Roman Michelko: Podpis koaličnej dohody s chybičkou krásy

Nový slovenský premiér Igor Matovič sa rád prezentuje ako majster politického marketingu. Verí, že jeho výlet na francúzsku Riviéru a symbolické zabavenie vily Jána Počiatka v prospech Slovenskej republiky sa dostane do učebníc politického marketingu. Je preto pochopiteľné, že v nastúpenom trende by rád pokračoval aj v pozícii premiéra. To bol aj hlavný dôvod, prečo opustil dlhoročnú tradíciu podpisovania koaličnej dohody len lídrami koaličných strán.

Premiér Matovič sa snažil doplniť samotný podpis koaličnej dohody akousi ratifikáciou dohody, ktorú mali podpísať aj všetci poslanci koalície. Cieľ bol jasný, napriek vrcholiacej epidémie koronakrízy prerušiť monotónny obsah správ a verejne prezentovať triumf koalície s cieľom verejne deklarovať jej rodiacu sa jednotu. Zároveň mal byť tento symbolický akt akýmsi morálnym záväzkom pre všetkých koaličných poslancov, ktorí osobným podpisom koaličnej dohody mali deklarovať plnú lojalitu novej koalícii. 

Veľmi skoro sa však  ukázalo, že pochopenie pre podobný symbolický akt nezdieľajú ani zďaleka všetci poslanci koalície. Svoje výhrady k takémuto okázalému aktu verejne deklarovali poslanci Ondrej Dostál zo SaS a Anna Záborská z OĽANO. Táto dvojica však  sa však nakoniec podvolila verejnému tlaku a koaličnú dohodu za účasti kamier podpísala. Jediným koaličným poslancom, ktorý sa na tejto „komédii“ odmietal podieľať, bol poslanec z klubu ZA ĽUDÍ Miroslav Kollár. Ten odmietol byť štatistom a jeho podpis na koaličnej dohode absentuje.  Neznamená to však, že by odmietol podporovať koalíciu, naopak, svoju podporu jej verejne deklaroval, ale samotný verejný akt podpisu koaličnej zmluvy pokladal za zbytočný a teatrálny.  

Poďme však k samotnému zneniu koaličnej zmluvy.  Obligatórne pôsobia jej pasáže hovoriace o tom, že jej uzatvorením členovia koalície vyjadrili plnú podporu vláde zvolenej na obdobie rokov 2020 až 2024. Koaličná dohoda ďalej upravuje podmienky, za akých môžu koaliční poslanci podporiť aj návrhy opozície.  Je však jasne precizované, za akých podmienok to môže nastať. Podpora opozičných návrhov je dovolená len, ak to neodporuje programovému vyhláseniu vlády, ak je to v súlade s hodnotami koalície a ak to odobrí koaličná rada. A práve toto môže byť kameňom úrazu.

Aby bol tento mechanizmus naozaj funkčný, musela by sa  koaličná rada stretávať pred každou schôdzou parlamentu. S tým však koaličná dohoda nepočíta. Koaličná dohoda ráta s tým, že zákony týkajúce sa zvýšenej ochrany života  môžu koaliční poslanci predkladať aj bez odobrenia koaličnou radou, tá ich však musí aspoň prerokovať. Naopak, koaličná dohoda ráta s tým, že koaliční partneri chcú zlepšiť legislatívu v oblasti majetkových  práv, ktorá upravuje súžitie osôb v jednej domácnosti. To je zjavný návrh v prospech súžitia osôb rovnakého pohlavia. Koaličná dohoda sa tak zjavne zaoberá aj legislatívnymi návrhmi nad rámec programového vyhlásenia vlády. Tie môžu byť predložené do parlamentu a vlády až potom, čo ich prerokuje koaličná rada.  

Ďalej dohoda dbá na to, aby sa jedna z koaličných strán nespojila s opozíciou na úkor iných koaličných strán. Ak by takéto konanie nastalo, bolo by to vnímané ako hrubé porušenie koaličnej dohody.  Koaličná dohoda upravuje aj postup, ak by koaliční poslanci chceli upravovať vládne návrhy zákonov. V zásade je to možné, ale len pod dohode s členom vlády, ktorý daný návrh zákona predložil a po dohode predsedov poslaneckých klubov. 

Ďalší dôležitý bod koaličnej dohody je plná akceptácia stiahnutia, respektíve odvolania jednotlivých nominantov tej ktorej koaličnej strany. Takýto akt musia podľa koaličnej dohody akceptovať všetci členovia koaličnej rady. 

Dohoda upravuje aj fungovanie koaličnej rady. Jej členom je predseda alebo ním poverený člen strany či hnutia. Zúčastňovať sa na nej môžu maximálne traja členovia za stranu. Uznášaniaschopná je, ak sú na nej prítomní všetci štyria jej členovia. O jej zvolanie môže požiadať ktorýkoľvek z nich minimálne tri dni vopred. Koaličná zmluva ráta aj s tým, že  sa na koaličnej rade nedosiahne konsenzus. V tom prípade má každý člen koaličnej rady právo veta. Ak by toto právo veta nebolo uplatnené, ale nebol by dosiahnutý konsenzus, rozhodnutie by bolo záväzné len pre subjekty, ktoré sa na danom riešení zhodli.

V závere koaličnej dohody sa deklaruje, že koalícia sa hlási k princípom demokracie, slobody, ochrane ľudských práv, je orientovaná na boj s korupciou  a jasne deklaruje zahraničnopolitickú orientáciu smerom k Európskej únii a NATO. 

Koalícia strán OĽANO, SME RODINA, SaS a Za ĽUDÍ dnes disponuje deväťdesiatimi piatimi mandátni, má teda ústavnú väčšinu. To jej napriek komplikovanej situácii dáva celkom slušnú šancu udržať sa  celé štvorročné obdobie (2020 – 2024). Isté to však nie je. Pevnosť, respektíve nepevnosť koalície sa prejavila, napríklad, už teraz na samotnom začiatku vládnutia, dokonca ešte pred prijatím programového vyhlásenia vlády  pri neúspešnej voľbe Juraja Gyimesiho z OĽANO na post „dočasného“ predsedu Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti vojenského spravodajstva. Tento post má podľa dohôd obsadiť opozícia, konkrétne ĽS Naše Slovensko. Problém je v tom, že na tento post  ĽS Naše Slovensko navrhla svojho predsedu Mariana Kotlebu. Ten je pre koalíciu neprijateľný, preto sa koalícia pokúsila sfunkčniť tento osobitný kontrolný výbor zvolením dočasného predsedu, ktorý by kreoval orgány osobitného kontrolného výboru a potom by odstúpil. Ani to sa však nepodarilo. Ukazuje sa tak, že zdanie môže klamať a súčasná koalícia nemusí byť v skutočnosti ani zďaleka taká pevná, ako sa na prvý pohľad môže zdať.  

Roman Michelko

Text vyšiel aj na webe Sputnik news.cz

---