Esej o súčasnom videní sveta a o nepoučiteľnosti ľudstva v spoločenských a literárnych kontextoch. RSDr. Pavol Dinka je spisovateľ, autor literatúry faktu, publicista, novinár, redaktor, politológ, mediálny analytik a prekladateľ.
Preberáme so súhlasom autora. Esej vyšla pôvodne v Literárnom týždenníku, ktorý odporúčame pre vynikajúce články a taktiež preto, že v ňom nájdete články, aj našich autorov.
„Nenávidím vojnu, mrzí ma, že ľudia stratili Minervinu múdrosť, za svoje pacifistické postoje som si ,vyslúžil‘ 500 dní vo vyšetrovacej väzbe.“
ukrajinský novinár Ruslan Kocaba
Neskrývam, slová z citátu ma inšpirovali k napísaniu tejto eseje – k osobe Kocabu sa ešte vrátim. Ako vieme, „Minervina sova vylieta až za súmraku“. Táto slávna Hegelova veta z úvodu jeho Základov filozofie práva hovorí o osudovom oneskorovaní múdrosti za vývojom sveta, ktorá sa zjavuje až po čine, vo chvíli, keď je takpovediac po všetkom a nedá sa už nič zmeniť. Pravda, filozofi, ktorí prišli po ňom – Feuerbach, Kierkegaard, Marx a neskôr i Heidegger –, odmietli túto metafyziku a vyčítali jej nedostatočný dôraz na subjektivitu jednotlivca a na jeho zástoj v dejinách. Neznamená to však, že sa v súčasnom postmetafyzickom svete idea ako taká vyčerpala, skôr naopak…
Áno, to, čo sa zrodilo, pomaly odumiera – v jemnej hranici medzi životom a smrťou však môžeme odrazu zazrieť niečo, čo sa počas dňa v odlesku slnka pred nami skrývalo, zahaľovalo, ostávalo neviditeľné, resp. tajné. Súmrak prináša nové, iné svetlo, a sivé súmračné tiene rovnako nadobúdajú nové kontúry. Ono nokturno, keď sa deň delí o moc s nocou a keď sa unavené slnečné lúče na horizonte prelínajú so skromným, ešte nie výrazným svitom vychádzajúceho mesiaca a hviezd, sa vynorí náhle, z ničoho nič, v podobe epifánie (božskej, kozmickej, ľudskej). A práve vtedy sa mení sivosť na farebnosť – akoby Minervina sova vzlietla na večný a nekonečný let s cieľom pozorne načúvať svetu, pozorovať ho bystrými röntgenovými očami, aby mohla načerpanými múdrosťami obdarúvať nepoučiteľné ľudstvo. Dúfa, že možno teraz, v tejto chvíli, ľudské bytosti konečne precitnú – máva a šuští krídlami, upozorňuje na seba, húka, zanecháva za sebou ozvenu…
… lenže ozvena, zdá sa, ide mimo nás, závoj súmraku akoby nám svojou sivosťou a šedivosťou už od svitania zastieral oči a ponúkal zjednodušené a v súčasnosti vítanejšie metafyzické videnie sveta, ktoré dominovalo minulosti a ktoré sa i dnes (najmä dnes) usiluje ovládnuť ľudskú myseľ v predstave, že sme dosiahli vrchol humánnosti civilizácie. Áno, ako som už naznačil, sova lieta metaforicky po celý deň, ale homo sapiens sa nepoučí… napokon videl to už Anton Pavlovič Čechov, svoje myšlienky vložil do vynikajúcich šestnástich poviedok v knihe Za súmraku (vyšla v Rusku roku 1897, najnovšie slovenské vydanie: Bratislava: Európa, 2016), hovorilo sa v nich o temnom charaktere ľudí, o autorovom pochmúrnom pohľade na život, o zabíjaní ľudských nádejí, o obyčajnom živote ruského mužíka. V poviedke Nepríjemný hosť si hlavný protagonista Arťom ťažká na súmrak v ľudskej duši:
„Nebojím sa ani vlkov, ani medveďov, ani iných zvierat, ale bojím sa človeka. Pred zvieratami sa zachrániš puškou alebo dačím podobným, ale pred zlým človekom sa nijako nezachrániš“
(s. 63)
Je to vízia smutnej budúcnosti človeka, ktorý sa motká v jednom bludnom kruhu. Asi tak ako hrdinovia poviedkovej knihy Stephena Kinga Za súmraku (v origináli vyšla v roku 2008, po vyše sto rokoch po Čechovových poviedkach, do češtiny ju preložili v roku 2009), ktorí zápasia s podobnými problémami, ibaže v špirálovitom posune. V poviedke Harveyho sen manželka Janet rozmýšľa o spoločnom živote s Harveym, 60-ročným mužom so začínajúcim alzheimerom:
„Život vyzerá taký ničotný, akýsi hlúpy. Nemôže si pomôcť a uvažuje, či sa po celý čas pachtili práve pre toto, či pre toto vychovali a vydali tri dcéry, vyrovnali sa s nevyhnutnom druhou miazgou, pracovali a niekedy (buďme úprimní) sa bezohľadne ruvali. Ak táto dlhá cesta temným lesom vedie práve sem na toto mizerné parkovisko, na čo je potom toto všetko…“
(Praha: Vydavateľstvo Beta – Dobrovský, s. 89).
Spoločenské cunami dneška
King vidí spoločenské cunami dneška, presne ho neidentifikuje, len naznačuje. Ani nemusí! Stačí sa pozrieť na aktuálny pohyb na našej planéte: skryté aj otvorené lokálne vojnové konflikty v Európe, na Blízkom a Strednom východe, eskalovanie napätia v súvislosti s Iránom, najnovšie atak na dva tankery s ropou hroziaci prerásť do horúcej vojny a s tým súvisiace presunutie ďalšej tisícky amerických vojakov do tohto regiónu, špionážne drony nad touto krajinou (dejiny sa opakujú, stačí si pozrieť knihu Jamesa Aldridgea Diplomat z roku 1949 o vzťahu USA a Veľkej Británie k Iránu), sústavné a nezmyselné zvyšovanie nákladov na zbrojenie namiesto poskytnutia pomoci najchudobnejším krajinám v Afrike (Sudán, Eritrea, Somálsko), Jemenu, Južnej Amerike – mocných zrejme nezaujíma, že vyše 800 miliónov ľudí na našom vesmírnom zrniečku nemá dostatok potravín, že ďalších 20 miliónov je na pokraji smrti od hladu. Radšej sa odhodlali vliezť s atómovými a ďalšími zbraňami pomaly do každého „dvora“ (najmä Spojené štáty), nevynímajúc strednú Európu, len aby ochránili svoje strácajúce sa pozície (najnovšie na to upozorňuje časopis Foreign Affairs /11. 6. 2019/ v článku Fareeda Zakariu s titulkom The Self-Destruction of American Power o sebadeštrukcii americkej moci, ktorá sa začala agresívnym vpádom do Iraku v roku 2003). Nová globálna trieda s globálnym pasom, apartmánom na Manhattane, hradom v Škótsku a súkromným karibským ostrovom sa pravdepodobne začína báť, úkryt hľadá pod dáždnikom zbraní namierených na „nepriateľa“…
Minerva so sovou v Múzeu v Louvri
Áno, pokojný život nadovšetko, ale pacifisti sú nežiaduci – to je už hrozba, ktorá narušuje stojaté mútne vody. Ale silu treba predviesť, vystrčiť hruď, nafúknuť svaly, zdvihnúť päsť, pohroziť: raz voči Kube, inokedy proti Iránu, Sýrii, Venezuele, Číne, Rusku. Už viackrát som vo svojich esejach naznačoval, že USA, ktoré prelievajú žalostné slzy nad ruskými kybernetickými útokmi, majú v podstate v tomto smere najprepracovanejšie technológie na svete, ťažko ich môže niekto nachytať na hruškách, tobôž keď vlastnia špecifické kódy, ktorými môžu vypnúť elektrifikačné rozvodné siete v hociktorej krajine. Ako sa dozvedáme, úspešne sa im to v ostatnom čase darí proti Ruskej federácii. Podľa denníka The New York Times (15. 6. 2019)
„USA najneskôr od roku 2012 uskutočňovali výskumné sondy do kontrolného systému ruskej rozvodnej siete, (…) teraz sa však americká stratégia posunula väčšmi smerom k útoku s umiestnením potenciálne ochromujúceho malwaru dovnútra ruského systému a s agresivitou, aká sa doteraz nikdy nevyskúšala“.
Robilo sa to údajne na základe objednávky amerických obhajcov agresívnej stratégie digitálnej vojny, aby Rusom ukázali tvrdú ruku. Ako naschvál, 16. júna postihla celú Argentínu (konali sa tam komunálne voľby) a Uruguaj porucha prepojenia rozvodných sietí, výpadky zaznamenali aj v južnej Brazílii, v niektorých častiach Paraguaja a Čile. Bola to náhoda, alebo výstraha…?
Sľuby na zajačom chvoste
… výstraha všetkým pacifistom, urputným bojovníkom za všeobecné odzbrojenie? Nedávno som bol v Prahe na istom žurnalistickom podujatí, vystupoval na ňom Ruslan Kocaba, novinár zo západnej Ukrajiny, potomok českých prisťahovalcov, odhodlaný pacifista, človek, ktorý z duše nenávidí vojnu, nezmieriteľný obhajca slobody slova, ktorý si za svoje odvážne a nekompromisné postoje „vyslúžil“ 500 dní vo vyšetrovacej väzbe. Mám manželku, deti, vravel, nebolo mi ľahko, nemohol som sa však dívať na to, čo sa deje v Luhansku a Donecku, aké neprávosti a zločiny sa tam páchajú z oboch bojujúcich strán, nevedel som v sebe prežuť klamstvá a manipulácie, ktoré prinášajú oficiálne médiá. Naším posolstvom musí byť mier aj za cenu obetí, ináč neprežijeme…
Nie slová a gestá, ale činy – na rozdiel od našich politikov, kvázipolitikov a exhibicionistov. Nijaké otrepané Za ľudí či Chcem slúžiť (s kapelou či bez kapely) – to všetko počúvame už desaťročia, sľuby sa menia na panské huncútstvo a rýchlo miznú na zajačom chvoste. Na tlačových konferenciách sa politické figúry postavia pred mikrofóny, pekne v zástupe, hlava vedľa hlavy, toľko rozprávajú, že nevystačí ani med na medové motúziky. Krásne divadielka pre verejnosť a noviny, vyhlásenia typu: Prišiel čas vrátiť túto krajinu (dávno rozpredanú!) ľuďom a uchopiť moc. Niekedy človek ani nespozná, z akého politického košiara také hlasy pochádzajú, omieľané frázy sa na seba až priveľmi podobajú (len sú zabalené do ligotavého papiera inej farby), všetko vedia, všetko počuli, všetkému rozumeli, všade boli, skrátka, načo by im bola taká Minervina sova?! Ak by sa objavil nejaký Sokrates a povedal by, že nič nevie (Bože, taká nehoráznosť), odsúdili by ho, povedané obrazne, na smrť a prikázali mu vypiť čašu bolehlavu. Napokon, patrí to k bežným praktikám politiky…
Pardon, v niečom sa predsa len odlišujú – v sile vulgárnej či urážlivej argumentácie a možno aj v tom, ako sa obliekajú, zamyslime sa spolu na tým, do akej módnej vlny by sme ich zaškatuľkovali (trocha žartovania nezaškodí): konzervatívny narcis si dá povedzme motýlika, liberál príde s voľne uviazanou kravatou a socialista bez kravaty (musí sa predsa priblížiť robotníckej triede). Môžu sa takto vyparádení venovať takým „banalitám“ ako nocovanie pacientov pred bránami nemocnice v očakávaní časenky k špecialistovi či neférové zisky manažérov zdravotných poisťovní, trestuhodná privatizácia najlukratívnejších zdravotníckych pracovísk a lekární v nemocniciach, ruvačka o zdravotnícky koláč, kde je jasným rukojemníkom pacient, nedostatočná stratifikácia nemocníc atď.? A to je iba časť marazmu! Mohli by sme hovoriť o zadlžovaní Slovákov (zadlžený je každý tretí dospelý človek v priemere sumou 8 200 eur), o ľuďoch na hranici biedy, v hmotnej núdzi, o senioroch atď. Ekonomickú moc, majetok a bohatstvo sme predali za dzurindovských vlád pre istotu do cudziny, často hlboko pod cenu, prakticky všetky odvetvia, kde sa veľký majetok tvorí – banky, poisťovne, priemyslové giganty a rad ďalších kapacít. Keď sa to vezme prakticky, našim poslancom už dávno ušiel vlak – bez ohľadu na to, či si dajú motýlika, frajersky uviazanú kravatu alebo budú bez kravaty. Dokonca ušiel aj niektorým „progresívcom“, čo tvrdia, že všeobecné volebné právo je hlúposť, že lokálpatriotizmus škodí a že robotník bez práce je lenivec…
Cicavce a pohlavie
S prepáčením, nekrivdime im, priestor na rozhodovanie a mudrovanie sa im ešte vždy naskytá: môžu napríklad diskutovať o módnej genderovej vlne, či majú cicavce dvadsaťsedem pohlaví, podľa toho, ako sa práve cítia (britský Facebook uvádza až sedemdesiatjeden pohlaví), či sa majú také bludy vyučovať v školách, či má svetovú politiku v boji proti klimatickým zmenám určovať šestnásťročná švédska školáčka Greta Thunbergová (s niekoľkými diagnostikovanými psychickými poruchami, aspoň tak to tvrdí Václav Klaus ml., zakladateľ novej českej politickej strany Trikolóra). Apropo, životné prostredie, environmentalisti preklínajú najväčších znečisťovateľov ovzdušia Čínu a Spojené štáty. Ak však ide o geopolitické záujmy, Američanom sa všetko blahosklonne odpúšťa, akosi nikomu neprekáža, že ako jediní zo 195 signatárov odstúpili od Parížskej dohody o zmene klímy z roku 2015 (Čína ju rešpektuje), že so všetkou vehemenciou vystupujú proti dobudovaniu severnej vetvy plynovodu z Ruska do Nemecka známej pod názvom Nord Stream 2, no pritom zvyšok západnej a strednej Európy, vrátane Slovenska, s radostným výskotom víta pripravovaný dovoz amerického bridlicového plynu, čo konečne, ako sa nazdávajú, pomôže položiť na lopatky dominantného ruského exportéra. Ochotne a veľmi razantne sa preto vo viacerých európskych prístavoch, no najmä v Poľsku (realizuje sa prepojenie Świnoujścia s Veľkými Kapušanmi financované úniou), budujú prekladiskové terminály na skvapalnený plyn. V spoločnom vyhlásení z minulého roka sa Európska únia (v súčasnosti jej potentáti medzi sebou šermujú o lukratívne vedúce posty) zaviazala zásadne zvýšiť dovoz amerického plynu s cieľom vyjsť v ústrety záujmom USA. Nie náhodou pozval nedávno prezident Trump podpredsedu Európskej komisie Maroša Šefčoviča (zodpovedá za energetiku) na obhliadku exportného terminálu Cameron LNG v Hackberry (štát Louisiana) a ponúkol mu na prevoz svoje lietadlo Air Force One – áno, uhádli ste, dôvodom veľkej parády bol fakt, že v druhom polroku 2019 majú ísť prvé dodávky tohto plynu do Európy!
Aká to faloš tých, čo skloňujú kvalitu životného prostredia vo všetkých pádoch! Kdeže je múdrosť Minervinej sovy?! Všeobecne a dávno sa totiž vie, že pri hydraulickom štiepení, odborne frakovaní bridlicového plynu (ide o vertikálne a horizontálne vŕtanie do veľkých hĺbok – zhruba 1,5 až 6 kilometrov –, keď sa do vrtu natlačí zmes vody a granulovaných látok, napríklad piesku a rôznych chemikálií, veľkým tlakom sa bridlicový útvar rozbije a z jeho pórov sa vytiahne plyn), dochádza k uvoľňovaniu metánu do ovzdušia, čiže plynu, ktorý je násobne toxickejší ako oxid uhličitý. Popritom sa spotrebuje obrovské množstvo vody s prísadami rozličných chemikálií, kontaminuje sa spodná voda, na povrch sa spätne dostáva chemicky znečistená odpadová voda, vrátane ťažkých kovov. Nečudo, že v mnohých štátoch je táto technológia zakázaná a odborníci ju považujú za škodlivejšiu ako používanie uhlia. A navyše, čo je rovnako podstatné, takto vyrobený plyn je výrazne drahší. Napriek tomu všetci taktne a takticky mlčia, veď je to náš spojenec, veľký brat…
Veľký brat
Pozoruhodné je, že holandský „diabolský“ maliar Hieronymus Bosch videl Minervinu sovu ako predobraz dnešného Veľkého brata s ostrým nočným zrakom. Okolo roku 1500 namaľoval obraz s názvom Pole má oči, les má uši, ktorý možno vidieť v Štátnom múzeu v Berlíne: sova sedí v rozďavených útrobách stromu, povedľa neho sa na každej strane vypínajú velikánske uši a pred ním na poli tróni sedmoro očí.
Hieronymus Bosch Pole má oči, les má uši
Sova tak za pomoci nich vidí a počuje všetko… Už chýbajú na obraze iba ľudia. Akí? Napríklad takí, ako píše český spisovateľ David Zábranský v novom románe (dystopii) Logoz aneb Robert Holm, marketér dánský, „čo v dobe ďatlovej triafajú do písmeniek na klzkých plochách displejov, ďatlujú všetci a všade“ (Praha: Větrné mlýny, 2019, s. 15), aby na seba prezradili, čo ani sami nevedia. Každý klik na počítači, každé prihlásenie na Googli, Facebooku či Twitteri, nehovoriac o youtuberských aktivitách, maľuje pestrými farbami náš životopis. Len niekoľko faktov: Gambridgeská univerzita spolu s Microsoftom uskutočnila výskum na vzorke 58-tisíc Američanov, užívateľov Facebooku. Vedci analýzou zozbieraných informácií zistili politické preferencie u 85 percent skúmaných osôb, v 95 percentách vedeli identifikovať, či ide o černocha, alebo belocha, homosexuála atď. (prameň: Natália Michalovová: Ochrana súkromia v praxi, Pravda, 10. júna 2019). Bolo to etické? Férové? Čo sa stane s týmito informáciami? Podľa cenníka z Darkwebu osobné údaje majú hodnotu od dvoch do dvanásť dolárov, celý náš digitálny život vyjde na čiernom trhu až na 600 eur a kompletný balík sa môže priblížiť k tisícke. Napokon, podobné údaje o voličoch sa zídu aj politickým stranám, najmä tým, ktoré sa v tom naučili chodiť…
A vie to aj Zábranského románový marketingový mág Holm, ktorý putuje po európskych metropolách a usiluje sa o kreatívnu premenu sveta a politiky. Zrazu ho však pochytí nechuť ku konzumu a logám, vidí v nich hlavnú príčinu zničujúcej sily z nadvýroby a informačnej presýtenosti, priotrávenia verejného priestoru – najprv víťazí liberalizmus, potom populizmus a nakoniec prehrávajú všetci… Vlastne ani nemusím pokračovať vlastnými slovami. Sotva by som lepšie charakterizoval onen informačný a spoločenský marazmus ako známy český filozof Václav Bělohradský:
„Zotrvačne ešte hovoríme o verejnom priestore, ten ale dávno nahradila mediasféra. Obiehajú v nej uniknuté oznámenia, nakrúca sa skrytou kamerou, staré udalosti sa nanovo rámcujú. Súdna moc je na mediasféru priveľmi pomalá, argumenty žalobcov a protiargumenty obhajcov sú nudné, všetci slušní ľudia vopred vedia, kto je vinný. Pozornosti je poskromne a najlepšie sa pozornosť ,lovíʻ na inscenácii verejných pranierov“
Literární noviny č. 6/2019
Na ilustráciu i pobavenie výber dvoch citátov z domácej mediasféry, pri ktorých stratí lesk nebodaj aj Minervina sova:
„Na Pellegrinim nie je dobré absolútne nič. A nezabúdať na to. (…) Jeho tvár je niečo ako tvár črevnej chrípky. Nie je skutočná a na jamkách na lícach sa nesmie dať postaviť politická kariéra“
SME, 10. 6. 2019
„Andrej Danko je po prvé smiešny a po druhé škodlivý. Okrem toho je však aj feudálny. (…) A preto išiel do politiky – aby sa on, sotva priemerne inteligentný chlapec z Revúcej, tešil úcte. Aby mu ju prejavovali. Nemá program, nemá myšlienky, len záchvevy. Nemá úroveň a nevie rozprávať“
SME, 17. 6. 2019
A vraj kto produkuje nezmysly, konšpirácie a nenávisť? Človek má pocit, že autor oboch citátov „publicista“ Samo Marec sa pri koncipovaní týchto výrokov napil bolehlavu, alebo…
Neviem, či vám tento výtvor zlepšil náladu, mne určite nie. Akosi sa mi mimovoľne tisli na um Kraskove verše:
Zmráka sa, stmieva sa. Zhora i zdola
havrany veslujú do noci spešne…
ktos’ príliš úbohý o pomoc volá,
do tvári hádže nám
spomienky hriešne…
P. S.: Tri dni po napísaní eseje som sa utvrdil vo svojom pesimizme smerom k budúcnosti: spolu so mnou nastúpila do preplnenej električky asi osemdesiatročná babka s barlou, všetci … násťroční na sedadlách ostošesť ďatlovali, nikto ju nepustil sadnúť…
(Prevzaté z Literárneho týždenníka č. 25 – 26/2019, autor je podpredseda Spolku slovenských spisovateľov) p
