Aby sme pochopili súčasnosť , musíme sa občas vrátiť do minulosti
Koloniálne mocnosti, ktoré stáročia žijú z práce a zotročovania iných sa svojich spôsobov nevzdávajú ani v súčasnosti.
Okatá propagácia anglickej kráľovskej rodiny a jej idealizácia v médiách, nie je náhodná. Má za úlohu zakryť súčasnú agresívnu formu Britskej novokolonizácie.
Je zvláštne pozerať v našich médiách prenosy z britského parlamentu, hádky britskej premiérky s jej politickými oponentmi.
Dnes si už len málokto spomenie na pripravovanú zmluvu o voľnom obchode medzi USA a EÚ, TTIP, ktorá predchádzala referendu v Británii o vystúpení Spojeného kráľovstva a Severného Írska z EÚ.
Transatlantická dohoda USA a EÚ o voľnom obchode nebola uzatvorená kvôli najmä kvôli tomu, že EÚ by bola ohrozená ekonomickým diktátom USA a mnohí politici, ale aj občania z členských krajín EÚ ostro vystúpili proti tejto pripravovanej dohode. Rokovania o uzavretí zmluvy TTIP definitívne zlyhali až po referende vo Veľkej Británii.
A dnes Európa rieši Brexit a ekonomické dopady vystúpenia V. Británie z EÚ
V. Británia si vždy tvrdo hájila svoje mocenské a ekonomické záujmy na úkor okolitého sveta a kolónií. Tak, ako to bolo v minulosti , je to aj v súčasnosti. Rozdiel je len v tom, ktoré krajiny považuje v súčasnosti za kolónie.
Aby som priblížila spôsob, ako sa V. Británia správala v nedávnej histórii k obyvateľom svojich kolónii, chcem spomenúť udalosť z Druhej svetovej vojny, za ktorú nesie zodpovednosť bývalý britský premiér W. Churchill a ktorá je na rozdiel od mnohých iných vojnových zverstiev páchaných na civilnom obyvateľstve, zatajovaná a zabúdaná.
Pri napadnutí Barmy Japonskom, ktorá bola jedným z vývozcov ryže do Indie, síce V. Británia poslala na východ Indie svoje vojská, aby chránili hranice s Barmou, ale zároveň brala potraviny už aj tak hladujúcim obyvateľom Bengálska v prospech armády. A nielenže potraviny odoberali, ale aj ničili roľníkom polia a rybárske a nákladné člny pod zámienkou, aby ich nezískali Japonci.
V Bengálsku, kvôli nedostatku ryže z okupovanej Barmy, ale aj slabej úrody a zastaveniu obchodu s potravinami , kvôli strachu z hladu, z iných provincií, , nastal hladomor, ktorý V. Británia pod vedením W. Churchilla odmietala riešiť. Kvôli hladomoru, ktorý spôsobila neľudská koloniálna politika, zomreli v Bengálsku viac tri milióny civilistov.
Britský premiér W. Churchill sa nikdy netajil svojim rasizmom a opovrhovaním ľuďmi v okupovaných kolóniách. Práve z obdobia vojnovej genocídy páchanej na obyvateľoch Bengálska sú známe jeho výroky o tom, že nenávidí Indov, pretože sa množia ako králiky, ale je známy aj jeho cynický výrok, keď mu bolo oznámené, že v Bengálsku zomreli hladom milióny ľudí: „A prečo teda ešte nezomrel Gándhí?“.
Hladomor v Bengálsku z roku 1943 nie je jediným hladomorom, ktorý Indiu postihol. Omnoho horší, bol prvý hladomor v roku 1770, keď zomrelo od hladu asi 10 miliónov obyvateľstva Bengálska, kvôli Britskej koloniálnej politike.
V dnešnej dobe sa novokoloniálna politika V. Británie prejavila napríklad v Iraku, Líbyii,či Sýrii
Podoby novodobého kolonializmu sú rôzne a myslieť si, že nášho štátu sa to netýka, je scestné. Pre koloniálne mocnosti nikdy nebudeme partnermi, aj keď sme s nimi v rôznych spolkoch, či už je to EÚ, alebo NATO. V skutočnosti , práve členstvom v nich, sme sa stali ekonomickou a vojenskou kolóniou bývalých koloniálnych veľmocí.
Kolonializmus má veľmi kruté podoby a o mnohých sa práve kvôli tomu, že sa začal skrývať pod maskou demokracie nepíše, nehovorí.
Ako vyzerá?
Napríklad ako montážne haly stavané na úrodných poliach…
Ako lacná pracovná, ktorú využívajú kapitalistickí vykorisťovatelia, ktorých poplatné vlády označujú za zahraničných investorov.
Ako potravinová nesebestačnosť, ktorá môže kedykoľvek vyvolať potravinovú krízu, alebo dovoz poradných potravín a spotrebného tovaru do novovzniknutých kolónií.
Hovorí sa, že ak chceme zmeniť svet, musíme najskôr zmeniť seba. Je to pravda.
Ak chceme zmeniť svet, musíme prestať veriť klamstvám, ktoré sú nám podsúvané rôznymi spôsobmi. Nesmieme zatvárať oči pred násilnosťami, vojnovými zločinmi a zločinmi proti ľudskosti, ktoré sú bežne páchané na nevinných ľuďoch rôznymi formami, ale najmä popieraním a odopieraním ich základných ľudských práv.
Zdroje:
https://plus.rozhlas.cz/50-let-od-churchillovy-smrti-a-10-nejspornejsich-momentu-jeho-zivota-6572471
http://www.bbc.co.uk/blogs/thereporters/soutikbiswas/2010/10/how_churchill_starved_india.html
Devana
test
Toto je dobre pripomínať. Je to alarmujúce slovo, lebo pre malé Slovensko je nesmierne ťažké nebyť kolóniou a fakticky vlastne nikdy neprestalo byť kolóniou, hoci hneď na začiatku ústavy má slová o suverenite.
Spomeniem jeden príklad za mnohé. V posledných rokoch sa veľmi stupňuje riziko širokého konfliktu v Európe. Okrem kolapsu všetkých sieťových služieb a zásobovania to predstavuje aj riziko použitia jadrových, chemických a biologických zbraní. Starý socialistický systém CO vyhnil a nový neexistuje. Naša koloniálna metropola na nás kašle, lebo „eto vaše delo“ a naši miestni satrapovia radšej kúpia od páneška za všetky dostupné peniaze stíhačky, lebo ostane nádej, že za tú službičku zachráni pánešek aspoň ich.
Ďakujem Marián.
Presne o tomto píšem. Slovensko je kolóniou… Čo sa stane, ak sa kolonialisti rozhodnú preniesť svoje montážne dielne tam, kde bude lacnejšia pracovná sila?
Čo sa stane, keď sem na Slovensko prestanú veľké korporácie dovážať potraviny, ktoré už nie sme schopní dopestovať, dochovať a vyrobiť?
Čo sa stane, keď Slováci budú mať prázdne obchody a prázdne bruchá?
To isté, čo sa stávalo aj v minulosti.
A našej vrchnosti je to úplne jedno, pretože v súčasnosti každý hrabe len pre seba a čaká potľapkanie po pleci od páneška, za dobre vykonanú prácu…
Skladba obyvateľstva u nás počas vojen v 20. storočí, umožňovala prežitie, pretože väčšina obyvateľstva bolo vidiecke, zvyknuté „starať sa same o seba“, čo znamenalo, že mali aké-také hospodárstvo umožňujúce vlastné prežitie, alebo výmenný obchod so susedmi počas najťažších časov. Rovnako aj mestské obyvateľstvo bolo často prvým mestským pokolením, čo znamenalo silné a ešte stále živé väzby na vidiek, takže v najhoršom prípade sa „stiahlo“ z mesta na vidiek k „svojim“ a nejako prežilo.
A ako je to dnes na Slovensku ? Väčšina obyvateľstva býva v mestách ( 55% ) a z nich väčšina v bytovkách, bez vlastného hospodárstva, plne odkázaní na zásobovanie maloobchodom. Množstvo z nich taktiež už nemá žiadne rodinné väzby na vidiek.
V prípade vojny, je hlavne toto „čisto“ mestské obyvateľstvo úplne odkázané na milosť a nemilosť, pretože nemá kam ujsť a je plne odkázané na zásobovanie maloobchodom, ktorý je prakticky úplne v rukách súkromných zahraničných podnikov, ktoré nemajú nejaké štátne záujmy. Zo dňa na deň sa môžu zdvihnúť a odísť, čo má svoje opodstatnenie hlavne v čase vojny. Tu je vidieť, že socialisti, v politike budovania vlastného poľnohospodárstva a potravinárstva, by mali brať do úvahy aj tretiu časť reťazca a to štátny potravinársky maloobchod.
Stav otvorenej zraniteľnosti štátu a jej ( hlavne „čisto“ mestského ) obyvateľstva v čase vojny, za 30 rokov budovania kapitalistického raja sa nedá nazvať inak, len VLASTIZRADOU, za ktorú sú zodpovední kapitalistickí politici, ktorí predali a sústavne predávajú jej obyvateľstvo zahraničným kolonizátorom. No kto si ich to zvolil ….?
Národ, ktorý si neváži svoju, po tisícročí ťažko nadobudnutú štátnosť, si asi tú zvrchovanú štátnosť ani nezaslúži …
– za čo naši predkovia prelievali krv, aby sme neupadli do otroctva, tak ich potomkovia sa do toho otroctva dobrovoľne vydali
– čo nedokázali nacisti tankami, dokázali ich potomkovia „dobrou vôľou“.
smutné…
Je správne sa vracať do minulosti, aby sme pochopili súčasnosť a v prípade koloniálnej minulosti, dnešných „demokratických“ buržoáznych krajín je to ešte dôležitejšie.
Mierne by som oponoval inému prísloviu, ktoré je v príspevku a ktoré sa často spomína a ktoré tvrdí, že „ak chceme zmeniť svet, musíme najskôr zmeniť seba“. Aby som dlho nechodil okolo horúcej kaše, tak uvediem príklad. Môže sa kapitalista sám od seba zmeniť na nejakého iného človeka, na nejakého „nekapitalsitu“ alebo sa môže námezdne pracujúci človek zmeniť sám od seba, ak súčasne denno denne sa v práci alebo v daných ekonomických vzťahoch musí reprodukovať ako námezdne pracujúci a kapitalista rovnako sa musí denno denno reprodukovať ako kapitalista.
Inak povedané, dané príklady by skôr ukazovali na opak toho čo hovorí porekadlo. Ak sa má človek skutočne zmeniť, tak sa v prvom rade musia zmeniť podmienky, ktoré mu umožnia sa stať iným človekom. Marx uvedený rozpor v jednej zo svojich prác charakterizoval tak, že človek je súčasne aj hercom a aj režisérom svojich dejín. Musí meniť samého seba, ale len tak, že súčasne mení aj vonkajšie podmienky svojho života, inak skutočná zmena človeka nie je možná.
Tým nechcem povedať, že človek by sa nemal snažiť meniť aj sám seba, ale všeobecne platí, že to, čo sa môže podariť niektorým indivíduám, teda zmeniť samých seba, to sa nemôže podariť celej triede a nemôže sa jej to podariť práve pre objektívne podmienky, v ktorých musí neustále reprodukovať takú podobu svojho života, ktorá v zásade súhlasí s jeho vonkajšími pomermi.
Len pre zaujímavosť uvádzam, že názor veľmi podobný Marxovi vyjadril už v 17. storočí, prvý oficiálny európsky ateista Benedikt Spinoza, ktorý v jednej zo svojich prác zdôrazňuje, že napriek tomu, že už od antiky sa rôzni vychovávatelia snažili zmeniť človeka, nejaký pokrok v jeho správaní nevidieť a my by sme mohli povedať dnes to isté, že neustála „výchova“ človeka nejako zlyháva. Spinoza v danej súvislosti navrhoval, aby sme sa netrápili snahou zmeniť samotného človeka, ale aby sme vonkajšiu skutočnosť, vzťahy, v ktorých človek žije zmenili tak, aby ľudia so svojim rozmanitými vlastnosťami si našli v spoločnosti také miesto, kde svoje vlastnosti budú môcť využiť a použiť nie len na prospech seba, ale aj celej spoločnosti.
Výborný záver a skvelá výzva. Navrhnúť nový systém tak, aby sme potom nemuseli horekovať, že sme to dobre mysleli, ale ľudia to nepochopili.
Pán Manda, ďakujem za podnetný komentár.
Minulosť nám dáva odpovede na mnohé súčasné otázky a problémy. Preto sa často inšpirujem históriou.
Otázku zmeny človeka samotného vidím napríklad aj v tom, že utláčaný človek, zatúži po spravodlivosti a lepšom živote, prestane žiť s pocitom poníženosti a začne hľadať spôsob, ako sa vymaniť z biedy.
Vtedy začne meniť aj vonkajšie podmienky života a spoločnosti.
Aj u nás nastala po prevrate podobná zmena, ale k horšiemu. Mnoho ľudí zmenilo svoje zmýšľanie, hodnoty a začali meniť nielen vlastné životy, ale aj spoločnosť, až sme sa napokon dostali k jej celkovému morálnemu úpadku.
Ale aj v tejto situácii sú východiská, lenže pokiaľ ľudia samotní nezmenia samých seba, zmena spoločnosti nepríde…
Baruch Spinoza bol veľmi osvietený človek s názormi, ktoré sa dajú aplikovať aj v súčasnosti.
Ale bez pomoci človeka samotného, bez jeho zmeny k lepšiemu, sa nedá zmeniť ani spoločnosť.
A bez zásahu človeka sa nedá zmeniť ani vonkajšia skutočnosť k lepšiemu. Spoločnosť a vonkajšiu skutočnosť tvoríme my samotní, preto je len verným obrazom toho, akí ľudia ich tvoria. Pretože my tvoríme spoločnosť, vzťahy, hodnoty.
Ak sa chceme zmeniť tak, aby sme mohli meniť k lepšiemu spoločnosť, vzťahy v ktorých žijeme, musíme v prvom rade prevziať plnú zodpovednosť za vlastné konanie a vlastný život. Inak sa zmena nedá uskutočniť…
Moudrý komentář.
Dovolím si použít citáty M. Tweaina, která ukazuje na nikdy nekončící vzdor pravdy vůči opakujícím se snahám lhářů a jejich lžím.
„Lež může oběhnout půlku světa, zatímco pravda si teprve obouvá boty.“
Součastně na fakt, že mnozí lidé nepoužívají mozek, což je mělo postavit na vrchol evolučního vývoje.
„Je snazší lidi oklamat, než je přesvědčit, že byli oklamáni.“
Perfektné a čo ďalej. Prestaňme už iba písať a rozprávať. Začnime konať. Na začiatok drobnosti a prestaňme hľadať v cudzom oku smietku, ale spájajme sa a tolerujme. Iba tak niečo dokážeme . A ten hladomor môže prísť aj ku nám. Skoro všetky ponovembrové vlády veselo ničili naše pôdohospodárstvo a teraz ak k nám prestanú voziť ten šmejd, na ktorý sme si už zvykli, veď Slovák si zvykne i na šibeň, čo budeme jesť. Z tých hlúpych politických rečičiek sa nenajeme.