Keď v súčasnosti sledujeme v médiách správy o modernom otrokárstve, v ktorom pracujú najmä rumunskí sezónni robotníci v Nemecku (ale aj vo Francúzsku) po 16 hodín denne, tak nachádzame priame neľudské súvislosti s minulosťou, kedy západné štáty bohatli na otrockej práci afrických černochov. Viacdielny francúzsky televízny dokument Otrokárske cesty je doslova hrozným svedectvom presadzovania západných hodnôt.
V 3. diele spomínaného dokumentu (1.6.2020 na STV2) boli uvádzané otrokárske cesty hlavne v 17. a 18. storočí. Obyvateľov predovšetkým z oblasti strednej Afriky prevážali na otrokárskych lodiach do Karibiku a na tomto „obchode“ sa podieľali Angličania, Francúzi, Španieli, Portugalci, Holanďania a čiastočne Dáni, ktorí mali svoje kolónie na jednotlivých ostrovoch v karibskej oblasti. Na budúcich otrokov sa organizovali doslova poľovačky za pomoci miestnych kúpených vládcov. Prepravovali ich v strašných podmienkach. O tom hovorí jeden historik v dokumente: Otrokárske lode ešte nebolo ani vidieť a už bolo z nich cítiť zápach z ľudského utrpenia. Na lodiach dochádzalo k zvráteným formám mučenia a zabíjania pred ostatnými zotročenými Afričanmi a mnohých z nich hádzali do mora. „Obchodníci“ s otrokmi mali zmluvy s poisťovacími spoločnosťami, takže milióny ľudí, ktorých vyhádzali počas plavby do mora, im prinášali zisk. Počas jednej oficiálnej spomienkovej oslavy v Chráme sv. Jakuba v Londýne za účasti britskej kráľovnej Alžbety II. a vtedajšieho premiéra T. Blaira jeden účastník vyskočil do stredu chrámu a veľmi otvorene a temperamentne vykričal tieto zločiny do tváre spomínaným britským politikom a ostatným prítomným. Okrem iného z jeho úst zazneli slová: Miliónmi našich tiel je vystlaný Atlantický oceán! Koľko miliónov Afričanov vyhádzali otrokári do mora sa už zrejme nikdy nepodarí zistiť, no slovo milióny poskytuje aspoň orientačné údaje. To isté možno povedať o počte zotročených obyvateľoch Afriky, ktorých prepravili do Karibiku. Jednotlivé údaje sa pohybujú v rozpätí 12-18 miliónov ľudí.
Na plantážach v Karibiku nasledovalo ďalšie dejstvo krutosti. Otroci boli pravidelne zastrašovaní, trestaní a vraždení. Jeden otrokár vo svojom denníku si zapisoval svoju „činnosť“ a okrem iného uvádza: Toho neposlušného otroka sme chytili a odrezal som mu hlavu! Podobných záznamov je plný denník. Na niektorých plážach Karibiku našli v súčasnosti masové hroby a odborníci určili: Väčšinou ide o mladších ako 30 ročných černochov, ktorých tela od vyčerpania vyzerali na 70 rokov. Na plantážach sa človek vyčerpal za 4 roky, preto väčšina z nich prežila krátky život. Žili v neustálom obrovskom strese, v prostredí enormne vyčerpávajúcej práce a neustáleho fyzického násilia a vraždenia. O týchto neľudských podmienkach svedčí ďalší údaj: Iba jedno z desiatich deti otrokov sa dožilo jedného roka života!
Na obchode s otrokmi zarábali okrem priamych otrokárov banky a poisťovacie spoločnosti. Tento stav trval v mnohých regiónoch Ameriky ešte aj v 19. storočí, hoci sa v Anglicku vytvorilo hnutie za zrušenie otroctva. Do konca sa do tohto zápasu zapojila britská kráľovná Viktória a jej manžel Albert.
Diabolské zločiny západných otrokárov prinášali veľké zisky celému vtedajšiemu hospodárskemu systému. Jeden z odborných komentárov v uvedenom dokumente to v plnej miere potvrdzuje: Transatlantická ekonomika vyrástla na otrokárstve! Keď k tomu pridáme plánovanú genocídu pôvodného obyvateľstva v Amerike, tak si aspoň čiastočne môžeme vytvoriť obraz hodnôt, na ktorých stojí aj súčasný Západ.
V pozadí všetkých týchto strašných zločinov bol nevinný cukor, ktorý sa stal najžiadanejšou pochúťkou bohatých vrstiev západoeurópskej spoločnosti práve v uvedenom období. Karibské ostrovy boli vytipované ako najvhodnejšie územie pre pestovanie cukrovej trstiny a zostávalo už iba zabezpečiť otrockú pracovnú silu. Všetky tieto podmienky „pokrokový Západ“ v pomerne krátkej dobe zvládol. Milióny zničených životov týchto otrokárov vôbec natrápili, hlavným motívom a prínosom pre nich boli miliónové finančné zisky.
V USA koncom mája a začiatkom júna tohto roku vypukli masové protesty a násilnosti po zavraždení jedného černocha –Afroameričana miestnym policajtom. Je zrejme, že to bola iba zámienka. Ako pripomenul vo večernom TV spravodajstve 1. júna spolupracovník RTVS v USA: Ide o ďaleko hlbší problém, súvisiaci s pandémiou. V jej dôsledku 40 miliónov Američanov stratilo prácu, tieto milióny chudobnejú a v dôsledku toho sa vytvára obrovské sociálne napätie. Napriek rôznym propagandistickým stanoviskám predstaviteľov súčasnej moci stále ide aj o dozvuky hrozných rokov otrokárstva, iniciátorom ktorého bol biely muž zo Západu.
prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD.
Foto: J. Sipko na prednáške v Prešove
Dobrý článok a dobrá téma. Nikdy nebude dosť pripomínania si tejto hrôzy, ktorá ukazuje, že človek sa od staroveku dodnes duchovne neposunul. Možno dnes to otrokárstvo tak nevidno a v médiách sa od neho politici dištancujú a navonok ho kritizujú. Lenže ono pretrváva v iných, sofistikovanejších (a niekedy ani nie) podobách. Práve rozvinutie tejto témy som očakával od tohoto článku, keď som na neho narazil. Treba o tom hovoriť. Už sa hovorí, že SME OTROCI ZÁPADU, ale treba to dostatočne argumentačne podoprieť. A len tak mimochodom, aj pracujúci na západe sú Otrokmi Západu, aj keď možno privilegovanejšími. Dostupných štatistík ale aj investigatívnych zdrojov je, zdá sa mi , dosť. Odborníci by sa mali do toho čím skôr spustiť, pretože stále to konzumná , najmä vzdelanejšia a napriek alebo práve preto zmanipulovaná tvrstva obyvateľstva u nás, považuje len za folklór a krčmové reči. Treba dať kritikom tohto prehnitého otrokárskeho systému do rúk zbraň (aj keď nemám rád tie ľavicové radikálne pojmy ako zbraň, boj, revolúcia,..) , aby sa zotročeným a zaslepeným otvorili oči. Práve informácia je najsilnejšia zbraň.
Kde nie je (navonok) problém, nie je ani motivácia riešiť ho.
Také osvetové články sú potrebné, ale treba k nim dodatky z našej reality: U nás mzda v montovniach cudzích vlastníkov 900 Eur/mesačne, v materských krajinách Nemecko – Francúzsko – Taliansko je minimálna mzda cez 1.100 Eur…sme kolóniou západnej Európy i Južnej Kóreje, krutosť je humanizovaná tým, že nemusíme cestovať za zotročením, „odoberáme“ si ho doma, keďže tu prospektori ťažia lacnú pracovnú silu. Stále prirovnanie: Hodnota exportu 2019 zo Slovenska (zdroj Min zahr vecí) 67 miliárd Eur – ale príjmy do kapitoly daň z export.tržieb je iba 22 mil Eur…a do štátneho rozpočtu nič z tej sumy nejde.