Roman Michelko: Oligarchizácia médií, tristný fenomén dneška

Článok Romana Michelka o prepojení médií na oligarchiu, ktorý pôvodne vyšiel v Slovenských národných novinách.

Keď  24.  júna 2013 Andrej Babiš napísal tajuplný tweet: „Možno zajtra niečo kúpim,“ začala nová éra. V tom čase bolo až na malé výnimky celé portfólio českých a slovenských novín a časopisov vo vlastníctve západoeurópskych  koncernov, verejne obchodovaných spoločností, ktoré mali jasný a jednoznačný cieľ – prioritne prinášať svojim akcionárom čo najvyšší zisk. Vtedajšie vlastníctvo médií sa koncentrovalo predovšetkým v rukách veľkého nemeckého koncernu Bertelsmann Printing Group, silnú expozíciu na českom mediálnom trhu mal aj švajčiarsky Ringier Axel Springer, v oblastí elektronickým médií zas dominovala CME Group. 

Potom však nastali v oblastí médií zásadné technologické zmeny. Náklad printových médií postupne, ale vytrvalo klesal a, naopak,  oveľa väčší podiel na trhu začalo mať online spravodajstvo. Problém bol v tom, že ten proces bol postupný. Online spravodajstvo najprv len podporovalo printové s tým, že  zároveň znamenalo aj ďalší kanál na predaj reklamy. Potom sa však situácia začala meniť a ľudia si na online spravodajstvo, ktoré bolo zadarmo, postupne zvykli. To malo za následok postupný, to ale malo za následok ale vytrvalý pokles predaja printových vydaní rôznych periodík.   Ľudia si totiž postupne zvykli na to, že základný spravodajský obsah je online prístupný zadarmo. Tento trend v dostatočnom čase nezaregistrovali ani vydavatelia, a tak sa veľmi skoro dostali až do červených čísel v prepade ziskov. Ukázalo sa, že dávať obsah zadarmo je slepá ulička. Vydavatelia začali kruto doplácať na to že čitatelia si na to zvykli a neboli ochotný za obsah platiť. 

Medzi tým začali rôzne pokusy o spoplatnenie aspoň časti takzvaného prémiového obsahu. Tieto pokusy však neboli veľmi úspešné. Podobne skončil aj koncept Piano Media, teda akejsi siete viacerých periodík za jednotné predplatné. Tento pilot odskúšaný na Slovensku sa však v zásade nepresadil . O niečo úspešnejší je tento koncept v Poľsku či v Slovinsku, ale v zásade sa dá konštatovať, že výraznejšie sa neujal. 

Po čase z Piano Media vystúpili všetci aktéri a jednotliví vydavatelia  zaviedli vlastné redakčné systémy. Výpadok z príjmov bol však trvalý a plátanie dier straty len zmiernilo, ale pre transnacionálne mediálne korporácie nebol mediálny biznis dosť zaujímavý.  

No a potom prišlo niečo, čo si akcionári týchto nadnárodných koncernov nevedeli ani vo sne predstaviť. Časť domácich oligarchov  sa práve v tom čase rozhodla buď aktívne vstúpiť priamo do politiky, napríklad Andrej Babiš a jeho hnutie ANO, alebo si zaobstarať takzvaný „atómový kufrík“, napríklad skupina Penta po prevalení kauzy Gorila.  

Vďaka tomuto súbehu okolností bola cena za jednotlivé médiá veľmi atraktívna, keďže sa neoceňovala ich reálna ekonomická cena, ale rozhodujúcim kritériom bola ich schopnosť  ovplyvňovať verejnú mienku, čo dokázali  politizujúci oligarchovia naležíte ohodnotiť. Aj preto nastali zásadné majetkové posuny, ktoré dodnes ovplyvňujú verejnú mienku na Slovensku, ale aj v Čechách.  Už spomenutý český oligarcha Andrej Babiš  kúpil  v roku 2013 spoločnosť MAFRA, do portfólia ktorej patria najmienkotvornejšie tituly v Českej republike – denníky Mladá fronta Dnes a Lidové noviny. Výpočet ďalších českých periodík by bol veľmi dlhý, preto sa  venujme tým slovenským. 

Na Slovensku vlastní spoločnosť MAFRA nasledujúce tituly: Hospodárske  noviny, Evita, Téma, Čarovné Slovensko, Stratégie, Zdravotnícke noviny, HORECA magazine, Obchod, Diabetik, Fit magazín, HN Magazín, Napínavé krížovky, Všetko pre ženu, Novinky do pohody, Napísané životom, Prečo Nie, AGRO, RUNGO, Krížovky, Hnonline.sk, Zlacnene.sk, svetevity.sk Eurotelevízia.sk, Tele magazín pre ženy, Rytmus života, Chvíľka pre teba, TV Max, Tele plus, Čas na relax Krížovky  a TELE plus Krížovky. 

Ďalším veľkým hráčom na slovenskom mediálnom trhu je spoločnosť J§T. Do jej portfólia patrí Joj Media House, ktorá  cez spoločnosť Mac TV vlastní nasledujúce televízie: JOJ, PLUS, WAU, Rik, Tuki TV/Ťuki TV,  JOJ Cinema a JOJ Family. Okrem televízií však títo finanční žraloci  cez spoločnosť Radio Services kontrolujú aj sieť rádií Jemné, Rádio Anténa Rock, Rádio Vlna a Europa 2. Táto skupina vlastní aj vydavateľstvo Nivel Plus, ktoré vydáva Bratislavské noviny a ich online verziu, ako aj spoločnosť Akzent Media, ktoré podniká v outdoorovej reklame. 

Asi najväčší rozruch na slovenskej mediálnej scéne vyvolal vstup spoločnosti Penta na mediálny trh.  Dialo sa to v čase, keď boli zverejnené prepisy škandálu Gorila a  finančná spoločnosť bola vnímaná ako krajne nevhodná na to, aby kontrolovala mienkotvorné médiá. Paradoxne,  kúpa spoločnosti Plus 7 s. r. o. spoločnosťou News and Media Holding prebehla bez väčších problémov. V jej portfóliu bol soft bulvár s najvyšším nákladom na slovenskom mediálnom trhu týždenník Plus 7 dní, rovnako ako denník Plus JEDEN DEŇ. Okrem toho  táto spoločnosť dnes vlastní aj týždenníky TREND, Šarm, mesačník Emma a vyše dvadsať periodík s rôznym obsahovým portfóliom. 

Oveľa väčší problém než bola kúpa vydavateľského domu Spoločnosť 7 plus, však vyvolal pokus Penty o prevzatie  spoločnosti Petit Press. Nakoniec po vzbure redakcie a odchode značnej časti redaktorov, Penta vstúpila do Petit Pressu len necelými  štyridsiatimi percentami, pričom Prvá slovenská investičná spoločnosť a riaditeľ vydavateľstva Alexej Fulmek majú spolu  vyše šesťdesiat percent akcií. Práve v súvislosti s pokusom Penty ovládnuť päťdesiat percent akcií spoločnosti, ktorá vydáva denník SME, redaktori SME oslovili akcionárov firmy Eset s požiadavkou, aby „prebili“ ponuku Penty a stali sa tak akcionármi denníka SME. Nakoniec  po exode takmer polovice členov redakcie denníka SME sa ľudia ako Anton Zajac, Miroslav Trnka, Peter Paško, Richard Marko, Maroš Grund a Rudolf Hrubý stali  akcionármi spoločnosti N Press, ktorá vydáva Denník N.

Tak takzvaní dobrí oligarchovia vytvorili priestor pre „nezávislých“  novinárov. V redakčnom štatúte Denníka N je dokonca ustanovenie, že akcionári tejto vydavateľskej spoločnosti sa nesmú priamo angažovať v politike.  Paradoxné pritom je, že Anton Zajac je masívnym donorom strany Progresívne Slovensko. Zdá sa však, že interpretácia nezávislosti je v týchto kruhoch veľmi flexibilná. Ďalším vlastníkom médií, ktorý je dnes  priamo v aktívnej politike, je Boris Kollár, ktorý cez spoločnosť Fun Media Group vlastní Fun rádio, ako aj sériu  ôsmych spravodajských či lifestylových webov. 

Pri výpočte médií, ktoré ovládajú oligarchovia, nemôžme opomenúť vydavateľstvo Perex, ktoré vydáva najpredávanejší mienkotvorný denník na Slovensku Pravdu. Jej sedemdesiatpäťpercentným akcionárom je český senátor a kráľ českého hazardu Ivo Valenta. 

No a nakoniec práve v týchto týždňoch a dňoch protimonopolné úrady skúmajú predaj spoločnosti Central European Media Enterprises (CME), ktorá vlastní najsledovanejšiu slovenskú televíziu TV Markíza, spolu s ďalším portfóliom menších staníc ako TV Doma či Dajto spoločnosti PPF Group najbohatšieho Čecha Petra Kellnera. Ak túto transakciu zodpovedné orgány odobria, všetky  relevantné slovenské či české médiá budú vlastniť „domáci“ oligarchovia. 

Prerastanie ekonomickej, mediálnej a politickej moci sa tak stane tristnou realitou s ďalekosiahlymi dôsledkami.  Ak oligarchovia začnú naozaj a naplno zneužívať svoje médiá na presadzovanie svojich partikulárnych záujmov, mala by na to spoločnosť reagovať prijatím špeciálnej mediálnej legislatívy, ktorá by takýto smrtiaci kokteil neumožňovala. Uvidíme, či sa tie najhoršie scenáre naplnia a či bude mať spoločnosť dosť guráže na to, aby siahla k radikálnym, ale nevyhnutným opatreniam. 

Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN 

---