Prečo chodia ľudia do zahraničia?

Zdieľaj článok:

Nedávno sme mali vysielanie o Slovákoch v zahraničí. A keďže mi táto téma tak nejak stále rezonuje v hlave, dovolil som si k tomu ako textovú „prílohu“ takú malú úvahu o Zmysle toho celého a o nejakých možných riešeniach, zlepšeniach.

  Takže, prečo by mali vlastne chodiť ľudia do zahraničia? Dobrovoľne, úplne slobodne a z ich vlastnej iniciatívy. Podľa mňa je v tom prirodzená túžba človeka spoznávať niečo nové. Ideme sa pozrieť na miesta, aké doma nenájdeme. Niekto ide za architektúrou, za históriou, niekto ide za oddychom, za prírodou, za niečím špecifickým, čo nájde iba tam. No ale na to, aby niekam človek išiel, musí mať vytvorené dobré fungujúce podmienky tam, kde žije. V zmysluplnom svete by sa malo všetko odvíjať od našich túžob a potrieb, ale tie výhody, ktoré nám spoločnosť vráti späť, si akoby musíme vopred zaslúžiť.

PREČO CHODÍ PRACOVNÁ SILA ZA FINANČNÝM KAPITÁLOM?

  No ale zatiaľ čo človek túži budovať si domov v mieste, kde pravidelnejšie žije, tak musí kvantum svojho času a svojej energie niekomu predať. Naša práca je súčasťou výmeny tovarov, ako každá iná komodita. Takže sa stáva – ako v prípade opatrovateliek – že polovicu svojho času dávame dohromady iba zdroje, aby sme potom mohli v druhej polovici, už svojho súkromného života, nejak spokojne žiť. Ale myslím si, že určite by bolo lepšie, keby fungoval systém, ktorý zabezpečí to, aby sa ľudia mohli lepšie starať o svojich vlastných rodičov! Tak by to bolo prirodzenejšie. Lenže keď je systém nastavený takto, tak u Rakúšanov (v tomto konkrétnom prípade) to plodí najmä predanie zodpovednosti za vlastných rodičov niekomu inému, a ženy zo Slovenska a iných chudobnejších krajín, zase musia odchádzať od svojich rodín.

KRÍZA AKO REŤAZOVÁ REAKCIA

  Ale toto nie je nič nové. Tento trend, teda migrácia za prácou, bol aj pred 100 rokmi a dochádza k nemu zákonite vždy, keď je ekonomika v nejakej (ďalšej) kríze. Je to taká reťazová reakcia: ak nie je kapitál na nejakom mieste, ak sa nevracia späť do ďalšieho fungovania spoločnosti, ale končí niekde v súkromných rukách a ide von z krajiny, tak to zákonite vytvorí nezamestnanosť a ľudia musia hľadať prácu inde. Takže aj tých 60 000 slovenských opatrovateliek v Rakúsku a Nemecku je len dôsledok niečoho, čo sa dialo predtým. Buď je u nás príliš slabá výroba, slabá produktivita práce, či nie je primeraný záujem o služby. Alebo tie financie nie sú skrátka dobre prerozdelené. Skutočný sociálny štát by mal zabezpečiť nejaký stály fond, z ktoré by sa čerpali prostriedky k tomu, aby sa naše opatrovateľky mohli vrátiť zase späť. A mohli opäť viacej spoluvytvárať ten hospodársky a spoločenský systém, ktorý je ich domovom. A rovnako by mal štát zabezpečiť, aby fungovali v prospech spoločnosti aj iné podstatné odvetvia: zdravotníctvo, školstvo, kultúra – na čele s médiami – tie najdôležitejšie odvetvia, ktoré majú aj učitú úžitkovú hodnotu a nielen výmennú hodnotu. Veď predsa, všetko nie je len o ekonomike. Ak celkovo nezmeníme Hodnoty, bude to viesť iba k odcudzenému životu. A odcudzený život nestojí za nič.

Noro Potočák, Slovák žijúci v zahraničí, člen kolektívu DAV DVA

Foto: Meg Marks, CC