Kým sa milióny zrniečok zeme spájali a dávali semenám silu klíčiť a rásť, zrniečka prachu, také drobné, že ich nikto nevidel, nič nerobili, len bezstarostne poletovali a vznášali sa vo vzduchu.
Prišla zima, tam kde bol za mestom kedysi prázdny horizont, dvíhali sa teraz sivé útesy mrakov. A spoza nich sa prihnal mrazivý severák. Zúrivo sa prehnal mestom, strhol posledné listy zo stromov, spálil zem, schytil ľahké zrniečka prachu, ktoré sa vznášali vo vzduchu a vyniesol ich vysoko na oblohu. Drobné a nepatrné zrniečka prachu, ktoré na zemi nikto nevidel, sa zrazu ocitli hore. Pyšne sa z tej výšky pozerali dolu na zem, nad ktorou kedysi bezstarostne poletovali. Hore bolo vlhko a chladno. Zrniečka prachu zmokli a mrazivý chlad premieňal paru na ich povrchu na ľadové kryštáliky tých najúžasnejších tvarov. Kryštáliky rástli a zmenili zrniečka prachu na nepoznanie. Hore, vo vlhku a chlade, sa drobné zrniečka prachu zmenili na snehové vločky, ktoré chlad vybrúsil do ideálnych tvarov. A jedného dňa sa pyšne zniesli k zemi, v chladnom mrazivom vzduchu iskrili, fascinovali ľadovou krásou, priťahovali pozornosť a zbožňujúci obdiv. Ľudia sa dali ovládnuť ich oslepujúcim leskom, dokonalým vzhľadom, pritom vôbec netušili, že obdivujú obyčajný prach.
Vtom spoza mrakov vykuklo slnko, vyjasnilo sa a v sile tepla sa ľadová krása vločiek razom rozplynula, neostalo z nich nič, iba drobné celkom obyčajné zrniečka prachu, také nepatrné, že ich nikto nevidel. Vznášali sa bezstarostne vo vzduchu a čakali, kedy sa priženie vietor a vynesie ich hore.
A zatiaľ milióny zrniečok zeme, ktoré sa spojili, dávali svoju silu semenám klíčiť a rásť.
Foto: Sydney Oats, CC
