V súvislosti s úspešnou výstavou HODNOTY A ODKAZ k 80. výročiu SNP sme pre vás pripravili seriál popredných výtvarníkov odboja a SNP.
Pripomeňme si túto sochársku osobnosť, o ktorej nesporne možno hovoriť ako o vrcholnom zjave vývinu moderného slovenského sochárstva. Spolu s R. Pribišom tvoril sochársky ekvivalent bratislavskej vetvy Generácie 1909. Narodil sa akoby predurčený rodinne, 29. januára 1912 v Stupave. Slávny džbánkar a náš prvý národný umelec Ferdiš Kostka bol mu strýkom. Talentovaný synovec sa remeselne vyučil u F. Kostku, a neskôr výtvarne študoval v Brne na Umelecko-priemyselnej škole a na Akadémii výtvarných umení – u prof. K. Dvořáka.
V rokoch 1938-39 absolvoval ročný študijný pobyt na École des Beaux-Arts v Paríži. Po návrate na Slovensko pôsobí na Odd. kreslenia a maľovania SVŠT a spolu s J. Mudrochom usporadúva dve pozoruhodné autorské výstavy. Na rozdiel od J. Mudrocha pokračuje v pedagogickej práci. Je to obdobie enormných umeleckých snažení umelcov zoskupených okolo nadrealistických zborníkov J. Považana. V roku 1940 v Eláne zverejňuje recenziu Kostkovej tvorby ako nastupujúceho umelca básnik Rudolf Fabry, ktorý neskôr spomína Kostkove postoje a grupovanie mladých pokrokových umelcov ostro odsudzujúcich protiumelecké ťaženia a heslá o „zvrhlom umení“.
Vraj sa nezúčastnil Slovenského národného povstania, ale vyjadril námety tejto dejinnej udalosti. To hovoria niektorí odborníci. Lenže už v roku 1941 je v kontakte s Annou Onderkovou, neskoršou manželkou Ľudovíta Kukorelliho. V roku 1979 som kompletizoval na výstave v B. Bystrici autentický výtvarný obraz SNP a J. Kostka poskytol súbor povstaleckých a protivojnových škíc a kresieb. Už v roku 1945 tvorí portrét Anny /od roku 1948/ Kostkovej. Takže… Majster J. Kostka žil teda v „radostnej“ ilegalite, keďže vyjadroval sa o svojej účasti na protifašistickom zápase – nie slovne, ale tvorbou. Skutočne zrejme zaštítil Annu Kukorelli v čase, keď ako pozostalá mala svedčiť v otázke formovania a činnosti partizánskeho zväzku Čapajev na východe Slovenska. Pani Anna Kostková sa na sklonku svojho života stala členkou nášho Klubu výtvarných umelcov a teoretikov, keďže sa aj ona realizovala výtvarne, na báze textilu. Patrí sa ju spomenúť, keďže po úmrtí J. Kostku 30. septembra 1996 s mimoriadnym úsilím zhromaždila a dobudovala v Bratislave súkromnú autorskú galériu venovanú uzavretému dielu J. Kostku. Škoda, že jej síce podávali ruky M. Kňažko i K. Bajcurová, avšak nešlo o ruku pomocnú.
Osobne nerád používam veľký a väčší slovník, avšak ako odbojári a Slováci spomínajme a hodnoťme dielo a odkaz Jozefa Kostku gigantickejšie ako obvykle. V roku 1950, v novembri mu odhaľovali vrcholné dielo pomníkovej tvorby – Pamätník SNP v Partizánskom. Ale už predtým, v rovnakom roku odhaľovali Víťazstvo, pamätník oslobodeni Bratislavy Červenou armádou, pred ktorým sa kladú vence na Hviezdoslavovom námestí. V roku 1951 vyhral prvú súťaž na výtvarné riešenie Slavína. V roku 1954 mu odhaľovali na Donovaloch, pred vtedajším Športhotelom ako niekdajším sídlom SNR a velenia Povstania, pamätník nazvaný Návrat partizána – Jar 1945. Žiaľ, príliš sme nechali obstavať toto pamätné miesto. Z roku 1963 sú Kostkove alegorické dievčenské súsošia Vďaky na bratislavskom Slavíne. Aj druhú dimenziu má to slovenské národné v diele Jozefa Kostku: v roku 1963 odhaľujú Náhrobok Ľudovíta Štúra v Modre s dielom Slovenská jar. A v roku 1975 dokončuje dielo Pochodeň pred III. budovou Matice slovenskej v Martine. O pochodeň akého hnutia to išlo? V roku 1971 dokončil sochu-pútač na Železnej studničke v Bratislave – pomník prvomájového zhromaždenia robotníctva v roku 1890. V roku 1967 sa stal národným umelcom. Odchoval také výtvarné osobnosti ako V. Remeň, T. Kavecký, L. Berák, M. Ksandr, F. Patočka, V. Kompánek, J. Hovorka, J. Jankovič, P. Roller, Š. Prokop, M. Palko, J. Barinka, J. Meliš, J. Kočiš, P. Tóth, bratia Hložníkovci, Šickovci, atď.
