Pracovala som ako opatrovateľka v nemecky hovoriacich krajinách. Aby som uživila rodinu, musela som znášať šikanu, ponižovanie, odlúčenie na dlhé tri mesiace od detí, od domova, žiť život tých starých ľudí, nie svoj vlastný… Ale to pozná väčšina žien, čo túto prácu robí. Ak som chcela toto všetko prežiť a neprepadnúť alkoholu (veľa žien, ktoré som stretla, to takto riešili), písala som si denník a básničky.
Z denníka opatrovateľky:
Bad Säckingen.
Je dokonané.
Zas končí ďalšia moja púť.
Nechcem už viac myslieť
na veci plané.
Tak adié, Bad Säckingen,
a zbohom buď!
Teraz keď odchádzam,
mám už len pokoj a mier v duši,
keď ten môj hrozný trest
zrazu niekto vymazal a zrušil.
Bola som otrokom,
rabom spútaným.
Vtáčikom v klietke železnej,
trestancom ťažko skúšaným,
hnijúcim v kobke pekelnej.
Len faloš, zášť a zloba
v tom cudzom dome vládla
a moja duša úbohá,
len chradla a chradla.
Bola som Donom Quijotom,
bojujúcim s veternými mlynmi,
nešťastným Guliverom,
ktorý vždy vytŕča a nevie splynúť
s ostatnými.
Tak odchádzam, je dokonané,
už zas som voľná ako vták.
Nechcem už viac myslieť
na veci plané…
V ústrety slobode,
k sladkému domovu
ma unáša vlak.
Autorka: Dagmar Gregová
Ilustračné foto: a.dombrowski, CC.
