Príbeh z detstva, umelecká úvaha krížená s poviedkou

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

V súvislosti s dnešnou katastrofálnou búrkou v Prešove som si spomenula na jeden daždivý večer z môjho detstva. Je to čudné, na koľko vecí zabúdame a predsa ostanú uložené v tej  najskrytejšej zásuvke. Sú aj momenty, ktoré sa vryjú do mysle na stálo. Jeden taký si pamätám. 

Mala som v tej dobe 6 rokov, písal sa rok 1976. Až dnes som však pochopia, že to čo sa stalo bola veštba, možno obraz budúcnosti.  Spomienka zvláštneho divadla stále žije v mojom pomyselnom treťom oku. 

Bol studený novembrový podvečer. Práve, keď sme vyšli z Božieho chrámu začalo pršať . Ostatné dievčatá a staré ženičky sa postupne vytrácali každá do svojho domu. Bývali sme ďaleko a tak po pár sto metroch som osamela na ulici a tá čudná predstava samoty v sychravej ulici sa na plno rozvinula v mojom  vnútornom  vesmíre. Malý  človek osirie na ceste práve v čase, kedy deň stráca svetlo a požiera ho studená čierna  tma. Osamelé dievčatko  v takej nepohode, pomyslí na všelijaké  súvislosti. Na počiatku cesty domov bola asfaltová cesta ešte suchá. Prvé veľké kvapky začali dopadať na zem. Každá sa prudko rozprskla, rozliala sa a nápor vetra všetky tie obrovské kvapky rozčesol v jednom smere, až pripomínali čiernych havranov padajúcich strmhlav k zemi. Tma už celkom  rozprestrela svoj zamatový plášť nad našou dedinou. Otvorila  som i ja svoj maličký dáždnik nad hlavou. Vietor sa do mňa opieral veľkými nápormi severáka, ako o malú loďku na rozbúrenom mori a ja som s ním zápasila o možnosť návratu do nášmu domu, do prístavu kde ma čakala mamička a otecko.  Kde sa mi zobrala tá myšlienka, kde sa vzali tie slová ako z hororového filmu Vtáky od Alfréda Hitchcocka? Je mi to mi čudné aj po mnohých rokoch?

Znova vám namaľujem ten temný obraz z hororu, kde na zemi ležia mŕtve čierne vtáky, ja ako silný človek kráčam, prekračujem ich rozplesnuté telá na ceste. Tu zaznieva hlas rozprávača filmu.

,,Ja človek, pán tvorstva, zvíťazil som nad prírodou!“

Z neba zaburácal hrom. Priam som ho počula burácať nad sivou krajinou pokrytou sivým betónom. Kde nebolo stromov ani kríkov, len sivá plochá betónová krajina. Hromy burácali jeden za druhým ohlušujúcim zvukom, akým dokáže len Perún trestať previnilcov. Blesky pretínali oblou, ožiarili temný svet, kde splašene lietali čierne vtáky. Obor namieril svoju účinnú zbraň a čierne vtáky padali na zem, najbojovnejšie vtáky sa bránili útokom a chceli ho uďobať a tu zrazu jeden z bleskov zasiahol pyšného, vzpurného a neľudského obra.  Keď zaburácal posledný Perúnov hrom na temnej oblohe sa objavil posledný blesk a ten zasiahol obra do prs. Pyšný obor Herkules ostal ležať mŕtvi, predstavoval v mojej vízii celé ľudstvo. To ľudstvo, ktoré ničí dažďové pralesy, znečisťuje vody všetkých morí a riek, ničí krajinu banskou ťažbou, vypúšťa popolček z komínov továrni.  Hlas z neba zvolal:

,,Ja príroda, zvíťazila som nad človekom!“

Bolo mi z toho veľmi smutno. Modré svetlo pouličných neónov mi osvetľovalo cestu. So zvesenou hlavou som  obchádzala mláky a v duchu prosila len nech nejdú autá okolo mňa blízko. Nech mi neošpliechajú moje biele pančušky viac, ako to dokážem aj sama.  Dívala som sa sústredene na povrch cesty plnej mlák. Úžasné divadlo sa končilo čiernou a modrou neónovou farbou. Kvapky dopadali na povrch  mlák, kruhy šantili v lesklých a živých  modrých mozaikách. Svetlo neónov rozohrával kaleidoskop, ktorý  ihral všetkými farbami dúhy.  Jeden zanikol a ďalší sa objavil, zázračne prestupovali jeden skrz druhý. Svetlo neónov sa mihotalo sem a tam. Dívala som sa na ten úchvatný vodný svet. Naraz mi bolo dobre pri srdci. Pochopila som, že príroda bola v práve. Zabil si vtáky, všetky vtáky? Nestačilo ti pár na tvoju obživu! Vybil si všetky. Trest ťa neminul. Ako som tak premýšľa idúc pomedzi mláky, zrazu som cítila, že idem povedľa mojich mokrých topánok. Som vedľa seba, som tu ja Evka a zároveň som aj svojim sprievodcom. Moje telo si ide samo, ako bábika oblečená v hnedom kabátiku, na ramenách jej ležia dva zapletené vrkôčiky a biele pančušky  sú viac mokré ako suché. Jej pohonom  sú alkalické  baterky niekde pod krytom na chrbátiku. Ja sa vznášam povedľa, som pozorovateľ vlastného tela. Viem, poviete si,  Evka niečo sa Ti prisnilo? Neprisnilo. Sny si nepamätáme dlhšie ako pár minút. Reálne zážitky a pestvá z detstva si pamätajú aj 80 roční seniori lepšie, ako to kam položili okuliare. Na tento večer a záblesky pridospelého myslenia  som nezabudla ani po takú dlhú dobu vyše 40 rokov.(Tuším, že sa to volá bdelý mimotelový zážitok.) 

Chcela by som porozumieť svetu a ľuďom. Ťažko je porozumieť, takým mocným tohto sveta, keď oni sú vo svojom konaní NEĽUDIA. Nevraždia len zvieratá, vraždia ľudí, ženy deti i starcov. Robia to otvorene vo vojnách i skryto prehnaným používaním chémie v potravinách. 

Zemetrasenia, tajfúny, tsunami  na planéte  Zem, je vlastne očisťovanie sa od parazitov. No, môže to byť aj niečo úplne iné. Geoinžinierstvo. Študuje sa na vysokej zbojníckej, či gaunerskej? Harp a Cern, na čo skutočne slúžia? Otvoria Bránu a na Zem príde ešte väčšie zlo, aké dokážu spôsobiť šialení vedci? Po tom túžia? Ja im prajem len jedno, nech za tou HVIEZDNOU bránou stojí celý panteón slovanských Bohov na čele s PERUNOM a nech diablov zmetie do najhlbších pekiel.  

Ak gauneri zničia pitnú vodu, ubijú zvieratá našich spolupútnikov, vyrúbu posledný les, spália pôdu Rundapom, čo budú piť, čo budú jesť a čo budú dýchať? Zo zelených žabích kožiek zvaných Doláre sa nenajedia. 

Eva Hrabková

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Vážení priaznivci DAVuDVA , od 1 decembra Vám prinášame aktuálne spravodajstvo, komentáre, analýzy, eseje a rozhovory. Mame množstvo plánov, ako sa naďalej zlepšovať a ponúkať Vám čo najkvalitnejší žurnalistický obsah.

Bez Vašej pomoci sa však ďalej nepohneme.


Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *