Najnovší prieskum dôveryhodnosti politikov od agentúry Focus jasne ukázal, že premiér Igor Matovič má problém. Skutočnosť, že bol už v politike desať rokov a mohol teda odpozorovať, ako sa vládne, by bola relevantným argumentom, ak by sme mu priznali schopnosť disponovať aspoň elementárnymi danosťami na túto ťažkú úlohu. Dnes sa jasne ukazuje, že na seriózne vládnutie jednoducho nemá.
Celá Matovičova politická stratégia od jeho vstupu do parlamentu bola postavená na konfrontácii, neutíchajúcom konflikte a neštandardnej politickej sebaprezentácii. Ukázalo sa, že v opozícii to aj celkom funguje. Karta sa zásadne obrátila, keď sa stal súčasťou koalície, ba, na smolu koalície, tou najzásadnejšou. Po zmene strán na parlamentom ihrisku, teda pri prechode z opozície do koalície, len nahradil svojho arcinepriateľa SMER – SD za svojho koaličného partnera SaS. A dôsledky na sebe nenechali dlho čakať. Za necelý roka padli preferencie premiérskej strany OĽANO z dvadsaťpäť percent sotvana desať percent. A to ešte zjavne nie je dno. Igor Matovič sa akosi stále nevie prepnúť z módu opozičného politika do politika, ktorý nesie vládnu zodpovednosť. Ukazuje sa, že táto politická stratégia je krajne sebadeštruktívna.
Vláda Igora Matoviča, ktorá spočiatku disponovala rekordnou ústavnou väčšinou deväťdesiatich piatich hlasov, by po necelom roku nedala ani jednoduchú väčšinu, a to dokonca ani vtedy nie, ak by jej súčasťou bolo aj mimoparlamentné Progresívne Slovensko (PS), ktoré sa navyše veľmi často a veľmi ostro vymedzuje voči Matovičovým excesom. Je logické, že vládna zodpovednosť so sebou nesie aj prirodzený pokles popularity, ale prudkosť jej poklesu a rast nedôveryhodnosti lídra koalície je bezprecedentný.
Ukazuje sa, že politická deštrukcia, či až skoro anihilácia postihuje nielen OĽANO, ale aj jeho koaličných partnerov, ktorí sa voči Matovičovmu spôsobu vládnutia nevymedzujú. Strana ZA ĽUDÍ je už od volieb de facto v klinickej smrti a funguje už len v predĺženom čase. Po odchode „otca zakladateľa“ Andreja Kisku sa beznádejne prepadla do mimoparlamentných preferencii a zatiaľ neevidujeme ani najmenší náznak, že by sa v budúcnosti na tomto stave malo čokoľvek zmeniť.
V trocha inej pozícii je strana SME RODINA. V istom čase disponovala preferenciami dokonca na úrovni 13 percent. Po sérii excesov, plagiátorstva nielen predsedu Boria Kollára, papalášizmu, koaličnej rady v nemocnici, predovšetkým však nočných dámskych návštev v Nemocnici svätého Michala a v neposlednom rade aj škandálu s „transkou“ doviedli stranu na samú hranu preferenčného prežitia, teda na úroveň 5,1 percenta.
Jediná strana, ktorá dosiaľ vytrvalo čelila náhodným a chaotickým nápadom premiéra Matoviča a vytvárala dojem strany „zdravého rozumu“ v koalícii, bola strana SaS Richarda Sulíka. A naozaj ukázalo sa, že táto stratégia funguje celkom úspešne. Jediná SaS vytrvalo a výrazne preferenčne rástla – zo 6,22 percenta až na úroveň prevyšujúcu trinásť percent. Ukazuje sa, že aj v jej prípade sú limity rastu obmedzené, respektíve, že permanentný konflikt v konečnom dôsledku unavuje a vyčerpáva aj voličov SaS. Rast preferencií SaS sa zastavil a je veľmi pravdepodobné, že čoskoro preferencie strany začnú padať k jednocifernému výsledku.
Vráťme sa však k prieskumu agentúry Focus. Rebríčku dôveryhodnosti politikov dlhodobo a neohrozene kraľuje prezidentka Zuzana Čaputová, druhé miesto patrí lídrovi mimoparlamentnej strany HLAS-SD Petrovi Pellegrinimu a tretie miesto takmer pravidelne obsadzuje líder SaS Richard Sulík. Medzimesačné meranie však ukazuje, že aj jeho popularita klesá – konkrétne za posledný mesiac o výrazné štyri percentá. Naopak, na opačnej strane rebríčka si svoju pozíciu najnedôveryhodnejšieho lídra postupne, ale veľmi systematicky upevňuje premiér Igor Matovič. Jeho nedôveryhodnosť sa stabilne pohybuje na úrovni okolo 80 percent, čo ho radí medzi preborníkov v tejto oblasti – k Marianovi Kotlebovi a Robertovi Ficovi. Na rozdiel od Mariana Kotlebu však médiá voči Igorovi Matovičovi nikdy neboli apriórne naladené a nevytvárali silnú hrádzu s cieľom držať ho za každú cenu v politickej karanténe. V prípade Roberta Fica ide na vrub skoro rovnaká mediálna predpojatosť žurnalistického mainstreamu ako v čase jeho premiérovania, predovšetkým však takmer tridsať rokov v politike a dvanásť rokov vo vláde. S istou mierou zjednodušenia teda môžeme konštatovať, že to, čo Robertovi Ficovi trvalo skoro tridsať rokov, dokázal Igor Matovič za necelý rok.
Otázka znie: čo ďalej? Keďže OĽANO nie je žiadnou stranou, ale skôr sektou náhodne pozbieraných ľudí z ulice, šanca, že by táto „politická hmota“ bola schopná vyvodiť politickú zodpovednosť voči vlastníkovi a lídrovi tohto politického útvaru, sa limitne blíži k nule. Budeme tak aj v budúcnosti svedkami postupného, ale vytrvalého prepadu dôveryhodnosti a jediné, čo dnes ešte nedokážeme odhadnúť, je to, či sa dno úpadku zastaví tesne nad piatimi percentami, alebo tesne pod touto hranicou.
Roman Michelko
Text vyšiel aj v sputniknews.cz
