V predvečer menovania Daniela Lipšica špeciálnym prokurátorom prebleskla médiami správa o ďalšej tragickej udalosti – o samovražde „kajúcnika“ Františka Böhma. Uzavrela sa tak triáda mimoriadnych udalostí, ktoré vo veľmi krátkom čase charakterizujú dôsledky práce orgánov činných v trestnom konaní. Séria mimoriadnych udalosti – tragická smrť policajného generála Milana Lučanského, hladovka a následný neúspešný pokus o samovraždu bývalej štátnej tajomníčky Moniky Jankovskej a nakoniec dokonaná samovražda kľúčového svedka Františka Böhma, na obvineniach ktorého bola postavená obžaloba v kauze Lučanský – núti klásť si otázky, ako je možné, že sa niečo také deje v tak vysokej frekvencii.
Verejnosť sa oprávnene pýta, ako prebieha vyšetrovanie, akými metódami pracujú orgány činné v trestnom konaní a či sa už dávno neprekračujú hranice, ktoré sú v civilizovanej krajine neprekročiteľné. Samozrejme, na vyslovovanie definitívnych súdov je ešte priskoro. Komisia zriadená za účelom preskúmania okolností tragickej smrti policajného generála Milana Lučanského ešte nezverejnila svoj verdikt, ale už aj teraz je jasné, že nie všetko bolo vždy s kostolným poriadkom.
Je jasné, že nástup aspoň nominálne protikorupčnej garnitúry vyvolával veľké očakávania. Nieto pochýb, že viacerí ambiciózni vyšetrovatelia, prokurátori či sudcovia zavetrili svoju chvíľu. A zároveň zrejme dostali dostatočné politické krytie, aby pri svojej ceste za výsledkom – usvedčením páchateľov, ktorí v minulosti mali úzke väzby na predchádzajúcu garnitúru, prípadne boli jej súčasťou ako bývalá štátna tajomníčka Monika Jankovská – nebrali procesné pravidlá celkom do úvahy, respektíve bolo im naznačené, že môžu ísť až na samotnú hranu zákonnosti a možno aj trocha za.
Na základe svedectiev viacerých dobre informovaných zdrojov, ale aj zo strany advokátov obvinených je dnes viac-menej jasné, že množstvo obvinení stojí a padá predovšetkým na tvrdeniach kajúcnikov, respektíve chránených svedkov či spolupracujúcich obvinených. Zároveň je na obvinených vyvíjaný neadekvátny psychický nátlak, ktorý potom často rezumuje do skratových konaní. Tento neúmerný nátlak vedie k lámaniu charakterov, k psychickému zrúteniu a podobne. Ako sa ukázalo, na psychické deptanie svedkov, predovšetkým v prípadoch, ak vyšetrovatelia trpia dôkaznou núdzou, sa zneužíva inštitút najtvrdšej kolúznej väzby, ktorej podmienky sú podstatne tvrdšie než potom následný výkon trestu odňatia slobody. Zároveň vidno, že vyšetrovatelia sa nijako nesnažia čas, keď sú obvinení v kolúznej väzbe, využívať na zdokumentovanie ich trestnej činnosti.
Práve naopak, aj v súvislosti so zmienenými kauzami sa zistilo, že napríklad v prípade policajného generála Milana Lučanského sa okrem jediného vypočutia či skôr vyťaženia neurobil v čase väznenia žiaden vyšetrovací úkon, žiadne ďalšie vypočutie svedkov, obžalovanému nebola umožnená konfrontácia s „kajúcnikmi“, tvrdenia svedkov neboli nijako preverované. Naopak, ničím neodôvodnené nepriame šikanovanie s cieľom čo najskoršieho zdeptania bolo priam na dennom poriadku. Obvinenému policajnému generálovi Milanovi Lučanskému nebol dovolený ani jeden telefonát s manželkou, a to dokonca ani po známom incidente, ktorý sa odohral 9. decembra 2020 v prešovskej väznici a vynútil si jeho následnú hospitalizáciu. Dokonca dozorujúci prokurátor Peter Kysel sa verejne pochválil, že nedovolil doručiť obvinenému policajnému generálovi Milanovi Lučanskému ani obrázok jeho dcéry. Nikto sa nepýtal, ako tento obrázok mohol mariť vyšetrovanie. Každému je z tohto prístupu jasné, že hlavnou pracovnou metódou súčasných vyšetrovateľov je zvôľa a snaha za každú cenu zlomiť obvinených
Podobnú stratégiu môžeme vysledovať v prístupe k obvinenej bývalej štátnej tajomníčke Monike Jankovskej. Vyšetrovateľ, respektíve dozorový prokurátor ju odmietal vypočuť, výsluch a možnosť svedčiť si musela doslova vyvzdorovať hladovkou. Keď jasne naznačila ochotu spolupracovať, miera jej spolupráce bola vyhodnotená ako nedostatočná a ďalšie a ďalšie príkoria na seba nenechali dlho čakať. To viedlo až k pokusu o samovraždu, čo nad všetku pochybnosť potvrdil verejnosti jej advokát. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, ako je možné, že obžalované majú prístup k liekom v takom množstve, že to môže ohroziť ich život a zdravie.
No a nakoniec tu máme strašnú tragédiu, ktorá sa týka kľúčového svedka verejnosťou ostro sledovanej kauzy tragickej smrti policajného generála Milana Lučanského. Ako vieme, kajúcnik a spolupracujúci svedok František Böhm spáchal doma v Plaveckom Štvrtku samovraždu, pričom do hrude postrelil aj svoju manželku. František Böhm bol zatknutý v septembri 2020 v rámci akcie Judáš a v decembri 2020, keď začal aktívne spolupracovať, bol prepustený z väzby. Ako sa ukázalo pri tejto tragickej udalosti, jeho prepustenie sprevádzalo fatálne pochybenie vyšetrovacích orgánoch v súvislosti s nezabavením strelných zbraní, ktoré mal v legálnej držbe, čo je v takýchto prípadoch absolútna samozrejmosť. Keďže absolútna väčšina žurnalistov (až na pár vyvolených okolo Denníka N či SME) nemá prístup k vyšetrovacím spisom, môžeme len špekulovať, čo bolo príčinou jeho skratového konania. Je možné, že jeho tvrdenia nekorešpondovali s ďalšími dôkazmi, je možné, že naň robili neprimeraný nátlak, aby obvinil ďalších a ďalších exponovaných ľudí, pričom mu reálne hrozilo ďalšie väzobné stíhanie.
Dnes je priskoro robiť v tomto zmysle uzávery, treba však veriť, že skôr či neskôr sa verejnosť o okolnostiach tejto tragédie dozvie podstatne viac. Každopádne, viacnásobné a dá sa povedať že systematické zlyhávanie súčasných orgánov činných v trestnom konaní bude mať svoje dôsledky aspoň v úprave legislatívy. Súčasná legislatívna úprava kolúznej väzby priam navádza k hrubému zneužívaniu tohto výnimočného nástroja. Na rozdiel od vyspelých krajín ako Rakúsko, kde je kolúzna väzba limitovaná dvomi mesiacmi či Českou republikou, kde je limit na túto väzbu tri mesiace, na Slovensku je jej limit na úrovni piatich rokov. To potom vedie k absolútnej nerovnosti zbraní pri príprave súdneho procesu. Aj v súvislosti so sériou tragických osobností líder SME RODINA Boris Kollár v nedeľnej televíznej diskusnej relácii ohlásil, že predložia do parlamentu právnu normu, ktorá limituje kolúznu väzbu na dobu troch mesiacov. Tak by séria týchto strašných tragédii rezultovala do aspoň miernej nápravy ťažko pokrivených pomerov v našej justícii. Cena za to je však neúmerne veľká.
Roman Michelko
Text vyšiel aj na sputniknews.cz
