„Chceme narovnat pracovno-právní podmínky, které se v sexbiznisu dejí. Chteľa bych vás poprosit abychom nehovořili o prostitutici, ale o sexbiznisu a sexuálních pracovnících… je to prostě běžná činnost. Je to biznis.“
– Eva Horáková, Rozstřel
V Českej republiky je nová téma. Štát ako pasák pre sexuálne pracovníčky. Pozor, už nie prostitútky. Piráti chcú legalizovať prostitúciu a posunúť ju na level bežnej služby. Teda podobne ako si môžete dať guláš, kebab, pivo, pálenku, tak podľa novej progresívnej ideológie by malo byť rovnakou komerčnou službou ponúkanie sexu za peniaze. Oficiálne spoločensky uznanou. Pražská zastupiteľka pirátov Eva Horákova to predstavila v relácii Rozstřel.
Ak by ste očakávali, že v tomto článku budem moralizovať o tom či je verejná sexualita morálna alebo nie, ste na omyle. Budem sa skôr zamýšľať nad tým, ako nebezpečné je viesť takýto spôsob dialógu o probléme plateného neviazaného sexu ako spoločenskej normy. Ide totiž o zásadný sociologický problém, ktorého dôsledky môžu skončiť v absolútnej deštrukcii spoločnosti a rozbití zdravých medziľudských vzťahov.
Vyšší level kapitalistického odcudzenia
Redukcia druhého na sexuálny objekt je vcelku paradoxná téza, podobne ako redukcia sexu na plytkú konzumnú potrebu. Iste, deje sa to, ale považovať to za normu, či dokonca ideál je absurdné. Takýto prístup absolútne vylučuje fenomén lásky, rodiny, budovania hlbších vzťahov. Prístup Evy Horákovej z českej pirátskej strany je dokonale podobný dielu Prekrásny nový svet od Aldousa Huxleyho. Kto ste to nečítali, iba pripomeniem, že v tomto diele sú doslova zakázané intímnejšie a emocionálne medziľudské vzťahy. Sex a promiskuita sú tu doslova povinné. Kto nie je promiskuitný, stane sa podozrivým a spoločensky nebezpečným. Celá Huxleyho dystopická spoločnosť je založená na hyperkonzume, pernamentnom konzumnom eldoráde.
Predaj tela ako norma nového progresívneho kapitalizmu,
telo ako tovar
Legalizácia prostitúcie a verejná prezentácia názoru, že sex môže byť súčasťou biznisu podobne ako návšteva kaderníčky znamená považovať prostitúciu za niečo správne, z hľadiska práva a zákonov, ktoré znamenajú reprezentáciu všeobecnej vôle. Ak spoločnosť príjme prostitúciu ako normu, teda zlegalizuje to, že človek môže predávať svoje telo, dostávame sa do tej najťažšej dystópie. Predovšetkým v tom, že sa sexualita, ktorá môže znamenať aj niečo viac, než len pôžitok, stane len plytkou spotrebou, ktorú si môžete kúpiť vedľa vodky a hamburgeru. Stane sa to len jednou zo služieb, ktorú ponúka hypermoderný kapitalizmus. Napokon zacitujme Evu Horákovú:
„Sex je základní lidská potřeba, kterou má každý z nás. Dnešní doba nám umožňuje si ty služby kupovat. Tak jako chodíte ke kadeřníkovi, ke kozmetičce. Tak je třeba se i podívat nato, že i v 21. století by jsme tuhle službu měli. Ja bych tedy měla muže, kterého bych si platila, odváděla bych dane, DPH, on by odváděl zdravotní a sociální pojištení a tak by to fungovalo. Já jsem mladá žena, je mi 40 let. Můžu žít sama a potřebuju nejakého partnera k vykonávaní sexuálních službeb…„
Tá posledná veta. Tu sa dostávame k podstate liberálno-progresívneho šialenstva. Slečna nezávislá feministka chce žiť sama a hoc sama možno pohŕda tým, že sú ženy považované len za sexuálne objekty, ona sama požaduje, aby mohla aplikovať tézu, podľa ktorej redukuje druhého len na platený sexuálny objekt. Ona poslankyňa de facto stanovila platenie si sexuálneho partnera ako normu bežného života. A to má vážne dôsledky na celú spoločnosť…
V dobe odcudzenia, atomizácie, individualizácie, všeobecnej neistoty, kedy je čím ďalej ťažšie nájsť si stabilného životného partnera, nastolila Eva Horáková stav, kde je normálne byť sám a platiť si za sex. Namiesto motivácie k zdravým partnerským vzťahom chce Horáková spoločnosť, kde sa k sebe vzájomne budeme správať ako prostitúti.
Takže v novej hypermodernej kapitalistickej spoločnosti už bude aj sex súčasť balíčka služieb, ktoré si budete môcť pridať k Netflixu, Mágio, rozvozu pizze, účtu za telefón a účtu za vodu či plyn. Úplne normálne. Biznis ako biznis.
Násilie a nenásilie
Čo je však najabsurdnejšie na argumentácii Horákovej? Legalizáciu prostitúcie odôvodňuje odstránením rozširovaniu pohlavných chorôb, násilia na ženách či ochrany sexuálnych pracovníčok. Zaujímalo by ma, podľa akej logiky oficiálne uznaná prostitútka neroznáša, a neoficiálna prostitútka roznáša choroby či podľa akej logiky je násilie aplikované len na neoficiálnych prostitútkach. Napokon pri tak pestrej škále sexuálnych potrieb aké sa rozvinuli v 21. storočí je skutočne ťažké, kedy je násilie súčasťou aktu a kde je nad rámec legality či na hrane zákona? A vôbec, ako sa dá odlíšiť násilie od dobrovoľnosti v sexu všeobecne? Podľa Horákovej je kritérium to, že túto prácu robia sexuálni pracovníci a pracovníčky radi. Ale kde je ona hranica, kedy „zákazník“ prekročí svoje kompetencie a urobí niečo, čo už onu pracovníčku „nebaví.“ Horákovej slniečkárske argumenty sú postavené na vode a postrádajú akúkoľvek logickú argumentáciu.
„Chceme, aby instituce jako policie nebo záchranná služba měly pozitivní vztah k výkonu a poskytovatelům sexuálních služeb.“
No a na záver Horáková dodá, že sexbiznis by nemalo byť niečo, za čo by sa Česká republika mala hanbiť. Výborne. Takže by sme sa s počtom sexuálnych pracovníčok mali rovno chváliť a považovať to za prednosť svojho národa. Čim je váš národ unikátny? Máme najviac sexuálnych pracovníčok.
Verejná mienka a názory poslankyne
Zástupca ľudu by sa mal istým spôsobom podieľať aj na formovaní verejnej mienky. To čo liberáli plánujú je skutočne to, čo Huxley opísal v Prekrásnom novom svete. Svet, kde budeme namiesto zmysluplných ľudských vzťahov budovať povrchnú spoločnosť sexuálnych konzumentov bez akéhokoľvek zmyslu. Otázka, čo si povie hrdá liberálna progresívna feministka Horáková tak vo veku 80 rokov, keď ochorie a nebude mať nikoho, kto by sa o ňu postaral. Postačí jej redukcia druhého len na využívanie sexuálnych služieb. Viete, tieto absurdné progresívne teórie sa najviac ukážu ako zvrátene pri kontraste fenoménu starnutia.
Dali by sa pochopiť argumenty čisto ekonomické, dalo by sa pochopiť, že prostitútky netreba zatvárať a zmierniť tresty, ale urobiť z prostitúcie normu, tak to je skutočne koniec civilizovanej spoločnosti. Je pravda, že v podstate celá kapitalistická spoločnosť funguje na predávaní. Napríklad mnohí naši novinári sa správajú oveľa horšie, než prostitútky, pretože predávajú svoju dušu. Problém je však inde. Progresívni šialenci považujú niečo, čo spoločnosť môže tolerovať ako anomáliu, za normu, ba dokonca ideál. Príkladom je Horákovej veta o platenom sexuálnom partnerovi, ktorý by bol súčasťou jej životného štýlu. Kúpiť si prostitútky či prostitútov nemôže byť považované za normálne. Môže to byť tolerované, môže to byť dekriminalizované, ale rozhodne nie oficiálne uznané. V zdravej spoločnosti sa tieto veci nedejú alebo sa dejú aspoň potichu. A toto je ten problém.
Nebudem sa hrať na moralistu. Nebudem pokrytec a poviem, že neodsudzujem ľudí, ktorí využívajú sexuálne služby. Obzvlášť vo svete, keď je čoraz ťažšie nájsť si stabilný vzťah. Avšak, rozhodne by som sa s tým nechválil a už vôbec by som to nepovažoval za niečo spoločensky akceptovateľné. Zdravý človek, ktorý má zdravý vzťah, nepotrebuje sexuálne služby. Takýto fenomén by mal ostať na okraji spoločnosti spolu s inými spoločenskými neduhmi a anomáliami. V opačnom prípade môžeme každú anomáliu postaviť na piedestál a oslavovať ju. Robili to aj starí Rimania a pozrime sa, ako dopadli…
Ondrej Gorod II.
