Skutok sa stal

Zdieľaj článok:

Prichádzam na úrad práce, už neviem koľkýkrát. Stojíme desiati na studenej chodbe, ja s teplotou už dobrú polhodinu. Konečne som na rade, vojdem do príjemne vyhriatej miestnosti, sadám na „obľúbenú“ stoličku a pracovníčka na mňa zhurta: „Máme nové smernice, ste dlhodobo nezamestnaná, keď si nenájdete prácu, vylúčime vás z evidencie,“ vypáli na mňa a na chvíľu ma oslepí lesk zlatých prsteňov, ktorých ma na ruke neúrekom. „Prosíííím?“ Tlak mi stúpa. Vytlačia vás z práce, visíte nad priepasťou chudoby už piaty rok, no rukami sa ešte držíte konára, o ktorý ste sa zachytili, teda, aby som nebola priveľmi metaforická, matky a sestry, ktoré vás financujú, a ONI vám ešte na tie prsty dupnú bagančou. „Máte si hľadať prácu!“ pracovníčka zostra. „Ako viete, že si ju nehľadám?“ rozčúlim sa, keďže som ako vysokoškolsky vzdelaná s tridsaťročnou pedagogickou praxou drela ako chyžná v tridsať kilometrov vzdialenom mestečku. Odvážim sa: „ Ako ste  mi vy, na úrade práce, pomohli za tých päť rokov nájsť si prácu?“ „Dvakrát som vám ponúkla prácu!“ ukazuje mi na prstoch pracovníčka, akoby ma učila počítať. Za päť rokov dvakrát – celkom slušný výkon! Zaspätkujem, lebo pracovníčka má pravdu, raz ma volali do Nitry, akože na burzu práce, neviem, neviem, či im skôr nešlo o nejaký výlet, ako o snahu pomôcť nezamestnaným, nechcem byť zlá, prečo by som však mala cestovať na burzu práce na opačný koniec republiky. No a tá druhá ponuka bola do materskej škôlky, ja mám kvalifikáciu na 2. stupeň základných škôl, to však nebol ten pravý dôvod, prečo som odmietla, na internete som však v danej škôlke objavila na mnohých fotografiách medzi detičkami biskupa, no a s tým ja mám problém, keďže som si v bývalom zamestnaní užila kresťanskej šikany až až /dodnes mám z neho zimomriavky./ Prechádzam do útoku: „Viem minimálne o štyroch učiteľkách, ktoré si v meste a okolí prilepšujú k dôchodku, niektoré tretí, niektoré štvrtý rok… a ja som bez miesta už piaty.“ „Ja som bez príjmu už piaty rok!“ zdôrazňujem. „My s tým nič nemáme, to je vec zamestnávateľa,“ pohotovo odpovedá nejaká šéfka, ktorú si zavolala pracovníčka na pomoc. Oni s tým nič nemajú!  A nemajú nič ani s tým, keď im oznámite, že vás tlačia do čiernej práce, no tak im to trochu pripomínam. „Mali ste ísť na inšpekciu práce!“ sebavedomo odráža môj útok sebaistá šéfka, ktorá na mňa zapôsobila už pri príchode uvítacou vetou Máte nejaký problém? /akoby som ho nemala/. Aby sa nepovedalo, šéfka niečo zariadi, niečo nariadi a slávnostne odpochoduje. Mám pretlak a začínam byť drzá, odnesie si to „moja“ pracovníčka úradu: „A ako ste sa na toto teplé miestečko dostali vy?“ „Čo je vás do toho?“ odpovedá milá pracovníčka. „Pýtam sa len preto, lebo chcem vedieť, ako to funguje, skrátka, ako na to,“ ospravedlňujem sa. Ó, v tomto mestečku to funguje, len musíte mať známosti a správnu politickú a svetonázorovú orientáciu! Vychádzam z ringu!

KORUPCIA JE DOLE!!! Netreba ju hľadať až vo vláde! Ale veď vy to viete dobre, však, kapitalisti!  Za socializmu nikto nebol bez práce, nikto nebol bez príjmu, nikto nebol na pokraji chudoby, ani bezdomovec, och, zabudla som, veď za socializmu bezdomovci neboli, ajááj, tá pamäť…

Foto: HAMZA BUTT, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.