni, ja za to nemôžem…ja som mal za socializmu 8 rokov. A nik sa v miestnosti nezasmial (vedel niekto z nich čo je to dialektika a kedy vznikla?)
Podobne zas ďalší poslanec SDĽ, ktorý neskôr pôsobil v europarlamente na diskusii s Miklošom dostal do tváre úder od Mikloša….. ale veď vy ste „INSITNÝ EKONÓM“. Miesto toho, aby sa opýtal Mikloša čo tým myslí…alebo aby sa zamyslel nad významom INSITNÝ…. tak skoro pukol od zlosti a nevedel už normálne reagovať. A keď zistil Mikloš, že to zabralo, tak použil tieto 2 slovíčka aspoň 10x. Poslanca išlo poraziť… /pritom insitný nie je nadávka a znamená…. vrodený a ani insitný maliar hoci nemá akademické vzdelanie nie je menej ako akademický, pekne maľuje, nie je to gýč, ľudom sa to páči, kupujú to viac ako od akademického maliara/. A vo Francúzsku sme mali tiež jedného veľmi múdreho „insitného“….
takýchto príkladov o pojmoch môžem uviesť viac ako dosť. A aj z dnešnej doby
Takže záver: to čo ste napísali nevyvracia tvrdenie o tom, že ľudia sú presvedčení, že ak poznajú pojem, tak o tom aj niečo vedia. A bohužiaľ to bude platiť aj naďalej.
Existuje pekná kniha s názvom AKO SA VECI MAJÚ, ktorú napísali vedci z rôznych odborov (bohužiaľ je už vypredaná)…. aj tam je dosť o pojmoch z rôznych vedeckých odborov
BROCKMAN, J. – MATSONOVÁ, K.: Ako sa veci majú. Bratislava : Archa, 1996
Vo svete vychádzajú publikácie nielen s definíciami pojmov ale aj s tým
ako sa veci majú
ako veci fungujú
Bohužiaľ k nám to ešte nedorazilo – a platí to aj pre vedecké publikácie. Nie zbytočne som spomenul Feynmana
Zabudol som uviesť príklad nášho najväčšieho popolvára na čele vlády:
zavedieme black out…… alebo lock down ?
A ďalší vtip z reálneho života:
Niečo som vybavoval a dostal som sa do diskusie s vyštudovaným…. animátorom (IT)
Tak som sa ho opýtal, čo je to animácia a čo je to animátor. Ani zaťať… Opýtal som sa ho….
čo je to teda reanimácia…. akurát vypleštené oči. V hlavách dnešných animátorov je zakódované, že sú to „baviči“….babky stoja vo vode v bazéne a vyšportovaný mládenec za zvukov hudby predvádza poskakovanie na okraji nad bazénom. Niečo podobné mal v hlave aj ten IT animátor. Podobne som narazil u „odborníka“ na IT, že nemal šajnu o tom, čo je algoritmus, trajektória…. Cestoval som autobusom a mladá slečna sa pýtala frajera ako do tej elektronickej búdky čo má v rukách vstúpiť a dostať sa tam kam potrebuje. Amatéri tomu hovoria „stromček“ a to znamená, že v elektronických zariadeniach sa môžete pohybovať iba v rámci tohoto „stromčeka“ a teda iba po existujúcich cestách (vstup je iba z jednej strany, vetví sa to, sú tam viaceré možnosti). Reakcia ITčkára k frajerke: ty si taká sprostá…. Ale vysvetliť jej ten princíp nevedel.
P.S.: ešte poznámka k tomu europoslancovi „insitnému ekonómovi“. Keď som o tom hovoril s kolegom, čo prednášal filozofiu, tak sa vyjadril so smútkom…. že aj tohoto „exota“ učil…. ale nie je na to pyšný.