Prinášame Vám exkluzívne časť príspevku slovenského kulturológa profesora Jozefa Leikerta, ktorý mal zaznieť na konferencii 120 Laco Novomeský I Ivan Horváth 26. 10. 2024 v súvislosti so storočnicou revue DAV. Avšak vzhľadom na množstvo príspevkov, nedostatok času a ospravedlnenie sa profesora pre účasť na inom podujatí uvádzame ukážku z tohto textu, ktorý je venovaný odkazu DAVu. Ďalej píše Jozef Leikert:
Prvé číslo DAVu s označením Zima 1924 vyšlo na konci tohto roku. Vydavateľom a zodpovedným redaktorom sa stal Ľudo Obtulovič a výkonným redaktorom Edo Urx. Nový časopis sa predstavil verejnosti s podtitulom Umenie, Kritika, Politika, Filozofia, Literatúra a mal vychádzať ako štvrťročný zborník. V úvodnom príhovore sa píše: „Prichádzame zaťažení vedomím, že staršie generácie ustrnuli v zajatí a tieni starootcovských tradícií. S vedomím, že nevykonali takmer nič, aby doterajší poriadok triedneho útlaku a vykorisťovania človeka človekom, bol odstránený. Nahradený novým a lepším, ktorému upravuje cestu v mysliach ľudí socializmus. Chceme poukazovať na nespravodlivosť dnešného spoločenského poriadku. Chceme kritickým rozborom všetkých jeho javov, ktoré stratili už dávno životnú oprávnenosť, prispieť k jeho konečnému vyvráteniu. Chceme aspoň týmto spôsobom dokumentovať svoju solidaritu s pracujúcimi a splatiť aspoň čiastku dlhu storočia…“
A toto môžeme právom považovať za akýsi manifest DAVu a jeho tvorcov.
Davisti si boli vedomí, že u tých, o ktorých v úvodnom príhovore písali, nenájdu pochopenie: „Nečakáme porozumenie našich starších kolegov.“ Tak sa aj stalo.
V Slovenskom Denníku a Národnom denníku starší kolegovia sa snažili zmenšiť vplyv DAVu ohováračskými výmyslami o ruskej finančnej podpore a pod. Pokrokovejší vzdelanci na druhej strane, napr. v Pravde chudoby 16. októbra 1924 zaznamenali tento krok s uznaním. „Viac menej výstižné, ale všetko sympatické kritiky priniesli ešte Mladé Prúdy, Spartakus a Proletárka.“ Takisto aj Dobroslav Chrobák, ktorý hneď po vyjdení napísal za všetkých mladých: „My mladší vítame DAV ako reflektor skutočných pomerov.“ A na týchto mladých sa davisti spoliehali najviac.
Jednou vetou povedané: Vydaním prvého čísla DAVu sa otvára jedna veľmi dôležitá etapa v kultúrno-politických dejinách nielen Slovenska, ale i celého Československa. Štatisticky dopovedané: Vyšlo 1. číslo prvého z deviatich ročníkov časopisu, hoci časové rozpätie vydávania sa nekryje s počtom ročníkov, pretože časopis vychádzal v rozpätí 13 rokov, t. j. obdobie od r. 1924 do r. 1937. Za tento čas vyšlo 70 čísiel, z toho 8 dvojčísiel a 55 čísiel, čo predstavuje 1072 strán časopisu.
Dnes už vieme, že časopis DAV nemá len význam národný, ale ho možno smelo zaradiť aj do kontextu európskej pokrokovej medzivojnovej žurnalistiky. Je nesporné, že v národných dejinách, v politike, vede, filozofii, žurnalistike a dejinách slovenskej literatúry a umenia položil trvalé základy.
A ešte jedna pripomienka: DAV bol nielen bohatou históriou, ale aj inšpirátorom. Isto si mnohí – milí priatelia – pamätáte, že v Novom slove bola dlhé roky kritická rubrika podpísaná pseudonymom V. A. Daniel – teda opačnými iniciálkami ako DAV. Vrátim sa k spomínanému listu, ktorý Daniel Okáli napísal Andrejovi Siráckému z Trenčína: „Verím, že z nášho krúžku […] vyjdú žurnalisti par excllence, ktorí budú vedieť vyhovieť požiadavkám doby, a ktorí veľký, bolestný proces oslobodenia pracujúceho človeka porozumejú.“ Ako keby bol tušil, že s DAVom vyrastú také novinárske osobnosti ako Laco Novomeský, Vlado Clementis, Edo Urx a mnohí ďalší. Určite vtedy ešte netušil, že na takéhoto novinára sa vypracuje aj on sám.
Celý text bude k dispozícii v pripravovanom zborníku NOVOMESKÝ & HORVÁTH: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? II. Poet a prozaik, kamaráti zo Senice.
